Keďže sa ponáhľam na oslavu, dnes budem extra stučná. Kapitola je taká oddychová, nič prevratné, no snáď sa bude aj tak aspoň trochu páčiť :) 

Tyler

San Antonio a Phoenix ubehli ako voda. Zrejme to bude aj tým, že mi bolo tak dobre, že som si ani neuvedomil ako rýchlo nám tie dva dni prešli a museli sme znova sadnúť do auta v ústrety ďalšiemu mestu. Nie že by som sa sťažoval, vďaka Ruby, ktorá bola proste Ruby a robila každý deň žiarivejší, som zabudol na zlé myšlienky a bezútešnú realitu mojej situácie späť v Minnesote. Našu cestu som si užíval plnými dúškami a nemohol sa dočkať ďalších prekvapení a dobrodružstiev, ktoré na nás čakajú.

Po tej neplánovanej zastávke na poli, kde som sledoval Ruby tancovať, sme do San Antonia dorazili o niečo neskôr, než sme plánovali. Ale stálo to, sakra, za to! Zdala sa šťastnejšia, viac uvoľnená a napriek tomu, že sa moja úzkosť a vina nepremenili na prah, len som ich pochoval ešte hlbšie, bozkávanie a dotýkanie mi prišlo prirodzenejšie. Nedokázal som jej odolať, bola nádherná a podmanivá a kým som si to stihol uvedomiť to sladké a nežné dievča si ma kompletne omotalo okolo prsta.

Len čo sme dorazili do hotela – ktorý bol už tradične obrovský, nádherný a určite aj parádne predražený – len sme si vliezli do sprchy a potom unavene padli tvárou do postele. Zaspali sme takmer okamžite a až ráno sme si uvedomili, že sme porušili našu dohodu a oddelených posteliach – zobudili sme sa totižto vedľa seba. Kedykoľvek inokedy by mi to hneď spôsobilo ďalší z mojich záchvatov, pripomínalo mi všetky tie nepríjemné chvíle, keď som sa zobudil zamotaný do prikrývok v Isadorinej posteli a rýchlo sa odtiaľ pakoval preč skôr ako jej povraciam matrac...

S Ruby to bolo iné. Už bdela a pozorovala ma ospalými, láskavými modrými očami ako keby som bol maľba od Moneta. Dlhú chvíľu ani jeden z nás nič nehovoril, proste sme sa na seba len dívali a pravdepodobne žasli nad tým, že ani jeden z nás s krikom neutiekol. A nech sa prepadnem, ale nikdy som sa necítil viac spokojný ako keď som ju videl ležať po mojom boku a uvedomil som si, že by som dal čokoľvek len aby som sa takto mohol prebúdzať každé ráno.

Neskôr v to ráno sme išli na raňajky a rozprávali sa ako keby to nebolo nič nezvyčajné. Spýtal som sa jej, ako sa dostala k baletu – jeden večer nemohla spať a našla svoju mamu ako pozerá Billyho Elliota a úplne sa zamilovala ako do filmu, tak aj do tanca. Potom sa ona pýtala mňa na akú výšku chodím a čo študujem – ekonomiku – a prečo. Bola to pre mňa jediná prijateľná cesta, vždy mi to išla s číslami a mal som to rád, takže som nemal žiadne nutkanie nájsť si čosi iné, z čoho by som si mohol vybudovať moju budúcu kariéru.

Po raňajkách sme šli von, zažiť mesto a život v štáte, ktorý je tak veľmi vzdialený tomu nášmu. Predtým ako sme odišli z hotela Ruby na mape vyznačila niekoľko miest, čo by stálo za to vidieť a tak sme skončili v akváriu, ukazovali sa na všakovaké ryby a bavili sa tým, že sme jeden druhého k nim prirovnávali. Najskôr sme sa správali ako pojašené deti, ktoré na svete nič netrápi a neviem presne, kedy sa to stalo, no akosi sme sa chytili za ruky a nepustili sa až dokým sme nevyšli von. Bolo to ako keby sme boli na rande, čo som si však uvedomil až už keď som zaspával, keďže som nikdy na rande nebol a netušil, ako prebiehajú.

Phoenix, Údolie slnka, ako ho domáci prezývali, sa mi zdalo i niečo menej záživné ako predchádzajúce mestá. Možno aj preto, že je to v Arizone, ktorej hovorím púštny štát – keďže je to doslova uprostred púšte – a ja mám radšej lesy. Preferujem zeleň a husté porasty stromov, takže tie prázdne, fádne pieskové pláne ma až tak veľmi nebrali.

