20. časť

Naložil som do krbu drevo, pretože z toho predtým tam bol iba popol. Zatvoril som dvierka a sledoval oheň, sediac pred krbom.

„Takže ešte stále sa hneváš?" opýtala sa nevinne, aj keď sama vedela, že vinu nesie.

„Áno."

„Pozri Jayden..." začala a ja som jej výnimočne neskočil tentoraz do reči. Lenže akosi zmĺkla. Takže toľko k mojej ochote.

„Je mi to ľúto." povedala do ticha, a ticho aj naďalej tie slová sprevádzalo, až s menším nádychom pokračovala, „Nie je to ľahká vec, o ktorej sa dá hovoriť, aj keď viem, že hovoriť o svojej smrti už vonkoncom nie. Ale ja som slaboch. Ten najväčší z najväčších. Moja odvaha sa nedá ani odmerať. A záleží mi na tebe. Trápi ma, keď sa na mňa hneváš, keď sa nerozprávame."

Prerušila monológ a zacítil som jej pohľad na mne.

„Potrebujem ťa." zašepkala takmer nečujne, no v tichom pukotaní ohňa to bol ako výkrik.

Potichu som vzdychol a sklopil zrak. Potrebuje ma? Prečo? Snáď by to nehovorila len tak do vetra. Poznám ju dosť na to, že ona takéto slová len tak z úst nevypúšťa.

„Poď sem." povedal som až sebou mykla, no nakoniec si sadla vedľa mňa.

Čakala, čo poviem.

„Pozri na to drevo. Ako ho tie plamene oblizujú." osvetľovalo nás len svetlo z kozubu, „Tak rozožiera moju dušu hnev a smútok. Moja duša je ako to drevo. Navždy to neunesie a raz z nej ostane len popol."

Mlčala a napäto počúvala.

„Ak existuje niečo, čo mi má pomôcť, nebodaj zachrániť ma, tak bez teba to nenájdem." odmlčal som sa, „Lenže naše priateľstvo, ak sa to tak dá nazvať, je krehké ako popraskaná váza a čochvíľa môže puknúť. Preto sa pýtam, ako seba, tak teba, stojí to za to?"

Vstal som a nechal ju samú.

Vonkoncom sa mi nechcelo ísť dole, jednak aj preto, lebo je tam Sean. Nechápem, ako môžem niekoho ako je on v tomto dome strpieť.

Vytiahol som spod postele denník automaticky otvoril posledný záznam.

„Preto sa pýtam, ako seba, tak teba, stojí to za to?"

Ani nevieš ako Jayden.

Oh, už to píšem, akoby mal tieto denníky čítať. Našťastie moju skrýšu ešte neobjavil. Teda dúfam. Veľmi veľmi veľmi dúfam.

Záleží mi na ňom. Potrebujem ho. Tak veľmi na ňom lipnem, až mi to príde neuveriteľné. Stále je na ňom čosi, čo ma neprestáva udivovať. Nejde ani tak o to, čím je, ale o... ja ani neviem. Neviem to opísať. Keď ho vidím, vedela by som o tom básniť celý deň, ale bez neho...

Hnevá sa. Uznávam, že k nemu nie som férová, ale... ako mu to vysvetliť? On má neskutočnú odvahu, čo mu závidím, zatiaľ čo ja sa môžem akurát tak hanbiť. Proste to nedokážem. A kvôli tomuto sa bojím, že sa odcudzíme. To by bola tá najhoršia vec.

Stále mi chodia po rozume jeho slová. Tak bolestne pravdivé.

Ja viem, že sa hnevá, ale ja nechcem aby sa hneval. Bolí to viac než všetko ostatné.

Prečo ja? Prečo sa toto muselo stať práve mne? Však je to nemožné. A o to viac nás to bude potom bolieť. Ako mňa, tak aj jeho.

Potrebujeme sa, záleží nám jednému na druhom, to by aj slepý videl.

Pár riadkov pod textom bolo ešte napísané: Stojí mi za to. On určite.

Vzdychol som, denník schoval pod posteľ a pretočil sa na chrbát. Bol som maximálne zmätený. Nechápal som tomu. Áno, viem, že ma má Eloise rada. Bože, však to na nej vidím, vždy, keď sme spolu. V jej zelenkavých očiach, úsmeve, správaní. Vo všetkom. Žeby vravela práve o tomto?

Áno, ak by som žil a niekto by mi povedal, že si obľúbil ducha, tiež by som si o tom myslel svoje. Ale mala pravdu. Odlúčenie bude bolieť.

Nechcelo sa mi tráviť viac času už v izbe a tak som zišiel dolu schodmi, keďže som tipoval, že Eloise a Sean budú v obývačke.

