Mala som dosť problém otvoriť oči, ale aj tak som sa o to pokúsila už hádam piatykrát. Navyše som nejako nemala pri sebe ani okuliare, čiže by som toho moc nevidela, ani keby som chcela. Nebolo mi dokonca ani jasné, kde som a už vôbec mi nebolo jasné, čo sa stalo. Hlava ma bolela, to je isté, ale inak nič. A hlavne...kde je Theo?

„Pokojne ešte môžeš spať. Máš čas." ozvalo sa zrazu, no radšej by som asi bola, ak by zostalo rovnaké ticho, ako bolo. Aj keď...počula som niečo, ako čajky. No ten hlas...v momente som ho spoznala, až som pocítila slzy v očiach. Tak veľmi som dúfala, že je táto kapitola už za mnou.

„Vráť mi láskavo okuliare!"

„A čarovné slovíčko?" zasmial sa, čo ma akosi aj prebralo. V momente som sa prudko posadila, no asi som urobila chybu. Hlava ma rozbolela ešte viac, aj keď som si vlastne myslela, že to ani nejde.

„Ty hajzel!" hlas sa mi triasol ako konár vo vetre, ale myslím, že práve o toto mu išlo. Aby som sa ho bála, presne ako za starých čias. Lebo nestačilo to, čo mi urobil keď sme sa videli naposledy? Nestačilo, že som kvôli nemu musela klamať mame aj priateľovi?

„Asi si už zabudla, čoho som schopný, keď sa takto so mnou rozprávaš Bernadet! Alebo si už dokonca zabudla aj na mňa?"

„Najradšej by som ťa nikdy ani nespoznala," povedala som potichu, ale vložila som do tých slov toľko nenávisti, až by to viacej ani nešlo. Radšej som sa nemala nikdy ani narodiť, než mať za otca tak hnusné hovädo, ako je on. Áno, áno...ten čo ma bachol fľašou po hlave, je môj vlastný otec.

„Tu máš!" sykol zrazu a niečo pristálo na zemi. Ako som si už stihla všimnúť, bola som na zadných sedadlách auta, pred ktoré niekam dopadli asi moje nešťastné okuliare. Keď som sa však zohla, že si ich nájdem, skoro som spadla na nos, zatiaľ čo som mala chuť sa tak akurát vyvracať. Nakoniec som ich však aj napriek mojej slepote našla, ale ani to, čo som videla mi nijako nepomohlo. Otec sedel za volantom, za mnou som cez okno videla len nejakú sivú stenu a oknom oproti nejaké iné auto.

„Kde to akože sme?"

„Na trajekte na Island."

„Island?!" skríkla som, ale dlho som teda rozhodne nečakala. Vyštverala som sa von z auta, no moc ďaleko som nedošla, lebo ma otec rýchlo spacifikoval. Dosť nepekne ma sotil k autu, až mi skoro vyhŕkli slzy. Ako sa ku mne naklonil a už-už sa chystal niečo povedať, som z jeho dychu vycítila, že zas pil. Rovnako ako minule, keď ma zhodil zo schodov.

„Ak čo i len cekneš niečo o tom, že si tu proti vlastnej vôli, uvidíš, že dopadneš horšie, ako naposledy. Áno, bol som opitý, ale veľmi dobre si všetko pamätám! Sama si za to môžeš."

„Nenávidím ťa!" zakričala som, no nikto ma asi nepočul. Okrem neho samozrejme a jeho nejaká odozva? Dostala som takú facku, až mi skoro zleteli dole okuliare.

„Zo štyridsaťosem hodinovej cesty nám ušlo tak desať, takže ak v cieli nechceš vyzerať ako niekto, koho dobili opilci na ulici, budeš držať hubu a krok!"

„Myslel si ty vôbec na to, čo bude ak niekto príde na to, že som zmizla? Spolužiaci, učiteľky...Theo." pri jeho mene sa mi dokonale zlomil hlas a slzy som už nezadržala. Môj drahý Theo. Čo by som len dala za to, aby som bola teraz pri ňom. Aby ma objal, pobozkal ma a povedal, že je všetko v najväčšom poriadku a, že ma ľúbi.

„Prestaň už konečne stále do všetkého motať toho debila! Povedal som ti predsa, že sa s ním nebudeš stretávať!"

„Neodpovedal si mi," šepla som, no popravde som čakala, že mi zas len jednu vrazí a bude.

„Učiteľky vedia, že som si mal po teba prísť. Akurát nevedeli kedy, takže som to musel urobiť takto, aby si nemala šancu robiť scény. Som tvoj otec, takže mám nárok si s tebou robiť, čo sa mi len zachce." neveriacky som pokrútila hlavou, zatiaľ čo mi slzy stekali po lícach a nové stále len prichádzali. Toto všetko sa mi určite len sníva. Iné vysvetlenie na to jednoducho nie je. Nemôže sa to v skutočnosti diať. NIE! Je to len sen a ja som po chvíľke určite zobudím vedľa Thea a všetko bude zas v poriadku.

„Lenže toto by sa pokojne mohlo nahlásiť ako únos."

„Tak ešte raz. Si moja dcéra takže mi nikto nemôže brániť v tom, aby som bol s tebou. Ani tá tvoja nepodarená matka. Si myslela, že ma zastaví pred tým, aby som za tebou išiel do Nórska."

