Ahoj, ako som varovala, dnes až trochu neskôr, prepáčte, ale až teraz som prišla domov :) Dnes to bude pokojnejšia kapitola ;) 

Tyler

Cesta do našej ďalšej destinácie bola nepríjemná v mnohých ohľadoch. Aspoň teda pre mňa. Krv pod kožou mi vrela, vrtel som sa na sedadle, a predsa som nedokázal úplne utíšiť svrbenie v prstoch, aby som sa nenačiahol cez riadiacu páku a nevzal Ruby za ruku. Alebo aby som nevyplnil ticho slovami, ospravedlneniami a vysvetleniami toho, čo sa včera stalo – prečo som dostal ďalší zo svojich záchvatov, ktorý bol oveľa horší ako tie za posledný rok.

Jedna moja časť verila, že bol teraz silnejší preto, lebo som mal konečne niečo, čo môžem stratiť; rysoval sa mi vzťah, ktorý by som mohol každú chvíľu epicky pokašľať a to som nechcel. Zadúšal som sa vinou, pretože všetko vo mne kričalo, aby som jej povedal pravdu – pravdu o správach, čo som posielal gangu o mojom postupe s ňou. Ale príliš som sa bál a hanbil.

O to viac, keď som teraz zistil, že tá neviditeľná kotva, čo ma posledné štyri roky udržiavala v realite bola celý ten čas Ruby.

To, čo som jej povedal v bare v St. Louis som myslel vážne, neveril som na osud alebo na akúsi nadprirodzenú silu, ktorá riadi naše kroky k akémusi vyššiemu zámeru, aký vraj máme. Nikdy som nebol veriaci, všetka moja viera sa vyparila, keď moje prosby o pomoc zostali nevyslyšané a namiesto spasiteľa mi ruku ponúkol diabol. No, čím dlhšie som bol s Ruby, tým viac som si uvedomoval, že nás na ceste sprevádzalo priveľa podozrivých náhod. Ak ich teda ešte stále môžeme volať náhodami...

Ruby ticho sedela na sedadle spolujazdca, čo nebolo prekvapivé, sledovala krajinu ubiehajúcu za oknami a sem-tam sledovala, či ideme správne podľa súradníc, ktoré nám Carrie ráno poslala. Keďže sme už mali mapu Štátov, vypočítali sme, že našou nasledujúcou zastávkou je San Antonio, ktoré bolo asi osem hodín ďaleko od Louisiany. V polovici cesty, čo bolo pred hodinou, sme sa vymenili, čiže ja som šoféroval a Ruby oddychovala. Celý deň sme sa rozprávali málo, myslím, že sme obaja ešte stále boli trochu otrasení z toho, čo sa včera stalo v kúpeľni.

Stačila len obyčajná spomienka a zovrel som volant pevnejšie a musel sa prinútiť stočiť myšlienky iným smerom, nespomínať si na jej lahodné vzdychy... Myslieť na to bola sladká trýzeň – v tej chvíli sa to zdalo také správne, no uvedomoval som si, že ju nemôžem mať. Nie takým spôsobom. Bola pre mňa príliš dobrá, príliš nevinná a ja som nemohol byť jej prvý. Poviete si, že som staromódny, ale veril som, že človek by si najprv mal byť stopercentne istý, že je po prvýkrát s tou správnou osobou. Viem, že ja som nebol... A už sú to roky, a predsa ma to stále zožiera.

Ťažko sa mi prehĺtalo a znova som zovrel volant tak, až mi zbeleli kĺby, no teraz z úplne iného dôvodu. Musel som si pripomínať, aby som dýchal normálne – nádych, výdych – a vyhrabal sa z pochybných zakutí mojej mysle kým nebude neskoro. Takéto myšlienkové pochody ma vždy dohnali na dno a táto konkrétna spomienka bola najčastejším dôvodom mojich záchvatov úzkosti.

Až taký patetický som bol.