Lenže Sean stál na chodbe a čosi si fotil.

„Čo tu robíš?" vyhŕkli sme s Eloise naraz, keď práve vošla.

„Ehm, páči sa mi ten obraz. Moja starká rada zbierala obrazy." povedal a zadíval sa na obraz zelenej krajiny kde vychádzalo slnko. Ten som poznal už naspamäť.

„Hej, je pekný." povedala Eloise a očkom pozrela po mne. S kamenným výrazom som prešiel popri nej a sadol si na gauč.

„Poď, obed som zohriala." povedala Eloise a Sean si odložil telefón na stôl. Zmizli v kuchyni a ja som sa pohodlne oprel. No predsa len mi to nedalo. Keď som započul tlmený rozhovor a štrnganie príboru, nahol som sa k telefónu aby som si ho trochu preskúmal. Viem, možno som až moc podozrivý, ale aký normálny priateľ, ak sa to tak dá nazvať, by sa vám šiel vkradnúť do domu keď tam nie ste?

Nastavil som ruku a telefón, ktorý bol aj na heslo, sa odblokoval. Možno by som mal zvážiť, na čo budem využívať svoje schopnosti.

Nechápavo som hľadel na displej a pochopil, aké to je, keď ľudia naozaj ničomu nerozumejú, ako môj priateľ, s ktorým som trávil väčšinu školského času, nerozumel literatúre. Nevedel ani pomenovať báseň.

No potom som po jednom listovaní našiel políčko galéria. Trefa. Aspoň toto som poznal. Našiel som fotky chodby, obývačky, smer do knižnice a schodisko. Čo to má byť?

Vrátil som sa späť a práve mu zabzučala správa. Všimol som si, že aj vrava akosi utíchla. Správa sa otvorila.

Pohni si, miláčik :-*

Znechutene som pokrčil nosom a nechal mobil tak. Postavil som sa a predsa len mi to nedalo. Nemôžem tu nechať niekoho ako je on bez dozoru. Nespustím ho už z očí. Aj tak nerozumiem, čo chcel minule...

Tok mojich myšlienok prerušili hlasy. Zmenil som moje zhmotnenie, aby ma Eloise nepostrehla. To fakt ich idem špehovať?

„Ďakujem za pohostenie, Eloise."

„Za málo." povedala milo a ich hlasy boli zreteľnejšie, čím bližšie som bol, „Prídeš aj... moment!" zvolala a keď som vošiel, chvíľu som nechápal čo sa deje.

Eloise bola opretá o stenu, Sean bol na ňu doslova natlačený a bránil jej v úniku. Aj keď vyzeral neškodne. Teda na prvý pohľad.

Zadíval sa jej do očí a tvárou sa priblížil k jej. Šokovane na neho hľadela, neschopná slova a činu, až napokon stisla pery a odvrátila hlavu nabok, nedívajúc sa Seanovi do očí.

„Sean, o čo ti ide?"

„Prečo sa brániš?" opýtal sa sladko. Až sa mi to hnusilo.

„Nechaj ma prosím."

„Kde je problém?" uškrnul sa, „Nikdy si sa nebozkávala? Miluješ niekoho iného? Bojíš sa ma? Však nemáš dôvod, Eloise. Vieš, že ti chcem pomôcť."

„Nechaj ma." povedala ignorujúc jeho úvahy.

Pohladil ju po líci a druhá ruka mu spočinula na jej páse a videl som, ako ňou myklo. Fajn, toto sa nepáči už ani mne. Zahnal som sa a kašlal na to, že sa moje zhmotnenie tým vrátilo. Z vrchnej poličky padlo na pracovnú dosku kilo múky a ja som ju takmer všetku nasmeroval na Seana. Ostatok bol na zemi. Rozkašlali sa, no Eloise pustil a ona okamžite zaspätkovala čo najďalej od neho a chválil som ju že aspoň k dverám.

„Sean vypadni." hlesla pomedzi kašeľ, no keď sa z miesta nepohol, iba striedal pohľad mojím smerom, i keď ma nevidel, a jej, doslova skríkla: „Vypadni!"

Trhol sebou, no konečne vyšiel popri nej z miestnosti, vzal si z obývačky všetky veci a o chvíľu som počul zabuchnutie dverí.

Eloise klesla, trochu zamúčená do kresla a už jej na líce dopadla prvá slza. Aspoň prestala tak hrozne kašlať.

„Ďakujem." hlesla a utrela si slzu.

„Všetko v poriadku?"

Viem, hlúpejšiu otázku som dať nemohol. Ešte aj otázka či klokany jazdia na motorke by bola lepšou voľbou. Možno jazdia.

Pokývala hlavou. Ako inak.

„O čo mu ide, Jayden?"

