Ahojky, keďže je toto posledný víkend, čo ešte nestrávim pod permanentným tlakom a stresom, lebo ma čakajú maturity, povedala som si, že si určite zaslúžite novú kapitolu. Múza ma asi nenávidí, pretože sa ohlási vždy len vtedy, keď potrebujem robiť niečo iné, ale no oč už... -_- Hneď ako budem mať po skúškach a prijímačkách, vrhám sa naplno do práce na Wild Heart a možno aj do malých prekvapení týkajúcich sa série HBBW, no nechcem nič veľmi ešte prezrádzať, aby som to nezakríkla :) Snáď sa kapitolka bude páčiť, hoci je zase viac-menej len taká vykecávačka... 

Tyler

 Znova som sa strácal a vedel som to. To bol ten ukážkový efekt, aký na mňa mala Isadora Wennerová, Ozova nevlastná sestra. Zakaždým, keď som si myslel, že už mi je lepšie, že dokážem žiť ďalej, dívať sa na svet z tej svetlejšej stránky...Príde si ona a ja mam chuť preseknúť si moje poondiate žily, len aby som zo seba dostal všetko to svinstvo, ktorým ma zase nakazila.

Nebolo bezpečné, aby som takto uvažoval a po tom incidente v kuchyni v domove dôchodcov som si začínal robiť menšie starosti. Po Ise bola moja nálada pochmúrna a skazená a bol som viac nesústredený ako inokedy, čiže sa mi samozrejme pri umývaní jeden tanier vyšmykol, pri svojom krkolomnom páde nezabudol zhodiť ďalšie tri a roztrieštili sa na kusy. Bez zaváhania som sa po porcelánové črepy zohol a v momente, čo sa mi ostré kusy zarezali do kože...Naplnila ma temná, zvrátená satisfakcia a uvoľnenie.

A to bolo nebezpečné.

Keď som sa v ten deň vrátil domov, všelijako som sa snažil zakryť pred svojou rodinou dôkazy toho, že mi znova nie je dobre. Mama s otcom sa už o mňa aj tak strachovali viac než dosť, kvôli životu, ktorý som viedol a moji mladší bratia...Nechcel som ich zbytočne desiť, keď sa objavím zafačovaný a vyzerajúc, ako keby som mal každú chvíľu vypľuť svoju čiernu dušu.

Takže som počkal, kým sa bezpečne neodpracú do kuchyne, zasadnú k božsky voňajúcej večery, ktorú uvarila mama a opatrne, potichu vkĺzol do domu, ruky schované hlboko vo vreckách bundy a vybehol po schodoch do svojej izby. Na chvíľu som uvažoval, že zavolám Finnovi a presvedčím ho, aby mi cez okno prepašoval nejaké jedlo, no došlo mi, že v skutočnosti nie som hladný. A znova ho motať do tejto mojej situácie by bolo rovnako hrozné ako počúvať kázne rodičov.

Kým prišla noc, ledva som sám so sebou dokázal vydržať. V jednej chvíli mi prišiel na dvere klopať otec, zisťoval či už som doma a ja som ho poslal preč s úsečnými slovami o tom, že som unavený a chcem mať zaslúžený pokoj. Našťastie pre mňa nemal námietky, po rokoch, čo som sa od nich dištancoval, sa už prestali pokúšať vydolovať zo mňa, čo sa so mnou deje. No to isté sa nedalo povedať o Lucasovi, mojom perfektnom staršom bratovi, ktorý sa zrazu rozhodol, že sa začne zaujímať, že má ešte stále rodinu.

Dom stíchol, všetci sa odobrali do svojich spální a ja som plne prebudený ležal v posteli, urputne sa snažil nemyslieť na to, čo sa stalo s Isou minulú noc, a zlyhával. Pravdupovediac, nechápem prečo samého seba stále takto mučím, fungovalo to takto medzi nami už roky, večery strávené napĺňaním jej túžob, či už sa mi do toho chcelo alebo nie. Isadora sa nikdy nepýtala, jednoducho si šla za tým, čo chce a nezáleží na tom, ako veľmi som sa bránil, nakoniec vždy vyhrala. A teraz som bol tu, stále som sa cítil ako bezvýznamná štetka, pretože jej dovolím, aby so mnou takto zametala.