Aj tak sme však mesto presnorili od základov a najkrajšou pamiatkou sa pre mňa stala Huntova hrobka v Papago parku, ktorá mala tvar bielej pyramídy a bola to vlastne hrobka prvého guvernéra mesta a jeho rodiny. Je mi jasné, že sa to neráta ako vidieť skutočné pyramídy, ale ako som spomínal, piesok fakt nie je nič pre mňa, takže Egypt rozhodne nie je na mojom zozname miest, ktoré chcem zúfalo vidieť. Hrobka vo Phoenixe mi úplne postačila. 

Päť dní preletelo závratnou rýchlosťou a my sme sa ocitli v Los Angeles, v predposlednej zastávke na výlete, ktorý si Carrie a Finn zarezervovali ako svoje medové týždne, hoci som si nemohol pomôcť mal pocit, že my to nikdy neprišlo ako oni, ako niečo, čo by sa im páčili a viac ako, no, my s Ruby. Už tak dlho som túžil vypadnúť z Minnesoty, nie navždy, na to som mal svoj domovský štát až priveľmi rád, ale aspoň na nejaký čas, aby som toho zo sveta videl viac.

Ibaže som na to nikdy nemal peniaze a gang by ma skôr priviazal k Ozovej posteli ako ma nechal voľne si cestovať po Štátoch. Nedokázal som si predstaviť svojho najlepšieho kamoša, toho lenivého magora, ktorý sa vykotúľal z postele až keď ste mu za to sľúbili odmenu, ako chodí autom z mesta do mesta a obzerá si pamiatky. Čím dlhšie sme boli na výlete, tým viac som začínal mať podozrenie, že nás naši kamaráti len pekne dobehli.

Po tom aký nezáživný sa ukázal byť Phoenix, Los Angeles bolo ako vzrušujúca, uspokojivá dychberúca jazda ako na kolotoči. Len čo sme prešli cez hranice, Ruby oči žiarili ako dva klenoty, keď sa pred nami rozprestrel výjav, ktorý pozná hádam každý Američan aj napriek k tomu, že v LA nikdy nebol – ulice lemované palmami a tá nezameniteľná značka Hollywood na kopci. Nikdy som nebol ktovieaký fanatik do filmov a Hollywoodu, no priznám sa, že aj ja som mal pri tom pohľade husiu kožu. LA ma na človeka taký efekt.

Dokonca aj hotel, v ktorom sme mali nasledujúce dva dni bývať bol zatiaľ najluxusnejší zo všetkých a ja som si prišiel ako nadutý hajzel už len preto, že som v ňom stál. Moja rodina nebola vyslovene chudobná, iba sme si museli pozorne strážiť rozpočet, no toto bolo jednoducho príliš – všade samý mramor, priveľa zlata a drahokamov a jednoducho samý Hollywood. Naozaj, cítil som sa ako rozmaznaná celebrita a mal som náhle nutkanie zavolať svojej grand-mére a ospravedlniť sa, ani sám neviem za čo vlastne. Povedal som o tom aj Ruby, ktorá sa začala smiať a musela ma schmatnúť za lakeť a odvliecť k výťahom.

„Užívaj si to kým môžeš," poradila mi. „Máme pred sebou dva dni, kedy sa môžeme správať ako celebrity a nikto nás za to nebude odcudzovať."

Ani za nič sme nezostali v hoteli. Nie je pochýb o tom, že som bol po niekoľkohodinovej ceste autom unavený, no bola by to ohromná škoda, keby sme premeškali našu šancu obzrieť si mesto. Zostávali sme síce dva dni, no čosi mi hovorilo, že ani to nebude stačiť. Ruby zhodila batoh na posteľ a utekala použiť kúpeľňu, ja som sa zatiaľ obzeral po izbe a zase mal tú hlúpu túžbu zavolať svojej rodine a ospravedlniť sa, že si vychutnávam luxus, ktorý si nezaslúžim.

Rýchlo som však také myšlienky zahnal, ako povedala Ruby, toto je asi jediný krát, čo sa môžeme užiť aké to je cítiť sa ako niekto slávny bez toho, aby s tým mal niekto problém. A celebrity predsa nechytajú depku v prepychových hotelových apartmánoch a nádherným výhľadom na pobrežie.

Na druhú stranu, nie, najskôr ich tiež niekedy chytajú depresie, oni pri tom len vyzerajú viac cool.

