Odrátavanie pokračuje a do konca nám zostáva 9 kapitol a toto je dosť pravdepodobne posledná miernumilovná kapitola pre Ryler, čiže si môžete začať brúsiť nožíky a ja sa idem barikádovať. Napriek tomu dúfam, že sa bude časť páčiť :) 

Ruby

Keď som bola malá, úplnou náhodou sa mi dostal do pozornosti film Billy Elliot a totálne som si ho zamilovala. Nie len pre jeho hlboký, dojemný príbeh, ale kvôli baletu, kvôli tancu, ktorý tak perfektne predstavoval. Mame som povedala, že chcem začať chodiť na kurzy a odvtedy sa balet stal neodmysliteľnou súčasťou mňa. Ešte aj dnes, keď sa ma ľudia pýtajú, čo presne pre mňa robí tento tanec atraktívnym, nedokážem im dať poriadnu odpoveď.

Tanec je umenie a vždy som bola toho názoru, že umenie má pre každého človeka iný význam. Žiadni dvaja ľudia sa nepozrú na rovnaký obraz, neprečítajú si rovnakú knihu či báseň, neobzrú si rovnakú sochu alebo stavbu, nenavštívia rovnaké divadelné alebo tanečné predstavenie a budú cítiť navlas rovnakú emóciu, tá skúsenosť na nich nezanechá rovnaké následky. V tom je to čaro, tá unikátnosť a výnimočnosť umenia.

Keď som videla balet prvýkrát, prehovorilo to ku mne, prišlo mi to čarovné, nádherné a podmanivé. Sledovala som tanec a myslela na slobodu, na únik z mojej vlastnej premotivovanej mysle a rozhodnutí, ktoré som nemohla zvrátiť. Sledovala som tanec a myslela na to, že môžem byť kýmkoľvek a čímkoľvek, vyrozprávať rôzne príbehy a vyvolať v ľuďoch rovnaké pocity, aké rezonovali vo mne, kým som sa dívala na Billyho Elliota. Pomyslela som si na tanec a videla iné malé dievčatko, priveľmi zbabelé, aby bolo samo sebou, ako hltá každý jeden pohyb a v kútiku duše si želá byť strojcom tej mágie, zakúsiť tú voľnosť...

Jednoduchá odpoveď na to, prečo milujeme umenie, neexistuje. Je to rovnaké ako pýtať sa, prečo sa zamilovávame. Ide proste o veci, ktoré sú mimo našu moc, ktoré sú nám tak určené. Takže, aj keď sa ma Carrie cez esemesku pýtala, ako som si užila predstavenie Cirque du Soleil a zhrnula som to na Bolo to dych berúce, stále som mala pocit, že tie slová dostatočne nevystihujú dve a pol hodiny zimomriavok, nádhery, sledovania nemožného stať sa možným a umenia, ktoré mi príde ako z iného sveta. Skutočne, neviem odkiaľ berú tých tanečníkov, ale v istých chvíľach mi prišlo, že to nemôžu byť obyčajní ľudia zo Zeme ako som aj ja.

Kým som hľadela na tanečníkov na javisku, sledovala ich príbeh, zabudla som na realitu, na to kde som a s kým a prečo. Vtiahli ma do svojho sveta, zhypnotizovali ma každým jedným pohybom svojho tela. Nikdy som nechcela odísť, nechcela som, aby mi prestali rozprávať o svojich osudoch a údeloch. Ani som si neuvedomila, že ku koncu predstavenia plačem nebyť toho, že sa Tyler načiahol a jemne mi zotrel slzy.

Do hotela sme sa vracali obaja ešte mierne unesení a myšlienkami stále v sále, na javisku ako súčasť niečoho magického. Len čo prídeme do Minnesoty, nesmiem zabudnúť navštíviť Carrie a Finna a drvivo ich objať.

„Bolo to stokrát lepšie než som čakal," prehovoril konečne Tyler, keď sa za nami zavreli dvere apartmánu. „A to je, čo povedať, pretože som mal naštudovanú každú ich šou."

„Netušila som, že si taký veľký fanúšik," obzrela som sa naňho. To bolo dnes už druhá pripomienka toho, koľko toho o sebe ešte nevieme, ale vravela som si, že na to ešte bude čas. Možno nám výlet za chvíľu končí, no to neznamená, že sa musíme rozlúčiť a každý ísť svojou cestou.

Pri predstave, že koniec výletu znamená aj koniec toho čokoľvek, čo je medzi nami, mi zvieralo hruď. Vždy som bola ten typ človeka, čo myslí ďaleko dopredu, prehodnocuje každý možný scenár a práve teraz som sa za to preklínala. Nechcela som na to myslieť, nechcela som si predstavovať, čo bude. Chcela som žiť v momente – vo chvíli, keď som dokonale šťastná a všetko vychádza ako má. Možno až podozrivo veľmi.