„Ty si bol s mamou?" toto som nepotrebovala vedieť už vôbec. Ak tam bol, mama mu určite uštedrila pár pekných slov, takže mi len zostáva dúfať, že aj ju nezhodil zo schodov, alebo niečo podobné. Jej sa skrátka nesmie nič stať. Radšej nech zas ublíži mne.

„A čo si čakala? Chcel som, aby vedela, že mňa sa len tak ľahko nezbavíte."

„Čo tým Islandom chceš akože dosiahnuť?" snažila som si poutierať si slzy, ale nejako som to ani nestíhala. Plakala som stále viac, akoby tu ani nebolo nič, čo by ma donútilo prestať.

„To, že budeme žiť konečne po mojom! My dvaja a hotovo!"

„Ja chcem ísť domov k mame. Som plnoletá, takže mám právo si robiť čo chcem a bývať kde chcem."

„Nemysli si, že odo mňa len tak zdrhneš." zasmial sa, ale nejakým zázrakom sa mi ho konečne podarilo od seba odsotiť a dostať sa trocha na vzduch. Po dosť strmej rampe, či čo to vôbec bolo som vyšla z parkoviska, kde bola kopa áut, hore na palubu, kde boli aj nejakí tí ľudia. Bola som si vedomá, že mám červené oči a určite aj líce, takže som radšej sklonila hlavu a kráčala rovno. Skoro som do pár ľudí narazila, ale akosi ma to ani netrápilo. Cestu som si prerazila až na úplne vrchnú palubu, kde som sa posadila a plakala aj naďalej.

Bola mi neskutočná zima, ešte väčšia, ako keď sme boli na lodi, ale nemohla som ísť inam. K otcovi som sa vrátiť nechcela. Len by mi zase ublížil a na žiadne facky, poprípade niečo horšie som nemala náladu. Najradšej by som bola v tej chvíli umrela a bolo by.

Ako som tam tak posedávala a prečkala aj západ slnka, prišlo mi ešte smutnejšie. Vzduch sa ešte viac ochladil, takže bola doslova výzva, aby som zostala na mieste, ale odmietala som sa čo i len pohnúť. Pohľad na vlny a trocha rozbúrenú vodu, vo mne vyvolával istý pokoj. Akoby som to, čo sa mi odohrávalo v hlave, videla priamo pred sebou. Proste zmätok, jedna vec cez druhú, ako...ako nejaká búrka. Niečo, čo nemá ani hlavu, ani pätu a má za cieľ, akurát ma trápiť a položiť na kolená. No a to moje nešťastné koleno ma riadne bolelo, od toho, ako ma otecko sotil na zem.

Akože neviem koho nápad bol dať hore na palubu také tie plážové stoličky, ale hovorím vám, že ak by som ho stretla, od radosti by som ho vyobjímala. Bolo mi tam tak pohodlne, že som sa cítila ako v nejakom hoteli. Dokonca tu mali aj milý personál, od ktorého som vyžobrala dve deky a aj nejaké sendviče na večeru. Našťastie sa nepýtali, prečo som tu hore, takže som bola veľmi rada. A hej...dve deky preto, lebo som tu plánovala asi aj nocovať. Otca sa mi nechcelo ísť hľadať a takto asi ani nevie, kde vôbec som. Mohlo by to tak aj ostať.

Slzy som roniť prestala v momente, kedy sa trocha rozfúkal vietor a ja som mala pocit, akoby mi niekto lial na líca ľadovú vodu. Hrozný pocit. Radšej som si len čapicu lepšie stiahla na uši, jednu deku si dala pod seba a ešte sa ňou aj zakryla a druhú som si na seba prehodila zas zhora, takže zima nejako nemala šancu.

Keď som videl, ako si obzeráš túto moju košeľu, bolo mi hneď jasné, že si ju vezmeš. Tak tu je taká malá pripomienka, ako bonus. Chcem ti povedať, aký som neskutočne šťastný, že ťa mám vo svojom živote. Si všetko, čo som kedy hľadal. Neskutočne veľmi ťa ľúbim myška, prosím nezabúdaj na to, nech sa deje čokoľvek. Aj keď práve nie sme spolu, vždy si tá posledná na ktorú myslím, keď idem spať a tá prvá, ktorá mi vyčarí úsmev hneď, ako sa ráno zobudím.

Keď som hľadala svoj mobil, ktorý som samozrejme nenašla, tento lístoček som objavila vo vrecku Theovej košele. Už len keď som ho roztvorila, som od sĺz nevidela na text, čiže mi to istý čas trvalo. Ale o to ma viac tešilo, že myslí ešte aj na takéto maličkosti. Ten chlapec je do mňa asi fakt blázon. Rovnako ako ja do neho. Do môjho nádherného Thea.

A tak som nakoniec aj zaspávala. So slzami v očiach a ním v každej jednej myšlienke, ktorá sa mi preháňala hlavou. Čo asi robí? Myslí tiež na mňa? Vie, že by som dala čokoľvek, len aby som bola zas pri ňom? A hlavne...vie aj v takejto chvíli, že ho ľúbim viac, ako čokoľvek iné?