„Takže to popieraš?"

„Áno!" povedala som sebavedome a prekrížila si ruky na prsiach. Nech si chlapec nemyslí, že tak ľahko vyhrá. A o čom sme sa to akože dohadovali? Vraj som sa mu mala ráno ozvať, keď prídem do školy, lenže ja si nepamätám, žeby mi niečo také hovoril. Aj keď...niekedy, keď sa na neho zahľadím, nedokážem ani počúvať, čo hovorí.

„A teraz si budem musieť pekne premyslieť, ako ťa potrestám."

„No to som zvedavá," podpichla som ho a našpúlila pery, čím som si koledovala len o jediné. O pusu. Dnes som mala ešte len druhú prestávku, ale aj tú som trávila tu. V triede som nedokázala zostať. A dnes ráno, keď som vošla...ó môj Bože. Paula a baby z tímu po mne pozerali, ako po nejakom exotovi.

V sobotu sme potom nakoniec skončili spať u Thea, včera sme zas preleňošili celý deň u mňa v posteli a dnes? Dnes sa zas začala tá smutná realita menom škola. S chodením to bolo ešte stále chvíľami náročné, no už sa to v podstate dalo. Myslím, že to lezenie na skaly ma dalo nejako do kopy. Dokonca aj samotný fakt, že je Theo nablízku, ak by sa niečo dialo. Caleb dnes nebol našťastie v škole, čiže som mala aspoň o problém menej.

„Poď sem," povedal nakoniec rezignovane a sotva som k nemu urobila pár krokov, mi vzal tvár do dlaní a ja som sa dočkala svojej vytúženej pusy. A, že stála fakt za to.

„Ľúbim ťa."

„Ja teba viac." ten podľa mňa ani nevie, aký je neskutočne zlatý, keď sa so mnou preteká v niečom, ako je toto. Odkedy som to od neho počula prvýkrát, som sa toho nedokázala nabažiť. Tých dvoch krátkych slovíčok, ktoré zneli z jeho úst, ako najsvätejšie slová.

„Kedy sa ide do toho Nórska? Vieš, aby som bol v obraze."

„Si zrazu nejaký nedočkavý." ani sama som nevedela, kedy presne sa tam pôjde, takže som radšej priamo neodpovedala. Dnes však máme hodinu s triednou, takže sa opýtam. Ak si teda pri myšlienkach na Thea na to spomeniem. Veď som prvé dve hodiny ani nemala celý čas poňatia, o čom sa hovorilo. Jediné, čo som mala na pamäti bol on, to ako sme sa prvýkrát pobozkali, ako sme spolu trávili posledný týždeň a proste všetko, čo sa ho týkalo. Aspoň som teda konečne pochopila, čo znamená, keď je niekto zamilovaný až po uši a všetko ostatné mu je ukradnuté.

„Možno trošku. Vieš myška...chcem byť konečne s tebou na nejakom neutrálnom mieste. Niekde, kde nás nikto nepozná a kde si trošku oddýchneme. Od tvojej triedy sa budeme držať ďalej, dobre?"

„Akoby si mi hovoril z duše." vedela som, že každú chvíľu bude zvoniť a my sa budeme musieť rozlúčiť, ale odmietala som si to priznať. Radšej som ho objala a pritúlila sa k nemu, ako najviac to išlo. Nech cíti, že ho naozaj ľúbim a nehovorím to len tak.

„Vieš, ako sme plánovali zájsť k jazeru a potom nám to nikdy nevyšlo?"

„No hej."

„Čo keby sme tam išli dnes? Ak teda nebudeš mať veľa učenia, alebo tak." zatiaľ čo ja som nad tým premýšľala, on mi vtisol bozk do vlasov a tiež ma objal celou silou. Bože, ak by sme teraz prišiel pán Davin, určite by sa z nás tešil. Mne vždy prišiel ako milý typ a teraz keď som vlastne vedela, kto je, u mňa ako osoba postúpil ešte vyššie. Theo mi povedal, že práve on, sa ho po tom všetkom v podstate ujal.

„Ak by som aj mala, ty si a aj budeš vždy dôležitejší, jasné?"

„Jasné myška. Jasné." bolo mi trocha do smiechu z toho, ako sme sa tam začali hojdať zo strany na stanu, ale to mi aspoň dávalo nejakú tú istotu, že nezaspím. Všimla som si, že vždy, keď sme sa objali som automaticky zatvorila oči a nechávala sa totálne uniesť jeho hlasom.

„Teraz podľa mňa pôsobíme, ako nejaký opitý pár, čo sa snaží tancovať na svadbe. Ver mi, viem o čom hovorím."

