Zdravím! Pripravení zistiť, čo sa nachádzalo v obálke? ;) 

Tyler

„Uvedomuješ si, že si mi takmer privodil infarkt?" sťažoval som sa svojmu najlepšiemu kamarátovi do telefónu, zatiaľ čo som pochodoval hore-dole po apartmáne a snažil sa neprísť o rozum.

„Ale no tak, Ty, nedramatizuj to," chlácholil ma pobavene Finn. „Malo to byť prekvapenie a ako tak počúvam, vyšlo dokonale."

„Nemám rád prekvapenia," pripomenul som mu. „A navyše, narodeniny mám až za mesiac..."

Viac som cítil ako počul, že sa Ruby vystrela a zbystrila pozornosť. Bolo to vlastne celkom komické, chodili sme spolu na strednú, naši najlepší kamaráti sú manželia a naši súrodenci tvoria pár, sme na tejto spontánne cestu už viac ako týždeň, tak nejako sme sa do seba zamilovali a skoro sa spolu vyspali, a predsa o sebe nevieme čosi také základné ako kedy máme narodeniny. Hej, mám taký pocit, že sme to vzali z opačného konca, sústredili sa na tie detaily nášho života, čo sa bojíme povedať druhým a úplne zabudli na takéto drobnosti, čo sa o sebe ľudia dozvedajú ako prvé.

Zažmurkal som a prebral sa z myšlienok, keď mi došlo, že mám mobil stále na uchu a Finn čosi bľaboce.

„Prepáč, čo?"

„Ako sa vám vlastne darí? Nejaký pokrok medzi vami dvoma?" zaujímal sa Finn. V hlave sa mi premietli udalosti včerajšieho večera – sladký dotyk jej pier na mojich, jej mäkké, poddajné telo pod tým mojím, šepot môjho mena z jej úst... Merde! Otriasol som sa a musel si odkašľať, aby som hlas dostal znovu pod kontrolu a Finn mi z neho nevyčítal skrytý zmysel. Ruby, ktorá sa na mňa stále dívala a všimla si tú zmenu v mojom vystupovaní, sa zapýrila a radšej uhla pohľadom.

„Ani jeden z nás zatiaľ neurobil nič, čo by sme mohli ľutovať, takže asi tak."

Našťastie som hovor s Finnom nemohol dlho naťahovať, inak som si istý, že by na to nejako prišiel alebo by som mu to nakoniec vykecal sám a to by bola katastrofa. Ak to vie Finn, vie to Carrie a tá to hneď zavolá Ruby a priveľmi som sa bál, že by to v nej vyvolalo paniku, akú som vlastne čakal aj dnes hneď ráno, keď sme sa ocitli zoči-voči. Stále som bol napätý a skeptický, Ruby bola až podozrievavo v pohode a podľa toho som vedel, že sa niečo deje.

Ruby sedela na posteli a bezmocne sa prehrabávala kopou svojho oblečenia, čo vyhádzala z batoha a prešla ju už asi tisíckrát, len aby došla k rovnakému záveru – nemá nič vhodné na oblečenie. Ja som sa ani neobťažoval pozrieť, hneď som vedel, že sú tam len džínsy a pár tričiek či mikín. Jednoducho nič, čo by ste si mohli obliecť na predstavenie jedného z najslávnejších a najlepších cirkusov na svete.

To bolo totiž to naše prekvapenie, z ktorého sme sa obaja ešte spamätávali – dva lístky na večerné predstavenie Cirque du Soleil.

Ako malý chlapec som bol posadnutý len pár vecami – Grinchom, maminými madeleines a áno, uhádli ste to, cirkusom. Vždy ma fascinovalo ako dokážu akrobati vytvárať mágiu za pomoci svojho vlastného tela. Prinútili vás uveriť, že aj to, čo ste považovali za nemožné, je v skutočnosti možné, ak máte v sebe dosť odhodlania a trpezlivosti. Pamätám si, ako som raz doma v telke civel na zostrih jednej ich šou a pokúsil sa opakovať po nich. Na rad prišla akási pirueta, pri ktorej sa mi podarilo zakopnúť o gauč, preletieť cezeň a rozbiť si hlavu o okraj poličky s knihami. Vtedy mi došlo, že zo mňa cirkusant nikdy nebude, no môj obdiv to nezmenilo.

Finn veľmi dobre vedel, že mám pre Cirque du Soleil slabosť a niekedy, keď som mal dobrú náladu a dovolil si byť optimista, som vyhlasoval, že si na dvadsiate narodeniny zoženiem letenku do Las Vegas a pozriem si jednu z ich magických šou. Vždy to však bol len tento nerealistický sen, v Minnesote bolo príliš veľa okov, ktoré mi nedovoľovali odísť. Ale stal sa zázrak a mohol som odísť, som vo Vegas a môj najlepší kamarát práve premenil jeden z mojich najväčších snov na realitu.

