Adam

Sedel som pri nej a skoro zaspal. Párkrát som vyšiel na chodbu upokojiť jej otca. Nakoniec odišiel, no dal mi na seba kontakt. Ak by sa náhodou prebudila, mám ho okamžite kontaktovať.

Teraz sa pomaly stmieva a ja by som mal byť dávno doma, no radšej som ostal. Situácia v nemocnici sa už dávno upokojila. Všetci kritickí pacienti boli stabilizovaní. Jeden dokonca už komunikuje, no dvaja sú v kóme. Ten motorkár a toto dievča. Pretrel som si oči a unavene si vzdychol. Prisunul som sa o čosi bližšie a zahľadel sa na spiacu tvár. ,,Si tak mladá. Len nezomri." prosil som ju. Za svoju kratučkú kariéru som stihol vidieť veľa nezmyselných úmrtí mladých ľudí. Nechcem, aby bola ďalšia. Chytil som ju za ruku a sklopil hlavu. V tom sa mi v ruke zavrtel jej prst. S vyvalenými očami som pozrel na ňu a videl, ako sa jej pohli viečka. Opatrne otvorila oči a mračila sa na strop. ,,Čo..."zachraptela a ja som sa až vtedy spamätal. Pustil som jej ruku a išiel po pohár s vodou. ,,Opatrne." šepol som jej a pomohol jej napiť sa. ,,Ďakujem."šepla o čosi jasnejšie. ,,Nemáte začo. Ako sa cítite?"začal som kontrolovať prístroje. ,,Bolí ma hlava."šepla. Usmial som sa. ,,To je prirodzené."uistil som ju. ,,Čo sa stalo? Teda, počkať... Zrazilo ma auto."rozpamätala sa. ,,Išla som od kamarátky a zrazu tie svetlá..."pomaly vravela. ,,Áno, presne tak. Teraz Vás na chvíľu opustím, aby som zavolal doktorku."povedal som jej a ona otrasene prikývla. Vybral som sa k dverám, keď sa ozvala.

,,Ďakujem, Adam, že ste tu so mnou boli."šepla a ja som zamrzol v pohybe. Opatrne, akoby som sa bál, že je to sen, som sa otočil. ,,Vy...viete moje meno?"spýtal som sa a pomaly sa chytil za menovku. Vydýchol som si. Či som len hlúpy! Však tam mám meno. Volá sa to M-E-N-O-V-K-A. Premýšľaj, Adam!

,,Hovorili ste so mnou, keď som bola v kóme, nie?"zaklipkala očami a ja som sa prudko nadýchol. Myslel som, že ma nepočuje. ,,Á-áno."prikývol som v šoku. ,,A nič si z môjho otca nerobte. Pomohli ste mi. Bude Vám vďačný."usmiala sa. Ten jej úsmev. Áno, presne ten ma presvedčil, že je iná ako jej otec. ,,To dúfam, lebo som mal pocit, že ma zabije."zasmial som sa a ona sa ku mne pridala. ,,V poriadku. Aj ja mám niekedy ten pocit."uistila ma. ,,Hneď sa vrátim."žmurkol som a vyšiel na chodbu.

Zavolal som jej otca a privolal doktorku. Po doktorkinej kontrole jej stavu sme znova osameli. ,,Som rád, že ste sa prebrali. Naozaj som sa o Vás bál."sadol som si na plastovú stoličku. ,,To je od Vás veľmi milé. Je vidno, že ste dobrý lekár. Teda...vlastne to nechápem."priznala a ja som sa rozpačito usmial. ,,Čo nechápete?"spýtal som sa. ,,Ak by ste boli lekár, tak by ste ma pozreli sám a nevolali pani doktorku. Na druhej strane si Vás ako zdravotnú sestru neviem predstaviť."zasmiala sa. ,,Och... To bude tým, že nie som ani jedno. Praxujem tu ešte pár mesiacov a potom idem do inej nemocnice už na pozíciu lekára."objasnil som jej situáciu. ,,To je skvelé! Medicína je fascinujúca. Rozhodli ste sa sám, že na ňu pôjdete?" zaklipkala očami a ja som sa usmial. ,,Pravdaže. Kto iný by sa mal?"zasmial som sa. Zahanbene sklopila zrak a šepla: ,,Ja študujem právo." Pozrel som sa na ňu. ,,Aj právo je skvelé."uistil som ju. ,,Áno, mám to rada. Lenže, keď som sa tam hlásila, mala som pocit, že tam musím."priznala. ,,Váš otec."pochopil som ihneď. ,,Áno... Viete, nechápte to zle. Vždy chcel pre mňa len to najlepšie."uisťovala ma, aj keď som mal pocit, že ho obhajuje sama pred sebou. V tom do izby vtrhol nik iný, ako sám Gregor.

