Zdravím! Uf, to nám to teda rýchlo ubehlo... A to som si myslela, že tri mesiace leta sa budú zdať nekonečné. Síce ja zajtra do školy ešte nenastupujem, oficiálne som už vysokoškolák, čiže si doma ešte trošku pobudnem, ale so všetkými s vami súcitím a prajem pevné nervy, aby vás učitelia priveľmi nemorili a aby ste to všetci zvládli bez depresii či mentálnych zrútení... :) A možno vám nová kapitola (na ktorú ste čakali celé veky, shame on me) trošku spríjemní zajtrajšiu návštevu pekla zvaného škola :) 

Tyler

Rubin šok sa dal očakávať, veď aj Lucas vyprskol svoje raňajky späť do taniera, keď ma uvidel po tom, ako som svoj poľutovaniahodný zjav nadránom dovliekol domov, a to vo svojom živote videl už veľa zmlátených ľudí, najčastejšie svojím pričinením. Našťastie tam neboli rodičia, takže som zdrhol do svojej izby, varoval brata, aby ani slovom necekol a zostal tam zalezený celý deň, v temnote, aby ma ani nenapadlo pozrieť sa, ako veľmi zlé to je.

Súdiac podľa výrazu Ruby, bolo to katastrofálne.

Včera, keď mi Isa predostrela môj údel, ako mám dokázať, že som stále jedným z nich, na rovinu som jej povedal, že môže zabudnúť. Neexistovala šanca, aby som ju nechal diktovať mi, ako sa mám správať k iným ľudí, stačilo, že som vďaka nej mal občas nutkania zabiť samého seba. Lenže, v gangu nemôžete len tak povedať nie, určite nie kráľovnej mrche priamo do očí. A čosi mi hovorí, že Kitt a Cyrus boli len radi, užívali si každú jednu facku, kopanec aj úder ako pomstu za to, že ich milovanú raz a navždy nenechám na pokoji.

„Ako im môžeš dovoliť, aby ti toto robili?" zamrmlala Ruby a ja som sa vrátil myšlienkami späť do mojej izby. „Toto v gangu normálne robievate – vytĺkate jeden z druhého dušu?!"

Nedokázal som sformovať odpoveď, na to som bol priveľmi zaskočený. Ani neviem, čo bolo viac šokujúce, že na mňa hovorila bez toho, aby uhýbala pohľadom alebo sa pri tom nervózne vrtela, alebo že som v jej slovách cítil náznak hnevu.

„Kto povedal, že je to práca gangu?" nadvihol som obočie a hneď to oľutoval, keď ma rozbolela celá tvár. „Nieže by na tom záležalo, nemusím sa ti tu zodpovedať. Povedz mi, prečo si sem prišla?"

Civela na mňa, jej modré oči boli vzdorné a akosi...chladné, nebol to pohľad, aký som bol zvyknutý vídať na Ruby Gellerovej. Snažila sa mi len pomôcť, z akéhosi nepochopiteľného dôvodu mala o mňa obavy a nahnevala sa za to, čo mi urobili iní, no povedal som si, že nad tým nebudem príliš uvažovať. Áno, gang je drsný, ale nie je to tak, že ja som svätec...

„Ošetriť ťa, ako inak," povedala nakoniec a potom zažmurkala, ako keby ju samú šokovalo, že to povedala.

Klesol som na okraj matrace a sledoval Ruby, ako si pritiahla od stola stoličku a usadila sa naproti mne. Chcela začať tvárou, za čo som bol rád, pretože som mal taký pocit, že ruky budú bolieť stokrát ukrutnejšie. Nerozprávali sme, kým mi ohľaduplne zmývala zaschnutú krv z obočia, niežeby som vôbec dokázal prehovoriť, pevne som zatínal zuby, aby som sa nerozkričal od bolesti.

Aby som sa odpútal od tej agónie, pozorne som pozoroval Ruby, kým pracovala. Tak ako predtým v domove, bola plne sústredená na to, čo robí, čelo iba tak jemne nakrčené, vlasy jej padali okolo tváre, pery stisnuté do úzkej línie a vyzerala ako keby to bola jej každodenná rutina. A, ak neuposlúchnem Isadoru, možno ňou aj bude.