Cítil som ako ma začínajú páliť oči a mal som chuť zavolať Finnovi znova a povedať mu koľko to pre mňa znamená.

Ani som si nevšimol, kedy sa Ruby pohla, zliezla z postele a zotrela mi z líca jednu neposlušnú slzu, ktorej sa predsa len podarilo skotúľať. Tvárila sa ustarostene a poznal som ju už dosť dobre na to, aby som si predstavil ako vo vnútri panikári, či predsa len nemám ďalší panický záchvat. Omotal som jej ruky okolo pása a potiahol ju k sebe, pritúlil si ju k hrudi a vdychoval jej povedomú vôňu, ktorú som miloval.

Potichu som jej povedal, na čo som myslel a keď som dorozprával, zdvihla hlavu a široko sa na mňa usmiala, hoci som jej v očiach zahliadol slzy.

„Viem, že ani Carrie, ani Finn nie sú práve jednoduchí, občas ich človek má chuť zhodiť z mosta a mať konečne pokoj od ich šialených, veselých a bezstarostných ja," vravela. „Ale potom sa nad tým lepšie zamyslím a pomyslím si, aké mám šťastie, že som milovaná niekým takým bláznivým... S najlepšími kamarátmi ako sú oni dvaja sme skutočne vyhrali lotériu."

Prikývol som na súhlas. Napriek tomu, ako veľmi som na Lucasa naštvaný a odmietal mu odpustiť, že od nás odišiel, jeho odchod priniesol aj niečo dobré – stretnutie s Finnom. A ako povedala Ruby, niekedy mám chuť utopiť ho, ale v skutočnosti si život bez neho nedokážem predstaviť.

Predstavenie sa začínalo o ôsmej večer na Stripe, čo je snáď najznámejšia cesta v Las Vegas – vlastne tá jedna, ktorú tak radi ukazujú vo filmoch, lemovanú kasínami, vysvietenými barmi a hotelmi. Mali sme asi tak tri hodiny, aby sme si zohnali slušnejšie oblečenie, prichystali sa a prišli tam načas. Ako nás informovala recepčná, v hoteli bolo pár obchodov, lenže pri značkách ako Versace, Armani, Fendi a podobne asi len ťažko zoženiem niečo, čo si môžem dovoliť. A mal som taký zlý pocit, že vo zvyšku Vegas to s cenami nebude oveľa lepšie.

S Vegas to je však tak, že sa tam ľudia chodia baviť, opíjať, neuvážene sobášiť, vyhrávať – alebo prehrávať – peniaze a jednoducho zažiť tú jedinečnú atmosféru mesta hriechu, kde sa môže stať všetko a nemusia sa cítiť previnilo, pretože, čo sa stane vo Vegas aj zostane vo Vegas. Ľudia tam nechodia kvôli obchodom alebo nakupovaniu, takže moja nádej pohasla v momente, čo som široko-ďaleko okolo seba videl len samé kluby. Možno by som mohol niečo ukradnúť...

Ruby ma pomykala za ruku. „Počkaj, mám nápad."

Poslušne som šiel za ňou späť do hotela, ale nezamierila na poschodie s obchodmi, ale tam, kde sú kasína a rozhodne ma viedla pomedzi stoly s pokrom či ruletou až na druhý koniec, kde z pódia práve schádzali tanečnice a tanečníci, aby sa mohli v zákulisí prezliecť.

„Prepáčte," oslovila jeden pár, aby ich zadržala. Šokovane som na Ruby zízal – vážne práve oslovila dvoch neznámych a ani na sekundu pri tom nezakoktala?!

„Um..." Zahryzla si do pery a ja som sa trochu upokojil, keď mi toto gesto prišlo viac ako Ruby, ktorú poznám. „Viete... My..."

Vzhliadla ku mne a možno dúfala, že jej pomôžem, no ja som sa len nonšalantne usmial a nechal ju v tom. Možno to odo mňa bolo kruté, no bol som priveľmi zvedavý, ako sa to vyvinie. Ruby si povzdychla a videl som, ako vnútorne bojuje sama so sebou, kým nazbierala dosť odvahy na to, čo chce spraviť. Omotala mi ruku okolo pása a venovala pozornosť späť k tomu páru, ktorý na nás stále nechápavo civel.

„My... S manželom sme sem prišli na svadobnú cestu a – a máme lístky do cirkusu. Ibaže – No, vyskytla sa taká vec, že... že nám na letisku ukradli batožinu a určite viete aké je to tu s butikmi beznádejné." Nervózne sa zasmiala a v pästi mi čoraz silnejšie zvierala bundu. „Samozrejme vám zaplatíme, ale... Ak by ste boli takí láskaví a mali čo i len jednu košeľu a nejaké šaty... Naveky vám budeme zaviazaní."

