Svet vôkol Amber bol zrazu iný. Nevedela, či to bolo tým, že sa zmenila ona sama, alebo to všetko malo na svedomí odomknutie zámky, ktorá cvakla v jej vnútri a od toho momentu jej brnelo celé telo.

Otvorila dvere na dome a bez rozlúčky vyšla von. Vedela, že toto svoje rozhodnutie neskôr oľutuje, no aj napriek tomu to tak chcela. Iste, bola nahnevaná a urazená, stále mala pocit, že na ňu bola daná ťarcha hriechov, ktoré nikdy v živote nespáchala. Ona by sa svojej kamarátky nevzdala. Nenechala by, aby ich priateľstvo rozbil nejaký chlapec. O to viac, pokiaľ nešlo o lásku, ale iba o nejaké choré manipulovanie kvôli mágii.

Zdvihla hlavu a pozrela na nočnú oblohu. Trblietala sa tisíckami drobných hviezd. V meste také niečo kvôli svetlám stoviek budov nevidíte. Hore nad jej hlavou vychádzal mesiac. Bol v splne, jeho guľatá mliečna hlava osvetľovala tento svet natoľko, že takmer nepotrebovala baterku.

Svrčky stále rovnako cvrlikali. Suchý teplý vánok neprestával. Mesto naokolo bolo takmer tiché. Iba kde-tu videla v diaľke niekoľko vysvietených okien na domoch a pár starých bytovkách. Väčšina ľudí už spala. Noc pokročila.

A hoci Crowfall vyzeral úplne rovnako, ako i pred hodinou, dňom, či týždňom, mala pocit, že sa niečo zmenilo. Mesiac, ktorý svietil, jej ukazoval, kadiaľ má ísť k jazeru bez toho, aby zakopla a zlomila si nohu. Vybrala sa po vychodenom chodníčku a v duchu mu poďakovala za pomoc. Keď už aj jej mama s dedom stiahli chvost, bol aspoň jediným spoločníkom, ktorý jej pomáhal.

Postupne kráčala ďalej pomedzi stromy a premýšľala, mesačný svit sa začínal strácať. Bude ho potrebovať. Gabriel nebol nadšený z toho, že ju tam videl. A bolo jasné, že sa ju snažil ukryť pred tým dievčaťom. Nechcel, aby ju videla, bál sa toho, že by ho znova považovala za zradcu. Vtedy by jej tým možno iba zlomil srdce, no čo by sa s ňou stalo teraz? Nechala by sa natoľko posadnúť svojou zlosťou a žiarlivosťou, že by im ublížila obom? A to medzi nimi nikdy v živote nič nebolo...

V duchu vyslala tichú modlitbu, aby jej mesiac pomohol skryť sa pod rúškom noci. Pomedzi stromy k jazeru presvital jediný lúč mesačného svitu. Vstúpila do neho a pokožku jej zalialo mliečne svetlo. Trblietala sa ako sneh v zime, no potom žmurkla a začínala si uvedomovať, že jej pokožka je o čosi priesvitnejšia, skoro ako víly, o ktorých počúvala v rozprávkach, keď bola malá.

Vtedy jej došlo, že Luna vypočula jej prosbu a pomohla jej ukryť sa. Možno si to iba sama nahovárala, no podvedomie jej hovorilo, že to je tak. Na perách sa jej zjavil jemný úsmev a potom pristúpila k vode. Teplý vietor ju neustále sprevádzal, jemne jej strapatil vlasy a stieral pot z čela. Odhrnul vysokú suchú trávu a rozvlnil hladinu jazera, aby mohla konečne vstúpiť dnu.

Nadýchla sa a spadla do vody. Bola príjemné studená a prekvapivo čistá. Postupne klesala ku dnu, z úst jej unikali bublinky. Keď pootvorila oči a uvidela, že mesačné svetlo nad hladinou zmenilo odtieň, začala plávať nahor. Postupne rozoznala zaplavené staré kamenné schody obrastené riasami a prešla k nim. Podarilo sa jej vyštverať von a keď sa konečne nadýchla vzduchu, mala pocit, že sa takmer zadusí.

