Aby som bola úplne úprimná, plánovala som kapitolu vydať oveľa skôr, ale zakaždým mi do toho niečo prišlo alebo som nakoniec nemala čas... Vážne sa musím naučiť lepšie hospodáriť s časom -_- Ospravedlňujem sa a snáď sa bude páčiť :)

 Tyler

Rodičia sa vrátili až niekedy pred polnocou, obaja dobre naladení a mama si stále hmkala hudbu z tanečného kurzu. Keď vošli do domu, našli nás s Ruby spať na gauči, zatiaľ čo v telke už končila piata a doposiaľ posledná časť Chvenia, série, ktorou Lucasa najprv strašil otec, on ňou potom strašil mňa a ja som pokračovala v rodinnej tradícii, keď som týmto filmom desil dvojčatá... Až dokým sme nedospeli do veku, kedy sme sa na tom viac smiali, ako sa toho báli a zistili sme, že nám to vlastne prirástlo k srdcu.

Ruby bola očividne v rozpakoch z mojich rodičov, koktala a habkala, kým im podávala ruku a vysvetlila, že je mladšia sestra Jade a že spolu pracujeme v domove dôchodcov.

„Ja, ehm, no, niežeby som pred vami utekala, ale...Mama si bude robiť starosti," vyvliekala sa a ja som jej to nemal za zlé. Keďže sme sa prebudili v dosť, ehm, dôvernej polohe – s hlavami dokopy – rodičia by skôr či neskôr začali ťahať detaily nášho vzťahu.

„Hodím ťa domov," rýchlo som sa ponúkol, aby som sa im mohol vyhnúť.

Jej dom bol len dve ulice ďaleko, no aj tak som naliehal, aby sme šli motorkou. Ušetrí to čas aj námahu a hlavne naše uši a nos, keďže takto neskoro večer bola naozaj neznesiteľná zima. Natiahol som k Ruby ruku a ona zmätene nakrčila čelo.

„Máš moje kľúče," pripomenul som jej. Nervózne sa zasmiala, vydolovala ich z kabelky a vrátila mi ich. Niežeby som sa hneval, že mi ich zobrala, keby som mal včera šoférovať motorku, asi by som dnes už bol darca orgánov, no aj tak som bol celý deň nepokojný, že ich nemám pri sebe.

Nakopol som stroj a snažil sa neusmievať ako blázon, keď si Ruby bez váhania nasadila prilbu a vkĺzla za mňa. Na to aká bola včera plachá a vydesená z predstavy, že by na jednej sedela, dnes vyzerala ako keby to robila denne. Preklínal som fakt, že býva tak blízko, že cesta netrvá dlhšie, len aby som mohol vnímať ako blízko je ku mne, ako ma objíma, ako nám srdcia tlčú do rovnakého rytmu... Len čo mi to skrslo v mysli, preklial som sám seba – nezaslúžil som si človeka ako je ona, nie po tom všetkom... Ale v určitých chvíľach, keď povolila svoje obrany bez toho, aby si to uvedomovala, som si nemohol pomôcť, ale myslel si, aká je nádherná.

Keď som zastal pred jej domom, tak úplne som netušil, ako sa s ňou rozlúčiť, a hlavne som si nebol istý, kedy sa znova uvidíme. Priveľmi som sa bál, že len čo táto noc skončí, skĺzneme späť do našich rolí, ktoré sme sa tak perfektne naučili hrať za devätnásť rokov nášho života a stratíme to, čo sme našli, sľub-nesľub.

„Tak teda....v pondelok?" nadhodil som, kým som ju odprevádzal k dverám.

Ruby prikývla, no do očí mi nepozrela. „Asi áno." Jasne som cítil, ako z nej vyžaruje neistota a nemusel som byť mudrc, aby som vedel, čo to zapríčinilo – moji rodičia, ktorí si určite vyložili to, čo videli, po svojom.

„O rodičov si nerob starosti, ja im to vysvetlím –"

„Tyler," z ničoho nič prudko zastala a ja som sa inštinktívne obrnil, takýto tón naznačoval, že nepríde nič pekné. „Ja...ja – Mám na teba prosbu."

Tak tým mi vzala vietor z plachiet. „Eh...áno?"

„S tebou – s tebou som iná, konečne akosi slobodnejšie," vravela. „Chcela by som byť taká stále. Chcela by som, aby si ma naučil... aby si ma naučil, ako nebyť viac to dobré dievčatko."

