Ahoj! Gratulujem, prebojovali sme sa konečne k piatku a aj ku koncu mája, už máte pred sebou len mesiac a budete mať od školy pokoj ;) Aby ste vedeli, cítim s vami, preto si nové kapitoly WH nechávam na piatok, aby som vás možno aspoň trošku potešila po namáhavom týždni :) Ryler výlet sa pomaly rozbieha a ja sa neviem dočkať, keď vám konečne odhalím, čo tieto naše dve zlatíčka čaká... 

P.S. Keďže dodržiavam tradíciu, ktorú som minimálne rok porušovala, chcem Vám popriať aj k zajtrajšiemu MDD. Hádam sa na mňa nenahneváte - keďže mám dvadsať tiež strúham grimasy, keď mi niekto povie, že zajtra je môj deň - ale pravda je taká, že nikdy neprestaneme byť deťmi našich rodičov, takže tak... :D Navyše, zajtra to budú aj dva roky, čo ešte pôvodná verzia Wild Heart uzrela svetlo sveta. Chcela by som sa Vám teda poďakovať za všetku vašu podporu a že ste so mnou nevzdávali aj keď to už vyzeralo, že sa koncu príbehu nedožijete. Keby viem, kde bývate a mám toľko peňazí, všetkých by som vás pozvala na zmrzlinu! ❤

Ruby

Nemali sme žiadny cieľ. Možno to stále malo ďaleko od úplne spontánnej cesty ako z filmu, kde dvaja proste sadnú do auta a odfrčia v ústrety východu slnka, aby mohli začať epické dobrodružstvo naprieč Štátmi. Možno si ušetríme všetko to vzrušenie s blúdením sem a tam, kým nájdeme dostupné miesto na spanie a použijeme všetko, čo máme, aby sme majiteľov vôbec presvedčili, aby nás nechali prespať, možno sa nevyskytne ani situácia, kedy sa budem musieť znížiť ku kriminalite a ukradnúť si niečo pod zub alebo čisté oblečenie...

Áno, nešlo o road trip hodný filmového plátna, ale viete vy čo? Pre mňa to úplne stačilo, pre mňa bolo najväčším vzrušením už len pomyslenie, že každá jedna minúta, každý deň, ktorý strávime na ceste, bude nevídaným prekvapením. Miesta, kde prečkáme noc; miesta, ktoré navštívime; jedlo, ktoré ochutnáme; tajomstvá, ktoré vyzradíme... Žiadne plány, žiadne prípravy a predstierané úlohy, ktoré si v mozgu vopred pripravím – nič než skutočná a nefalšovaná realita danej chvíle.

Nevedela som, čo nás čaká, netušila som, kde skončíme a aj keď existovala šanca, že sa môžeme ocitnúť tvárou v tvár nebezpečenstvu, nebála som sa. Človek dostane vo svojom živote od vesmíru len pár znamení, že so svojím životom musí niečo robiť. Pred rokmi, keď som bola stále na strednej, začala svoj prvý deň medzi neznámymi tvárami, ktoré sa mohli stať priateľmi na celý život, som sa tejto šance nechopila, zostala som ticho, zostala som neviditeľná a nakoniec sa stala otrokom svojho zlého rozhodnutia. Tento raz som už nechcela byť taká hlúpa.

Bolo načase konečne začať naplno žiť.

vvv

Šli sme možno tak dve hodiny, aj keď to nemôžem povedať úplne presne, keďže som sa viac ako na vnímanie času sústredila na to, aby som sa držala kurzu, ktorý mi nadiktovala Carrie predtým, ako sme od nich odišli. Odmietli nám prezradiť, do akých miest pôjdeme, vraj to bude naše prekvapenie a moja znalosti geografie neboli také ukážkové, aby som len na základe zemepisnej šírky a dĺžky dokázala pomenovať cieľovú destináciu. Tma sa prehlbovala a keď už sa zívanie nedalo ďalej potláčať, došlo mi, že je načase zastaviť a prečkať noc.

