Je vtipné, ako som tento raz mala všetko prichystané, novú kapitolu napísanú aj preloženú, plán, kedy ju vydám... A nakoniec som sa dnes zobudila a došlo mi, že som na to zabudla! Hrozná som, ja viem, prepáčte mi to, ale prvý týždeň školy mi dokonale zblbol myseľ :D Našťastie som si spomenula včas, aby som dodržala slovo, že je časť ešte tento týždeň... Snáď sa bude páčiť a nechcem nič zakríknuť, ale tuším pomaly spejeme do polovice príbehu ;) 

  Tyler

Ako som sa v to ráno dostal domov bez toho, aby som sa nevykotil do najbližšieho jarku alebo to nenapálil rovno do najbližšieho výkladu obchodu, je stále nad moje chápanie. Nejde o to, že by som nikdy predtým nemal stav, kedy som prebdel celú noc a bol taký unavený, že by som bol schopný zaspať na čomkoľvek, behom jednej jedinej sekundy, ale bdieť pri rozrušenom Ozovi ma vždy vyšťavilo tak kompletne, že som mal problém rozpamätať sa aj na vlastné meno.

Len čo som zaparkoval pred domom – po tom, čo som dvakrát obišiel celý blok, pretože som akosi nedokázal nájsť ten správny – mal som pocit, že zaspím v momente, čo vypnem motor. Jedinou motiváciou, ktorá ma nahnala do domu, bola tá neznesiteľná kosa, ktorá štípala a prenikala až do špiku kosti. Vrazil som dnu, ani som poriadne nezaregistroval mamu, ktorá vystrelila z kresla, kde sa chúlila s natáčkami v hlave a v kvietkovanom župane, pretože na mňa čakala, tak ako každú noc.

„Tyler, ako si to predstavuješ –"

Čosi som zamumlal, rukou naznačil čosi neurčité a absolútne nevnímal jej slová. Jednoducho to bolo nad moje sily. Vyšiel som po schodoch, vďačne vliezol do izby a považoval za zázrak, že som vôbec trafil do postele, keď ma telo úplne zradilo a upadol som do hlbokého spánku.

vvv

Nespokojne som zastonal, keď ma o niekoľko hodín budilo intenzívne vibrovanie mobilu vo vačku bundy, ktorú som si ani nestihol vyzliecť. Do vankúša som zašomral nadávku, zdvihol sa len toľko, aby som sa z nej vymotal a odhodil bundu aj s tým pekelným nástrojom kamsi do priestoru. Ak sú to chalani z gangu, tak sa môžu strčiť. Ani za nič ma tam dnes nedostanú, nie, nie len Oz potrebuje čas zregenerovať sa, ale aj ja sám.

Na krásnu chvíľu bol zase pokoj, podarilo sa mi skĺznuť do spánku, ktorý ma pre tento krát ani netrápil nočnými morami a hoci som mal pocit, že som spal oveľa viac, než som bol zvyknutý, akosi sa mi to stále nevidelo dosť. Vedel som, že mám povinnosti, že by som mal mame zamrmlať aspoň prepáč, keď som ju tak nemiestne odbil, no kašľal som na to. Aspoň jeden deň som chcel mať od všetkého a všetkých pokoj.

Ibaže, samozrejme, to by som nemohol mať za najlepšieho kamaráta toho najväčšieho magora pod slnkom!

Keďže som ho ignoroval a nedvíhal mobil, nakoniec som dostal budíček v podobe dvojčiat, ktoré mi nemilosrdne skočili do postele, tuším mi Theo aj polámal pár stavcov a čudujem sa, že posteľ útok tých dvoch vôbec prežila, keď ma násilím okradli o spánok. Potom mi Levi otrčil rodinný telefón a obaja sa pakovali preč skôr, ako by som ich udusil vankúšom. Hajzli jedni malí!

„Čo je?" hukol som otrávene do telefónu a bolo mi ukradnuté, kto je na druhej strane.

