Dnes máme prvý zimný deň!  A už oficiálne začali všetkým prázdniny, pevne verím, že už ste všetci v teple a bezpečí vašich domovov (hoci je to na tých cestách blázinec) a niektorí sa možno venujete pečeniu, od ktorého som si aj ja sama odskočila, alebo možno len relaxujte a nasávate zimnú atmosféru... :) Zajtra sa síce ešte s niektorými uvidím pri Zajatcoch osudu, ale ak by náhodou nie, dovoľte mi popriať Vám šťastné a veselé Vianoce, nech sa Vám splní všetko, čo si želáte a hlavne, aby ste strávili tieto sviatky v kruhu najbližších :) Úprimne dúfam, že do Nového roka sa ešte stretneme, takže k tomu Vám priať nebudem, no na druhú stranu nechcem nič sľubovať, keďže môj spolužiak z Minnesoty trefne poukázal na fakt, že keby sa niekto premával na motorke po Minnesote v januári, najskôr by umrel na podchladenie, musím niektoré časti prepísať úplne ... #RIPme. 

A mimochodom, chcela som sa Vám ešte všetkým poďakovať za všetky tie krásne a povzbudivé komentáre pri poslednej časti. Ste úžasní a ja skutočne netuším, čo by som bez Vás robila. Nezaslúžim si Vás, ale sebecky Vás nikdy nechcem nechať ísť  ❤️❤️

Tyler

Podarilo sa mi uniknúť pred Lucasom a jeho vypytovaním potom, čo som sa dožadoval použiť jeho telefón a zavolať Ruby, no neskôr v ten deň som už nemal šťastie, aby som sa vyhol aj zaslúženému trestu. Mama s otcom odišli na svoju každotýždennú lekciu spoločenských tancov a Lucas mal strážiť dvojčatá, keďže tým dvom malým sa nedá veriť, keď sú sami. Takže si viete predstaviť moje rozhorčenie, keď odrazu zahlásil, že má rande s Jade a rolu opatrovateľky posunul mne.

„Čo si, sakra, myslíš, že robíš?!" vyskočil som z postele, kde som ležal a čítal Johna Le Carré.

„Oh? Netušil som, že si potrebujem pýtať tvoje dovolenie," odvetil Lucas. „Alebo sa mi chceš zdôveriť, čo máš s Ruby?"

Zaťal som čeľusť, vedel som, že som mal radšej vydierať Finna, aby mi jej číslo prezradil a ušetril si takéto podozrievanie.

„Prečo by som mal? Celé roky si na mňa kašľal, tak prečo by som sa ti mal zdôverovať iba preto, že si sa odrazu rozhodol, že sa budeš zaujímať?!" zavrčal som, nemal som v úmysle byť hrubý, ale pri ňom to šlo akosi samo. „Neplánujem jej nijako ublížiť, nie som zase až také monštrum."

„To som ne –"

Nedokončil to, možno lebo si uvedomil, že ma nezaujímajú jeho prázdne ospravedlnenia alebo si kdesi hlboko uvedomil, že mám pravdu. Nemal právo pýtať sa ma na moje súkromie. Rozhostilo sa napäté ticho a ja som sa vrátil ku knihe, hoci som z textu nevnímal ani slovo.

Nakoniec si Lucas odkašľal. „Rodičia sa vrátia možno okolo jedenástej, stretávajú sa ešte s nejakými priateľmi, takže...Len dohliadni, aby nič nezničili."

„Hmm," ja na to.

S povzdychom odišiel a dvere na izbe nechal otvorené, počkal som, kým som nezačul ako za ním buchli vchodové dvere a až potom sa vybral o poschodie nižšie.

„Počúvajte sem, lotri!" zakričal som na Thea a Leviho. „Rodičia sú z domu, no to neznamená, že môžete spustošiť barák. Hrajte hry, čo ma je po tom, no v momente, čo vás začujem hádať sa o ovládanie, pádlujete do svojej izby. Máte povolený pohár koly a večierka je o desiatej, ak sa mama a otec zdržia vonku dlhšie, prehodnotím to, rozumieme si?"

