Ema

Neviem, čo mi to napadlo povedať. Niekedy som taká dotieravá. Dúfam, že si teraz o mne nemyslí nič zlé. Lenže Adam mal tak ako vždy nahodený svoj bezchybný úsmev. ,,Nepatrí sa to vravieť, ale aj ja som rád. Ale som ešte radšej, že sa už cítiš lepšie."uistil ma.

S Adamom sa rozprávalo úplne inak... Akosi nebol ako všetci ostatní. Nadarmo by som to vysvetľovala, lebo kto to nepozná, nepochopí. Sú ľudia, ktorí v sebe majú osobné čaro. Ľudia pre ktorých by ste spravili čokoľvek. A práve Adam bol jeden z tých šťastných. Rozprávali sme sa opäť poriadne dlho a ja som pomaly zabúdala v akom prostredí sa nachádzam. Bolo to také jednoduché zabudnúť, že o pár dní som doma a čakajú ma skúšky.

Realita ma však dobehla a to veľmi rýchlo. V deň môjho oslobodenia od rôznych pípacích prístrojov po mňa prišiel otec. Mal nasadený svoj prísny výraz a ja som si povzdychla. Bola som už kompletne oblečená a učesaná ako sa na Gregorovú patrí. Vzala som si len pár svojich vecí a mohlo sa ísť.

Po ceste von som sa všade obzerala, či nezbadám Adama. Mala som šťastie. Stál pri automate s kávou a rozprával sa s jednou sestričkou. Keď uprel svoje modré studničky na mňa, usmial sa. ,,Hneď sa vrátim, oci."oznámila som mu a pobrala sa smerom k automatu.

,,Ahoj, doktor."pozdravila som sa a presmerovala zrak aj na sestričku. ,,Dobrý deň." ,,Ema! Ty už ideš?"spýtal sa ma. ,,Áno, už po mňa prišiel otec. Chcela som sa poďakovať."šepla som. ,,Vieš, že nemáš začo."usmial sa, no bol to troška smutný úsmev. Alebo som si to navrávala? ,,Ale mám. No ja už musím, snáď sa ešte uvidíme."krivo som sa usmiala. ,,Dúfam, ale nie že sa hodíš pod auto."zasmial sa a ja s ním. ,,Vymyslím niečo iné."žmurkla som.

,,Ema! Poď už!"netrpezlivo zakričal môj otec. ,,Tak ahoj."zamávala som Adamovi. ,,Ahoj, krásna pacientka."usmial sa a ja som bežala k otcovi. ,,Čo sa toľko vykecávaš?"zavrčal otec. ,,Adam mi veľmi pomohol, poďakovala som sa."povedala som bez okolkov. ,,Že pomohol! Akurát bol drzý."frflal ďalej, no ja som mu už nevenovala pozornosť.

V aute bolo ticho až dokým otec neprehovoril: ,,Cez víkend ideme ku Karlinovcom." oznámil. Do pekla! Ako sa mám takto vyhovoriť na skúšku?! Dobre, pokoj! Jeden deň prežiješ, potom pôjdeš domov a nemusíš sa s nimi už nikdy zaoberať. Nie že by som nemala rada ocka, ale nepotrebujem vo svojom okolí viac takých ľudí. ,,Dobre, oci."odvetila som jednoducho a ďalej som tému nerozvíjala.

Keď som bola doma, okamžite som zavolala Kike a všetko jej vyrozprávala. Ona mi na oplátku rozprávala o svojom novom priateľovi Rambovi. Rozprávali sme sa dosť dlho a keď sme skončili, bolo už práve čas ísť spať. Čudovala som sa, že ma nikto nevolal na večeru. Nechala som to teda tak a išla sa rýchlo osprchovať a prezliecť do pyžama. Keď som zaspávala, zrodil sa mi v hlave plán, ktorý zajtra zrealizujem.

Teplé lúče slnka ma prebudili do krásneho rána. Prevalila som sa na chrbát a otvorila pomaly oči. Rukou som nahmatala denník a pomaly ho vytiahla zo skrýše. Otvorila som fialovú knižku a zo zásuvky vytiahla pero.

Milý denníček!

Bola som preč troška dlhšie než som očakávala. Keď som išla domov od Kikuš, zrazilo ma auto. Ale bol to osud a ja viem, že to tak malo byť. Stretla som Adama...

Adam je chalan, ktorého je takmer nemožno opísať. Vždy ma rozosmeje a privedie na iné myšlienky. Pri ňom zabúdam koho som dcéra. Pri ňom nie som Gregorová, ale prosto a jednoducho... Ema.

Včera mi napadlo, že by som sa mu mala poďakovať. Dnes sa chystám do obchodu a niečo vyberiem. Dobre, nie je to len z čírej vďačnosti. Chcem ho opäť vidieť, hovoriť s ním.

Dopísala som posledné riadky a prečítala si celý text. Znelo to úplne ako óda na Adama. Ale moje terajšie myšlienky sa poväčšine točili len okolo neho. Odložila som denník aj pero a vydala sa do kúpeľne. Ešte stále som zo seba cítila ten pach dezinfekcie. Musela som sa osprchovať. Po sprche som si prečesala vlasy a v uteráku prešla späť do spálne. Ale čo si obliecť?

Napokon som si zvolila jednoduché belasé šaty a balerínky. Z písacieho stola som vzala všetky materiály potrebné na skúšku a okamžite sa do nich pustila. Musím sa to poriadne naučiť. Teraz v piatok táto skúška a budúci týždeň ďalšie dve. Nemohla som sa dočkať až to bude za mnou.

Po úmornom učení som sa išla najesť, vzala si kabelku a vybehla do mesta. Vybrať darček nie je až také ťažké. Veď kto nemá rád čokoládu?

V nemocnici bolo ako vždy rušno. Podišla som k recepcii a žena za pultom sa na mňa usmiala. ,,Prepáčte, hľadám jedného praktikanta. Adama..."vtedy som sa zarazila. Nevedela som ani jeho priezvisko. ,,Adam asi bude v miestnosti 54, ak nie je u niektorého pacienta."usmiala sa vľúdne. ,,Ďakujem."usmiala som sa aj ja a vydala sa tam.

Miestnosť bola na prvom poschodí. Zaklopala som na dvere a chvíľu čakala. Dvere sa pomaly otvorili a ja som hľadela do Adamových modrých očí.

---------------------------------------------------------------------

Ahojte, srdiečká! <3

Ema sa nám dostala z nemocnice. Tešíte sa, či nie? Ako zareaguje Adam? Čo sa stane ďalej? ;)

S láskou,

Kirsten :*