Hoci tu bola predtým, tentoraz chrám pôsobil inak. Na takomto mieste ste mali cítiť pokoj a vnútornú vyrovnanosť, vaša myseľ mala čas sa utíšiť. Svätyňa bola zaprášená a obrastená desiatkami divo rastúcich rastlín, no aj napriek tomu, že symbolizovali život, v celom chráme visel ťažký závan smrti. Takto ste sa nemali cítiť na posvätnom mieste.

Namiesto toho, aby cítila radosť, do jej tela sa jej zahryzol ľadový strach a negatívne emócie. Cítila všetky tie zlé veci a počula všetky tie nepekné myšlienky ľudí, ktorí tu vykonávali svoje rituály, ktorí tu zomreli a ktorí vďaka Ember teraz povstali.

Počula, ako šepkali jej meno, bola ich bohyňou. No kým Boh rozprával stále o tom, že dal svojim ovečkám slobodnú vôľu, nebol to jej prípad. Ember bola hlavne ich pánom. Museli ju poslúchnuť a museli jej slúžiť, preto ich sem povolala. Ich život už viac nemal žiadny iný zmysel. Bolo to pre ňu veľmi smutné a neznesiteľné zároveň.

Veľmi dobre chápala, že tí ľudia neboli nikdy jej nepriateľmi. Gabriel využil ich slabosti, aby ich dostal na svoju stranu, kde zomreli zbytočnou smrťou. A Ember, namiesto toho, aby ich nechala v pokoji odpočívať, ich povolala naspäť do tohto sveta, kde museli žiť neúplným životom len preto, aby splnili každý jej rozkaz.

Znamená to, že ona je vodca. Ak porazíme ju, ostatní, ktorí ju nasledujú, padnú spolu s ňou.

Ale ako také niečo dokázať? Veriť svojej intuícii znelo jednoducho, ale v jej vnútri momentálne bolo absolútne ticho.

Hoci cez veľké okná dnu svietil mesiac, zdalo sa, že jeho sila bola príliš slabá nato, aby prenikol chladnými kamennými múrmi a dodal jej odvahu.

Amber sa zhlboka nadýchla a potom sa rozhodla prejsť chodbou s vysokým stropom do hlavnej časti, kde bol ten príšerný kamenný oltár pošpinený krvou, kde ležali predtým všetky tie mŕtve telá.

Mala napadnúť Ember ešte predtým ako porodí? Alebo až potom? Nech myslela na čokoľvek, neprišlo jej správne napadnúť tehotnú ženu, hoci v jej vnútri rástlo monštrum. Možno bola iba naivná. Ako má vedieť, či to je intuícia, alebo iba jej pojašenosť?

Pomaličky vstúpila dnu. Myslela si, že si ju všetci jej mŕtvi poddaní všimnú, no oni mali oči iba pre Ember. Kľačali na kamennej podlahe, vôkol nich sa šíril neznesiteľný pach rozkladu, no im to nevadilo. Namiesto toho prázdnymi očami sledovali kamenný oltár, na ktorom sedela, s Gabrielom po svojom boku.

Prešla popri nich a zastala vzadu, aby mala dobrý výhľad, ale i priestor k úteku. Nech to vo filmoch a knihách už vyzeralo akokoľvek frajersky, na veľkolepý príchod sa teda necítila. Potrebovala tu chvíľku stáť a sledovať, čo sa deje, ako sa vyvíja momentálna situácia. A popritom tajne dúfala, že dostane nápad, čo urobiť.

Ibaže, žiadna geniálna idea neprichádzala.

Výborne, Amber, teraz čo? No odpoveď neprichádzala.

Vtedy Ember zaklonila hlavu a vetrila vzduch, akoby bola nejaký zvláštny druh psa. Obzerala sa navôkol a Amber si bola istá, že ju cíti. Mesačný svit ju možno schoval pred očami ostatných, no Ember mala v sebe niečo, vďaka čomu ju vycítila aj napriek tomu strašnému puchu.