Hneď na to mi zmizla vo dverách, nečakala na moju odpoveď a mne až po chvíli došlo, že to bol skôr obranný mechanizmus, aby si to nerozmyslela. Čo sa mňa týka, stál som tam ešte pár minút ako prikovaný, neschopný vhodne zareagovať a môjmu ospalému mozgu tuším nedopínalo, čo sa práve odohralo. Ruby viac nechce byť dobré dievčatko, netvrdím, že sa tomu čudujem, ale prečo, do pekla, ju to mám naučiť ja?!

Nasadol som na motorku a kým som si to šinul po ceste na druhú stranu mesta k hlavnému stanu, dúfal som, že niečo vymyslím. Jazda na motorke mi vždy pomáhala vyčistiť si myseľ, no teraz som mal pocit, že som bol len viac domotaný. Nemal som náladu ísť sa socializovať do gangu, ale keďže ma modriny ešte stále boleli, netúžil som mať ďalšie, ktoré by jednoznačne prišli, keby som sa zase ulieval. A dnes večer sa zdá, že šťastena bola na mojej strane, pretože ma Adam hneď ťahal hore schodmi do Ozovej izby, keďže mal znova svoj hysák.

Oz bol naozaj čudák na pohľadanie, jeho závislosť na ópiu ho dohnala až tak ďaleko, že sa ho zmocňovali silné absťáky, keď ho nemal a keď ho mal, vždy musel byť pod dohľadom, inak by to skončilo katastrofou. Raz postriekal steny v umyvárni obrazcami mužských genitálií, čiže sme dva mesiace mali o zábavu postarané, kým sme to premaľovali; raz sa mu netuším ako podarilo splašiť žeriav s demolačnou guľou a tvrdil, že ide konečne začať otcovu sľubovanú prestavbu... Vtedy som strávil dve hodiny presviedčaním ho, aby to nechal radšej na odborníkov a zabránil tak, aby sa nám motel zrútil na hlavy.

Potichu som zaklopal na dvere jeho izby na druhom poschodí. Pár izieb, ktoré ešte chalani nevydrancovali, boli stále zariadené a sem-tam tu niekto z nás prespal, keď sme mali nočné záťahy, ale Oz bol jediný, kto tu mal izbu, ktorú oficiálne mohol nazývať ako svoju. Prakticky v nej býval, aby bol vždy gangu na blízku, hoci je pravda, že do spoločenskej miestnosti chodil zriedkavo.

„Oz?" zavolal som do tmavej izby, keď som potisol dvere. „To som ja, Tyler."

Obozretne som vstúpil a nahmatal zapínanie, keďže zostávať po tme s človekom, pri ktorom nikdy neviete, čo urobí, mi prišlo masochistické. V spálni nebol a až keď som nastražil uši som zaregistroval, že vo vedľajšej miestnosti tečie voda. Očividne sa sprchoval. Trpiteľsky som si povzdychol a vydal sa tým smerom, ešte sa tam ten magor utopí a ja ho budem mať na svedomí.

V kúpeľni bolo toľko pary, že som skoro nevidel. Hukot vody dopadajúcej na dlaždičky bol takmer ohlušujúci.

„Oz?!" zakričal som najhlasnejšie, ako som vedel. Dlho sa nič nedialo a potom, bez varovania, sa jeho vysoká, bledá postava vyrútila zo sprchovacieho kúta a široko sa na mňa usmieval.

„Tyler, kamarát!" zvolal celý bez seba. Pokúsil sa ku mne rozbehnúť a objať ma, no zarazil som ho zdvihnutím ruky.

„Oz, prosím, najprv si niečo obleč."

Bez slova vypol vodu, ani zo seba poriadne neopláchol penu a zabalil sa do župana, čo mu visel na háčiku pri sprche. Zo sýto ryšavých vlasov mu kaskádovito stekala voda a nasakovala zozadu do látky, no jemu to zrejme nevadilo. Podišiel ku mne a nestihol som ho zaraziť, keď ma tuho objal a chlapsky pobúchal po chrbte.

„Som rád, že si prišiel," zubil sa, „aj keď mi je jasné, že si tu len preto, lebo si nemal na výber. Čo už, zvykol som si, že tu nikto nikdy nechce byť."

„Vieš, že tak to nie je..." ubezpečoval som ho, no nebol som si tak celkom istý, či je to pravda.

