Ahojte, tak tu máme posledný deň v roku 2018. Čo sa týka plánov do budúceho roka, dám vám ešte vedieť, keďže neviem ako budem popri skúškach stíhať :) Ako hodnotíte tento uplynulý rok vy? U mňa je pravda, že mohol byť lepší, ale nesťažujem sa :)

P.S. Prajem vám všetkým veselého Silvestra, dávajte si bacha hlavne na prsty. A do nového roka 2019 vám želám veľa úspechov, aby ste boli šťastní a zdraví a ak sa vám nepodarilo splniť, čo ste si zaumienili tento rok, snáď sa vám to podarí splniť tento raz :) 

Ruby

Čo by robila Jade? bola prvá myšlienka, ktorá mi prešla hlavou, keď Tyler navrhol, aby som zostala, nech sa lepšie spoznáme. A hneď mi bolo jasné, že ona by neváhala a chopila sa tej šance, možno by rovno aj usporiadala párty, ktorá by zdemolovala celý dom. Čiže by spravila presne to, čo mne by inokedy ani nenapadlo... Lenže potom sa objavila nová, dosiaľ nepoznaná myšlienka – Čo chcem robiť ja? S prekvapením som si uvedomila, že sa nechcem ešte uzavrieť do seba a zbabelo utiecť. Hej, možno sa nebudeme veľa rozprávať, ale bol by to začiatok...

Tyler predo mňa položil šálku s višňovým čajom a ja som sa usmiala, keď som si všimla, ako sa na mňa z porcelánu díva namrzený Grinch.

„Neopováž sa," varoval ma, keď si všimol môj výraz. „Stačí, že mi kvôli tomu robili zo života peklo moji bratia, nemusíš aj ty."

„Nevidím nič zlé na tom, že máš rád Grincha," mykla som plecami. „Jeho postava mi prišla...osviežujúca, popri všetkých tých usmievavých a veselých princeznách."

„Však? Je nedocenený, pravdepodobne jediná rozprávková postava, ktorá nie je skrz-naskrz optimistická." Zastal s pohárom džúsu na polceste k stolu. „Okej, on a ešte možno Flynn Ryder."

„Počkaj, snažíš sa mi nahovoriť, že –"

Prerušil ma náhly výkrik z obývačky a Tyler bol v momente na nohách, oči podozrievavo prižmúrené, keď k nám do kuchyne nabehli dvojčatá.

„Ak ste niečo rozbili..."

„Nie, nie," rýchlo popierali. „Dávajú Chvenie, musíme to pozerať!" Tylerovi sa po týchto slovách rozžiarili oči a odrazu vyzeral taký šťastný a mladý, ako teenager, ktorým bol. Otočil sa na mňa v nemej otázke a ja som nemala to srdce odmietnuť ho, keď sa na mňa díval s toľkou nádejou.

„No ak si budem zakrývať oči, nesúďte ma prisilno."

Možno som fanúšička kriminálok a záhad, ktoré občas môžu byť pekne desivé, no horory nikdy neboli nič pre mňa. Mali takú znepokojujúci efekt, že ma nútili predstavovať si veci, ktoré nie sú, počuť veci, ktoré neexistujú...A okrádali ma o pokojný spánok. Chvenie som nikdy nevidela, počula som o ňom už veľa, keďže sa to považuje za klasiku a vedela som len, že je to o nejakých príšerách, ktoré začnú požierať obyvateľov jedného malého púštneho mestečka. Preto som pred tým filmom mala rešpekt.

Gauč bol pre nás štyroch ledva dosť široký, keďže všetci traja Anselinovci sú takí neskutočne vysokí ako hory v ľudskej koži, čiže som nemala na výber len sedieť pritisnutá k Tylerovmu boku a prehnane som si uvedomovala, každý jeden kúsok našich tiel, ktorým sme sa dotýkali. Tiež si to musel všimnúť, pretože sa stále vrtel, snažil sa posunúť tak, aby ma príliš nedlávil. Povedala som si, že by ma to nemalo rozptyľovať, len sme tam sedeli, nič nové, nič prehnane intímne. Ako keď idete v autobuse a váš spolusediaci sa na vás priveľmi tisne. Pohľad som nespúšťala z televízora.

Ako sme pozerali, uvedomila som si, že ohľadom filmu som bola úplne mimo. Áno, v roku, v ktorom to bolo natočené, sa to možno považovalo za horor, nútilo ľudí vyskakovať zo stoličiek a kričať od hrôzy v istých scénach, ale teraz, vo veku V zajatí démonov a Sinistera – čo sú jediné strašidelné filmy, na aké ma kedy Carrie prehovorila – sa toto rátalo skôr ako komédia. A pochopila som, prečo sa to Anselinovcom tak páči, zanedlho sa Theo a Levi váľali po zemi od smiechu a Tyler sa prestal rozrušovať nad tým, ako blízko pri sebe sme a tiež sa rehotal.

