Ahoj! Dnes ma nenapadá žiadny obkec na úvod, tak nebudem naťahovať a užite si novú časť ;) 

Ruby

Moja hlava sa stala pódiom pre nejakú rockovú skupinu, aspoň tak mi to pripadalo. V spánkoch mi pulzovala parádna migréna, až som zastonala, keď som sa pohla na posteli, aby som si mohla zaboriť tvár do vankúša a dostať ešte pár vzácnych minút spánku. Možno by to zmiernilo tú bolesť... Veľmi dobre som vedela, prečo som sa doteraz alkoholu vyhýbala – nie je to len preto, aby som sa vyhla nadmernému cukru a udržala si figúru, ale tá následná opica, bolesť hlavy, kyslá pachuť v hrdle a nutkanie vracať... Carrie som videla bojovať s opicou nespočetnekrát a prisahala, že ja to nikdy nenechám zájsť tak ďaleko.

A pozrite sa na mňa teraz...

Na jednu stranu som mala chuť Tylerovi jednu vraziť a keď tá hmla v mojom mozgu trochu zredla a pretlačili sa cez ňu spomienky na včerajší večer, došlo mi, že som sa o to aj pokúsila. A zlyhala na plnej čiare. Líca sa mi rozhoreli, keď som si spomenula k čomu som sa mu priznala, a ako veľmi som mala chuť ho prekliať, keď sa zachoval racionálne. Na druhú stranu som mu však za to bola vďačná. Áno, páčil sa mi ten bozk, no to neznamená, že sa mi žalúdok neobracal pri pomyslení, že sa to stane znova.

Ale tie saltá v mojom bruchu možno znamenajú aj čosi iné...

Nech už ma tá hlava bolela akokoľvek katastrofálne, v sekunde som vyletela z postele, obavy z toho, že začnem vracať dočasne utlmili bolesť. Vrútila som sa do obrovskej mramorovej kúpeľne a mierila k záchodu... Len aby som primrzla na mieste, keď som si všimla Tylera, ako vychádza zo sprchy. Našťastie si okolo pása stihol omotať uterák skôr, než som uvidela niečo, čo som nepotrebovala, no aj tak som sa červenala až za ušami.

„Prepáč, veľmi sa ospravedlňujem, nevedela som..." pohrávala som sa s rukávom trička a statočne prehĺtala žlč.

„Nič sa nedeje," uisťoval ma. „Si v pohode?"

Hypnotizovala som kachličkovú podlahu, čiže som si nevšimla kedy sa pohol, no odrazu ma jeho prsty chytili pod bradou a zdvihli mi hlavu, aby sme sa mohli jeden druhému dívať do očí. Mierne sa mi rozšírili oči – jeho atramentovo čierne vlasy boli mokré od sprchy, kvapky sa mi lenivo kotúľali po spánkoch, kvapkali mu z nosa a brady. Jeho lícne kosti boli ostro rezané, dodávali mu istú drsnosť, no keď som sa mu pozrela do tmavomodrých očí, upokojila som sa.

Na prvý pohľad sa vám môže zdať zastrašujúci, prinúti vás to uvažovať, či všetky tie historky, čo o ňom kolujú predsa len nie sú založené na skutočnosti. Rozhodne vyzeral ako bad boy. Ale jeho oči... Nedokážem to vysvetliť, zrejme som sa pri ňom cítila uvoľnene, pretože som videla aj jeho zraniteľnú stránku, dovolím si tvrdiť, že jeho pravú tvár, a bol nežný a starostlivý a citlivý. Jeho oči rozprávali príbeh zlomeného chlapca, ktorý zúfalo túžil po tom, aby ho niekto videla a rozumel mu.

„Ruby?" Tyler naklonil hlavu a mne došlo, že som naňho len nemo civela.

Rýchlo som potriasla hlavou, posledné, čo teraz potrebujem je, aby som mu náhodou vyklopila, aký neskutočne atraktívny mi pripadá. „Hej, som v poriadku... Teda, tak v pohode ako len môžem byť vzhľadom na to, že si ma včera opil." ...a zrejme ešte stále nie som úplne triezva, keď sa motám vo vlastných myšlienkach.