Ignorovali ma, vrátili sa k svojej Play Station a z môjho predslovu nevnímali ani slovo. Malí diabli!

Preklínajúc tých dvoch som odišiel do kuchyne a pokúšal sa nájsť niečo na jedenie. Otec dostal záchvat feminizmu a presvedčil mamu, aby sa pre dnešok vykašľala na varenie, že muži z rodu Anselinovcov sa o seba dokážu postarať aj sami. A výsledok? Bol som hladný a podráždený z nedostatku cukru v krvi. Našťastie som aspoň našiel môj obľúbený jablkový džús, aby ma zachránil z môjho utrpenia. Kým som si však stihol naliať za pohár, rozoznel sa zvonček a ja som nemal na výber len ísť otvoriť.

Hlúpo som zažmurkal, keď som na prahu našiel stáť Ruby, ktorá prešľapovala neisto z nohy na nohu. Na rukách držala okrúhlu tácku zakrytú fóliou.

„Ahoj," vydýchol som, ohromený, že naozaj prišla. Myslel som, že pošle kľúče po Jade alebo ich hodí rovno do schránky, aby sa vyhla priamemu kontaktu.

„Um, ahoj," odzdravila. „Prepáč, že otravujem takto neskoro, no Jade vie byť niekedy neznesiteľná."

Potlačil som smiech – oh, to viem veľmi dobre! „Neospravedlňuj sa. Prosím, poď ďalej."

Aj keď už v našom dome – a v mojej izbe – bola, neušlo mi ako zdráhavo vošla dnu, rozhliadala sa do všetkých strán, ako keby čakala, že na ňu v kúte niekto striehne.

„Skysol som strážiť dvojčatá, nechali ma v tom," vysvetlil som a Ruby sa trochu uvoľnila.

Na pery sa jej vkradol úsmev. „Takže by si nakoniec nemohol prísť ku mne cez okno."

„Oh, neboj sa –"

Ozvalo sa veľavýznamné odkašľanie z mojej pravej strany a Ruby sa obzrela, aby si všimla, ako vo dverách do obývačky postávajú moji bratia a obaja zízajú na tácku v jej rukách ako hladní psi. Vychcaní hajzli!

„Ruby, toto sú Theo a Levi, moji mladší bratia," povzdychol som si.

„Ty si to dievča zo včera!" skríkol Theo.

Levi sa uškrnul. „Si Tylerova frajerka?"

Ruby sa zapýrila jasnou červenou a pohľad radšej upriamila na koberec v chodbe a ja som si ani neuvedomil ako a došiel som k Levimu a tresol ho po hlave.

„Drž jazyk za zubami!" zasyčal som. „Prečo sa, vy dvaja gambleri, radšej nevrátite k hre?"

„Zacítili sme čokoládu," objasnil Theo a zase raz túžobne pozrel na tácku. „To je pre nás?" Napriahol som sa, že ho tiež capnem, proste preto, že ani jeden z nich netušil, čo sú to slušné spôsoby, lenže Ruby mi to prekazila.

„Vlastne áno. Mame som povedala, že idem za Carrie a ona upiekla koláč ako darček k jej svadbe. Ale keďže si priveľmi cením svoje oči, myslím, že vám predsa len padne lepšie."

Zlá odpoveď. Levi a Theo boli ako malé decká, budú vás ignorovať dokým nezačujú jedno z troch čarovných slov – sladkosti, Spider-man alebo Jade. V očiach im zaiskrilo a kým sa stihli vrhnúť na úbohú Ruby, vykročil som k nej a vzal si od nej koláč.

„Nemala si," zamrmlal som smerom k nej. „Aj malá dávka cukru a padne celá ulica."

Ale keďže som dobrý straší brat, dovolil som im kúsok, celý deň sme nič poriadne nejedli a nechať ich ísť spať v takom stave...To je nehumánne. Usadili sme sa k ostrovčeku v kuchyni a vytiahol som štyri taniere. Koláč voňal úžasné a aj tak vyzeral, pri pohľade na tú hrubú vrstvu čokolády a mandle sa mi začali zbiehať sliny.