Len čo som zazrela značku na odbočenie k nenápadnému, skromnému hotelu popri ceste, vyhodila som blinker a zišla na takmer prázdne parkovisko. Tyler sa chopil našich tašiek a spoločne sme sa rozbehli, aby sme pridlho nemuseli stáť v tej ukrutnej zime. Recepcia bola jednoduchá štvorcová miestnosť, z ktorej viedli dvere hneď do jedálne. Koberec mal ohavnú kaki farbu, z lustra sa ťahala dlhá pavučina, no v sekunde, čo som zbadala pukotajúci oheň v krbe, bolo mi to jedno.

Tyler nám vybavil ubytovanie, zatiaľ čo som sa ja pokúsila vrátiť si do tela trochu vítaného tepla. Schody pod nami statočne škrípali, kým sme kráčali hore do našej izby a čím vyššie sme boli, tým horší bol pach zatuchliny. Začínala som sa obávať, čo za pohromu bude samotná izba... Istú chvíľu trvalo, kým sa nám podarilo otvoriť dvere, kľúč poriadne ani nechcel vojsť do zámky a aby toho nebolo málo, potom sa dvere ešte aj zasekli a povolili až keď sa do nich Tyler oprel ramenom na štýl kriminálok.

Viete ako v komédiách rodinka ide na výlet, ale čosi sa zvrtne a nakoniec sú nútení prespať v moteli neďaleko cesty, vyzerá to tam otrasne, z postele normálne kričí, že je plná ploštíc a pohlavných chorôb a je dosť pravdepodobné, že tam kedysi niekoho zabili, a vznikne z toho kombinácia na popukanie? Úprimne, reálny zážitok je oveľa horší a keď som uvidela stav našej izby, chcelo sa mi všetko len nie smiať. Nepomáhal mi ani fakt, že tam bola len jedna manželská posteľ.

„Prisahám, že som pýtal izbu s dvomi," bránil sa Tyler a zhodil svoj batoh do malého kresla pri okne a do vzduchu sa vzniesol oblak prachu.

Ako sa ukázalo o pol hodinu neskôr, nakoniec ani tá spoločná posteľ nebola to najhoršie. Najprv sa mi uľavilo, keď Tyler povedal, že máme vlastnú kúpeľňu, pretože ma nenadchýnala predstava, že mi tam hocikto môže vletieť a urobiť ktoviečo. Lenže potom som tú prťavú miestnostku uvidela a... Veľký červený fľak na kachličkách v sprche aj po stranách umývadla ma presvedčil, že dnes večer to bez sprchy úplne v pohode prežijem. Tyler musel dospieť k rovnakého záveru, pretože tam šiel päť minút po mne a vrátil sa rovnako rýchlo ako ja.

Aby som bola úprimná, trochu som sa obávala ako sa budeme k sebe správať, keď teraz už adrenalín z nečakanej cesty opadol, nechcela som znova skĺznuť do trápneho ticha ako to bývalo predtým, a hlavne, keď sme sa pobozkali a ani jeden z nás poriadne nevedel, čo si o tom myslieť. Ibaže mal toto byť môj prvý krok k tomu, aby som sa stala tým, kým som v kútiku svojej duše túžila byť a pri Tylerovi som mala pocit, že mu môžem povedať čokoľvek a on to pochopí. Ak sa naozaj chcem naučiť byť viac otvorená ľuďom, potom je najlepšie začať ním.

„Ehm," odkašľala som si, kým Tyler s miernou nevôľou odhrnul deku na posteli. Strelil po mne pohľadom a keď si všimol ako nervózne prešľapujem na mieste, vystrel sa.

„Ak sa chceš radšej vrátiť, nebudem ti to mať za zlé," vyhlásil.