„Ruby?" dotkol sa mi pleca Tyler a vrátil ma nohami na zem.

„Pre – Prepáč, nič sa nedeje," uistila som ho a vyčarila na tvári úsmev. Potom som sa mu otočila chrbtom a nadvihla si vlasy. „Rozopneš ma?"

Šaty, ktoré mi Poppy požičala, boli jednoduché, nič prehnane výstredné ani úchvatné – iba čierny bavlnený materiál s dlhými rukávmi, ktorý mi siahal pod kolená, keďže bola Poppy odo mňa vyššia. Tyler zo mňa však aj tak nedokázal spustiť oči, keď som sa prezlečená vynorila z kúpeľne pred tým, ako sme odišli.

Keďže som mu stála chrbtom, nemohla som vidieť, ako sa tvári, no cítila som jeho váhanie. Mne samej srdce bilo ako o život a potili sa mi dlane, no dnes ráno som si niečo vzala do hlavy a nemienila som sa toho vzdať. A takáto dokonalá, čarovná noc je oveľa viac, než by som si mohla priať.

Tyler mi opatrne položil ruku na chrbát, vzal za zips a pomaly ním potiahol dolu. Končil sa tesne nad zadkom, odhaľoval mi celú dĺžku chrbtice a Tyler mi prešiel dlaňou po nahej pokožke späť hore. Naklonil sa bližšie, cítila som pri uchu jeho teplý dych a vzrušene čakala, čo urobí. Pritisol mi pery na šiju, potom na krk a dal si záležať, že pobozkal každý kúsok pokožky, jazykom poláskal blednúce značky, čo na mne včera zanechal. Keď mi zaryl zuby do pleca, zastonala som.

„Mon soleil, čo to so mnou robíš?" zašepkal.

Viac som to nezniesla, pustila som si vlasy a otočila sa tvárou k nemu. Oči mal bezodné, tmavé ako hlbiny oceána a díval sa na mňa s toľkými emóciami, že sa mi ťažko dýchalo a srdce mi v hrudi predvádzalo akýsi zbesilý tanec. Vzala som látku šiat a zhodila si ju z pliec, vyvliekla si ruky a nechala šaty nehlučne dopadnúť na koberec.

Tyler si pretrel pery a preletel ma pohľadom, rýchlo ako keby sa bál, že mu za to vynadám, ako keby včera zo mňa nevidel úplne všetko. Zrejme to bolo tou pripomienkou, no načiahla som sa za gombíkmi Tylerovej košele a začala ich rozopínať. Avšak, keď som chcela rozopnutú látku rozhaliť, schmatol mi zápästia.

„Nechcem ti znova ublížiť," povedal vážne.

„Neublížiš."

Nevyzeral, že by som ho veľmi presvedčila, ďalej na mňa civel tými svojimi očami, o ktorých som si vždy myslela, že vidia zo mňa viac, než len to, čo je na povrchu. A najskôr tomu tak bolo aj teraz – videl moju nervozitu, ktorú som sa aj ja sama snažila ignorovať, no vysvetlil si ju zle. Nebola som v strese z toho, čo sa chystáme urobiť, ale z toho, že som si nebola istá, či sa môj plán podarí.

„Ja... Volala som dnes s Jade a možno poznám spôsob ako to, ehm, medzi nami...uľahčiť."

Tyler ma pustil a urobil odo mňa krok späť, oči tento raz rozšírené čímsi, čo nápadne pripomínalo údes.

„Ty si volala s Jade?! Och, sakra, tak to som mŕtvy muž!" vrazil si ruky do vlasov a mala som chuť mu povedať, aby to nerobil, pretože taký rozstrapatený bol priveľmi atraktívny a môj mozog sa potom nedokázal sústrediť na to, čo hovorí.

„Nechcela som jej hovoriť žiadne detaily, ale ja hlúpa som sa prekecla. Ale sľúbila mi, že to nikomu nepovie, dokonca ani Lucasovi a moja sestra vždy dodrží svoje slovo," hájila som ju. „Prepáč, asi som ti to mala povedať hneď ráno..."

„Nie, o to nejde..." Hlboko si povzdychol. „Viem aká ochranárska dokáže byť a nanešťastie viem aj to, aká dokáže byť nebezpečná."

Ako som tak sledovala jeho tieseň a úzkosť, začala som sa smiať. Len ťažko sa mi chcelo veriť, že ten vychýrený kriminálnik, pred ktorým sa trasie polovica Minneapolisu sa bojí mojej sestry. Tyler po mne vrhol pohľad čírej zrady, ktorý ma však ešte viac rozosmial.