S tichým zavrčaním som chmatol pod posteľ a vytiahol odtiaľ mobil, ktorý som tam po návrate domov odhodil, aby ma neotravoval. Odolal som nutkaniu šmariť ho o stenu, keď som si všimol správu od Oza, kde sa pýtal,či dnes večer prídem, a našiel číslo, ktoré som hľadal. Otvoril som okno na správu a zasekol sa s prstom nad klávesnicou, dumal som, prehodnocoval...

Už to bolo pár mesiacov, čo som mal nutkanie napísať jej, mal potrebu porozprávať sa a zdôveriť sa, čo ma trápi úplne neznámej osobe, s ktorou som sa rozprával len raz pred mnohými rokmi. Stále som mal jej číslo, to, ktoré mi dala, keby som sa ešte niekedy cítil...zronený. Bolo to pomerne dávno, čo som zažil takýto zlý deň, náladu takú katastrofálnu, že som si musel uľaviť tak, že som si spôsobil fyzickú bolesť. Nechcel som sa viac ocitnúť v tom mieste, kde nebolo nič len temnota a moja zmrzačená duša, na mieste, kde som strácal všetko, čím som bol...

Tak som písal, bez toho, aby som si to vôbec premyslel – Vieš, čo je maximálna hlúposť? Keď sa tváriš, že spíš a zívne sa ti.

Oh, Bože, to bolo fakt sprosté, vážne som to poslal?

Ako som tam tak v tichu ležal, hrýzol som si do pery a premýšľal či predsa len nemám hodiť mobil do tej zmieňovanej steny. Ak si až doteraz nemyslela, že som prípad pre psychiatra, mám pocit, že teraz jej to už bude viac než jasné. Zavibroval mi telefón a ja som sa pripravil na najhoršie.

Prečítal som si správu. To mi nikdy predtým nedošlo, ale áno...Viem si predstaviť, že to môže byť dosť zahanbujúce. Hlavne, ak ťa pri tom niekto vidí.

A potom, pretože som očividne neskutočný lúzer, som odpísal – Myslím, že sa znova vytrácam.

Skús sa dívať na svetlú časť života...

...ako napríklad v tuneli...

...do predných svetiel blížiaceho sa vlaku...

...to zaručene pomáha.

Žartujem! Neopováž sa to spraviť! (predstav si to v capslocku, blbne mi klávesnica).

Prekvapilo ma, keď som cítil ako sa mi kútiky zdvíhajú v pobavenom úsmeve. Toto bol dôvod prečo som jej písal – aj keď som sa priznal k niečomu naozaj chorému, obrátila to na žart a ja som sa hneď cítil lepšie. Nechcel som ľútosť alebo súcit, potreboval som len niekomu povedať, že mi nie je dobre a pomohli by mi cítiť sa lepšie, nie, aby som zas a znova prežíval každý jeden detail toho, čo ma pomaly zabíja.

Vyhýbaj sa svetlu na konci tunela, značím si to, odpísal som a cítil, ako mi ťažoba na hrudi pomaly povoľuje.

A dostávajúc svojej povesti, tu je vtipná hláška –

Ľudia hovoria, že mám jedinečnú schopnosť rozžiariť miestnosť.

Hovorí sa tomu podpaľačstvo a tí ľudia sú svedkovia.

Zízal som na tie dve vety niekoľko minút a potom, na moje veľké ohromenie, som vyprskol do smiechu, musel som si prilepiť ruku na ústa, aby som nezobudil bratov v izbe oproti. Presne toto som potreboval a rovnako ako vždy, keď som bol nútený napísať tomuto cudzincovi, som cítil ľútosť aj úľavu, že v skutočnosti neviem, o koho ide. Ľútosť, pretože som mu chcel poďakovať za to, čo robí, aj keď nemusí a úľavu, pretože som sa nemusel hanbiť, ak by som ho niekedy len tak stretol na ulici a cítil sa úboho, že sa s ním delím o tieto kúsky z môjho mizerného života.

To by som si jedného dňa veľmi rád pozrel, ak mám byť úprimný.

A, mimochodom, vďaka, to ma naozaj rozosmialo. Stlačil som odoslať a dúfal, že mi odpíše, keďže som ešte nemal chuť prestať.

Možno ti budem vedieť vybaviť vstup.

A v to dúfam, trvalo mi veky, kým mi Google našiel niečo vtipné.

