Ahoj, ahoj, tak teda plním sľub a kapitola je už dnes :) Nechcem ešte priveľmi hovoriť v akých intervaloch budem časti pridávať, pretože sama neviem, ako sa mi to bude dariť písať, no rozhodne vás už nenechám čakať mesiac alebo viac ;) Ďakujem vám za trpezlivosť a že ste napriek všetkému príbeh nevzdali. Poďme všetci spolu držať palce, že tento raz to už úspešne dotiahneme aj dokonca!  ❤

Tyler

Emócie. Vždy boli pre mňa prekliatím. Osobu, ktorú si najlepšie pamätám z čias svojho detstva, bola moja grandmére. Presťahovala sa do Ameriky s nami, keďže ešte dávno predtým, ako som sa narodil zomrel môj grandpére, čiže ju vo Francúzsku už nič nedržalo. Pomáhala mame najlepšie ako mohla, kým sme dospievali, naučila nás ako byť gentlemanmi, naučila nás vážiť si rodinu a lásku a spravodlivosť. V schopnosti cítiť je sila, zvykla hovorievať, a preto som sa nikdy nehanbil za to, že všetko tak intenzívne prežívam.

No keď som začal chodiť na základnú, veľmi skoro som si uvedomil, že napriek jej lekciám, realita bola iná. Svet viac neakceptoval chlapcov, ktorí cítia, chlapcov, ktorí plačú, keď majú pocit, že ich váha sveta tlačí k zemi. Všetci odo mňa očakávali, že budem nebojácny, mocný a zastrašujúci, čakali odo mňa, že budem výrečný a hlučný. Keď v skutočnosti som si rád nechával svoje myšlienky pre seba, ticho mi nevadilo a sprvu som nechápal, prečo by som mal svoje emócie pred ostatnými skrývať.

Ale naučil som sa to tým ťažším spôsobom.

Tí, ktorí si dovolia byť iní, budú ako prví čeliť výsmechu.

Robil som všetko, čo som mohol – pochovával som to v sebe tak hlboko, ignoroval to, odmietal a predstieral, že som silnejší než moja myseľ, než moje srdce. Nahováral som si, že som z ocele, zo železa, z prekliateho adamantia a že som nezlomný. Gang ma naučil, ako si nasadiť masku, ako pôsobiť presne tak, ako sa odo mňa očakáva a niekedy som veril, že všetko, čo predstieram, je skutočné. Ale na konci dňa, keď som bol len ja a prázdna izba, tie pocity sa vrátili, odmietali zmiznúť a bol som späť na začiatku, bojoval o to, aby som sa udržal pohromade.

V takýchto chvíľach – v momente ako je tento, keď som sa krčil na podlahe vo svojej izbe, prerývane dýchal a zvieral si hruď, ako keby som sa pokúšal udržať všetky kusy môjho ja pekne v jednom kuse potom, čo som odstrčil svojho brata – som si spomínal, prečo som sa chcel zabiť, prečo som chcel, aby to všetko zmizlo.

Pevne som pritisol viečka k sebe a modlil sa k akémukoľvek božstvu, aby povolil tú ťažobu na mojej hrudi, aby ma urobil bezcitným a sňal zo mňa kliatbu, ktorá ma prenasledovala odkedy som bol schopný rozprávať. Nikdy som nechápal, prečo som taký slabý, taký sentimentálny... A o to viac som to nenávidel. Za očami ma pálilo, tak intenzívne ako keby mi tam ktosi nalial kyselinu. Svaly sa mi triasli, každý kúsok tela ma zrádzal.

Neplač, Tyler. Neopováž sa plakať, do riti! nariadil som si.

A potom vo mne zarezonoval iný hlas, prišiel ku mne zo vzdialených kútov mysle – Dýchaj. Bojuj, Tyler, dýchaj.

Ruby.

V myšlienkach som sa na ňu sústredil, vnímal jej ľúbezný hlas, videl jej jemný úsmev a cítil jej nevýslovnú nežnosť. Bola vítaným pokojom uprostred besniaceho hurikánu, bolesť, ktoré mi driapala dušu povolila svoje zovretie, keď som ju znova videl u nás na gauči, sledujúc s neskrývaným zaujatím jeden z mojich najobľúbenejších filmov. Opäť som ju mal pred očami, čelo nakrčené od sústredenia, kým mi ošetrovala zranenia. Uvedomil som si, že bola ako liek – liek, ktorý som si nezaslúžil. Nemohol som zničiť túto jasnú, láskavú dušu, nemohol som ju infikovať svojím jedom. A vedel som, že presne to sa stane, ak s ňou na ten road trip pôjdem.

Z náhleho popudu som rozlepil viečka, telo, poháňané novou dávkou energie a novým cieľom, sa zdvihlo zo zeme. Každému je bezo mňa lepšie, to som vedel už dlhé roky, ale akosi som podľa toho nikdy nekonal. Bolo načase, aby som sa začal správať dospelo.

Pobalil som sa v rýchlosti, napchal všetky svoje veci do starého batoha, ktorý som zvykol nosiť do školy, schmatol ušetrené peniaze z tajnej priehradky v zásuvke a potom sa hnal ku dverám, prakticky som bežal po schodoch. Chcel som sa rozlúčiť s rodičmi a Theom a Levim, ale v takomto rozpoložení, by som si to nakoniec ešte kvôli nim rozmyslel. Zajtra, keď budem dúfajme už veľa kilometrov od Minnesoty, im pošlem správu, že som musel na výlet odísť o trochu skôr. Neplánoval som sa spakovať naveky, po tom všetkom, čo som vykričal Lucasovi by to zo mňa urobilo ohromného pokrytca. Iba som potreboval istý čas osamote, prísť na to, ako toto všetko napraviť, ako prestať ubližovať.