No ak už nič iné, aspoň mi dodala silu a motiváciu, prečo to s Ruby nemôžem nechať zájsť až tak ďaleko. Na to aká sladká a nevinná sa zdala, dokázala človeka prvotriedne pripraviť o rozum.

„Vieš, Tyler... Včera sme nemali čas vymeniť si myšlienky," prehovorila z ničoho nič Ruby a dokonale ma tým šokovala.

Nie, nevymenili. Potom, čo sme sa prebrali z delíria a ja som rázne naznačil, že sa medzi nami nič viac nestane, presvedčil som Ruby, aby odišla a ja som ešte nejaký čas pobudol v perfektne studenej vode – z očividných dôvodov. Kým som sa usušil a vrátil do izby, tuším sme boli obaja príliš zmätení a zahanbení, aby sme jeden druhému odhaľovali ešte aj tajomstvá našej mysle.

„Máš pravdu," prisvedčil som. „Máš na mysli čosi konkrétne, čo by si sa ma chcela opýtať?" Neodtŕhal som oči od cesty a modlil sa, aby sa neopýtala tú skutočne dôležitú otázku – prečo som to zastavil. Potom by som jej nedokázal viac klamať.

„Prečo mávaš tieto záchvaty úzkosti?"

Prekvapený a mierne vyvedený z miery som po nej strelil pohľadom. Ako sa dalo čakať, zízala von oknom, ako keby sa ma práve neopýtala na jednu z najosobnejších otázok – čosi, čo sa ma neodvážila spýtať ani moja vlastná rodina. Tak to už s Ruby proste bolo – bola zvedavá, kdesi hlboko vo vnúti viem, že bola, ale ako vždy tvrdila, prišilo jej pokrytecké požadovať od druhých, aby sa jej zdôverovali s tajomstvami, keď sama s tým mala problémy. Takže som bol na ňu pyšný, že v sebe konečne našla dosť guráže, aby na mňa vyrukovala s otázkami, ktoré ju skutočne zaujímali, aj keď sa mi pri tom stále nedokázala dívať do tváre.

Detské kroky... Ale tak či onak to bol pokrok.

„Ak je to priveľmi osobné, pochopím, ak nebudeš chcieť odpovedať," rýchlo dodala.

Áno, išlo o prelom, poskytnúť odpoveď na túto tak zjavne jednoduchú otázku. Ale potom, čo som zistila, že bola mojím tajným pomocníkom toľko rokov, tým záhadným hlasom na druhej strane linky, ktorý mi pomohol vidieť na živote aj to pozitívne vo chvíli, keď som to chcel celé vzdať... Prišlo mi zbytočné budovať okolo seba múry – už ma videla, keď som bol v najhoršom, keď som bol najviac zraniteľný... Bolo to takto ľahšie.

„Už odkedy som bol malý chlapec, bol som citlivý. Sentimentálny. Tie najmenšie, najhlúpejšie veci ma dokázali potešiť alebo naopak neskutočne rozosmútiť. Odmietal som násilie, nenávidel som, keď sa niekto bil alebo po sebe len štekali nadávky. Moja grand-mére, ona – naučila ma, že na tom nie je nič zlé, že je v tom sila, ak si dovolím všetko tak dôkladne precítiť. Ale chlapci z mojej školy mali iný názor."

„Čoskoro zo mňa bol triedny čudák, ten osamelý, slaboch, proste niekto, kto je ľahkým terčom. Nemal som veľa kamarátov – nikto nechcel byť spájaný s chalanom, z ktorého si zlé decká spravili fackovacieho panáka. Jediný, kto sa za mňa kedy postavil, kto ma chránil a vždy mi kryl chrbát, bol môj brat, Lucas."

Odmlčal som sa, keď som si uvedomil, že sme skĺzli do čohosi oveľa hlbšieho a náročnejšieho na rozprávanie a že sa mi začínalo ťažšie dýchať. Vždy to bolo ťažké, prežívať to znova, hoci len v spomienkach – nebolo ľahké rozpamätávať sa na to, ako som sa bál, ako som sa hanbil, aký som si prišiel osamelý a ako veľmi to bolelo... Práve tá bolesť bola najhoršia, pretože ju nikto nevidel, nikto mi nemohol pomôcť zbaviť sa jej.