Tyler sa usmial – úprimným úsmevom, ktorý mu rozžiaril celú tvár. A ten drsný, strašidelný výraz? Bol fuč, len tak jednoducho. „Ruby, sotva si ochutnala štyri rôzne druhy alkoholu, vypila jeden džús s vodkou a potom sa proste zložila."

„Vodku s džúsom," opravila som ho, hlavne preto, že som sa veľmi nechcela sústreďovať na ten trápny detail, že mi stačilo tak málo, aby som odpadla a Tyler ma potom musel odniesť celú cestu do hotela.

Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril a v lícach sa mu objavili jamky. „Bolo v tom viac džúsu ako vodky, ale ak sa potom budeš cítiť lepšie..." Z ničoho nič znepokojnene nakrčil čelo. „Počkať, išla si vracať?"

„Eh... možno, nie som si istá," priznala som. „Môj žalúdok robí vtipné veci."

Jeho intenzívny pohľad bol jednoducho príliš a stál priveľmi blízko, až som sa z toho triasla na celom tele ako osika. Uhla som očami, zabodla ho späť do zeme, kde to bolo bezpečnejšie, no čosi na jeho koži upútalo moju pozornosť.

Zalapala som po dychu. „To je... tetovanie?!" Na ľavej strane jeho hrude, na rebrách boli čiernou kurzívou vytetované slová v cudzom jazykom, najskôr vo francúzštine. Nedokázala som odolať, prstami som sa jemne dotkla tetovania a Tylerovi sa zasekol dych, skrútil sa, aby mi ušiel z dosahu a keď som k nemu spýtavo vzhliadla, hrýzol si do pery a mierne sa červenal.

„Prepáč, som šteklivý."

„Čo tie slová znamenajú?" spýtala som sa. „Teda, ak mi to môžeš povedať..."

„Á la folie," odvetil a ten jeho lahodný prízvuk mi vyslal triašku do celého tela.

Francúzštinu som nikdy nepovažovala za prehnane zmyselný jazyk, väčšinu času mi prišiel len neskutočne ťažký a komplikovaný a niektoré tie gramatické veci boli čisto diabolské, ale počuť Tylera rozprávať v jeho rodnom jazyku... Hej, jednoznačne sexy.

„Znamená to do šialenstva. Mám ho od šestnástich."

Nedokázala som prestať zízať, vždy sa mi páčili tetovania, nie natoľko, aby som si sama dala nejaké urobiť, nemala som na to odvahu, ale na druhých som ich vždy obdivovala. Páčila sa mi myšlienka, že existujú spomienky alebo ľudia, na ktorých nikdy nechcú zabudnúť, tak si ich nechajú naveky zvečniť na svojej koži. A bolo mi jasné, že Tylerovo tetovanie malo preňho nejakú sentimentálnu váhu, predsa len, nikto si nedáva vytetovať citát len tak, vždy sa k nemu viaže nejaká emócia.

Zúfalo som sa ho na to chcela opýtať, doplniť ďalší kúsok skladačky do záhady menom Tyler Anselin... No slová neprišli a čosi mi vravelo, že naše priateľstvo je stále priveľmi čerstvé, aby sme sa jeden druhému dokázali zdôverovať s takými osobnými vecami.

„Je krásne," zamrmlala som, ale podľa toho ako stuhol ma najskôr počul.

Za jedno ráno som dokázala uniesť len istú dávku zahanbenia, takže som konečne odtrhla pohľad od jeho hrude a prinútila sa ustúpiť. Nedal mi však šancu vyrukovať s akýmsi chabým ospravedlnením.

„Čo keby si sa prezliekla a vydáme sa nakúpiť?" navrhol. „Myslím, že poznám jeden trik ako ťa tej opice zbaviť."

„Si čarodejník alebo čo?" vybľabotala som, zatiaľ čo som si pochutnávala už na druhom jablku v ten deň a sledovala Tylera ako mi nalieva ďalšiu šálku zázvorového čaju. Vrátili sme sa z našej prechádzky do obchodu, teda, hovorím tomu prechádzka, ale v skutočnosti len Tyler pozháňal všetko, čo potreboval a ja som sa snažila neomdlieť alebo neovracať jednu z uličiek.