Jedna moja časť, tá, ktorú som ukazovala svetu každý deň to aj chcela urobiť, no našla som v sebe dosť sily, aby som ju rázne umlčala. V živote prídu časy, kedy sa budeme musieť prestať správať ako zbabelci, vybrať si či chceme ísť rovnakou cestou, ktorou prešli pred nami mnohí iní, pretože sa príliš báli ísť tou neznámou, neprebádanou cestou. A pravdou je, že som z toho vyšliapaného chodníka zišla v momente, čo som sa spriatelila s Tylerom. V tejto chvíli už len zostávalo postaviť sa tomu čelom a ukázať, že nie som taká slabá a krehká, ako si ľudia o mne vždy mysleli.

„To som nemala na mysli," zavrtela som hlavou. „Ja... Vieš, ako som vravela, že s tebou sa cítim inak, a preto dúfam, že ma naučíš ako sa vymotať spod nálepky, ktorú som dostala?" Počkala som, kým prikývne na súhlas. „A ja – Vždy som mala problém so slovami, nehovorím často o tom na čo myslím alebo ako sa cítim a – a keďže teba už poznám, možno by to bol dobrý začiatok."

„Chceš, aby som ti pomohol byť viac otvorená a výrečná," zhrnul to Tyler a ja som prikývla. „Okej, dobre, možno mám jeden nápad, ako to urobiť."

„Aký?"

„Dohodnime sa, že každý deň mi povieš päť vecí, čo ti prebehnú hlavou, nech už ti prídu akokoľvek smiešne alebo nezmyselné. Päť myšlienok na každý deň a budem taký veľkorysý, že ti dovolím vybrať si čas, kedy mi ich budeš chcieť povedať."

Toto som chcela, toto som potrebovala a uznávala som, že je to dobrý nápad, no predsa mi zovrelo žalúdok z predstavy, že budem musieť úprimne povedať na čo myslím. Nie vždy je to také ľahké a určite nie po tom, čo ste si devätnásť rokov nechávali všetky svoje myšlienky pekne pre seba.

„Päť je celkom dosť," nadhodila som nesmelo. Dúfala som, že možno začneme s jednou, detské kroky, a nie hneď päť... Tyler to zvážil.

„Dobre, aby to bolo fér, tak..." Prešiel si rukou cez vlasy. „...Ak mi ty musíš povedať päť vecí, potom by som mal aj ja. Za každú pravdu, s ktorou sa mi zdôveríš, sa ma môžeš spýtať na čokoľvek chceš a musím ti oplatiť tvoju úprimnosť."

Zahryzla som si do pery, viem, že by to nemal byť taký problém, ale... Akosi pre mňa bol. „To nemusíš, ja... Viem, že existujú veci, ktoré si niekedy radšej nechávame len sami pre seba a ja nechcem byť vtieravá."

„Ruby," oslovil ma Tyler a podišiel ku mne bližšie. „Lekcia číslo dva – ak sa chceš niečo niekoho spýtať, neboj sa to urobiť. Najhoršie, čo sa môže stať je, že ti odmietne odpovedať, nevchrstne ti do tváre kyselinu."

„Ale –"

Zakryl mi dlaňou ústa. „Lekcia číslo tri – nehádaj sa so svojím motivačným guru, nemôžeš vyhrať."

Frustrovane som si vzdychla, to aby vedel, že s týmto plánom nie som úplne stotožnená, ale mal pravdu, nad ním nemôžem vyhrať. Rovnako ako nikdy nemôžem vyhrať žiadnu hádku, pretože sa vždy stiahnem, aj keď je spravodlivosť na mojej strane. Jednoducho nemám rada konflikty. A ako som sa tak dívala na Tylera, zauvažovala som, či túto dohodu nezačal tak trochu aj kvôli sebe – možno sa aj on chcel naučiť konečne zdôverovať a veriť ľuďom vo svojom okolí. 

Hm... Z Tylera je motivačný guru a už má pre Ruby aj ďalšie úlohy. Myslíte, že sa im podarí prekonať svoj strach a zdiaľať so sebou svoje myšlienky alebo je to vopred prehratý boj? Snáď sa páčilo a vidíme sa o týždeň :)