Ruby vyzerala akoby práve dobehala maratón, hruď sa jej zrýchlene dvíhala a klesala a keďže stála tak blízko pri mne, jasne som cítil ako jej srdce búši v hrudi ako zvon. Nechcel som ani len pomyslieť koľko sebazaprenia ju toto stálo, no zvládla to bravúrne a ja som na ňu bol neskutočne pyšný. Lenže, nanešťastie, nebol som taký naivný, aby som si myslel, že nám títo ľudia skutočne pomôžu. Hovorte o mne, že som pesimista alebo skeptik, ale toto je Amerika, plus ešte aj jedno z najviac neslávne známych miest. Pochyboval som, že tu žijú empatickí ľudia.

Muž a žena si vymenili pohľady a ja prisahám, že už som normálne počul ich výhovorky a odmietnutie a Ruby to zrejme cítila tiež, pretože prosebne vybuchla: „Prosím, toto je prvýkrát, čo sme preč z Minnesoty a – a čakali sme tak dlho... A Tyler bude mať narodeniny... A viete – my... my sme –"

Muž zdvihol ruku, aby ju zastavil. „Ste z Minnesoty?"

„Á – áno," prikývla Ruby. „Z Minneapolisu."

„Ja som zo Saint Paul, ale narodil som sa v Paríži," povedal muž. „Som Marcel a toto je Poppy."

Počkať, čože?!

Ruby zalapala po dychu a otočila sa na mňa, ja som však nedokázal odtrhnúť ohromený pohľad od Marcela.

„Moja rodina je zase z Marseille," vyhabkal som. Premerali sme si jeden druhého pohľadom zatiaľ čo naše dámske polovičky tam len stáli a dívali sa na nás rozšírenými očami. Nečudoval som sa im, tiež som si nemohol pomôcť a mal pocit, že toto je príliš veľká náhoda – nie len, že v celom prekliatom Vegas narazíme na dvoch minnesotčanov, ešte je jeden z nich pôvodom z Francúzska ako aj ja.

Predebatovali sme spolu asi dvadsať minút a osud nám dal ďalšiu ranu, keď sme sa dozvedeli, že Poppy je pôvodom z Anglicka a do Ameriky prišla až potom, čo spoznala Marcela, zamilovala sa a odišli si plniť spoločné sny o tanečnej kariére. Sú manželmi už takmer dva roky. Ruby, keďže tanec je aj jej život, bola zahĺbená do konverzácie s Poppy a hoci nerozprávala prehnane veľa, stále to bol pre ňu obrovský pokrok. My s Marcelom sme spomínali na Francúzsko, sem-tam prechádzali do francúzštiny a keď nakoniec prišlo k tomu, že už fakt musia ísť, aby sa pripravili na svoje večerné číslo, pristihol som sa, ako mi je to ľúto.

„Počkajte tu," prikázala nám Poppy, keď sme sa lúčili a s Ruby sme sa chystali odísť.

Zavreli sa za nimi dvere do zákulisia, kam sme nemali povolený vstup a len čo boli z dohľadu, pritiahol som Ruby k sebe, zdvihol ju zo zeme a vlepil jej dlhý a vášnivý bozk, po ktorom sme obaja zostali bez dychu.

Dívala sa na mňa rozžiarenými očami. „Za čo to bolo?"

„Som na teba hrdý, mon soleil." Pobozkal som ju na líce, na sánku, skĺzol dole na krk. „Zvládla si to bravúrne a konečne si sa nedržala späť, nerozmýšľala si prehnane nad tým, čo robíš alebo hovoríš. Bola si sama sebou."

Zasmiala sa. „Mám predsa veľmi schopného motivačného guru."

Do pekla, môžem byť do nej už po uši zamilovaný a stále mať pocit, že ju milujem viac a viac každý deň?!

Položil som Ruby späť nohami na zem, keď sa Marcel a Poppy vrátili a obaja v rukách niesli úhľadne poskladané oblečenie. Srdce mi vynechalo úder – že by sme predsa len mali také šťastie? Že by bol osud konečne pre zmenu aj na našej strane? Marcel mi podal svoju košeľu a nohavice a Poppy zase s úsmevom predala Ruby jedny zo svojich šiat. Zalovil som vo vrecku po peňaženke, no Marcel mi pohotovo zachytil ruku.

„Nech ťa to ani nenapadne," zamietol.

„Ale..." namietla Ruby. „Nemôžeme predsa... Zaplatíme."

„Na oplátku nám bude stačiť, ak nám sľúbite, že keď budete najbližšie vo Vegas, znova sa stretneme," vyhlásila Poppy.      

Je to len taká suchá, oddychová kapitola, ale do konca zostáva už len 10 častí, takže si ten relatívny pokoj užívajte, kým sa dá ;)