*teatrálne odkašľanie* Už som ani neverila, že bude nová kapitola. Ani neviete ako ma to mrzí, ale bolo toho v škole veľa, potom som tri týždne na písanie nemala náladu a môj drahý mozog si myslí, že je vtipné, keď ma začne spamovať novými nápadmi, keď nemám poriadne čas ani na ti staré -_- Sľúbila by som, že do mesiaca určite bude nová kapitola, ale nechcem klamať, takže radšej pomlčím a budem sa len modliť, že si zo mňa múza prestane robiť dobrý deň -_-

P.S. Táto + nasledujúca kapitola budú zrejme emočne náročnejšie, takže ak si nechcete nechať skaziť náladu, radšej čítajte na vlastné riziko. 

  Tyler

Celý víkend som mal pocit, akoby som uviazol v surrealistickom sne. Zakaždým, keď som dostal pripomienku mojej cesty, vykoľajilo ma to, myseľ mi šrotovala na plné obrátky, srdce sa pokúsilo vyraziť z hrudníka. Došlo mi, že mám tendenciu zabúdať, že som kývol na tento plán a vždy, keď som si uvedomil, že je to skutočné, bol som vystrašený a vzrušený zároveň. O to viac, že som konečne robil svoje vlastné rozhodnutia, poslal gang aj všetko s tým spojené do kelu.

Ozovi som napísal o povolenie odísť vo chvíli, čo som sa v ten večer vrátil od Finna a odsúhlasil mi to. No aj tak som očakával návštevu alebo aspoň telefonát buď od jedného z verných pitbullov, alebo od samotnej ľadovej kráľovnej, aby zistili viac. Pripravoval som sa na to, obrňoval sa, aby som jej dokázal klamať s pevným, úprimným výrazom. Budem sa musieť hlásiť, zostávať v kontakte a informovať ich o mojom pokroku s Ruby, ale vďaka nim som mal veľa času naučiť sa umeniu klamať. Použijem proti nim presne to, čo použili oni na mňa, aby ma zmenili a odtrhli od rodiny.

Do pekla, začínal som sa byť za to na seba celkom hrdý!

V nedeľu som dostal esemesku od Cyrusa, aby som sa s ním stretol a ani som nezaváhal, keď som cez seba prehodil bundu, zašnúroval si baganče a zavrtel hlavou na mamu, keď sa ma prišla opýtať, či sa k nim pripojím na večeru.

„Musím niečo urovnať," vysvetlil som jej a neznášal, že jej musím hovoriť nie, že si musím odopierať čas s ľuďmi, čo sú pre mňa všetkým a zraňovať ich tým.

Tvár jej povädla, tie láskavé a nežné sivo-modré oči sa naplnili bolesťou a vinou, čo bolo ako schytať kopanec do bránice. Neznášal som, že som dôvodom toho výrazu.

„Poponáhľam sa, takže... Skús mi schovať pár sušienok?" nadhodil som, dúfajúc, že prelomím to ťaživé ticho medzi nami. Videl som to na nej, chcela čosi povedať a ja som radšej zdrhol skôr, ako na to mala možnosť, príliš dobre som vedel, že to moje čierne srdce neznesie. Ostatne, ako vždy.

Cyrus na mňa čakal na rohu ulice, schovaný v tieni stromov na okraji cesty. Niežeby tam vôbec bol niekto, pred kým by sa musel schovávať takto večer. Striaslo ma od zimy, trel som si dlane v nádeji, že si ich trochu zohrejem, keď som si pred ním zastal a nie po prvýkrát si uvedomil výhodu jeho svalov a zápasníckej postavy. Aby som bol úplne úprimný, existovali časy, keď som sa jeho a Kitta bál, len obyčajná myšlienka násilia a bolesti mi bola nepríjemná... Ale po rokoch v gangu – rozširovanie klamstiev, zrádzanie, porušovanie zákonov, strata vašej rodiny a samého seba – to vás prinúti prehodnotiť vaše priority.

„Nazdar, chlape," pozdravil som a potriasol mu rukou.

„Takže, čo je pravdy na tom, že nás chceš na dva týždne odkopnúť a ísť si užívať všelikade po Štátoch?"

Zastrašujúca vec na Cyrusovi – okrem toho, že bol stavaný ako Dwayne Johnson – bola, že zakaždým, keď prehovoril, jeho slová mali neodškriepiteľný výhražný podtón. Mohol vám len núkať pivo, podávať vám plyšového medvedíka alebo akúkoľvek inú neškodnú vec, a stále by vám to znelo nebezpečne. Ani po takej dlhej dobe, čo ho poznám som si na to nezvykol.