Odstrč ju. Pošli ju domov, takto zneli moje myšlienky celú dobu, čo postupovala od obočia, dolu cez nos a líca, na ktorých už kvitli modriny, k mojej rozrazenej pere. Dovoliť jej ostať, nechať ju, aby bola ku mne takto blízko môže mať hrozné následky pre nás oboch. Nechcela som ju zatiahnuť do gangu, a nechcel som jej ani zlomiť srdce. Nezaslúžila si, aby sa s ňou tak zametalo. No predsa som od nej nedokázal odtrhnúť oči, od jej profesionálnej koncentrácie.

Keďže som na ňu zízal tak uprene – až úchylne, dalo by sa povedať – neušlo mi, ako jej sebakontrola zakolísala, keď jej pohľad padol na moje pery a líca jej sfarbil ohnivý rumenec.

„Deje sa niečo?" zaujímal som sa. „Nemusíš to robiť..."

Zavrtela hlavou a namočila do dezinfekcie ďalší vatový tampón. „Proste drž."

Musel som zavrieť oči, napriek tomu, že som vydržal celý proces očistenia od krvi, toto malo blízko k tomu, aby som sa zložil. Aj po rokoch, čo som znášal príležitostné bitky a tresty som predsa len mal nejaký prah bolesti. A keď som si predstavil, čo nastane, keď sa dostaneme k hánkam... Len čo Ruby skončila s prácou na mojej tvári, vystrelil som zo svojho miesta a vrhol sa na zásuvku, kde som skrýval ploskačku s vodkou pod štósom papierov.

Dychtivo som si glgol a bola to úľava, keď ma začalo páliť aj hrdlo, konečne aj niečo iné, než len tvár, ktorá neprestajne pulzovala, alebo ako sa mi dotrhaná koža rúk nepríjemne naťahuje pod nánosom zaschnutej krvi. Nikdy som nemal rád chuť vodky, no teraz som bol za ňu vlastne rád. Keď som sa znova otočil, zbadal som Ruby, ako stojí pri stoličke a pozoruje ma, no jej tvár neprezradzovala, na čo asi myslí.

„Máš..." Obzrela sa po izbe a zastala si pred starou hifi vežou, ktorá stála na zemi pri rohu stola. „Funguje? Vadilo by ti, keby som zapla hudbu?"

Pokrčil som plecami. „Poslúž si, ale prečo –"

Ruby ma nenechala dokončiť, kvokla si k stereu a stlačila play. Poslednýkrát, keď som tú vec používal som ešte chodil na strednú a zo začiatku počúvať hudbu pomáhalo držať všetkých démonov v bezpečnej vzdialenosti. Keď sa mi priťažilo, dokonca aj hudba zlyhala, takže som nemal dôvod vežu používať. Na moju veľkú úľavu, z reproduktora sa neozvala žiadna prehnane depresívna pesnička, ktorá by podkopala moju mužské ego, namiesto toho sa izbou rozozneli mäkké tóny I want to break free od Queen.

Prispôsobujúc hlasitosť, aby nám pieseň slúžila ako pozadie, dosť nahlas, aby sme ju vnímali, no nie natoľko, aby pobúrila ostatných v dome, mi naznačila, aby som si znova sadol. Ešte raz som si odchlipol z vodky a chcel ploskačku znova schovať, keď sa ozvala: „Smiem?" Mal som v sebe aspoň toľko duchaprítomnosti, aby som ovládol svoj výzor a nedal na sebe znať ten náhly šok, hádam, že by ju veľmi nepotešilo, keby som priznal, že som ju považoval za príliš nevinnú, aby sa k alkoholu vôbec priblížila.

Podal som jej vodku a usadil sa oproti nej na posteľ. Medzitým som sa pokúšal psychicky pripraviť na to, čo teraz príde. Kitt sa nedokázal nabažiť neustálym udieraním do mojich rúk, vlastne to bol stále tak trochu zázrak, že mi neroztrieštil kosti.

„Je to vodka," varoval som, keďže som si nebol istý, či je na taký alkohol zvyknutá.

„O to lepšie," odvetila a kým som stihol zareagovať, spýtať sa, ako to myslela, nakvapkala mi tekutinu na chrbát dlane.

Zastonal som od bolesti a zatvoril oči, len aby som za viečkami videl hviezdičky. Točila sa mi hlava, no neviem či to bolo z toho, že som pil alkohol na prázdny žalúdok alebo preto, že to tak sakramentsky bolelo. Merde, bol som si istý, že už som zažil dosť, ale toto... Snažil som sa to predýchať, so zaťatými zubami som sa pomaly odvážil odchýliť viečka. Rubina tvár sa zdala akosi veľmi blízko a došlo mi, že som sa nevedomky musel posunúť bližšie a teraz som ju pevne zvieral za koleno voľnou rukou.