Priviazal som ruksak k zadnej časti motorky a opatrne ju začal ťahať dolu ulicou. Nechcel som nikoho priveľmi upozorňovať na svoj odchod, to by znamenalo konfrontáciu a tých som mal na dnes už dosť. Tmu som uvítal, kryla ma ako jeden zo svojich tieňov. Krutá zima si našla cestu pod moju bundu, obhrýzala mi kožu a tuhla mi z nej krv v žilách, no nútil som sa ísť ďalej. Už len kúsok...

Keď som si bol na istom, že som dostatočne ďaleko od domu, rozsvietil som svetlá, aby som videl, kam mám vopchať kľúč. Prehodil som nohu cez stroj, usadil sa a strčil kľúč do zapaľovania. Práve keď som sa chystal nakopnúť motor, začul som náhlivé kroky a vzhliadol som práve včas, aby som zbadal povedomé ryšavé vlasy a veľké modré oči.

Zastalo mi srdce.

„Tyler?" spýtala sa ma Ruby a v jej hlase som vycítil obavy. Dúfal som, že sa tomuto vyhnem, dúfal som, že bude stačiť, keď jej ráno napíšem a vysvetlím, prečo som nemohol ísť.

„Kam ideš?"

„Ja – Pozri, čosi sa vyskytlo a nakoniec s tebou na ten bláznivý výlet ísť nemôžem, stavím sa, že si ani nechcela, aby som šiel. Môžeš si za mňa nájsť náhradu, vezmi kamarátku alebo Jade, alebo kohokoľvek chceš a uži si to tam, ale ja... Ja musím ísť," odvetil som a do žíl sa mi opäť zakrádal temný pocit bezútešnosti.

„Neodpovedal si na otázku," skúsila znova, „kam ideš, Tyler?"

Och, bože, prečo ma proste nemôže nechať tak?!

„Odchádzam. Nemôžem tu ďalej zostať, viac neznesiem, aby sa na mňa ľudia takto pozerali, aby som to bol vždy ja, kto zasadí najtvrdší úder. Proste... Proste potrebujem zmiznúť," priznal som. „Môžeš ma teda, prosím, nechať ísť?"

Nastala odmlka, kedy ani jeden z nás nič nehovoril, nedíval som sa na ňu, no vedel som s určitosťou povedať, že sa nepohla, neuvoľnila mi cestu, aby som mohol konečne vypadnúť a zanechať všetky tieto pocity za sebou.

Potom konečne prehovorila: „Nie." Hlava mi vystrelila nahor tak prudko, že som si skoro vykrútil krk a pozrel som sa na ňu. Nikdy som ju nepočul povedať čosi s takou dávkou ráznosti a urputnosti. Keď sa naše oči stretli, videl som jej to aj na tvári – to chladné odhodlanie.

„Čože?"

„Nenechám ťa odísť," zavrtela hlavou. „Aspoň nie samého."

Stratil som reč. Jediný človek, ktorý sa ma kedy v živote zastal, bol Lucas a aj pri ňom som mal pocit, že to robí skôr z povinnosti, predsa len, bol to môj starší brat. A potom, čo odišiel, nikdy sa so mnou neobťažoval, nemal som nikoho, kto by mi kryl chrbát. Chalani z gangu, pri nich mi bolo jasné, že za mňa nebudú bojovať moje bitky, poskytli mi len čosi ako útočisko svojej spoločnosti, aby si trýznitelia dvakrát rozmysleli, či ma budú ponižovať. Vtedy mi došlo, že pretĺkať sa týmto životom sám je mojím údelom.

A teraz tu stojí ona, podáva mi pomocnú ruku, aby som všetku tú ťažobu nemusel niesť sám. Odmietla ma nechať tak, stratiť to všetko, čo sme si vybudoval aj za taký krátky čas. Predtým som sa mýlil, nebola liečivom, bola pomocníkom. Spoločníkom, ktorý rozumie lepšie, než som si kedy mohol predstaviť, nech už to znie akokoľvek smiešne.

„Idem s tebou a neexistuje nič, čo môžeš povedať, aby som zmenila názor," pokračovala Ruby a podišla bližšie, aby si zastala po mojom boku. „Bol si viac než ochotný pomôcť mi nájsť samú seba a je len fér, že ti tú láskavosť oplatím. Nie si v tom sám, Tyler."

Zase ma začínali páliť oči, do pekla s tým! Prečo musím mať zakaždým nutkanie plakať? V krku mi navrela hrča, takže som nedokázal sformulovať slová a na druhú stranu, ani som nevedel, čo povedať. Ako vyjadriť koľko to pre vás znamená, keď vás ktosi vytiahne späť nad hladinu? Moje inštinkty konali sami za seba, schmatol som ju za zátylok, potiahol ju k sebe a Ruby sa ostro nadýchla, keď som pritisol pery na tie jej v dlhom, prudkom bozku, ktorý toho vypovedal oveľa viac, než by slová kedy mohli. 

Hm... Je krátka, viem, ale možno tak trochu dúfam, že mi to vzhľadom na ten koniec odpustíte :D