Finn sa zachechtal. „Teda, dvojčatá vraveli, že dnes si produktívny ako nikdy, ale že budeš až takýto nadšený z môjho telefonátu, to som teda nečakal." Jasné, keď sa chcem socializovať a užívať si, že mám čas blbnúť s ním, musí sa oženiť a venovať manželským povinnostiam, ale keď chcem mať jeden deň pokoj, musí mi to pokaziť.

„Ty maj radšej veľmi dobrý dôvod prečo ma budíš, Finn, inak prisahám, že ti jednu vrazím," zahundral som a pretieral si voľnou rukou oči, aby som sa trochu prebral.

Zaškúlil som na hodiny na nočnom stolíku a takmer dostal infarkt, keď som videl, že je takmer päť poobede. Spal som bez mála dvanásť hodín. To sa mi tuším nestalo od základnej.

„Príď sem, k nám domov, potrebujeme sa s vami rozprávať."

Po tých slovách som stuhol. „Keď si mi čosi takéto povedal naposledy, vyrukoval si na mňa so správou, že si sa oženil. Ak mi teraz povieš, že už čakáte aj dieťa, asi budem potrebovať sanitku."

„Neblázni," smial sa Finn. „Prisahám, že nejde o nič také seriózne, proste sem dovaľ ten svoj lenivý zadok, dobre?"

„Počkaj!" stopol som ho, keď už chcel zavesiť. „Povedal si s vami..."

„Oh, áno, Ruby je už na ceste."

Zmienka jej mena ma tuším okamžite prebrala. Len čo som ukončil hovor s Finnom, vyskočil som z postele tak prudko, že sa mi zatočila hlava a takmer som prevalcoval stôl. Ako pomätený som sa dovalil do kúpeľne a s vyslovením tichej modlitby som sa na seba pozrel do zrkadla. Vďaka takému dlhému spánku som síce vyzeral oveľa zdravšie ako posledné dni, minimálne som nevyzeral chorobne bledý a hrozivé kruhy pod očami tiež vybledli. Ale vlasy som mal jeden obrovský chaos, ktorý si robil čo chcel a jednu stranu tváre odtlačenú od vankúša...

Schmatol som do ruky rozlomený hrebeň, strčil ho pod prúd vody a zdvihol k vlasom, aby som ich aspoň trochu skrotil. Až vtedy som sa zarazil a zažmurkal na svoj odraz.

„Čo to so mnou, do pekla, je?" zamumlal som. Keď Finn spomenul, že u nich bude aj Ruby, hneď som si pomyslel, že musím nejako vyzerať, že zo seba musím striasť akékoľvek známky gangstera a tej fasády, čo musím nosiť, kým som s ostatnými kriminálnikmi. Čo bola, samozrejme, hlúposť, pretože ma videla už aj v oveľa horšom stave.

Rekordnou rýchlosťou som sa osprchoval, použil som možno chladnejšiu vodu, než by bolo prípustné, no zaúčinkovalo to ako bezchybný budíček. Vlasy sa mi úplne skrotiť nepodarilo, tak som sa na to vykašľal, odtlačok vankúša vďakabohu zmizol a podarilo sa mi nájsť aj šaty, ktoré nesmrdeli od cigariet. Vytiahol som mobil z koženej bundy a potom urobil čosi, čo som sám nechápal – zo zabudnutej časti skrine som vytiahol zimnú bundu a prehodil si ju cez plecia.

Dole to voňalo tak božsky, že som si hneď spomenul, ako som od včera večera nič nejedol a že zomieram od hladu. Mama, keďže bola sobota, musela piecť aj tritisíc porcii madeleines, čo sú malé maslové koláčiky typické pre Francúzsko. Takmer dostala mŕtvicu, keď som sa tam prešmykol, kým mi bola chrbtom a začal jej to tam vyjedať.

„Tyler, najprv zjedz niečo normálne, ešte ostalo od obeda," jemne ma napomenula, no posunula predo mňa tanier s mandľovými koláčikmi, ktoré som mal najradšej.