„Pre mňa nie," odmietla Ruby.

„Neblázni, je dosť pre všetkých."

Zavrtela hlavou. „O to nejde. Proste nejem sladké."

Ticho, ktoré nasledovalo, bolo také hlboké, že som jasne počul, ako vo vedľajšej miestnosti tikajú nástenné hodiny.

„Akože...vôbec?" vyhŕkol neveriacky Levi.

„Nie, ja...eh, mám prísnu diétu kvôli baletnej škole."

Theo na ňu zízal s otvorenými ústami. „Robíš si, do riti, srandu?!" Vytrhol som sa z ohromenia a lopatkou na koláč ho udrel po hlave.

„Dávaj si pozor na jazyk, mladý muž!" zavrčal som a vzápätí zažmurkal, keď som si spomenul, že tie slová boli kedysi adresované mne, pred mnohými rokmi. Od grandmére. Kým ma ešte stále spoznávala. V hrudi ma pichlo tak ostro, až som sa mykol.

„Tak dobre, dajte jej pokoj. Kto chce tortu?"

Bola to pravdepodobne tá najlepšia vec, akú som kedy jedol, možno lepšia než mamino kulinárske umenie a sušienky od Jade. Aj keď, možno to bolo aj vplyvom celodennej hladovky. Zjedol som polku koláča úplne sám a nebolo mi to ľúto. Levi a Theo sa zdvihli zo svojich miest a naraz Ruby objali, každý z jednej strany, až šokovane vyjakla.

„Ďakujeme veľmi pekne, Ruby," zvolali unisono, už do nej napoly zamilovaní. Kým na to stihla odpovedať, prešprintovali späť do obývačky k svojej zvyčajnej aktivite.

„Zdá sa, že sa tvoje meno práve zapísalo do ich slovníka obľúbených pojmov," prehodil som.

„Neurobila som predsa nič zvláštne..."

„Pre nich dvoch sú sladkosti ako jackpot pre iných," ozrejmil som a vstal. „A keď sme pri tom... Mal by som ti ponúknuť aspoň niečo piť, keďže s jedlom sme na tom dnes na nule. Čaj, kávu alebo jablkový džús?"

Ruby si zahryzla do pery a vyzerala mierne rozpoltene. „Asi by som mala pomaly ísť..."

Nadvihol som obočie, vedel som presne povedať, kedy sa niekto len vyhovára. Mal som v tom predsa sám dlhoročnú prax.

„Máš na dnes večer špeciálne plány?"

„Nie, ale –"

„Potom nechápem, prečo máš nutkanie utiecť a schovať sa. Ruby, možno som kriminálnik a občas emočne nevyrovnaný, ale neublížil by som ti. Možno sa javím, ako že nechcem mať s nikým nič spoločné, a väčšinu času to možno je pravda, ale nie s tebou, nie teraz. Chcel...chcel by som ťa spoznať. Spoznať osobu, ktorá ma aj napriek mojej povesti neodsúdila. Nie sú v tom žiadne postranné úmysly."

Vina vo mne vzrástla tak prudko a mocne, že som musel odvrátiť pohľad. Nie, nezabudol som na úlohu, ktorú mi Isadora určila, ktorú som si na seba sám privolal vo svojej nerozumnosti. No sľúbil som sám sebe, že neklesnem tak hlboko a nezničím túto nežnú a láskavú dušu. Ibaže, nedokázal som si ani držať odstup, ako som pôvodne zamýšľal, bolo na nej čosi, čo ma zanechávalo v nemom úžase zakaždým, keď som bol s ňou. Najskôr som bol blázon – a bastard, že som jej nepovedal pravdu – ale naozaj som sa s ňou chcel zblížiť, zistiť, čo je príčinou všetkej tej nezištnosti.

„Čaj," začul som jej hlas a uvedomil si, že som zablúdil v myšlienkach. „Dala by som si čaj, ak to nie je problém."      

Začínam mať pocit, že je tam toho Ryler akosi podozrivo veľa, ale nebudem klamať, zbožňujem ich spolu :D 

Ešte raz teda želám šťastné a veselé, Love you all so, so, so much ❤️