„Nebodaj si už tancoval opitý na svadbe?"

„Ja nie, ale bol som očitý svedok. Môj strýko s jeho vtedajšou priateľkou. Boli sme na svadbe maminej sesternici a trocha to tam prehnal. Mal som vtedy myslím dvanásť. No poviem ti, že bola zábava ich tam sledovať. Sotva stáli na nohách, ale takto sa opierali jeden o druhého a pohojdávali sa do strán, aby nepôsobili tak opito. Škoda len, že išli totálne mimo rytmu pesničky." zábavná predstava, to sa musí nechať.

„Utekaj do triedy, aby si nemeškala. Štyridsaťpäť minút bezo mňa vydržíš, však?"

„Bude to ťažké. Veľmi...veľmi...veľmi...veľmi...veľmi ťažké." videla som, že sa mu páčilo, ako som ho medzi jednotlivými slovami vždy pobozkala. No čo by som pre neho neurobila, že? Pre môjho drahého Thea.

Nakoniec som ho tam veľmi neochotne nechala a išla sa trápiť do triedy. Všetky oči sa samozrejme hneď upriamili na mňa, no ja som pokračovala na svoje miesto, akoby sa nič nedialo. Nesmiem im ukázať, že ma to trápi. Hlavne nie Paule. Tá nech si trhne nohou. Sliepka sprostá.

Keď začala hodina trocha som sa započúvala do tých rečí, ale potom som bola zas mimo. Totálne. Teda len do doby, kedy triedny nevytiahla tému výlet.

„Myslím, že som povedala všetko, takže už zostáva len napísať zoznam kto každý pôjde. A samozrejme...odchádza sa desiateho decembra, čiže sa vrátime dvadsiateho a potom už máte všetci zimné prázdniny." čo viac si priať, nie? Po tak krásnom výlete hneď na prázdniny? Hotová výhra.

„Takže teraz sa vás všetkých do radu opýtam, či idete a ak áno, prosím si aj meno dotyčného, kto pôjde s vami." keďže som sedela v poslednej lavici, mala som istý čas, kým príde až ku mne. Zatiaľ som sa len tak obzerala po triede a na jedno ucho počúvala, čo sa deje.

„Bernadet? Ako si sa nakoniec rozhodla?"

„Idem. A so mnou aj Theo Davin." videla som, ako po mne Paula pozrela, ale ani keď sa naše oči stretli, som neuhla pohľadom. Práve naopak. Vložila som do toho jedného pohľadu všetku bolesť a odpor, ktorý som mala, až to mohlo podľa mňa pôsobiť zastrašujúco. No nech si pekne uvedomí, čo spôsobila. Ak by sa tak nezachovala, žiadna operácia by ani nebola potrebná a ja by som bola absolútne v poriadku.

„Takže je s nohou všetko v poriadku?"

„Viac-menej áno." ešte aj pri týchto slovách som uprene hľadela na Paulu, no teraz...necítila som hnev, ale skôr ľútosť. Proste som ju nechápala. Prečo mi toto robí? To jej až tak vadí, že som si niekoho konečne našla, či čo? Alebo tak celkovo, prečo mi nechce povedať, aký má s Theom problém?

„No? Vydržala si, nie?"

„Hej," povedala som so sklonenou hlavou, keď som vyšla cez prestávku na chodbu. Nečakala by som, že príde až sem.

„Čo je? Stalo sa niečo?"

„To nič. Nerieš to prosím." nechala som mu hovoriť, že ma ešte stále trápi Paula. On mi na to minule povedal, aby som to nechala proste plávať a ktovie? Možno by bolo lepšie, ak by som ho poslúchla.

„Vieš, že si neskutočne krásna, aj keď vešiaš hlavu?"

„Teraz už áno. Doteraz mi to však ešte nikto nepovedal." postavila som sa vedľa neho, čiže sme v podstate obaja skončili opierajúc sa o parapetu s výhľadom presne do mojej triedy. Ale tak nech na nás pozerajú. Majú mi čo závidieť, to je isté.

„Odchádza sa desiateho decembra, navyše si učiteľka už zapísala tvoje meno, čiže vycúvať sa ti neoplatí."

„To by som ani neurobil. Na to sa až moc teším."

„Veď aj ja. Bude nám tam dobre."

„S tebou je dobre všade." Bože ten jeho polo úsmev, polo úškrn. Občas mi to príde, akoby tu ani nič krajšie nebolo. Teda až na jeho oči. A vlasy. A...proste všetko, čo sa jeho týka. Celý je, akoby dar z neba.