„Iba hrám vašu hru. Chceli ste, aby som urýchlil moje zbližovanie s Ruby a tento výlet je skvelá príležitosť," odsekol som. „Nikoho som neodkopol, aj keď mi lichotí, že ťa tá predstava tak zarmucuje."

Cyrus sa zasmial a pobúchal ma po chrbte, oveľa silnejšie než by priateľské gesto potrebovalo. „Kamoš, naozaj sme ťa dobre vychovali!"

Nie, moja grandmére a moja mama ma dobre vychovali, vy ste ma zničili, mal som chuť odvrknúť.

„Isadore sa veľmi nepáčila predstava, že odchádzaš z mesta, ale myslím, že si to rozmyslí, keď jej poviem, že je to aby si splnil svoju úlohu," povedal. „Nezabudni sa často ozývať a informovať nás, ako sa ti darí a..." Naklonil sa bližšie, usmievajúc sa ako idiot. „...možno aj poslať jednu alebo dve nahé fotky toho anjelika. Ocenil by som to."

Svaly som mal ako z kameňa, čeľusť ma bolela, čo som sa tak veľmi snažil ovládnuť, aby som nezaťal zuby a neukázal mu, ako sa skutočne cítim ohľadne tejto úlohy. Pomyslenie, že by som Ruby nie len zneužil, ale ešte ju aj odhalil ostatným chalanom, bolo nechutné. Bol som rád, že som doma nejedol, pretože som si istý, že by som sa hneď povracal. Nechápal som, ako môžu byť niektorí ľudia takí odporní.

„Jasné, skúsim," zišlo mi z pier, aj keď tie slová chutili na jazyku ako jed.

Nevypustil som vzduch, ktorý som inštinktívne zadržiaval v pľúcach skôr, ako som vkĺzol späť do bezpečia nášho domu. Jedna moja časť verila, že pôjde za mnou, dať mi malú ukážku toho, čo príde, ak nedodržím svoju stranu dohody. A nemal som poňatia, ako to počas cesty urobím, klamať je jedna vec, ale posielať fotky bez toho, aby si to Ruby všimla? Z ničoho nič sa všetko predošlé nadšenie z výletu vyparilo, zanechalo len chladný a otrasný pocit na dne žalúdka a začínal som sa cítiť previnilo. Nemohol som jej to urobiť. Možno, ak by som jej to povedal... Lenže potom ma odreže a nebol som si istý, či zvládnem, aby ma zo svojho života vylúčil niekto ďalší.

Dovolil som si malý úsmev, iba keď som si všimol, že mi mama skutočne odložila pár sušienok z večere. Možno sa čudujete, prečo je to také dôležité, ale sušienky boli v našom dome akoby stelesnením čohosi posvätného. Odkedy si pamätám, s bratmi sme viedli hotové boje o túto sladkosť a kto jej dostane najviac. Je to čosi ako naša tradícia, rovnako ako pozerať Chvenie. Nebol som veľmi hladný, rozhovor so Cyrusom ma pripravil o všetok apetít, ale keď si dala toľkú námahu...

So sušienkami v ruke som potichu vyšiel po schodoch. Dvojčatá sa museli utiahnuť do svojho brloha, bez pochyby venovať sa video hrám a rodičia si najskôr v spálni užívali zaslúžený pokoj a ticho. Až vtedy mi došlo, že som vonku strávil oveľa viac času, než som čakal. Cyrus sa rozkecal o tom, čo gang chystá v nasledujúcich dňoch, ako sa má Oz a potom žartoval o tom, ako ho možno zamknú v jeho izbe a nechajú ho rozťať si zápästia, keďže tam nebudem, aby som ho upokojil.

Čierny humor, to nebol môj šálok kávy.

Vošiel som do svojej izby, zažal svetlo a drahocenné sušienky skončili na podlahe, keď som nadskočil od ľaku, len čo som na okraji postele zbadal sedieť svojho brata, hnedé vlasy mal rozstrapatené ako keby si ich nervózne prehŕňal prstami. Prekvapilo ma, že tam je, odkedy uprednostnil New York pred nami, snažili sme sa vyhýbať chvíľam, kedy by sme museli byť spolu osamote. A potom, dúfal som, že už bude kdesi s Jade.

„Prepáč, nemal som ti sem len tak vliezť bez dovolenia, ale..." Znova si prešiel vlasy prstami. „...ale musíme sa porozprávať."

Druhýkrát v ten deň mi skrútilo žalúdok, upozorňoval ma na to, že sa blíži čosi nepríjemné. Na rovinu, nemal som radosť z toho, že sa hádame, rodina pre mňa vždy bola dôležitá, odhliadnuc od toho koľko krát som bol nútený odstrčiť ich, aby sa nezamotali do toho bordelu, čo je môj život. Ak by som si mal vybrať, či sa vrhnúť pred partnera z gangu alebo pred člena rodiny, aby som ich uchránil pred guľkou, vždy by som si vybral rodinu. Takže tento spor s Lucasom... Žralo ma to, mrzelo ma, že ho trápim, ale nedokázal som si pomôcť. Opustil nás, zradil nás, a ja som mu to nemohol len tak odpustiť.