Len čo sme zaplatili, Tyler mi podal banán a jablko, no ja som rýchlo odmietla prvé zmieňované, keďže sa mi na tento druh ovocia neviažu práve pekné spomienky. Najprv som bola skeptická, ako by mi len jablko mohlo pomôcť zbaviť sa neznesiteľnej bolesti hlavy a búriaceho sa žalúdka? A hlavne, ako docieliť, aby mi to nerozhnevalo žalúdok ešte viac? No rozhodla som sa mu dôverovať, keďže sa zdal taký istý tým, čo robí.

A teraz – o jablko a pol a šálku zázvorového čaju neskôr, som sa cítila oveľa lepšie.

Tyler sa uškrnul. „Je to niečo, čo som odkukal od otca. Videla si moju mamu, takže vieš, že je to malá a útla žena a môj otec je stavaný ako prekliata hora. Keď tí dvaja začnú spolu piť, nie je žiadnym prekvapením, že s ním mama nevládze držať krok. Niekedy, keď prekročí svoju hranicu a na druhý deň ráno nedokáže vstať bez toho, aby si neželala umrieť – alebo zabiť môjho otca, pretože ju nezastavil – pripraví jej banánovo-jablkový šalát a zázvorový čaj, aby sa jej uľavilo."

Bola som tak započúvaná do jeho rozprávania, že som zabudla hrýzť zvyšok jablka. „To je také milé! Tvoji rodičia sa musia veľmi milovať."

„Hej, myslím, že áno," odvetil a zrazu sa tváril ponuro. „Sú to skvelí ľudia, milujú hlboko a celou svojou dušou... Preto je to také ťažké."

Naozaj musí prestať hovoriť také veci, pretože mi to potom len zbytočne hlodá v mozgu a snaží sa povoliť moje zábrany... Tak neskutočne veľmi som ho chcela spoznať, nie len preto, že bol najväčšou záhadou mojich stredoškolských čias, ale skôr preto, lebo som ho začala mať rada a chcela o ňom vedieť úplne všetko. Či už to budú také nepodstatné veci ako jeho obľúbená farba, jedlo alebo kapela, alebo dôvod prečo sa pridal ku gangu, príbeh, ktorý sa viaže k jeho tetovaniu, čo ho tak veľmi mučí... Ale bol taký rezervovaný, taký odťažitý a bola by som skutočný pokrytec, ak by som mu to vyčítala, keďže ja som nebola o nič veľkorysejšia, čo sa týka mojich vlastných tajomstiev.

„Ruby," oslovil ma. „Len aby si vedela, to bola tvoja druhá myšlienka odo mňa za tento deň. Už ti dlhujem len tri..."

Zahryzla som si do pery, keď som vycítila tú výzvu v jeho slovách, no priveľmi som sa bála... Neviem presne čoho. Skutočne som ho chcela spoznať, no niekedy som sa obávala, že jeho tajomstvá sú možno príliš temné, aby som ich ustála. Takže namiesto toho, aby som sa vypytovala ďalej som si odpila z čaju a nechala pálivú chuť zázvoru rozplývať sa na jazyku a v hrdle, aby ma zbavila aj posledných zvyškov opice.

„Kedy sa chceš vydať na cestu?" spýtala som sa nakoniec, meniac tému.

„Oh, no, izbu máme zaplatenú na dve noci, tak som rozmýšľal, že by sme tu ešte mohli zostať," povedal. „Nie som si istý, že by si zvládla dlhé hodiny v aute a ja sa chcem tiež najprv uistiť, že už mi v tele nezostala ani kvapka alkoholu. Je to v pohode?"

Prikývla som. „Posledné, čo momentálne chcem, je, trmácať sa dlhé kilometre autom ktoviekam."

Do hodiny boli moja migréna a nevoľnosť len spomienkou, s normálnym jedlom som však a ešte váhala a Tyler na mňa netlačil. Stále mi tak celkom nešlo do hlavy, ako je možné, že naňho jeho včerajšie pitie nemalo žiadne následky, ale je fakticky vysoký, zrejme mu to poskytuje výhodu. Keďže sme sa v našej hotelovej izbe obaja nudili, vyrazili sme von, do ulíc St. Louis a s pomocou mapy sme si obzreli všetky dôležité pamiatky v meste a musím sa priznať, že to bola super zábava.