S priblblým úsmevom na tvári som sa oprel o vankúše, pohodlnejšie sa usalašil a prihodil do konverzácie pár mojich vlastných vtipov, čo som kedysi počul. Veľakrát som si želal, aby som mohol ísť späť v čase a vymazať ten jeden neplánovaný, skrz-naskrz zúfalý telefonát, ale osoba na druhej strane, ktorá mi odpovedala – tuším to bolo dievča, alebo chlap s nadmieru jemným hlasom – mi skutočne pomohla sa z toho dostať.

A keď mi dala toto číslo a vždy bola vyzbrojená vtipnými odpoveďami, niekedy mi to prišlo aká tá najlepšia vec, čo som kedy mohol urobiť. Pre moje vlastné dobro som dúfal, že to skutočne bolo dievča, keďže som si k tomuto neznámemu vybudoval celkom nezmyslený, nevysvetliteľný crush...

O dva dni neskôr som sa cítil oveľa lepšie, akosi sviežejšie, čo bolo spôsobené aj tým, že som si telefón nechával vypnutý a vytrvalo celý gang ignoroval. Niektorí z chalanov to zvykli robiť, keď chceli mať súkromie, tak prečo by som nemohol aj ja? Navyše, ja som bol ten, ktorého mal Oz najradšej, a teda mi prischla povinnosť upokojiť ho vždy, keď dostal jeden zo svojich záchvatov. Zaslúžil som si prestávku.

Ruby buď prestala vypomáhať v domove, alebo sa mi len vyhýbala, ale nie je to tak, že by som ju nutne vyhľadával. Bol som jej vďačný za to, čo urobila, rovnako ako za to, že si zahryzla do jazyka a nezahltila ma otázkami ako by to bol urobil niekto iný. Takáto bola aj na strednej, toľko krát som na nej videl, ako zúfalo chce niečo povedať a nakoniec nenašla odvahu. Rovnako ako som sa ja vždy bál sformovať odpoveď.

Cassidy mi od tej nehody neprestajne funel na krk, dohliadal na to, že už nič nezničím ani si nijako neublížim. Spýtal som sa ho, či musím zaplatiť riad, ktorý som rozbil a on len zavrtel hlavou, ukázal na mop a posúril ma, aby som pokračoval v umývaní. Mal som chuť začať po ňom vrieskať, čím dlhšie za mnou takto stál, pozoroval ma a odhadoval, ako keby čakal, že každú chvíľu strčím hlavu do vedra s vodou a pokúsim sa utopiť. Možno som beznádejný prípad, ale nemám samovražedné sklony!

Už nie.

Našťastie pre mňa, ten deň mal Finn narodeniny, čiže som nemusel trpieť ďalšie nekonečné hodiny doma s Lucasom, ktorý, samozrejme, zase každého očaril tým, že sa ukázal na pár týždňov, ktoré v žiadnom prípade nedokázali zaplniť tú štvorročnú dieru, kedy si veselo užíval v New Yorku a na nás sa vykašľal. Rodičia boli šťastím bez seba, že ho majú späť a dvojčatá boli radi za každého, kto s nimi bol ochotný hrať Play Station. Jedine ja som nedokázal zniesť byť v jeho prítomnosti a tváriť sa akoby nás nikdy nebol zradil.

Potom, čo ma Cassidy prepustil na slobodu, ukázal som sa u Finna doma, uistil som sa, že mám na tvári široký úsmev, ktorý nebol tak úplne falošný a zdvihol vysoko do vzduchu fľašu Jacka Danielsa a zabalený štvorcový balík. Dvere sa otvorili, nasledované Finnovým natešeným zvýsknutím, darčeky mi vytrhol z rúk a pevne ma objal.

„Nezabudol si!" radoval sa.

Prevrátil som očami. „Akoby som aj mohol? Spamoval si upomienkami sociálne siete tri dni dopredu." Pokúsil som sa zložiť na pohovku, no Finn mi zastal cestu.

„Nerozvaľuj sa, kamarát," zrušil ma. „Tento raz ideme oslavovať do mesta."

„Čože? Prečo rušíme tradíciu?" vyzvedal som a zaškúlil naňho, ten zubatý úsmev mi bol podozrivý. „Pre tvoje vlastné dobro dúfam, že naplánuješ ísť do strip klubu, pretože inak, narodeniny alebo nie, zaškrtím ťa."

