Ema

V jedálni sedela staršia manželská dvojica. Aspoň som predpokladala, že sú to pán a pani Karlinovci. Pán domu sa postavil.

,,Dobrý deň!"slušne som sa pozdravila. ,,Slečna Gregorová, neuveriteľné. Keď sme Vás videli naposledy mali ste sotva dva roky. Som Ján Karlin."predstavil sa. Takže najstarší syn má meno po ňom. ,,Toto je moja nádherná manželka, Barbora."ukázal na milo vyzerajúcu blondínu. ,,Teší ma."usmiala som sa. ,,Sadnite si. Ivan, ako idú prípady?"spýtal sa starší Karlin môjho otca a my sme sa posadili. Debata sa rýchlo zvrtla na obchodné jednanie, ale extrémne mi to nevadilo. Aspoň som nemusela hovoriť.

,,Kde je zasa Alex? Hana, zavolaj toho chlapca!"povedal slúžke, ale keď sa chcela otočiť, zjavil sa vo dverách vysoký blondiak. ,,To nie je treba, otec. Som tu."opatrne sa usmial. Podobal sa veľmi na svoju mamu a pôsobil aj tak sympaticky. Potom zabodol svoj pohľad do nás a usmial sa. ,,Slečna Gregorová, je mi cťou. Som Alexander." podal mi ruku. ,,Ja Ema. Potešenie je na mojej strane."usmiala som sa. ,,Pán Gregor, my sme sa tiež ešte nestretli."usmial sa na otca. ,,Keď ste bol ešte malý."odvetil mu otec.

Alex si sadol za stôl oproti mne. Slúžka vyložila jedlo a my sme sa doň pustili. Neskôr nám už doniesli čaj a kávu. Popíjali sme a všetci sa rozprávali o obchode okrem mňa, Barbory a Alexa. ,,Počula som, že maľujete."usmiala som sa na Alexa. ,,Och, áno, môj drahý chlapček maľuje prekrásne."hrdo povedala jeho mama. ,,Otcovi sa tak moja tvorba nepáči."uškrnul sa. ,,Z toho si nič nerobte, ani môj otec by to neschválil. Ale ak Vás to napĺňa, je to správna cesta."povzbudila som ho a on sa na mňa prekvapene pozrel. ,,Vy si nemyslíte, že je to mrhanie časom?"chcel vedeť. ,,Prečo by som mala? Napokon, každá vec na svete má svoje opodstatnenie." povedala som. ,,Vyznáte sa v umení?"zaujímal sa. ,,Nie som expert, ale niečo viem. Aký je Váš obľúbený maliar?"spýtala som sa. ,, Rembrandt. Jeho obrazy majú dušu." usmial sa. ,,To áno, aj keď môj názor je, že každý autor je niečím výnimočný. Ale viete čo obdivujem? Realistické zobrazenie najmä tvárí. Ako to vie Zorn. Jeho obrazy sú neuveriteľné." povedala som. ,,Ale Van Gogh má tiež jedinečný štýl." priznala som. ,,Súhlasím. A máte pravdu, každý autor je jedinečný a originálny." uznal moju myšlienku. ,,Inak, aj tak toto bude vyslovene pracovná debata, nechcete sa pozrieť na moje obrazy? Bolo by skvelé poznať nezainteresovaný názor."navrhol. ,,Iste, rada."prikývla som.

,,Vážení, idem Eme ukázať svoje diela. Ospravedlňte nás prosím." povedal a ukázal na dvere vedúce z jedálne. Potom vykročil a ja za ním. Každými dverami ma nechal prejsť prvú ako sa patrí. Keď sme už boli v jeho priestrannej izbe, nahlas si vydýchol. ,,Konečne sme vypadli z tej škrobenej spoločnosti."zasmial sa a ukázal na kreslo. ,,Pokojne si sadnite." Zasmiala som sa a povedala: ,,Sme už od tej škrobenej spoločnosti ďaleko, nechcete mi tykať? Cítim sa trápne, ste len o rok starší."navrhla som a on prikývol. ,,Dobre, ale tykaj aj ty mne. Je fajn konečne si pokecať s človekom, ktorý nie je taký nadutý." zaškeril sa a sadol si na posteľ.

Môj zrak padol na obrazy nad jeho posteľou. ,,To sú tvoje?"podišla som k nim a sledovala obraz na ktorom bola rieka a na útese sedela morská panna. ,,Áno, je trochu trápny."chytil sa za krk. ,,Vôbec nie. Je prekrásny. Dokonalá práca s farbami a tvár morskej panny má jemné a takmer čarovné črty." vyslovila som svoj názor. ,,Skutočne sa ti páči?"potešil sa a ja som prikývla. ,,Otec si to nemyslí."zamračil sa a zvalil sa na posteľ.