„Nestíham," zahuhlal som s plnými ústami. „Ponáhľam sa k Finnovi."

Nevyzerala tým veľmi nadšená, mama vždy dohliadala na to, aby sme mali poriadnu a pravidelnú stravu, často sa žartovne vystatovala, že to vďaka tomu sme všetci takí nehorázne vysokí, no nakoniec ma nechala tak, nabalila mi koláče na cestu a ja som sa teda vydal k Finnovi. Nevzal som si motorku, čosi mi vravelo, že ma Finn zláka na fľašu piva a ja som nechcel riskovať, že mi Ruby znova ukradne kľúče. Hoci...Možno by sme si potom mohli dať ďalší filmový maratón a ja by som mal dôvod tráviť s ňou viac času. Čuduj sa svete, naozaj som sa potešil tej predstave, nech už to znamená čokoľvek.

Kým som prišiel k Finnovmu, teda pardon, k Finnovmu a Carrieinmu bytu, madeleines boli už len spomienkou a stále som bol hladný. Navyše mi kdesi na polceste došlo, ako sme sa včera s Ruby rozlúčili a ja som stále nevedel, ako si to vyložiť. Alebo lepšie, netušil som, ako sa teraz máme jeden k druhému správať. Naučiť ju ako nebyť dobré dievča... Áno, som kriminálnik a teda by som mal niečo vedieť o tom, ako sa vymotať spod nálepky dobráka, no to neznamená, že skutočne viem, ako sa to robí. Ja som k tomu bol viac-menej dotlačený...

K dverám prišla Carrie a ako inak ma privítala širokým úsmevom a objatím, na ktoré som si už začínal zvykať. Zatiaľ čo som sa odstrájal v predsieni, všimol som si tam kabát a šál Ruby a žalúdok mi urobil kotrmelec. Sakra, tuším mi tá priveľká dávka spánku nakoniec udrela aj na mozog! Opatrne som vošiel do obývačky a zrak mi hneď padol na Ruby. Sedela na gauči, tak ako pred dvoma dňami, ryšavé vlasy jej splývali na pleciach a vyzerala uvoľnená, kým s úsmevom pozorovala Finna, ako lepí na bicykel za televízorom štítok s jeho menom. Ešte stále som si pamätal, že sme ho pokrstili Wheely.

„Á, Ty, konečne!" zvolal môj najlepší kamoš, keď ma uvidel otáľať vo dverách.

Ruby na moment akoby zastala, potom sa na mňa otočila a...Hej, asi som ešte stále spal a toto bol sen, pretože sa na mňa usmiala tak nádherne, že som úplne zabudol, kde to stojím a prečo tam vôbec som.

„Ahoj," pozdravila a aj keď sa usmievala a v očiach jej bolo vidieť, že to myslí vážne, hlas mala trochu neistý.

„Ahoj," odzdravil som a silou vôle prinútil nohy hýbať sa. Sadol som si k nej a na chvíľu som mal pocit, že nás Carrie aj Finn intenzívne sledujú, ako keby vycítili tú náhlu zmenu medzi nami dvoma a snažia sa odkódovať, čo to znamená.

„Tak, ak nečakáte potomka, o čom s nami musíte hovoriť?" nadhodil som, pretože sa mi začínali nervózne potiť dlane.

Finn sa presunul do kresla oproti nám, manželku si stiahol do lona ako predtým a ja som sa zatiaľ snažil nepanikáriť. Povedal, že to nie je nič seriózne, takže o nič nejde, ako ho poznám, možno sa rozhodol zvolať aukciu pre dvoch, aby sa zbavil svojich krámov a urobil tak v byte miesto aj pre Carrie.

„Viete, v ten deň, keď sme sa rozhodli vziať, sme si vybrali aj medové týždne našich snov. Teda, asi som bola priveľmi opitá z toľkého šťastia, pretože si inak neviem vysvetliť, prečo som si myslela, že je to dobrý nápad, aby sme sa trepali z mesta do mesta a obzerali pamiatky uprostred najchladnejšieho mesiaca. Veď ja históriu ani nemám rada!" začala Carrie.