Mala sa ďalej snažiť zatajiť? Alebo utiecť?

Nie. Musela bojovať. Musela sa odhaliť a ukázať sa jej. Nebola zbabelá ako mama. Chcela bojovať férovo, hoci možno zomrie. Toto však bolo už jej vlastné rozhodnutie.

Poďakovala Lune a mesačný svit z nej začal kĺzať k zemi akoby mala na sebe po celý čas oblečený neviditeľný plášť. Videla, ako sa Ember zúžili zrenice, takmer ako mačke, keď ju uvidela. Na perách sa jej v momente roztiahol šialený úsmev a Amber premýšľala nad tým, či by predsa nemala len vziať nohy na ramená.

„Prišla si," potešila sa Ember.

Na jej radosti nebolo absolútne nič dobrosrdečného. Ember sa nevedela dočkať, kým ju napadne. Ember sa nevedela dočkať toho, ako do jej tela zaborí svoje pazúry a spraví z nej vlastnú nemŕtvu slúžku.

Po stáročia ich rodina slúžila Christine a teraz sa situácia konečne otočila. Hoci cítila, že Christine stále nestratila nič zo svojej moci, dokonca sa jej zdalo, že bola o čosi mocnejšia, to bol iba drobný detail.

Ember sa tešila nato, ako sa konečne narodí jej dieťa a potom sa spoločne postarajú o toto hlúpe dievčisko, ktoré ju zradilo. A to si hovorila kamarátka.

„Nevedela som sa ťa dočkať, Christine," rozprávala. Hlas jej preskakoval do uši trhajúceho škrekotu, ktorý sa Amber zarýval do mozgu. Keby to mala počúvať celý deň, zošalela by. „Myslela som si, že budeš taká hlúpa a znova sem prídeš, aby si ma porazila. Ale o tom môžeš iba snívať."

Amber si pomaly vzdychla.

„Nie som Christine," povedala.

Ember sa prenikavo zasmiala. Musela prižmúriť oči, aby neohluchla, jej hrozivé vysoké tóny sa odrážali od kamenných stien. Zombíci stále nehybne kľačali a čakali na rozkaz. Asi boli skutočne bez mozgu, možno preto to dokázali celý čas počúvať.

„Tak toto bol dobrý pokus, moja zlatá," znova sa zachichotala.

Prikryla si ústa dlaňou a Amber zahliadla hnusné čierne zakrivené nechty, ktoré sa podobali skôr na psie pazúry, než na elegantnú dámsku manikúru.

„Ja nežartujem," odvetila Amber.

Snažila sa pôsobiť pokojne, čo bolo poriadne ťažké, pretože mala čo robiť, aby sa neroztriasla od strachu. Stála uprostred hordy nemŕtvych, ktorí sa na ňu mohli každú chvíľku vrhnúť, stačilo len jedno jediné slovo. Očami ich neisto skontrolovala a stále sa nehýbali. Rýchlo sa pozrela naspäť na Ember, ktorá sa stále prihlúplo usmievala.

„Je to pravda, ja nie som Christine, pokračovala. „Christine je moja matka."

Zdalo sa, že ju tým prekvapila. Ember si skutočne myslela, že je Christine. Nečudovala sa im. Čas sa pre nich zastavil. A do mesta nad hladinou vstúpili len raz, aj to preto, aby sa mohli dostať do celej tej zvláštnej úrovne, ktorej nerozumela, a mohli ju vystrašiť okrem servírky a hostí v tom hlúpom bistre.

„To nie je možné," povedala a pozrela sa na Gabriela, akoby očakávala, že aj on mal byť starší a splodiť ju spolu s mamou. „To nie je možné."

Pri tej predstave Amber zovrelo žalúdok. Nikdy by svojho otca nevymenila. Ani za nič.