,,Chápem ťa. Môj mi diriguje celý život. Bojím sa čo spraví na budúce. Úprimne, ani z tejto návštevy nemám dobrý pocit. Nič v zlom, si v pohode chalan."vysvetľovala som horlivo. ,,Nie si jediná. Mám pocit, že sa ma nasilu snažia niekam dostať. Najprv ekonómia a teraz tiež niečo chystajú, cítim to v kostiach. Ale som rád, že ste prišli, lebo niekoho ako ty som už dávno nestretol. Môžem sa stretávať len s ľudmi našej spoločnosti."vzdychol si. ,,Veď aj ja. Keby sa mi nestala autonehoda, neviem čo je to pravý život. Aj keď moja kamarátka tiež nie je škrobená, ale predsa... Ja som s ňou nemohla chodiť medzi ľudí, otec by ma zabil." zasmiala som sa. ,,Mala si nehodu?"spýtal sa. ,,Nevraveli ti? Ostala mi len malá jazva na hlave. Zrazilo ma auto a prežila som klinickú smrť. A v nemocnici som stretla Adama."zasnene som si sadla do kresla.

,,Ááá, takže priateľ?"uškrnul sa. ,,Áno, ale otec o tom ešte nevie. Nepatrí totiž do našej spoločnosti."podotkla som. ,,A vadí to?"chcel vedieť. ,,Otcovi? Áno. Ale mne nie, budem o neho bojovať. Bol pri mne, keď som bola v nemocnici. Je to praktikant, ale onedlho bude lekár a verím, že najlepší."žiarivo som sa usmiala. ,,Lekár by mu nemal vadiť."opäť sa posadil. ,,Nepoznáš ho. Otec chce aby som sa vydala za dieťa bohatých rodičov. Za niekoho ako ty."povedala som a ihneď sa začervenala. ,,Nieže by si nebol skvelý, ale rozumieš..." zachraňovala som situáciu. ,,Rozumiem, ale tvojmu srdcu nemôže rozkazovať." pokrútil hlavou. ,,A tvoj to nerobí?" ,,Robí, ale mama ho mierni. Má ma rada."usmial sa. ,,Moja zomrela. Nepoznala som ju. Ani otec nebol vždy takýto."mykla som plecami.

,,To mi je ľúto."smutne sa usmial. ,,Každý sme si prešli nejakou tragédiou."poznamenala som. Prikývol. ,,Povedz mi niečo o sebe."načal tému a tak som sa uvelebila do kresla a rozprávala. Celkom to bola zábava a páčilo sa mi, že som našla nového kamaráta. Dokonca takého, akého mi otec schváli.

Cestou domov sa mi otec napočudovanie prihovoril. ,,Alexander je milý chalan, nie?"spýtal sa. ,,Pravdaže. Jeho obrazy sú neskutočné, škoda, že si ich nevidel."usmievala som sa. ,,Áno, tá jeho záľuba je neobvyklá. Napriek tomu som musel súhlasiť s jeho rodičmi."pozrel na mňa a šofér zastal pred naším domom. ,,S čím?"chcela som vedieť a telom mi prešlo neblahé tušenie.

,,Predsa s tým, že by ste boli pekný pár."povedal a ja som zastala v predsieni. Otočila som sa na neho a zhlboka sa nadýchla. ,,Možno áno, ale nie je to možné."šepla som. Zamračil sa. ,,Prečo?"nechápal. ,,Otec, chcela som ti to povedať, ale nebola vhodná príležitosť. Ja už niekoho mám a milujem ho."pozrela som sa do otcových očí, ktoré sa napĺňali hnevom. ,,Kto to je?"prehovoril cez zaťaté zuby. ,,Ten praktikant. Volá sa Adam a určite sa ti bude páčiť." presviedčala som ho. Otcova tvár očervenela. ,,Mal som s ním tú česť a hovorím ti, Ema, končíš s ním!"rozhodol a ja som pootvorila pery. ,,To teda nekončím!"takmer som skríkla. Otec na môj vzdor nikdy nenarazil. Aspoň nie na taký silný. ,,Povedal som niečo, Ema! S tým chalanom ťa nechcem vidieť!"skríkol. ,,Tak sa láskavo nepozeraj!"zvrieskla som, otočila som sa na päte a šprintovala von. V tom dome teraz nechcem byť.

Išla som cez ulice a snažila sa rozpamätať cestu k Adamovi. Potrebujem ho...

-----------------------------------------------------------------------------

A som tu! XD

Hore máte fotku Alexa. Kto ešte tak miluje toho chalana? <3 Čakali ste, že to bude nejaký namyslenec? Čo vravíte na jeho rodičov?

A ten koniec? Vyriešia to s Adamom? Ako zareaguje? ;)

S láskou,

                Kirsten :*