„O čom?"

Lucas sa postavil z postele, pravdepodobne potreboval pripomienku, že on je ten starší, ten vyšší, ten, ktorý má právo dávať mi lekcie. V skutočnosti si nepamätám, aký je to pocit mať ho za staršieho brata, bolo to tak dávno... Mal som štrnásť, keď odišiel, vo veku, kedy som zúfalo potreboval brata, ktorý bol mojím najlepším, a jediným, priateľom.

„Mlčal som, pretože som veril, že nemám právo hovoriť ti do života, ale potom, čo som videl dnes večer si nemyslím, že to môžem ďalej odkladať. Potom som si tiež uvedomil, že ako tvoj starší brat mám povinnosť ťa usmerňovať a to mi dalo odvahu prísť sem," začal. „Mama bola naozaj nešťastná, keď si odišiel, určite, aby si si vybavil niečo s gangom a... Tyler, toto si ona skutočne nezaslúži. Je priveľmi dobrosrdečná, než aby si ju takto zraňoval. Nehovorím, že sa nutne musíš prestať stretávať so svojimi kamošmi, len... Možno sa to pokús obmedziť a tráv viac času so svojou rodinou?"

Bolo to ako keby ma potriasol elektrický prúd, jeho slová zaúčinkovali ako šok pre celé moje telo, rozpálili mi krv, rozžeravili nervy... Prebúdzal sa vo mne hnev. Ako sa opovažuje kázať mi o tom, koľko času trávim s rodinou? Ako sa opovažuje hovoriť mi o tom, čo si mama zaslúži a čo nie? Pre začiatok si vôbec nezaslúžila, aby ju opustilo jej najstaršie dieťa.

Neveselo som sa zasmial. „Nemôžem tomu uveriť. Ty, zo všetkých ľudí, mi práve ty budeš dávať rozumy o tom, že sa rodine dostatočne nevenujem. No, to je proste úžasné! Ocitol som sa v zlej komédii alebo ako?!"

„Tyler –" pokúsil sa brániť, ale bolo mi jasné, že ak povie viac, neudržím sa.

„Nie, Lucas," prerušil som ho. „Myslíš si, aký si hrdina, aký si veľkorysý a nenahraditeľný, pretože vo svojej hlave sa vidíš ako záchranca, ako ten dobrák. Rozhodol si sa odísť do New Yorku, aby si zarobil peniaze pre svojich chudobných rodičov, než aby si šiel na výšku. Aké obetavé!" Tak veľmi som sa triasol, už som ani nevedel, či je to kvôli hnevu alebo kvôli čomusi oveľa temnejšiemu a horkejšiemu, čo som v sebe dusil celé roky. „Ale nebol si tu, aby si videl ich tváre, aby si videl vinu a hanbu a bolesť, pretože si od nich odišiel, nenechal si ich, aby si svoje problémy vyriešili sami. Sú to naši rodičia a vďaka tebe, vďaka tvojmu grandióznemu plánu, sa cítili nepotrební, mali pocit, že nás sklamali."

„Každú noc, celé mesiace, som počul ako mama v noci plače. Každé ráno som ju videl bezducho sa motať po kuchyni, strhanú a s krvou podliatymi očami. Videl som ich, ako sa vytrácajú deň čo deň, len kvôli tomu, čo si si myslel, že je správne! Tiež som im chcel pomôcť, mysli si o mne, čo chceš, ale nie som taká bezcharakterná sviňa. Ale vedel som, že keby som čo i len navrhol, že si nájdem prácu a dám im peniaze, zabolelo ich to. Ani si to s nimi neprediskutoval, s nikým z nás, jedného dňa si proste prišiel domov s letenkou a širokým úsmevom, že to všetko napravíš..."

Stále som si pamätal ten deň, tak jasne aj keď som si želal, aby to tak nebolo. Lucas prišiel domov zo školy a zavolal nás do obývačky s tým, že má pre nás novinky. Všetci sme si mysleli, že mu prišlo rozhodnutie z jednej z univerzít, na ktorú si mal podať prihlášky. Ukázalo sa, že to nikdy neurobil, namiesto toho plánoval svoj odchod do najväčšieho mesta USA a nás nechal za sebou. A bolí to do dnes.