„Pointa je," vstúpil do toho Finn, „že nám môj úžasný brat dnes poslal svadobný dar – dve letenky na ostrov Fregate na Sayscheloch a úprimne..."

„...Saychelom sa nedá povedať nie," dokončila zaňho jeho manželka vzrušene.

Začínal som byť zmätený, a vlastne aj trochu otrávený – naozaj ma obrali o drahocenné hodiny spánku len aby sa mohli chváliť tým, že odrazu majú dve svadobné cesty, jednu lepšiu než druhú? Za toto Finna nakopem!

„Týmto chcete povedať...?" prehovorila Ruby.

„Obaja sme za exotickú dovolenku, ale zároveň by nám bolo ľúto, keby prepadli aj rezervácie v hoteloch. Tak nám napadlo, keďže ešte nejaký čas sa do školy nevrátite..." Carrie s Finnom si vymenili pohľady. „...či nechcete ísť vy."

Nastalo hrobové ticho, zmohol som sa na tých dvoch len civieť ako teľa na nové vráta a nebol si tak celkom istý, či som im len zle rozumel, alebo som ešte stále spal a toto bol len výplod mojej unavenej mysle. Finn musel z môjho výrazu vyčítať moje pochybnosti, či je toto všetko vôbec reálne a nepatrne mi kývol hlavou.

„A – ale... Toto nie – nemôžem... Do konca života by som vám to nebol schopný splatiť –"

Carrie ma pobúrene uťala uprostred môjho bľabotania. „Nebuď smiešny, Tyler, nič nám nebudete dlžní! Berte to ako dar za všetky tie roky trpezlivosti a že ste to s nami vôbec vydržali."

Kútikom oka som sa pozrel na Ruby a všimol si, že rovnako ako ja nenachádzala slov. Myslel som si, že vybaliť na nás šok v podobe rapídne rýchlej svadby nedokáže už nič prekonať, ale tuším si to naši kamaráti dali ako novoročné predsavzatie, aby nám spôsobovali infarkty každý prekliaty týždeň!

„Na toto sa potrebujem napiť," vydýchol som.

Finn prikývol. „Poslúž si, vieš, kde nájdeš moje zásoby."

Otvoril som dvere vedľa chladničky, ktoré skrývali úzku, studenú miestnosť, ktoré slúžila ako komora a zaškúlil do matného svetla osamelej žiarovky. Schmatol som fľašu čierneho piva a až oneskorene mi došlo, že ma nenapadlo vziať si otvárač. V jednej chvíli som zauvažoval, že si proste vezmem príklad zo Cyrusa a jednoducho odrazím hrdlo fľaše o najbližšiu poličku, keď ma ktosi poťukal po ramene. Otočil som sa na Ruby, ktorá mi podávala otvárač.

„Toto si zabudol." S uspokojivým zasyčaním viečko povolilo a ja som si vďačne logol bubliniek.

Napriek tomu, že náš gang v podstate vlastnil krčmu a o alkohol v hlavnom stane nikdy nebola núdza, nikdy som nepatril k veľkým pijanom. Pre imidž som sa už nechal zlákať na pohárik kadečoho, väčšina z toho bola taká nechutná, že som mal zakaždým chuť nechať si vypumpovať žalúdok, ale ak už nič iné, aspoň som sa naučil, že jediné, čo mi ako-tak chutí je pivo a víno, čo si otec škrečkoval v garáži ešte od čias, čo sme odišli z Francúzska. Navyše, alkohol vás veľmi rýchlo omrzí, keď zistíte, že ho musíte vypiť na litre, kým vôbec cítite nejaké účinky. Za to môžem vďačiť svojej výške...