Povzbudzujúco ma potľapkal po pleci, no veľmi ma to neupokojilo. „Vlastne sa k nám pripoja ešte dvaja ľudia a keďže toto miesto..." Zagestikuloval na ten svoj samotársky, chlapský brloh. „...nie je vhodné pre takú nežnú spoločnosť, ideme do Cascady."

Pripomínal som si, že má narodeniny, že to robím preňho, no aj tak som sa neprestal mračiť od chvíle, čo mi prezradil kam ideme. Cascada bol miestny bar v centre a obľubovali ho hlavne mladí ľudia z Minnesoty. Dôvod, prečo som to miesto tak veľmi neznášal, bol, že sa tam môj brat zvykol stretávať s kamarátmi, kým bol ešte stredoškolák, a ja som naozaj nepotreboval pripomienku jeho skvelej mladosti.

Finn normálne poskakoval od nadšenia a vzrušenia, miloval oslavy, či už svoje alebo kohokoľvek iného, a tiež sa veľmi rád opíjal. Prebíjal sa davom a špiónil prázdny stôl, kam by sme si mohli sadnúť, zatiaľ čo ja som sa snažil zostať v pohode. Povedal, že sa k nám pripojí nežná spoločnosť a ja som dúfal, že neobjednal striptérky, inak svoju predošlú vyhrážku splním. Po Ise...Bolo pre mňa ešte príliš skoro, aby som dokázal zniesť ženský dotyk.

Finn vytiahol balíček, ktorý som mu dal, nedočkavo strhol papier a oči sa mu rozžiarili s prekvapeným zhíknutím, keď si všimol knihu o pedagogike, na ktorú som narazil, kým som hľadal vhodný darček na jeho dvadsiate prvé narodeniny.

„Aby si svoju budúcu kariéru mohol odštartovať tak skoro, ako sa dá," okomentoval som to a on sa na mňa otočil, rozcitlivený a potešený. „Finn, prisahám bohu, ak sa rozplačeš –"

Rozhodil mi ruky okolo krku a znova ma objal. Celé telo sa mi zachvelo, úplne zdrevenelo a dalo mi zabrať, aby som sa nemykol, v momente ho od seba neodsotil a nešiel vyklopiť celý obsah žalúdka do najbližšieho záchoda. Toto je Finn, tvoj najlepší kamarát, pripomínal som si. Si v pohode.

Nešikovne som ho pobúchal po chrbte. „Nemáš za čo."

„Za toto dám tvojim deckám polovičnú cenu, keď ich privedieš do mojej školy," prisľúbil a konečne ma pustil. Tváril sa ako nadrogovaný a ja som na chvíľu oľutoval, že ho podporujem v tomto šialenstve. Ale ak spadne na hubu, aspoň sa poučí, dúfajme.

„Tak skoro deti mať neplánujem, čiže sa priveľmi nenadchýnaj."

Finn otváral ústa, že odpovie, keď zrazu zamrzol a tým myslím, že mu ovisla čeľusť, telo ako doska a očami bol fixovaný na čosi za mojím chrbtom. Mračiac sa a trochu znepokojený, som sa otočil tým smerom...A potlačil prekvapené zhíknutie. Ruby spolu s inou veľmi atraktívnou brunetkou s nohami až do neba si k nám predierali cestu, ryšavka čosi syčala do ucha svojej spoločníčke, keď neznáma zdvihla hlavu a všimla si Finnov uprený pohľad. Karmínové pery sa jej sformovali do O a Ruby konečne došlo, že jej jej priateľka už nevenuje pozornosť.

Oči sa nám stretli a ja som cítil jej šok rovnako jasne ako ten svoj. V prvom rade to začínalo byť už pomaly otravné a znepokojivé, že na seba odrazu narážame na každom kroku. Nestál som o to, aby sa pred Finnom prekecla o tom tanierovom nešťastí. A po druhé, odkiaľ sa, do pekla, pozná s Finnom?! Súdiac podľa toho výrazu v jej tvári, ani ona netušila, že sa s ním poznám.

Neubránil som sa a uniklo mi tiché zastonanie. Toto vyzerá na dlhú noc. 

Hm, tak čo poviete...Ruby a Tyler na seba akosi stále narážajú, žeby to bol osud? :D Ako myslíte, že tá oslaba dopadne? :)