„Pre – prepáč," môj hlas znel ako ošmirgľovaný. Pustil som ju a Ruby sa zavrtela a pozornosť radšej venovala mojim rukám.

Kým skončila, nevedel som presne povedať, či som bol opitý alebo len blúznil. Ruby postupovala opatrne a jemne, dávala mi čas zvyknúť si, bola trpezlivá a nič nepovedala, keď som potreboval pauzu, aby som sa od bolesti nepovracal. Keď prešla na druhú ruku, oprel som sa jej čelom o plece, potrebujúc akúsi kotvu v tom nekonečnom mori agónie. Neviem aký hlučný som vlastne bol a vtedy som bol naozaj rád za hudbu, takže to moji bratia nemôžu počuť.

„Obväzy?" konečne prerušila ticho.

Zbesilo som žmurkal, aby som si v zahmlenom mozgu pozliepal kúsky dokopy. „Eh...skús v zásuvkách."

Pošťastilo sa jej až v poslednej, vedel som, že som tam nejaké mal, ešte z čias, keď som sa o svoje zranenie staral sám a veľmi sa snažil, aby rodičia neprišli na to, že potajomky chodím vykrádať lekárničku v aute. Aj keď, nikdy sa mi pred nimi nepodarilo skrývať míle obväzov ani stopy po modrinách veľmi dlho.

„Hotovo," oznámila Ruby a ja som asi nikdy nebol taký rád, že počujem tie slová.

Odkašlal som si a zakrákoril: „Ďakujem."

„To nestojí za reč."

„Ale áno, stojí, Ruby," chytil som ju za ruku a dúfal, že pochopí. „Nemáš dôvod pomáhať mi, nemusela si sem chodiť a robiť si starosti ohľadne toho, čo sa stalo. Nič mi nedlžíš. A predsa si tu, vidím na tebe, že si naštvaná, no ostala si a ošetrila ma. Tebe sa to môže zdať prirodzené, je to niečo, čo proste robíš, viem, no je to oveľa viac, než si zaslúžim...Som ti vďačný, Ruby, naozaj som."

Hľadela na mňa, modrými očami blúdila po miestach, kde to bolelo najviac a ja som vedel, čo vidí. Hlúpeho chalana, čo si nevie vybrať spoločnosť; stroskotanca, ktorý sa nedokáže postaviť ani svojim vlastným spoločníkom z gangu.

Nakoniec prikývla. „Ako som povedala, nie je problém."

Upadli sme do ticha, len s Who wants to live forever hrajúcim v pozadí a ja som jej stále držal ruku. Nestriasla ma a ja som sa hneď zhnusene neotriasol, v mysli mi nevyvstali žiadne spomienky na Isadoru, za čo som bol vďačný.

„Ja –" Neviem, čo som chcel povedať, pravdepodobne zo seba len spraviť ešte väčšieho idiota, keď nám obom naraz začali zvoniť telefóny a takmer nám privodili mŕtvicu.

Ruby vyskočila zo stoličky a začala sa hrabať v kabelke, ktorú nechala na stole. Vrazil som ruku pod vankúš, kde môj vlastný mobil vibroval tónmi Nirvany ako zmyslov zbavený a uvedomil som si, že sa môj najlepší kamarát konečne rozhodol vziať na vedomie moju existenciu. Nešikovne som hovor prijal a pritisol si mobil k uchu. Videl som, že Ruby spravila to isté.

„Si v neskutočne veľkej kaši, kamoš!" zavrčal som a zaumienil si, že mu nakopem zadok, keď ho najbližšie uvidím.

„Ja viem, ja viem, nechaj si to na inokedy," odvetil Finn so smiechom. „Mám novinky."

„Pozri, teraz som príliš naštvaný, aby som počúval o –"

„Oženil som sa, Tyler!" vybafol na mňa a ja som na moment stuhol, kým sa to môj mozog snažil spracovať.

Potom som vyskočil a skríkol, v rovnakej chvíli ako Ruby: „ČOŽE?!"

Tak Ruby nakoniec neutiekla, že by tí dvaja pomaly, ale isto robili pokroky? A Finn a Carrie... Ešte pri pôvodnej verzii som vedela, že tí dvaja sú dostatočne veľkí blázni, aby sa spontánne vzali a akosi som sa toho nevedela vzdať ani pri tejto verzii. Snáď sa páčilo aspoň trošku :)