Ema

Nervózne sa mi potili dlane a prudko som sa nadýchla. Adam ma upokojujúco chytil za ruku. ,,Bude to dobré."uistil ma a ja som so srdcom v žalúdku zazvonila. Chvíľu sa nič nedialo, no potom mi otvorila silnejšia blondínka.

,,Slečna Ema!"prudko ma objala. ,,Och, Nora!"vyhŕkla som. ,,Je ocko doma?"spýtala som sa a ona prikývla. ,,Pán Gregor je v pracovni, ale oslovím ho."uistila ma. ,,Nepovedz mu, prosím, kto to je."požiadala som ju a ona prikývla. Okamžite nás uviedla dovnútra a vošla do otcovej pracovne. Byť po takom dlhom čase tu, v tomto dome, bolo zvláštne. Srdce sa mi prudko rozbúchalo a sledovala som dvere pracovne. Za chvíľu z nich vyšla Nora, usmiala sa a stratila sa v kuchyni.

Netrvalo dlho a von z kancelárie vyšiel otec. Nemohla som si nevšimnúť, že za tie tri roky zostarol. Nie nejako fatálne, ale začali mu viac šedivieť vlasy. Tmavý pohľad zabodol do mňa a prekvapením zabudol na svoj kamenný výraz. ,,Ema..."šepol neveriaco a v tom urobil niečo, čo som nečakala. Objal ma. Môj otec ma stisol v náručí a zrazu tie roky nič neznamenali. Akoby som sa narodila práve teraz. Viac lásky si ani prať nemôžem.

,,Ocko..."smrkla som a on si ma pozorne prezrel. ,,Kde si bola, Ema? Bál som sa o teba. Hneval som sa na seba a potom...neozývala si sa a ja som sa snažil zabudnúť, no si moja dcéra."vravel a ja som neveriaco pozerala. ,,Prepáč, ocko. Chcela som nový začiatok a potom som sa bála. Tak strašne som sa bála, že ma nenávidíš!"vzlykla som a on si ma opäť pritiahol. ,,To by som nemohol, ani keby si spravila niečo skutočne zlé. Mám ťa rád aj keď to nedávam najavo. Prepáč mi to. Chcel som len, aby si bola šťastná, nič iné."pozrel sa mi do očí.

,,Ale to teraz som. S Adamom."chytila som svojho milého za ruku a otcovi padol pohľad na prsteň. ,,Budeme sa brať, ocko. Prišli sme ťa pozvať na svadbu."usmiala som sa a otec zažmurkal. Potom sa nadýchol a povedal: ,,Odpustite mi, Adam, že som Vás odháňal od dcéry. Spravil som chybu, ako to už u ľudí býva. Môžeme na to zabudnúť?"spýtal sa otec.

Pozrela som sa na Adama a ten chvíľu mlčal. Potom sa usmial a spravil niečo, za čo ho milujem ešte viac. ,,Dobrý deň! Volám sa Adam."podal ockovi ruku a ten hneď pochopil o čo sa jedná. ,,Dobrý deň. Moje meno je Ivan Gregor a bol by som rád, keby sme si tykali."usmial sa otec. ,,Veľmi rád. A teraz by som Vás, teda teba, mohol požiadať o ruku tvojej dcéry?"spýtal sa Adam. ,,Ak ju spravíš šťastnou."žmurkol otec. ,,To som si istá."natiskla som sa viac k Adamovi.

Tie roky spravili vyslovene zázraky. Otec sa poučil, že sa mi nemôže naveky miešať do života. Ja som pochopila, že musím vziať život do vlastných rúk a nie vždy sa spoliehať na niekoho záchrannú ruku. A Adam? Adam pochopil, že nie všetko je tak ako sa na prvý pohľad zdá.

Som neskonale šťastná. S mojím snúbencom žijeme v Prahe, kde si ľahko našiel dobré miesto lekára a ja si žijem svoj sen plný lásky...

----------------------------------------------------------------------

Koniec! <3

A je to tu! Nemôžem uveriť, že končím aj tento príbeh. Akoby to bolo včera, čo som ho začala vydávať. ^^

Čo vravíte na koniec? Ste radi, že sa pán Gregor poučil? ;)

Chcem sa Vám všetkým srdečne poďakovať za podporu, či u v podobe čítania votov alebo komentov.

Zvlášť poďakovanie patrí úžasnej STar. :* Bez tvojich komentov by som nemala takú chuť n písanie, ďakujem. ^^

No inak chcete ten Charakter ask?

S láskou a snáď do skorého videnia,

                     Vaša Kirsten :*