Aby som vám to objasnila, tie vraždiace monštrá boli v skutočnosti prerastené červy a buďme úprimní, ani zmutované červíky nie sú za žiadnych okolností hrôzostrašné. Krv bola príliš oranžová, aby pôsobila reálne a Kevin Bacon a jeho herecký partner, ktorého meno som nepoznala, mali v sebe čosi neskutočne komické. Pristihla som sa, ako sa neovládateľne smejem na scénach, ktoré vo mne mali vyvolať strach, dej sám o sebe bol absurdný, no bol to ten druh filmu, čo vás prinúti dopozerať ho do konca, pretože chcete vedieť, ako to dopadne.

„Oh, Dieu, ani si nepamätám, kedy to bolo naposledy, čo som sa tak dobre zasmial," lapal po dychu Tyler a zvieral si rozboľavené brucho. „Toto nikdy nezostarne."

„Vďaka, že si mi to ukázal," odvetila som. „Nechápem, ako som si mohla myslieť, že sa budem priveľmi báť, aby som si to pozrela."

Otočil sa na mňa s vytreštenými očami. „Tak moment, ty si nikdy nevidela žiadny film zo série Chvenie?!"

„Snažíš sa mi nahovoriť, že táto smiešnosť má viac častí?!" opätovala som mu šokovaný pohľad.

„Je ich päť a ak ma pamäť neklame, pripravuje sa aj šiesty," ozrejmil. „Ruby, je ti dúfam jasné, že teraz odtiaľto tak ľahko nevyviazneš." Potom sa otočil na svojich mladších bratov skolabovaných na koberci. „Dobre, trdlá, prineste zvyšné DVDčka, musíme tomuto dievčaťu ukázať, o čo prichádzala!"

Ak by som vedela, že mám proti nim šancu, protestovala by som a hádala sa, sťažovala sa, že u nich predsa nemôžem zostať tak dlho, aby sme si pozreli celých päť filmov, o ktorých som mala pocit, že budú stále viac a viac hlúpe. No zdali sa takí vzrušení a Tyler sa skutočne tváril, ako keby toľko zábavy nezažil už celé veky a aj keď som sa to snažila skrývať, tiež som sa bavila. Doma nebolo nič, čo by som mohla robiť, len by som znova skončila v nelogických úvahách... Bola som rada, že som sa oslobodila od zovretia mojich štyroch stien, od osoby, ktorou som v nich musela byť. A títo chlapci boli skutočne skvelá spoločnosť.

Po prvom filme nás boleli bruchá, po druhom som sa pristihla, že mi chýba Kevin Bacon a počas tretieho som si lámala hlavu nad tým, ako je možné, že ľudia, čo vymýšľajú takéto absurdné príbehy, zarábajú tak veľa peňazí. Napriek tomu som však oceňovala humor, ktorý bol stále na vysokej úrovni. Lenže potom...

„Ale no tak, krídla?" skríkla som rozhorčene. „Krídla, prekliate, sprosté krídla! To nie sú anjeli, sú to červy, ich prežitie závisí od pôdy! Naozaj, ktokoľvek toto napísal asi nikdy nechodil na hodiny biológie."

Zostalo ticho a keď som otočila hlavu, všimla som si, že na mňa Tyler hľadí s pootvorenými ústami. Potom vybuchol do smiechu tak nečakane, že prebudil Thea, ktorý zaspal chrbtom opretý o kraj gauča.

„Tak predsa rozprávaš!" zvolal víťazoslávne a neprestával sa škeriť.

Bolo to nákazlivé, cítila som, ako sa mi dvíhajú kútiky pier a kým som si vôbec uvedomila, čo sa deje, tiež som sa škerila a smiala. Museli sme vyzerať ako párik paviánov, no bolo mi to jedno. Prišlo mi to zvláštne uvoľňujúce.

„To vďaka tebe!" ukázala som naňho prstom. „Alebo si mi dal čosi do čaju, kým som sa nepozerala."

Zalapal po dychu a dramaticky sa chytil za srdce. „To by som si nikdy nedovolil..."

„Vy dvaja –" Levi – ten, čo mal vlasy tmavé ako Tyler – bol kruto uťatý uprostred vety, keď mu jeho dvojča pricapilo ruku na ústa, aby mu zabránilo povedať to čokoľvek, čo mal na jazyku.

„Vy dvaja pokojne dopozerajte, my ideme do postele," povedal Theo a vstal. „Dobrú noc, Ruby, radi sme ťa spoznali."