Gabriel zdvihol do vzduchu ruky: „Vieš, že ja som bol stále tu."

„Presne tak," ozvala sa znova Amber, tentoraz o čosi smelšie. „Christine Gabriela nikdy neľúbila, preto od neho odišla. Potom sa zoznámila s mojim otcom a mali mňa. Ja som Amber," prehovorila odvážne. „Christine mi dala meno Amber, po svojej najlepšej kamarátke."

Ember gúľala očami, snažila sa to všetko spracovať, vyzerala ako pokazená bábka, Amber sa modlila, aby sa jej tento výjav nevracal v nočných morách niekoľko nasledujúcich mesiacov.

„Neverím tomu!" vykríkla.

„Sama mi to povedala."

„To sú LŽI!" pokračovala.

Amber z nej začínala bolieť hlava.

„Čo sa s ňou stalo? Kde je? Zavolaj mi ju!" schmatla Gabriela za golier.

Chvíľku to vyzeralo komicky, keď s ním triasla a on v jej rukách lietal ako látková bábika. Amber si nemohla pomôcť, stále bola presvedčená, že to on je celému tomuto cirkusu na vine. On so svojim šialeným nápadom mať potomka, ktorý nie je z tohto sveta. Ozvala sa v nej škodoradosť, keď videla, ako stuhol pod Emberiným dotykom od strachu.

„Mama nepríde," prehovorila.

Ember prestala mykať s Gabrielom a nechala ho padnúť na zem. Živé mŕtvoly vôkol nich to všetko sledovali bez štipky záujmu.

„Chcem tu mať Christine!"

„Nepríde. Prišla o svoje schopnosti, nemôže sa sem viac dostať. Aj keby si ju chcela využiť, už v nej nie je ani len štipka mágie."

„Neverím ti," povedala. „Neexistuje. Tajili to po stáročia, možno ti iba klame."

„Možno hej," mykla Amber plecom. „Ale nechcela sem ísť, vedela, že sa utopí. Nemyslím si, že klamala. A keby áno, ty by si sa to dozvedela."

Ember na ňu pozerala, stále nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť.

„Idem po ňu," rozhodla sa. „Dotiahnem si ju sem a potom ju donútim, aby sa na toto všetko pozerala."

Ember sa obrátila k východu a chcela sa pohnúť, no Amber k nej priskočila a schmatla ju za zápästie. Mala ľadovú pokožku a mäso pod jej dotykom bolo nechutne mäkké a poddajné. Mala čo robiť, aby sa ovládla a nepustila ju.

Obzrela sa za bezduchými vojakmi, no oni stále kľačali na tom istom mieste. Keby to boli ľudia, určite by urobili náznak toho, že sa snažia Ember chrániť, boli by v strehu, očakávali útok, no oni iba stále nepohnuto sledovali, čo sa deje. Vlastne, Amber si myslela, že sa ani nedívali. Možno si to myslela len preto, že stála v ich zornom uhle.

Obrátila svoje oči naspäť k Ember.

„Nejdeš," povedala jej. Netušila, odkiaľ sa v nej nabrala tá odvaha. Jej mama možno nebola dokonalá a možno v minulosti urobila niekoľko chýb, to však neznamenalo, že teraz dovolí, aby ju Ember napadla. „Nejdeš," zopakovala, „ja som tvoj protivník a ty odtiaľto neodídeš, dokiaľ ma neporazíš."

Ember sa znova rozrehotala tým svojim odporným smiechom. Pustila ju a uskočila do úzadia. Bola síce hrdinská a vytresla zo seba tú somarinu o súboji, no ako bojovať? Nemala so sebou žiadnu zbraň, nemala žiadne zaklínadlo. Má iba mávať rukami ako nejaký šašo a čakať, že to bude fungovať?

„Tak ty sa chceš so mnou hrať?" zasmiala sa. „Môžeme, ale nebudem sa s tebou babrať. Potrebujem odpočívať," povedala a potom si pohladila svoje brucho.

Amber si uvedomila, že sa jej dvíha žalúdok.