Ponúkol som pivo aj Ruby, no zavrtela hlavou a ďalej hypnotizovala svoje chodidlá. Chrbtom som sa oprel o steláž a ďalej ticho uchlipkával. Nevedel som, čo povedať, ako odľahčiť situáciu, keďže som bol rovnako na vážkach ako bola aj ona. Jedna moja časť kričala, aby som po tejto možnosti chňapol ako po poslednom kúsku pizze, no tá druhá mi hovorila, že ak odídem, bude to mať pre mňa katastrofálne následky. Stačilo, že som sa dva dni neukázal a gang si po mňa prišiel, aby mi dal príučku, čo potom zdekovať sa na týždeň alebo viac...

„Čo budeme robiť?" prerušila ticho Ruby.

„Čo chceš ty, Ruby, čo ti radí inštinkt?"

Prekvapene ku mne vzhliadla, ako keby ju úprimne prekvapilo, že sa pýtam na jej názor.

„Ja... Nikdy som neurobila nič spontánne, a toto znie ako čosi úplne mimo moju ligu, mimo môj charakter," priznala. „Ale klamala by som, keby som povedala, že ma nevzrušuje predstava, že by som sa vydala na road trip, čo spískala moja bláznivá sesternica so svojím ešte bláznivejším manželom."

Musel som sa pousmiať, hej, od nich dvoch by sa dalo čakať hocičo, tak trochu som sa obával, že ak na toto kývneme, hneď druhý deň sa zobudíme kdesi v Tijuane s tetovaním marihuany na čele a prvotriednou opicou z tequily. A asi som bol rovnaký blázon ako tí dvaja novomanželia, ale odrazu ma tá predstava viac lákala ako desila.

Ruby zúfalo chcela zmenu, nechcela viac byť dobré dievčatko, ktoré slepo nasleduje všetky stereotypy a zabúda pri tom žiť. No a ja... Ja som chcela aspoň na chvíľu vypadnúť z vlastného sveta, v ktorom som nenávidel všetko, čím som bol. Proste hodiť všetko za hlavu a užiť si posledný mesiac ako teenager.

S gangom to budem musieť nejako vyriešiť, hnusil som sa sám sebe už len za to, že som to zvažoval, ale keby som im povedal, že odchádzam s Ruby, aby som pokračoval v úlohe, ktorú mi pridelili... Nemuseli by predsa vedieť, že som nemal v úmysle poskytnúť im tú satisfakciu a skákať tak ako oni pískajú.

„Myslela si to vážne, čo si povedala včera večer?" nadhodil som.

Trhane sa nadýchla, no neuhla odo mňa pohľadom. „Áno."

„Fajn, tak teda odo dneszahajujem plán Ako nebyť dobré dievča.A tvojou prvou úlohou bude, aby si sa ku mne pridala na túto divokú jazdu,kde nás čaká ktoviečo..."   

Poznámka autorky: Pôvodný plán, hneď odkedy mi tento príbeh skrsol v mysli bol taký, že Ruby a Tyler pôjdu na výlet do Londýna. Lenže, ako ste si už iste všimli, niektoré veci som zmenila od základov a keď som raz debatovala o WH s mojou sesternicou/poradkyňou, len tak medzi rečou navrhla, že by bola sranda, keby sa vydali na cestu naprieč Amerikou... A mne sa tento nápad pozdával viac, hoci som si začala búchať hlavu, že príbeh sa odohráva v zime a road trip je väčšinou letná záležitosť... Tu sa dostávame k tej časti, keď mi môj spolužiak z Minnesoty objasnil, že len čistý masochista by cestoval v januári na motorke, pretože to sa rovná smrti na podchladenie :D Čo vám poviem, vždy si v polke niečo zmyslím a potom len zúfam a plačem, že čo som si to zase vymyslela... Road trip po USA mi však prišiel pre Ryler vhodnejší, amerických teenagerov nechajme v Amerike a Veľkú Britániu si zase šanujem pre iné príbehy... Okej, to je asi všetko, len som mala potrebu Vám vysvetliť, prečo je to zrazu inak, keď som predtým sľubovala Londýn. Snáď mi odpustíte :)