Hneď ako Ruby vyšla, vypadli sme von, teraz už len zo zvyku sme sa chytili za ruky a chlapec na recepcii nám nevenoval ani len letmý pohľad, keď sme vyšli cez vchodové dvere. Západné pobrežie možno bolo o niečo teplejšie ako Minnesota, no prešli sme cez hranice, keď už padal súmrak a nakedy sme vyšla z hotela, ocitli sme sa v tme a rozfúkal sa chladný vietor. Inštinktívne sme sa k sebe primkli tesnejšie, zúfalí po akomkoľvek teple a stačilo, aby sme si vymenili jediný pohľad a viem, že sme obaja mysleli na to isté – nájsť najbližšiu reštauráciu, zohriať sa a najesť sa, potom si vliezť do postele a mesto si lepšie obzrieme zajtra.

Boli mi jedno do akej reštaurácie pôjdeme, v sekunde, čo som nejakú uvidel a zacítil lahodnú vôňu niečoho vareného, šiel som za nosom a ťahal Ruby so sebou. Uľavene si vydýchla, keď nás obliala vlna tepla a pustil som ju pred seba, aby vybrala stôl. Nech už som sa akokoľvek snažil, v menu nebolo nič vyslovene celebritné, tak som si vybral francúzsky sendvič a pivo a Ruby si vypýtala hranolky so sladkých zemiakov a matcha latté so zeleným čajom.

„Takže, na oslavu toho, že sme práve v jednom za najznámejších amerických miest a v domove filmového priemyslu," nadhodila Ruby a oprela sa lakťami o stôl. „Kto je tvoj obľúbený herec?"

„Alain Delon," odvetil som okamžite. „Ale ak si mala na mysli amerických hercov, potom asi Leonardo DiCaprio."

„Oh, nikdy by som ťa netipovala na fanúšika Titanicu," zazubila sa na mňa.

Hodil som po nej pokrčenú servítku. „Mal som skôr na mysli DiCaprio z filmov ako Počiatok alebo Revenant, ty mudrlantka." Jej smiech bol však nákazlivý, takže to neznelo tak vyčítavo ako som zamýšľal. „A čo ty?"

„Mám rada Lea, teda, kto nie nemá, však? Ale mám tiež veľmi rada Jakea Gyllenhaala," povedala. „A kým sa opýtaš, nie, nie je to pre jeho pekný úsmev. Proste si len myslím, že je geniálny herec."

Dorazili naša drinky a Ruby si skúmavo odchlipla zo svojho čudne zeleného latté, ktoré som si s radosťou nechal ujsť. Nie som práve odvážny, keď príde na skúšanie nových pokrmov alebo kuchýň, mám svoje preferované jedlá, ktoré poznám a milujem a nič viac ku šťastiu nepotrebujem. Sledoval som Ruby a snažil sa odhadnúť jej reakciu... Prehltla a keď sa v momente nezaksichtila a nevypľula to, vzal som svoje pivo a sklamane si z neho odpil.

„A čo herečky? Ktorá je tvoja obľúbená?" vypytovala sa ďalej a mne neušiel ten rumenec, čo jej sfarbil líca. Pre seba som sa usmial – nenápadné, mon soleil, fakt nenápadné.

„Aby som bol úprimný, ani sám neviem, či mám nejakých obľúbencov. Keď sa dívam na film, jediné na čom mi záleží, je, či ma baví alebo nie, ak sú v ňom aj dobré herecké výkony, je to len bonus, ale nejako extrémne ma to nezaujíma. Nezačnem si hneď o danom hercovi googliť prvé posledné a fanaticky sledovať jeho filmy," odvetil som. „Ak však sú herečky, na ktoré mi nevadí sledovať aj vo viacerých filmoch, potom je to asi Scarlett Johnasson, Emma Stone a Kate Winslet a musím ťa sklamať, nie, s Titanicom to nemá nič spoločné."

„Súhlasím so všetkými tromi," Ruby spokojne prikývla a ďalej sŕkala svoj drink.

Zdvíhal som si fľašu k ústam, keď som si niečo uvedomil a prekvapene zažmurkal.

„Najviac sa mi páčili, keď mali ryšavé vlasy," zamumlal som si skôr pre seba ako jej, keďže mi to predtým nikdy nedošlo. Ako som povedal, nevenujem tomu takú veľkú pozornosť, no teraz, keď som nad tým začal rozmýšľať, došlo mi, že to tak je – keď sú za červenovlásky, pozerá sa na ne o toľko lepšie.

Ruby ma však musela predsa len počuť, pretože sa rozpálila do karmínovočervenej a zapichla pohľad do svojej šálky.  

Ako som vravela, len taká cute, light kapitola... Ale čo to Tylerovo priznanie, že sa mu páčia ryšavky? :D