„Ale Lucas odišiel," doplnila Ruby nežne.

Prikývol som a odkašľal si. „Chalani mi dávali pokoj, pretože môj brat mal svoju povesť pouličného zápasníka a báli sa ho. No bez neho, aby mi kryl chrbát, zase som bol stredom ich pozornosti. Vtedy prišiel na scénu Oz, vodca nášho gangu a ponúkol mi ruku. A ja som bol taký zúfalý a mal dosť toho, že som sa proti nim nemohol brániť, že som sa jej chopil a kašľal na dôsledky. Možno ma prestali šikanovať, no ľudia, ktorí mali byť mojimi priateľmi mi rýchlo ukázali, že ma majú radi len vtedy, keď držím jazyk za zubami a robím, čo mám. Ako sa hovorí, z dažďa pod odkvap..."

„Tyler," oslovila ma Ruby, „ak ich tak veľmi neznášaš, nenávidíš, čo ťa nútia robiť, prečo proste neodídeš?"

Pretrel som si tvár rukou. „Nie je to také ľahké..." ...a nikomu na mne nikdy nezáležalo natoľko, aby ma požiadal, nech to spravím.

Možno sme sa rozprávali o veciach, ktoré ani náhodou neboli jednoduché či bezstarostné, a teda absolútne nevhodné pre tento náš malý výlet ďaleko od verzií našich ja, čo sme nemali radi, no cítil som, ako sa atmosféra zmenila. Nemyslel som na nič negatívne – alebo na rušivé momente včerajšieho dňa – a Ruby sa tiež zdala uvoľnená. Nenútila ma, aby som jej dal viac myšlienok a ja som na ňu tiež netlačil.

Po asi hodine som odbočil na neďalekú benzínku, aby sme mohli ísť na záchod a kúpiť niečo na jedenie, keďže ma môj prázdny žalúdok už pomaly zabíjal. Vypol som motor a otočil sa na Ruby, či niečo nechce, keď jej začal zvoniť mobil. Zavrel som ústa a naznačil jej, že idem von.

Prikývla a potom pritisla mobil k uchu s veselým: „Ahoj, Jade."

Rýchlo som vybavil návštevu toaliet a potom sa vrátil do malého obchodu, aby som pohľadal čosi pod zub. Ruby tam už bola, prechádzala sa pomedzi krátke uličky s rôznymi druhmi sladkostí a čipsov, chladiacich boxov a regálov s časopismi. Na tvári mala úsmev, no v očiach mala akýsi čudný výraz, ktorý som nedokázal identifikovať. Aby si nemyslela, že na ňu priveľmi uprene zízam alebo že sa snažím načúvať, prešiel som k uličke so sendvičmi a hľadal nejaký bez cibule, keďže ju bytostne neznášam.

Kútikom oka som sledoval Ruby, mobil prilepený na uchu a vyzerala, že ju veľmi nezaujíma výber potravín v obchode. Neušlo mi, že aj napriek prebiehajúcemu hovoru, veľa toho nehovorí. Zamračil som sa, nie že by som bol profík na telefonáty, ale nie je pointa, že je to obojstranná komunikácia? Povzdychol som si, pravdepodobne, ale nie keď ide o Jade, ktorej by sa ústa nezavreli ani keby na tom závisel jej život.

Zaplatil som za sendvič a vyšiel von. Ruby stála pri automate na kávu, podobnom, aký majú aj v centre pre dôchodcov a akurát sa lúčila. Postával som tam, hľadel na zaparkované autá a svetlá cesty žiariace v prehlbujúcej sa temnote zatiaľ čo som jedol svoju skromnú večeru. Možno som nedokázal ten výraz v jej očiach identifikovať, no niečo mi hovorilo, že to znamená, že ju čosi trápi. Takže som sa jej na to nepýtal, jednoducho len počúval ako stroj spracováva jej objednávku a čakal, kým bude pripravená zdôveriť sa.