„No prosím a ona sa na mne smeje," fľochol na mňa. Prehltla som ďalšiu salvu smiechu a prinútila sa upokojiť. Podišla som k nemu bližšie.

„Ja ťa pred ňou ochránim," vravela som mu.

„Oh, vážne?" doberajúco na mňa nadvihol obočie.

Zdvihla som sa na špičky a letmo sa oňho obtrela perami. „Vážne."

Sklonil sa a pobozkal ma, tentoraz naplno a hlboko, jazykom si nárokoval na vstup a keď som mu ho dala, vydal hrdelný zvuk a schmatol ma za zátylok. Dokázala by som prísť o rozum len z dotyku jeho úst na mojich, z toho, ako mi rukami blúdil po nahom chrbte, blúdil mi prstami do vlasov a tisol ma k sebe pevnejšie. A potom skĺzol nižšie, prešmykol sa pod lem nohavičiek, bruškami prstov sa obtrel o miesto, ktoré prosilo o jeho pozornosť tak naliehavo až to bolelo. Zalapala som po dychu, keď sa do mňa vtlačil jedným prstom.

Inštinktívne som stuhla, pripravená na to, že ma ochromí ďalšia bolesť a Tyler sa odo mňa odtiahol, pozoroval moju tvár a snažil sa odhadnúť moju reakciu. Možno sa tiež preľakol, že znova začnem plakať od bolesti.

„Mám pokračovať?" Líca som mala kompletne rozpálené, pľúca nestíhali a netvrdím, že to nebolo čudné, cítiť ho takto v sebe, ale nebolo to ani vyslovene nepríjemné. A hlavne, nebolelo to. Ako to vravela Jade? Uisti sa, že si poriadne rozohriata a pripravená. Predohra sa môže zdať zdĺhavá, ale ver mi, pomáha.

Tyler sa sklonil, že ma znova pobozká, no potom pohol prstom a ja som vydala hlasný, neidentifikovateľný zvuk slasti, za ktorý by som sa za iných okolností mala chuť prepadnúť od hanby. Zastavil sa tesne pri mojich perách a zrejme si zmyslel, že chce počuť takých zvukov viac, pretože sa premiestnil na môj krk a znova uplatňoval tú svoju zmyselnú hru pier, jazyka a zubov.

Schmatla som ho za plecia, keď opatrne pridal aj druhý prst a zrazu som mala pocit, že ma zrádza gravitácia a potrebujem sa oprieť o niečo pevné. Tyler hýbal rukou tam a späť a neviem ako sa mu to darilo, no dotýkal sa všetkých citlivých bodov – aj takých, o ktorých som ani nevedela, že existujú. Dych zo mňa vyrážal v prudkých poryvoch, s každým ďalším prudším pohybom jeho prstov som mu zarývala nechty hlbšie do kože a moje stony sa ozývali v stíchnutej izbe. Začínala som sa triasť a v tele mi narastalo napätie, ktoré sa viac nedalo ignorovať.

„Presne tak," šepkal mi Tyler. „Nechaj to ísť, mon soleil."

A potom skrútil prsty.

Tuho som stisla viečka, keď do mňa môj vrchol narazil silou parného valca a neidentifikovateľný zvuk, ktorý bol niečo napoly vzdychom a výkrikom, som zadusila v Tylerovom pleci. Celá som sa chvela, nohy hrozili, že ma zradia a hlava sa mi točila ako detský kolotoč. Tyler ma zasypával upokojujúcimi bozkami a pomaly, milimeter po milimetri zo mňa vytiahol prsty.

Pozrel mi do tváre. „V poriadku?"

„V najlepšom," prikývla som. Prekvapilo ma to, ale bola to pravda – nikde ani stopy po zradnej bolesti, cítila som sa taká ľahká a uvoľnená ako keby som bola zo želé.

„Takže, hm... O akom spôsobe si to hovorila?" nadhodil.

Posilnená novou dávkou odhodlania a odvahy, som mu rozopla nohavice a stiahla mu ich aj s boxerkami. Tyler mi medzitým šikovne rozopínal podprsenku a keď ma pritúlil k sebe, nárokoval si zase raz na moje pery, prstami sa zahákol za okraje nohavičiek a trhol nimi nadol. Zvrtol ma a začal postrkávať smerom k posteli, no ja som zavrtela hlavou. Skôr ako to stihol pochopiť akože hovorím nie, som nás otočila a zatlačila mu na pás.

Odtrhol sa odo mňa, aby si mohol vyliezť na matrac a oprieť sa chrbtom o drevené čelo postele. Potom vystrel ruku a prstom mi naznačil, aby som šla k nemu. Prišla som si opitá – teda, nieže by som naozaj vedela, aký je to pocit -, ale neviem ako inak by som to opísala. Bol taký nádherný a ja som nedokázala pochopiť, že sa toto reálne deje, že ma chce a že mi to príde ako tá najsprávnejšia vec na svete.