Ani jeden z nás nie je práve výrečný a ja som absolútne nemožná v začínaní rozhovorov, ale ako náhle sa Tyler na niečo spýtal, prirodzene sme skĺzli do ľahkej konverzácie dokopy o ničom dôležitom. Mal v sebe také kúzlo, či už si to uvedomoval alebo nie, ale dokázala ma rozhovoriť aj o úplných hlúpostiach a ja som ani nežmurkla. Mal okolo seba takú auru, že mu môžete povedať hocičo, podeliť sa s ním o všetky bláznivé teórie a myšlienky a on vás za ne nevysmeje. Namiesto toho sa bude snažiť pochopiť váš uhol pohľadu a rešpektovať váš názor.

Nezdôverovali sme sa jeden druhému s ničím prehnane osobným – zdieľala som s ním nejakých pár myšlienok o tom, ako sa mi páči mesto, rozpovedala mu príbeh, prečo nenávidím banány – črevná chrípka, keď som bola dieťa. A Tyler sa nesťažoval. Bola som skutočne prekvapená, že som ani raz nepociťovala paniku a nemala potrebu predstierať vo svojej hlave, že som niekto iný, aby som dokázala byť úprimná. Všetko som to bola ja.

Padal súmrak a ja som nechápala, ako je možné, že deň stihol tak rýchlo prejsť. A tiež som zabudla na fakt, že ani jeden z nás nemal obed. Môj žalúdok sa hlasno ozval na protest, čo Tylera rozosmialo a vo mne vzbudilo túžbu prepadnúť sa pod zem od zahanbenia.

„Okej, myslím, že pamiatok na dnes stačilo, slečna Veľká turistka, je čas na jedlo," vyhlásil a vzal ma za ruku. A ja som bola tak vyvedená z miery teplom, ktoré sálalo z jeho dotyku, že ma ani nenapadlo protestovať.

Tyler nás naviedol späť smerom, ktorým sme prišli, bližšie k nášmu hotelu a potom zabočil do baru, kde sme boli aj včera večer. Pri pohľade na moje zmätene nakrčené čelo vysvetlil: „Včera som si všimol, že tu podávajú aj jedlo. A keďže nepoznáme žiadnu reštauráciu na okolí, napadlo ma, že by sme tomu mohli dať šancu." Pozrel na mňa. „Máš rada burgre?"

„Už dlho som žiadny nejedla, ale prečo nie?" pokrčila som plecami. Je pravda, že sa mastným jedlám vyhýbam, ale raz za čas... Dnes si doprajem.

Tyler mi otvoril dvere a vošli sme dnu, tento raz som bola oveľa uvoľnenejšia, pretože som vedela, že nebudem musieť piť a navyše som to miesto už poznala. Ľudia vo vnútri nám nevenovali veľkú pozornosť, ale barman, chlapík tak po štyridsiatke a s dosť super fúzmi, na nás oduševnene kýval.

„Ale, ale, ale, rád vás vidím v jednom kuse, decká," privítal nás. „Čo vám ponúknem?"

„Rozmýšľali sme, či by sme mohli dostať dva z vašich najlepších burgrov?" odpovedal Tyler. „A možno kolu...?" Otočil sa na mňa s otázkou v očiach. Súhlasne som prikývla.

Barman si to zapísal. „Je to na ceste, prosím, zatiaľ si nájdite voľný stôl."

Zvrtla som sa, že sa presunieme do druhej časti baru, aby sme si našli miesto na sedenia, ale Tylerova ruka ma mojom chrbte ma zadržala. Spýtavo som sa naňho otočila a všimla si jeho zamyslený pohľad, výraz, aký som mu dnes na tvári videla viackrát.

„Ja, ehm, neexistuje spôsob ako toto povedať bez toho, aby to nevyznelo divne." Rukami si nervózne prešiel cez vlasy. „Mám prosbu – čosi ako ďalšiu úlohu v tvojej premene."

Klamala by som, keby som povedala, že sa mi po tých slovách nerozbúchalo rýchlejšie, no kývla som naňho, aby pokračoval.

Tyler vyzeral stiesnene; musel sa zhlboka nadýchnuť, aby zo seba tie slová dostal. „Chcem, aby si ma zviedla." 

Hm, hmm, predtým, ako sa mi začnete vyhrážať, že ma za ten koniec zabijete, dovoľte mi povedať, že... Nie, nebudem sa ospravedlňovať, pretože som mrcha a presne takto som to plánovala :D #sorrynotsorry Myslíte, že Ruby na to kývne?