Levi sa pokúsil vykrútiť z bratovho zovretia. „Ale ja nie som unavený, čo to, do čerta, robíš, Theo?!"

Druhý chlapec si povzdychol, naklonil sa k nemu a čosi mu zašepkal do ucha. Oči sa mu rozšírili poznaním. Theo mi znova pokynul hlavou a ťahal svoje dvojča von z obývačky. Už boli na schodoch, aspoň tak som predpokladala, keď som začula, ako Levi vyprskol: „Ja som vedel, že sú spolu!"

To na nás zaúčinkovalo ako studená sprcha. Prestali sme sa usmievať ako šialenci a namiesto toho medzi nami zavládlo trápne ticho. Cítila som, ako sa mi do tváre valí krv a tak celkom som nechápala prečo. Garrett aj Finn sú dôkazom toho, že ako náhle sa osmelím, nemám problém spriateliť sa aj s chalanmi, nie je na tom nič trápne. Tak prečo som mala pocit, že je to s Tylerom iné?

„Ospravedlňujem sa za nich," prerušil ticho Tyler a hral sa s nitkou, ktorá trčala z opierky sedačky. „Zajtra im to vysvetlím. Možno majú pätnásť, no stále sú to neandertálci."

„Aspoň sa s nimi človek nenudí, nie?" odvetila som a možno len trochu sa snažila zmeniť tému.

„To teda nie," uznal so smiechom. „Stále si pamätám deň, keď prišli z nemocnice. Vieš, mama chcela dievčatko, vlastne my všetci, aby sme vyrovnali stav... Niežeby preto rodičia ľúbili Thea a Leviho menej, to nie. V tomto sú rodičia super, vychovali nás tak, aby sme ani raz nemali pocit, že je niekto z nás privilegovaný alebo viac zbožňovaný. Neviem si predstaviť veľa rodičov, ktorí by svoje dieťa nevyhodili z domu v momente, čo by sa na prahu objavilo v koženej bunde, s rozbitými hánkami a monoklami..."

Stíchol a keď nezdvihol hlavu ani po dlhých minútach, aby sa na mňa pozrel, uvedomila som si, že povedal oveľa viac, ako pôvodne zamýšľal a teraz nevie ako na to reagovať. Ľahkosť a radosť, ktorú cítil predtým akoby odvial vietor, zrazu bol znova napätý a ostražitý, ako keby podvedome očakával výsmech alebo znechutenie.

„Ja som svojho otca nikdy nepoznala," vyšlo zo mňa. „Odišiel od nás, keď som mala pol roka, teda, mama na ňom videla, že rola otca nie je nič preňho a nechala ho ísť. Jediné, čo viem, je, že je Angličan a miloval varenie tak ako mama. Čiže...Buď vďačný za svoju rodinu, Tyler, za ich neochvejnú lásku a starostlivosť."

„Aj som," prikývol. „Len niekedy si myslím..." Zavrtel hlavou a zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil, aj aby sa obrnil pred tým čokoľvek, čo nájde v mojich očiach. „Na tom nezáleží. Prinesiem ti ešte čaj?"

Rozhodla som sa, že to nechám tak, že naňho nebudem tlačiť, aj keď jedna časť môjho ja doňho chcela udierať tak dlho, až dokým by sa nezosypal a nevyznal sa zo všetkého, čo ho ťaží, aby mohol byť každý jeden deň taký, akého som ho videla dnes – samého sebou, uvoľneného a šťastného. Zaslúžil si to. Lenže bola by som pokrytec, ak by som to spravila, keďže sama som nikdy nebola z tých, čo by ľuďom na počkanie vravela svoje najhlbšie tajomstvá. Podala som mu prázdnu šálku a keď sa nám dotkli prsty, z náhleho popudu som mu ich stisla, pevne a snáď upokojujúco.

„Mne na tom záleží. Keď sa na to budeš cítiť, vypočujem si ťa," vyhlásila som a myslela to smrteľne vážne. „Len som chcela, aby si to vedel."

Dlho mi hľadel do očí, v pozadí sa ozývali výkriky a streľba, keď sa Burt snažil vystrieľať teraz už poletujúce stádo červov – nad zvrátenou logickou tohto úkazu sa fakt neoplatí pozastavovať – a potom mi stisnutie prstov vrátil. A mne došlo, že to bolo čosi ako sľub – že jeden pre druhého budeme útočiskom, ktoré sme vždy potrebovali.     

Ja sa s vami teda lúčim, spolu so  mnou aj Ruby a Tyler, a vidíme sa v novom, snáď lepšom roku 2019 :)  Chcem vám týmto aj poďakovať za všetku vašu podporu za tento rok, ste najlepší a neviem, kde by som bola bez vás :)