„Nikdy si nám nedovolil povedať svoj názor, proste si nás opustil, keď jediné, čo sme skutočne potrebovali, si bol ty – syn a brat. Potrebovali sme, aby si to bol s nami a mal nás rád, utešil nás, keď sa chalani v škole rozhodli zabŕdať..." Uvedomil som si, že som skĺzol kamsi, kam som nechcel; nechcel som to zamerať iba na seba, no bolo to ťažké, keďže som mal pocit, že som jediný, kto stále pociťuje krivdu. „Takže sa ma neopováž poúčať, čo mám robiť so svojím životom, ako sa mám správať k mame a otcovi a dvojčatám, nemáš na to žiadne právo. Všetko, čo robím, má svoj dôvod – dôvod, ktorý by si nemohol pochopiť, rovnako ako by si nikdy nemohol pochopiť mňa. A potom, ako si nám pred štyrmi rokmi vrazil dýku do chrbta, ani si nie som istý, či to chcem."

Rozhostilo sa medzi nami ticho, pochovalo nás v napätí, tak očividnom, že sa mi začínalo ťažšie dýchať. Alebo to mohlo byť aj preto, že som cítil, ako padám, hlbšie a hlbšie do priepasti v mojom vnútri, iba na krok od ďalšieho panického záchvatu. Lucas zízal do zeme, nedokázal sa na mňa pozrieť a tuším som normálne cítil, ako veľmi ho moje slová zasiahli. Nemohol som ich vziať späť, a možno som ani nechcel.

Musí pochopiť, že aj keď to jemu prišlo ako pomoc, v skutočnosti nám spôsobil len viac bolesti. Zlomil mamu, zranil otca, mňa a Thea s Levim okašľal, odstavil nás na druhú koľaj, ako keby sme už viac neboli dôležití. A odvtedy som neustále uvažoval nad tým, kedy to urobí znova. To sa stane, keď od vás niekto odíde, nie? Keď sa vrátia, stále budete čakať na chvíľu, kedy vám to urobia znova.

Oči ma pálili od sĺz, ktoré som vyronil pred dlhými rokmi, kvôli neskonalej bolesti a samote, na ktorú ma odsúdil; od sĺz, ktoré som vyplakal, keď som mal štrnásť, pretože sa mi rúcal celý svet a viac som nemal svojho veľkého brata, aby mi podal pomocnú ruku. Nemal som nikoho, kto by umlčal ten hlas v mojej hlave, ktorý si začínal uvedomovať, že som presne také úbohé nič, ako mi to trýznitelia v škole stále hovorili.

A keď som bol príliš slabý, aby som kúsky svojho ja pozliepal dokopy sám, jedinou možnosťou bolo pridať sa k Ozovi a jeho kamošom Cyrusovi a Kittovi, jediným, ktorí boli ochotní ma prijať. Cenu za tú pomoc platím doteraz.

„Už sa s tebou nechcem viac rozprávať," zachrapčal som a nenávidel svoj hlas. „Prosím, odíď."

„Je mi to ľúto, Ty, ja –"

„Prestaň sa ospravedlňovať! Nič to pre mňa neznamená, pretože ťa to nemrzí, nechápeš, že si urobil chybu! Takže si nechaj svoje prázdne slová a zmizni, do čerta!" skríkol som. Musel odísť, podlamovali sa mi kolená, hruď sa mi zvierala a rozhodne mu neposkytnem tú radosť, aby som sa pred ním zrútil ako hrad z piesku.

Na krátku sekundu sa jeho hnedé oči stretli s mojimi, plné smútku a žiaľu, plné toho všetkého, čo som sám cítili, keď mi zaplesol dvere do tváre. Zamrelo mi srdce; nenávidel som, že mi na ňom stále záleží dostatočne na to, že som chcel zmierniť jeho bolesť, nevracať mu úder, aký on uštedril mne, no zakaždým, keď som sa pokúsil byť milý, spomenul som si, aké to bolo preňho jednoduché. Musel vedieť, že tie štyri roky, čo na nás kašľal, nebudú bez následkov.

Premiestnil som sa od dverí, držal svoj výraz pod kontrolou a snažil sa tváriť nezaujato a impasívne, nedať najavo nič z tej búrky emócii, čo vo mne zúrila a pokúšala sa ma roztrhať na kusy. Otočil som sa mu chrbtom, tváril sa, že čosi hľadám na stole, no cítil som, že zostáva. Vedel som, že chce pokračovať, urovnať to medzi nami raz a navždy, a jedna moja časť to chcela tiež. Ale umlčal som ten tichý hlas. Po minúte som počul, ako sa dvere za ním potichu zavreli a ja som sa už len nehlučne zviezol na podlahu. 

Hm, tak čo na to poviete? Myslíte si, že bol Tyler k Lucasovi zbytočne krutý alebo má právo byť naňho nahnevaný?