Úvodný obkec by Lis: 

Ahoj, ahoj, varovala som, že pribúdanie tohto príbehu bude viac ako pomalé, no myslím, že dva týždne, to je ešte celkom zvládnuteľný odstup. Netvrdím, že to tak bude vždy, ale minulý víkend som čo-to popísala a keďže som sa teraz dostala konečne k počítaču, tak som si povedala, že vás nebudem zbytočne dlho naťahovať :) 

P.S. Hore na obrázku máte moje predstavy hrdinov tejto časti HBBW. Samozrejme je na vás ako si koho predstavujete, ja len tak orientačne. A také info menšie, na Ruby som nenašla žiadnu vhodnú herečku, čiže musel postačiť random obrázok, ale naozaj ju vystihuje dokonale a Tyler... Môj hlavný problém je, že mi na mužské postavy žiadny existujúci človek nesedí, lenže potom som sa začala vracať k Danielovi Sharmanovi a...No, som doňho tak trochu buchnutá, čiže to musel byť jasný Tyler :D Čo si o caste myslíte vy, so far? 

Tyler

  Zobudil som sa na podlahe, celú pravú polovicu tváre znecitlivenú od toho, ako som ležal opretý o tvrdé drevené parkety. So zastonaním som sa prevrátil na chrbát a celou stíchnutou izbou sa rozľahlo desivé praskanie mojich stuhnutých kĺbov a kostí. Ako som tak zízal do stropu a čakal, kým ma vlastné telo prestane nenávidieť, snažil som sa rozpamätať na detaily včerajšieho večera.

Bol štvrtok, čo podľa harmonogramu znamenalo, že sme sa všetci stretli v „hlavnom stane", v polorozpadnutom moteli na okraji mesta, na partičku pokru, aby sme mohli predstierať, aká sme skvelá partia nerozlučných kamarátov, hoci sme sa väčšinou nemohli ani len cítiť. Zostal som len dokým som sa neuistil, že je jedna polovica zabratá do hádky o prachy a druhá pekne opitá. Potom som sa vykradol zadným vchodom a väčšinu noci strávil blúdením po meste.

Och, ale to nie je všetko...

Motal som sa okolo obchodnej ulice, nazeral do výkladov, či tam náhodou neuvidím tú istú bundu, na ktorú som si robil zálusk už v podstate od Vianoc, keď išla okolo policajná hliadka a ja som sa už len tak zo zvyku radšej rýchlo zdekoval. Museli ma vidieť, pretože išli za mnou a zachránila ma až spása v podobe pootvoreného okna na jednom z domov. Ani vo sne by mi nenapadlo, že vpadnem do izby práve Ruby Gellerovej, mojej niekdajšej spolužiačke zo strednej a sestre frajerky môjho brata.

Minnesota je fakt malá...

Namáhavo som vstal, rýchlo si skočil do sprchy, nech si v tele znova rozprúdim krv a prezlečený zbehol po schodoch dolu, kde v obývačke moji mladší bratia zápasili o ovládač. Zagúľal som nad nimi očami, napriek tomu, že už majú pätnásť, stále sa správajú ako keby mali päť. Niekedy som rozmýšľal, či sa náhodou nedelia o jeden miniatúrny mozog...

Mama stála v kuchyni a tak ako každé ráno, varila obed, ktorý lahodne rozvoniaval a pripomenul mi, že som od včerajšieho podvečera nič nejedol. Otvoril som chladničku a môj deň bol hneď o niečo krajší, keď som tam uvidel škatuľu jablkového džúsu, môjho obľúbeného. Odšróboval som ju a na ex vypil celý jej obsah.

„Tyler, vieš ako nerada to vidím, keď piješ priamo z krabice," povzdychla si mama a prihodila do hrnca akési bylinky. „A najprv by si sa mohol normálne najesť."

„Práve som to chcel – Do riti!"

Akurát som sa otáčal, že si vezmem z košíka na stole pečivo, keď mi padol zrak na nástenné hodiny a uvedomil som si, že je krátko pred deviatou, a teda, že jednoznačne nestihnem prísť načas na ďalšie kolo utrpenia v podobe verejnoprospešných prác. Členstvo v gangu má svoje nevýhody, hlavne, keď nás náš „šéf" posiela kradnúť do miestnych lekární v čase, kedy je v meste najviac hliadok. Verejnoprospešné práce sú riadna otrava, ale mohol som byť rád, že som neschytal horší trest.

Dobehol som do domu dôchodcov presne desať minút po začiatku mojej pracovnej doby. Vo vestibule už čakal Cassidy, policajt, ktorý ma mal na starosti a veľavýznamne sa díval na svoje hodinky.

„Tyler –"

„No tak, bolo to len desať minút, zabudol som si nastaviť budík!" hájil som sa, no policajt len smutne zavrtel hlavou.

„Vieš, aké sú pravidlá," povedal. „Dnes to bude zase o hodinu dlhšie."

Úprimne, akokoľvek som sa snažil nemať Cassidyho rád, nedarilo sa mi to. Áno, bol to on, kto ma vlastne chytil, on mi nabalil tento trest a chodil mi za zadkom každú jednu minútu, čo som pracoval, no bol ku mne férový. Teda, taký férový, aký len k vychýrenému gangstrovi byť mohol. Nezaškatuľkoval si ma ako by to urobil iný policajt, neponižoval ma ani mi nerobil naprieky, vlastne som mal niekedy pocit, ako keby sa mi snažil pomôcť.