Pozrela sa Ember do očí. V ideálnom prípade by mala vidieť pod jej okázalým povrchom ubolenú bytosť so zlomeným srdcom, no nič také sa nestalo. Namiesto toho videla pred sebou zlomyseľnú bytosť, ktorá sa chystala iba ublížiť.

Bolo to, ako povedal dedo, stratila všetko zo svojej ľudskosti. Bolo to práve vtedy, keď pochopila, že skutočná Amber je už dávno mŕtva. Toto tu, čo z nej zostalo, bola iba nejaká kreatúra zrodená z tých najhlbších najzákernejších myšlienok.

Musela to urobiť.

„Ustúpte sa, hlupáci," zavrčala Ember.

Mŕtve telá vôkol nich konečne prestali kľačať a potom sa mechanicky postavili. Amber s hrôzou v očiach hľadela, ako sa postupne presúvajú k okraju svätyne, aby im pred oltárom ostalo dosť miesta na zápas. Gabriel sa na to všetko pozeral úplne nehybne. Amber vedela, že má svoju vlastnú vôľu, pretože ju nemusel poslúchnuť a prelomil jej pečať. To by sa Ember skutočne nepáčilo.

„Ty zradca!" zasyčala.

Amber sa mykla, no ten nepriateľský tón bol venovaný Gabrielovi. Prudko sa zvrtla k nemu a on ustúpil. V očiach sa mu zračil strach.

„Ty si jej pomohol!" škriekala ako zmyslov zbavená. „Dala som ti šancu a ty si ma znova zradil!"

„Odpusť," jeho prosebný tón znel úprimne, no Amber dúfala, že mu nikdy neodpustí, hoci jej pomohol. „Nechcel som jej pomôcť. Nevedel som, čo sa to stalo. Šlo to samé."

„Ty zradca!"

„Ember," skúsil to z inej strany. „Nemôžeš ma zabiť. Miluješ ma. Potrebuješ ma."

„Nepotrebujem," zrevala. „Dieťa už mám."

Priskočila k nemu, rýchlejšie než mačka, Amber nečakala, že by dokázala byť taká vrtká. Schmatla ho za hrdlo a zatlačila ho do zeme. Padol na kolená, hlava zaklonená. Amber s hrôzou hľadela, ako mu vopchala do úst prsty, najprv jeden, potom druhý, tretí a napokon všetky. No tým to nekončilo, čoskoro už jeho zuby zaškrabli jej zápästie, no ona pokračovala. Amber ustúpila nechápala, čo sa ide teraz diať. Gabriel by kričal od bolesti, no jeho ústa boli plné, teraz už v ňom mala ruku až po lakeť.

Vtedy prudko trhla a čosi vytiahla von. Amber sa prevrátil žalúdok pri predstave, že von vytiahne nejakú vnútornosť a prižmúrila oči iba na úzke štrbiny, ochotná zavrieť ich akonáhle zazrie krvavú mäsu. No Ember namiesto toho vytiahla za hrsť čohosi sivého. Rozprestrela prsty a vyhodila do vzduchu prach a popol. Amber sledovala, ako sa pomaličky rozplýval vo vzduchu.

Gabriel zakvílil.

Amber sa na neho pozrela a videla, ako sa jeho pokožka začala ovísať, všetky zranenia, ktoré mal, sa znova otvárali, no krv z nich netiekla. Bol mŕtvy, neexistovalo nič, čo by mu pumpovalo krv do žíl a orgánov. Videla, ako sa jeho pokožka scvrkávala, mäso stenčovalo až kým na niektorých miestach jeho tela neostali iba kosti a stará otrhaná látka, zašlý artefakt módy spred dvadsiatich rokov.

Jeho pozostatky dopadli na kamennú podlahu a ona na ne šliapla. Suchá kosť pod jej váhou zaprašťala a rozlomila sa na niekoľko úlomkov, akoby bola zo skla. Takto sa skončila Emberina veľká láska.