,,Dobrý deň."pozdravil som sa, no on ma zignoroval a bežal k dcére. ,,Koľkokrát som ti vravel, že si máš vziať auto, keď ideš k tomu dievčaťu?!"mračil sa a ona sa automaticky stiahla. Potom som však zbadal záblesk v jej očiach a nasadila neutrálny výraz. ,,Áno, oci. Prepáč. Ale je to tak blízko, netušila som, že sa niečo stane. Bola som neopatrná." priznala. ,,Dobre, teraz si už budeš dávať pozor. Mám ešte schôdzu. Pýtal som sa lekárov. O tri dni ťa pustia, ak nenastanú komplikácie. To je práve včas, nie? Ešte si stihneš zopakovať učivo a v piatok je skúška."pripomínal jej. ,,Áno, v piatok. Všetko zvládnem, sľubujem."povedala mu. Iba stroho prikývol a vyšiel z miestnosti. Vtedy si hlasno vydýchla.

,,Teda... Ide z neho strach."zasmial som sa. ,,To teda hej. Ale je to otec." mykla plecami. ,,A mama?"spýtal som sa a jej úsmev zamrzol. ,,Nepoznala som ju. Je už tam hore."odvetila mi ticho. ,,Ach, to mi je ľúto."šepol som. ,,A vy a vaša rodina?"pokrútila hlavou a nasadila úsmev. ,,No, mám ich oboch, aj keď s nimi nežijem. Ale ľúbim ich. Sestra je už vydatá."hovoril som. ,,Wau, máte aj sestru? Predpokladám, že je staršia."podotkla. ,,Áno, ale iba o tri roky. Nie je to extrémny rozdiel."uškrnul som sa. Pri spomienke na Zuzanu sa nedalo inak. Moja sestra nebola nikdy miláčikom rodičov. Bola neposlušná, vulgárna a nevážila si nič. Avšak napriek tomu mala zlaté srdce. Zo školy odišla ešte pred maturitou, už ako tehotná. Odvtedy sú na ňu rodičia nasadení. Na Vianoce sa síce všetci stretneme, no cez rok ju navštevujem len ja. Jej manžel Kamil je fajn chlap, aj keď podobnej povahy ako ona. Malá Lucka je krásne a zdravé dieťa. Dokonca na ceste je ďalšie a tentokrát to bude chlapec. Mal som z nich radosť, aj keď som vedel, že Zuzana to mala ťažké. No sama si to vybrala a tak musela niesť aj následky. Nemyslím si však, že by nebola šťastná.

,,Má aj deti?"vytrhla ma z úvah Ema. ,,Áno. Moju neter Luciu a na ceste je aj synovec. Asi bude Kamil, po otcovi."podotkol som. ,,Musí byť perfektné mať veľkú rodinu. Čo si ja pamätám, vždy bol len otec a ja. Jeho rodičia sú v zahraničí a mamin otec žije dosť ďaleko. Párkrát som k nemu išla, no otcovi to nie je veľmi po vôli. Viete, starký je podľa neho až priveľmi mäkký. Lenže podľa mňa sa to skôr volá láska."vzdychla si a ja som sa usmial. ,,Niekedy je život naozaj zvláštny, keď si to tak vezmeme. Ako vy a váš starký. Veľmi sa nepoznáte, no napriek tomu sa milujete. Niekedy nezáleží na tom, čo povie rozum, ale čo urobí srdce. A som si viac ako istý, že napriek tomu, že Váš otec je arogantný mrzút, miluje Vás. Ste jeho krv, je to dopredu predurčené. Takú lásku si sami nevyberáme. Vlastne lásku všeobecne." hovoril som a dúfal, že pochopí čo som tým chcel povedať.

,,Áno, máte pravdu. Aj ja ho milujem a nevadí mi, že sme len my dvaja. Len túžim po niečom trošku inom. Možno po novom začiatku, rozumiete?"zaklipkala očami. Vzdychol som. ,,Dokonale. Veď o to sa posledné roky snažím."usmial som sa. ,,Už je taká tma?"ozvala sa zrazu pri pohľade z okna. ,,Veru, veď už je noc."povedal som a zívol. Potreboval som sa troška vyspať, ale nechcel som ísť domov. Lenže bol som tu už šestnásť hodín a to je nekresťansky veľa. ,,Kedy končíte?"chcela vedieť. ,,Vlastne..."začervenal som sa a ona sa pobavene usmiala. ,,Hmmm...spýtam sa inak. Koľko tu ste?"uškrnula sa. ,,Šestnásť hodín."šepol som a ona vyvalila oči. ,,A okamžite domov!"zavelila prísne a ja som so smiechom vstal. ,,Tuším som sa zmýlil, slečna. Ste celý otec."žmurkol som. ,,Neštvite ma, pán doktor, lebo na Vás podám sťažnosť."napodobnila hlas svojho otca a ja som sa ešte viac rozosmial. Milo sa usmiala a šepla. ,,Dobrú noc, doktor." Podišiel som k dverám a otočil sa na ňu: ,,Dobrú noc."pomaly som vyšiel von.

-------------------------------------------------------

Ahojte, srdiečká! <3 <3

Sobota je tu! XD

Takže, čo vravíte? Ema sa nám prebrala a pekne sa porozprávali s Adamom. Čo vravíte na ich odlišné životy? Ako to bude pokračovať? :D

S láskou,

             Kirsten :*