Dojedol som a oprel sa o stenu obchodu, po takom dlhom čase strávenom v aute bolo fajn konečne si vystrieť nohy. Začul som tiché kroky a keď som otočil hlavu, Ruby mi podávala plastový pohár. Usmial som sa, už vedela aj akú kávu mám rád.

„Ako sa má Jade?" zaujímal som sa fúkal na horúcu tekutinu.

Mykla plecami. „Zdá sa, že sa zabáva. Podľa všetkého si našla novú najlepšiu kamarátku, staršiu sestru jej suseda, Cola. Rada mu robí zo života peklo, takže je jasné, že ony dve si hneď padli do oka."

„Dobré pre ňu a súcitím s tým chudákom susedom." Ruby sa zasmiala, no neznelo to dvakrát nadšene.

„A čo ty, povedala si jej, čo všetko si doteraz videla? Aké miesta si navštívila?"

„Ani nie..." uhýbala odo mňa pohľadom a radšej venovala pozornosť svojmu čaju.

„Nechaj ma hádať. Bolo to preto, že ťa ani nepustila k slovu."

Nesnažil som sa byť hnusný, ale poznal som Jade a poznal som Ruby. Jedna dokáže rozprávať toľko, že je div, ak vám ucho neodpadne a druhá urobí aj nemožné, len aby bola neviditeľná a nemusela prehovoriť ani slovko. Jade, aj napriek tomu, že to vedela, mala zvyk prebrať kontrolu, proste už taká je. A očividne Ruby trápi, že jej sestra zavolala a ani len sa nenamáhala opýtať, ako sa jej darí.

„Jej život je proste oveľa vzrušujúcejší než môj, má toho viac, o čo sa chce podeliť," bránila ju Ruby. „Nezazlievam jej to."

„Blbosť," zvolal som. „Aj keby to bola pravda, nemala by ťa zanedbávať a brať ako samozrejmosť, že tam vždy budeš, že jej vždy zodvihneš a budeš počúvať, ako sa chváli alebo sťažuje. Necháp ma zle, mám Jade rád, ale ak jej niečo chýba, potom je to empatia. A viem, že to nie je moja vec, ale nemala by si jej to tak uľahčovať." Na moment som sa zamyslel. „Vlastne, nie, zabudni na to, práve teraz to je moja vec, pretože si ma požiadala o pomoc a ako tvoj motivačný guru ti hovorím, že by si raz za čas mala prebrať nadvládu nad konverzáciou a nedovoliť jej, aby rozprávala len o sebe."

„Nie je to také ľahké..." vrátila mi moje predošlé slová.

A presne ako so mnou, mal som pocit, že si to len ona sama sťažovala, pretože je oveľa ľahšie presvedčiť samého seba, že to za to nestojí a ani to neskúsiť. Je ľahšie vzdať sa bez boja aj keď ste v práve. Ibaže, ona mala oveľa väčšiu pravdepodobnosť uspieť, ak sa postaví sestre ako ja keby som sa pokúsil konfrontovať gang.

„Musíš sa naučiť, ako sa uvoľniť," zamrmlal som si viac pre seba ako jej. Obzrel som sa okolo nás, boli sme uprostred cesty, nikde nič na dohľad a sem-tam sa z tmy vynorilo auto a potom v nej zase zmizlo. Dostal som nápad a veľmi dúfal, že Ruby nebude mať pocit, že už je to príliš.

Obzrel som sa na ňu a bojoval so sebou, aby som zadržal úškrn. „Poď, tuším viem o niečo, čo by mohlo pomôcť." 

Dúfam, že ma za koniec nezabijete, je síce otvorený, ale dovolím si tvrdiť, že oproti tým, na aké ste u mňa zvyknutý, je tento nevinný :D Čo myslíte, že si Tyler pre Ruby naplánoval? :)