Ostatní chalani Oza naozaj neznášali, prišiel im ako priveľký zbabelec a značne ich odrádzali tieto jeho nálady a čo sa mňa týka...Veľakrát som sa pristihol, ako si želám nenávidieť ho, prial som mu, aby zhorel v pekle za to, že ma zblbol kecami o priateľstve a konečne prostredí, kam by som patril a nikto by sa mi nevysmieval, a namiesto toho mi zničil život. Lenže akosi sa mi to nedarilo, až priveľmi som si uvedomoval, že nie sme zase až takí rozdielni a... Bolo mi ho ľúto, nech už ho k založeniu gangu poháňalo čokoľvek, pochybujem, že mu to tú túžbu naplnilo. Zostal sám...tak ako ja.

Oz sa zasmial neveselým smiechom. „Si priveľmi láskavý, Ty, aj keď nám je obom jasné, ako to v skutočnosti je, klameš, aby si neranil moje city." Vyšiel z kúpeľne a ja som sa vliekol za ním. „Povedz, prečo sa tak veľmi snažíš hrať na zlého, keď ním nikdy nebudeš?"

„Vážne, Oz? Aj po tom všetkom, čo som urobil počas tých šiestich rokov, čo som v gangu, máš stále pocit, že nie som zlý?" nadvihol som naňho obočie.

Zavrtel hlavou. „Nikdy si toho nebol súčasťou dobrovoľne, nechcel si to a viem si dosť dobre predstaviť, že sa za to všetko vo vnútri zožieraš každý deň. V tom je rozdiel medzi tebou a niekým ako Kitt."

„To je síce všetko pekné, ale sme tu kvôli tebe, nie aby si mi dával diagnózy ako u cvokára," uviedol som na pravú mieru. Nepáčilo sa mi, že do mňa tak vidí, že presne vie, ako sa cítim. Na čo mi je maska, keď je pod ňu také ľahké nazrieť?

Zvyšok noci sa neznesiteľne vliekol, Ozovi striedavo parádne prepínalo a striedavo bol v pohode, splietal dlhé a hlboké monológy o živote a svete, teatrálne pri tom rozhadzoval rukami a raz sa dokonca aj rozplakal. V takých chvíľach stačilo len ticho sedieť a počúvať, v tých horších prípadoch som musel znášať nadávky a krik, keď som mu vytrhol žiletku z ruky alebo mu zabránil otĺcť si hlavu o parkety. Svoju existenciu som istým spôsobom neznášal, hanbil sa za ňu a každý deň sa modlil o akýkoľvek únik, no vždy, keď som dostával Oza z najhoršieho, uvedomoval som si, že na tom nie som tak zle, že som neklesol až na úplne dno... A často krát práve to slúžilo ako motivácia, aby som už nikdy neuvažoval nad tým všetko to ukončiť.

Bolo okolo štvrtej ráno, keď na dvere zaklopal Neil, ďalší jedinec z našich radov, ktorý voči Ozovi prechovával ako-také pozitívne pocity a priniesol mi novú zásobu ópia. Prebral som ju od neho a položil ju Ozovi na nočný stolík, keďže vďakabohu zaspal. Ako som tak stál a díval sa naňho, mal som neodolateľnú chuť zobudiť ho a pekne zmlátiť. Natrieskať mu, pretože si toto robil dobrovoľne, pretože to vzdal aj keď mne neustále tlačil do hlavy, že musím bojovať...

Chcel som mu vraziť a dúfať, že doňho vtlčiem zdravý rozum a on konečne uvidí, ako nechutne svoj život zahadzuje. Ópium ho skôr či neskôr zabije, toľko som už vedel a napriek všetkému, za čo som ho vinil, som sa s tým odmietal zmieriť. Nech už to dopadlo akokoľvek, bol jediný, kto mi podal ruku, keď som bol úplne sám a opustený a stratený, mal som potrebu oplatiť mu to, aj keď som vedel, že mu nič nedlhujem. Tuším som vtedy konečne chápal Ruby – prečo mala potrebu hodiť mi záchranné koleso, keď som sa topil, hoci nemusela.

Čiže som sa rozhodol. Neil priniesol štyri objemné fľaše ópia, dve z nich som zobral, prešmykol sa do kúpeľne a bez výčitiek som ich obsah vylial do umývadla. 

Konečne sa nám tam teda objavil aj toľko spomínaný Oz, nevlastný brat Isadory. Čo naňho poviete? A myslíte, že Tyler robí chybu, keď sa ho snaží zachrániť aj po tom všetkom, čo mu urobil?