V čom vlastne spočívala moja práca v domove dôchodcov? Samozrejme mi prischli tie najhoršie práce, ako umývanie dlážky, riadu alebo záchodov, organizoval som archívy a niekedy skončil pri šúpaní zemiakov alebo krájaní zeleniny v kuchyni, no nebol deň, kedy by sa nenašla chvíľa, kedy si ma niektorí z pacientov neodtiahli, aby som si zahral s nimi šach, predčítal im alebo im rozprával o sebe. Obzvlášť si ma zamilovala Letty a jej priateľka, Clio, ktorým úplne stačilo, aby som pri nich len sedel a dal si s nimi čaj.

„Ach, vyzerá úplne ako mladý Paul Newman," rozplývala sa Letty a ja som sa veľmi snažil zostať potichu.

Clio po nej vrhla pohľad, ako keby jej narástli rohy. „To máš mozgové bunky už rovnako zošúverené ako tvár?! Každý predsa vidí, že je to úplný Alain Delon!"
„J'aime mieux ça," zapojil som sa do toho a naklonil kvetinkovú šálku s čajom smerom ku Clio, aby si so mnou štrngla. (Jazykové okienko: „To sa mi páči viac.")

„Hej, vy dve staré straky!" ozvalo sa z druhého konca spoločenskej miestnosti. „Čo keby ste ho konečne pustili do dobrej spoločnosti, há?"

Henry, jeden z chlapíkov, ktorý ma vždy lákal na kvapku brandy a partičku pokru, aj keď mali v domove zakázané hrať hazardné hry alebo piť alkohol. Bol to chlap, s ktorým sa človek nenudí, aj keď som ho sprvu nemusel, pretože neustále rozprával o Lucasovi, svojom starom kamarátovi, hoci sa ma naučil mať radšej, keďže som mu vždy prepašoval z kuchyne za pohárik rumu. Mal niečo málo cez osemdesiat, ale nikto by mu toľko nehádal, občas som mal pocit, že je duchom mladší ako ja sám.

„Prepáčte, dámy, tak sa zdá, že si moju očarujúcu spoločnosť nárokuje aj druhá strana," ospravedlnil som sa a odložil čaj späť na stôl.

Obe ženy zazreli na Henryho tak zlostne, až som sa bál, že sa doňho pustia, no nakoniec len porazenecky prikývli. Vedeli, že sa za nimi aj tak zastavím pred odchodom, aby som sa rozlúčil.

„Nechápem, ako taký skvelý a láskavý mladý muž ako si ty môže byť členom gangu," povzdychla si Letty a ja som zamrzol v pohybe. Oh, nie, nie, nie! Pekne krásne som zaistil všetky zámky na imaginárnych zásuvkách v mojej hlave, ktoré obsahovali všetky tie zlé a temné spomienky a myšlienky ohľadne mojej situácie... Letty rozhodne nechcela počuť o tom, ako som sa tam dostal a určite nechcela počuť ani o tom, ako vôbec nie som skvelý ani láskavý.

Henry, spolu s Thomasom a Edwinom, svojou vernou partiou, už miešal karty, keď som si pritiahol stoličku a pridal sa k ich stolu.

„Dnes ťa ošklbem, tak ako si ty ošklbal minule mňa," vyhrážal sa Edwin Thomasovi, ktorý sa len usmial popod husté fúzy.

„Polka z toho bude aj tak moja, keďže mi ešte dlžíš za minule," pustil sa do o osem rokov mladšieho černocha Thomas. „Nemysli si, že som ťa nevidel ako mi ich kradneš pri olovrante!"

Aby som to vysvetlil, keďže hazardné hry boli zakázané a väčšina z pacientov ani nemala dovolené držať pri sebe hotovosť, hrávali sme o cukríky alebo piškóty, podľa toho, čo mali k obedu. Kým sa tí dvaja doťahovali, s Henrym sme sa pozreli na seba a tuším sme obaja mysleli na to isté – za dve minúty aj zabudnú na to, prečo sa vôbec hádali.

Počul som, ako sa blížia jemné kroky a šúchanie koliesok po kachličkovej podlahe a hneď vedel, že sa k nám dnes pripojí aj Rita, jedna z najstarších osadenkýň. Mala deväťdesiatšesť a zdravotne na tom nebola veľmi dobre, musela byť pripojená na infúziu a nosila kyslíkovú masku. Prechádzky mala povolené len raz denne a aj to len po sanatóriu, aby sa priveľmi neunavila.

„Opatrne, opatrne," začul som, ako jej šepká sestrička, čo sa o ňu zvyčajne starala.

Stuhol som, keď si môj mozog uvedomil, že to nie je pravda, ten hlas mi bol povedomý, to áno, ale nebolo to preto, že to bola Ritina zvyčajná pomocníčka. Pomaly, ako robot v spomalenom zábere, som sa otočil a nevedel, či mám utiecť oknom, rýchlo sa odpratať do kuchyne alebo sadnúť na motorku a odsťahovať sa do Mexika, keď mi došlo na koho sa dívam. A o chvíľu na to, že je už neskoro, pretože si ma všimla. Ritinou spoločníčkou bola Ruby.

Do horúcich pekiel, náhoda je vážne blbec! 

Kapitola takú suchá, ospravedlňujem sa, neuvedomila som si to poriadne... Ale keď už nič, aspoň ste mali možnosť nahliadnuť do Tylerovej hlavy :) Príde vám iný ako v pôvodnej verzii? A ako asi Ruby zareaguje na ich opätovné stretnutie? :)