„Máš ešte nejaký...?" spýtala som sa a vágne zagestikulovala na kôpku nášho rozhádzaného oblečenia.

„Kondóm?" nadvihol na mňa pobavene obočie. „V peňaženke, v zadnom vrecku."

Podala som mu lesklý staniolový štvorček a statočne si hrýzla spodnú peru a pritískala nohy k sebe, kým som ho sledovala. Je toto vôbec normálne? Chcieť niekoho tak veľmi, až vás to fyzicky bolí? Tyler ku mne znova natiahol ruku a tento raz som sa zhlboka nadýchla a vyliezla si na posteľ k nemu. Prehodila som mu nohu cez boky a sadla si mu do lona. Tyler mi jednu ruku položil na bedrovú kosť a druhou mi vošiel do vlasov.

„Ak ťa to bude aj tak bolieť, hneď mi to povedz," prehovoril ticho. Zmohla som sa len na prikývnutie, priveľmi koncentrovaná na to, aby som dostala svoj dych aj tep pod kontrolu. Uvoľni sa, radila mi Jade.

„Ruby..." Začal Tyler a mne bolo už dopredu jasné, čo sa chystá povedať, navrhnúť, aby sme to nerobili, že veď aj tak o nič nejde a rozhodne sa nemusím premáhať len kvôli nemu.

Umlčala som ho prudkým bozkom a Tyler ma pevne chytil za zátylok, tisol ma proti svojim ústam naliehavejšie a hladovejšie a mne bolo jasné, že je v tom rovnako stratený ako ja. Na skúšku som pohla bokmi a on zastonal, rukami ma zovrel pevnejšie a zahryzol mi do spodnej pery tak rozvášnene až som sa zachvela.

Odtrhla som sa od neho. „Ja... Budeš mi musieť povedať, čo mám robiť. Nie – Neviem, ako začať..."

Láskyplne mi prešiel palcom po líci. „Pre začiatok zdvihni boky."

Poslúchla som a keď sa nasmeroval a pomaly vsunul dnu, neuhýbal odo mňa očami. Bolo to priveľmi intímne, valilo sa cezo mňa toľko pocitov naraz, až som si začínala myslieť, že je to nemožné, aby som z toho nevybuchla, no rovnako ako toľko ráz pred tým, v jeho pohľade bolo čosi, čo mi nedovolilo odvrátiť sa. Skúmal mi tvár, každú jednu črtu a ja som vedela, čo sa snaží nájsť. Klamala by som, keby som povedala, že to zázračne nebolelo alebo že to odrazu bol ten najskvelejší pocit na svete, ale po tej včerajšej agónii to bol rozhodne pokrok. Nútila som sa dýchať zhlboka a pravidelne, hoci mi pľúca kolabovali a nemala som ani zďaleka toľko kyslíka, koľko by bolo treba.

Tyler mi dával chvíľu, aby som si zvykla, aby som sa upokojila a prestala mu zvierať plecia akoby to bolo moje záchranné koleso, čo ma chráni pred utopením. Jemne ma bozkával na sánke, dole hrdlom až ku kľúčnym kostiam, jeho pery boli ľahšie než dotyk motýlích krídel. Skúsila som znova pohnúť panvou a keď sa ozvala bolesť a v sekunde zase zmizla, uľavene som si vydýchla.

Tyler zdvihol hlavu od mojej hrude a pozrel na mňa spod privretých mihalníc. „Mon soleil."

Viem, že mi do očí nikdy nepovedal tie dve nezvratné slová, no cítila som ich z jeho prezývky, ktorú som začínala milovať; z toho ako sa hýbal, ohľaduplne, pomaly, no za to hlboko; ako sa ma dotýkal akoby som bola zo zlata; cítila som to aj z toho, ako mi do kože neustále opakoval moje meno ako modlitbu... A keď zo mňa nezostalo nič iné len roztrasená, no spokojná hromada želé a jeho divoké zavrčanie sa stále ozývalo miestnosťou, pritiahol si ma k hrudi a nepustil, objímal ma pevne ako keby sa bál, že sa mu vyparím ako sladký sen.

Slová sa niekedy preceňujú, nie je dôležité od niekoho počuť, aby vám povedal, že vás miluje.

Jediné, čo stačí, je, akvám to dokáže svojimi činmi.           

Tak im to na druhýkrát predsa len vyšlo :D Myslíte, že Jade udrží tajomstvo alebo na Tylera už v Minnesote bude čakať znepokojený Lucas? A môže vzťah Ruby a Tylera prežiť všetky prekážky, čo im stoja v ceste?