Čupol som si pred kreslo pred ňu: „Netuším."

„Prečo ma chcel pobozkať? Však má priateľku."

„Pochopiteľne."

„Nebudem sa pýtať, ako si to zistil." skonštatovala.

„Dobre robíš. Ale sú i takí. Ako ich to prezývate?"

„Sukničkári?" pozrela na mňa s uslzenými očami.

„Presne."

„Ale on tak nepôsobí."

„To veru nie."

„Čo mám urobiť, ak sa o niečo pokúsi aj nabudúce?"

Pozrel som po nej: „Tak sa snaž, aby žiadne nabudúce nebolo. A nechcem, aby ešte raz vkročil do tohto domu."

Chcela protestovať, no potom uznala, že síce to znelo hnusne, bola to pravda. Inak ho nabudúce pošlem preč inak ako vreckom múky.

Vstal som, no keď som prechádzal pri stole, niečo mi padlo do oka. Zdvihol som zapaľovač v drevenom úzkom obale. Tiež tam boli nejaké vyrezané znaky.

„Čo to je?" obzrel som sa na Eloise.

„Zapaľovač."

Zazrel som na ňu.

„Ach tak, prepáč. Rád vyrezáva."

„Do všetkého?"

„Ako to myslíš?"

„Ehm, myslel som tým, kde všade." uhral som to. Lebo tie isté znaky boli aj na páčke.

„Neviem. Napríklad aj do ceruzky."

„Čím?"

„Čo ja viem? Prečo sa ma také pýtaš?"

„Lebo si to neviem zistiť sám?" prehodil som ironicky, „Tak čím?"

„Nožom, ostrými tyčinkami, alebo ako to nazvať."

To som predpokladal. Nieže by som ho pokladal za nebezpečného, lebo ak by to bolo kto z koho, je jasné, kto je víťazom, aj keď sám neviem, aké veľké veci dokážem. Ľúbil som ľudí strašiť, ale nikdy som im neublížil. Až na Griolyho.

Neviem, či sa dá povedať, že si to zaslúžil. Áno, povedal by som to, ale tieto posledné listy toho veľa zmenili. Vlastne som sa na neho ani tak nehneval. Vrátil sľúbený majetok, pomohol Valentine, pomohol mne. No určitá nenávisť voči nemu ostane stále.

„Prečo sa pýtaš?" prehlušila ticho.

„Len ma to zaujímalo." povedal som neutrálne a hodil zapaľovač späť na stôl. Eloise si schovala tvár do dlaní, akoby jej to malo pomôcť urovnať zmätené myšlienky, a následne aj osamela.

„To je úžasné." hlesla udivene.

Stôl klesol na zem s hrmotom a veci na ňom poskočili.

„Fakt úžasné." povedal som mrzuto.

„Uvedomuješ, si, čo všetko dokážeš?"

„A k čomu mi to je, drahá Eloise?"

Zmĺkla. Hneď na to skríkla a ja som sa začal smiať. Otočil som sa k nej.

„Okamžite ma daj dolu. Toto nie je zábava."

„Nie je. Povedala si, že je to úžasné." rypol som a kreslo v ktorom sedela levitovalo tak dva metre nad zemou. Ešteže tu máme vysoký stop, ktorý prečnieva aj na prvé poschodie.

„Jayden." zakvílila. Pomaly začala klesať dole, a ešte skôr, ako som kreslo, tentoraz jemnejšie, uložil na zem, vyskočil z neho von a s namosúreným pohľadom a založenými rukami na prsiach na mňa pozrela. Uškrnul som sa.

„A čo ťa to tak odrazu popadlo?"

„Po tých pár odkazoch a listoch som o tom začal uvažovať akosi viac."

„Ublížil si okrem Griolyho ešte niekomu?"

„Nikdy. A ani neplánujem." nastavil som dlaň ku knižnici. Knihy sa začali pomaly vysúvať a popadali na zem. Na zemi utvorili písmeno W. Následne sa mierne nadvihli a prekĺzli miestnosťou do ostatných kútov domu. Musel som sa dosť sústrediť, čo ma už začínalo unavovať.

„Jayden bledneš." hlesla mierne nesvoja Eloise, no ja som ju nevnímal. Ešte poslednú knihu uložiť na miesto. Bolo ich len osem, no dalo mi to zabrať. Uvoľnil som sa a oprel o pohovku.

„Si v poriadku?"

Nemo som prikývol. Začal som sa prechádzať po miestnosti. Prvá kniha ležala pred kozubom. Podal som ju Eloise a vyšiel na chodbu a poobzeral sa.

Ďalšia bola tiež na tom mieste, kam som ju chcel uložiť. Tretí schod odspodu. Vybral som sa do knižnice a tretiu knihu som našiel medzi knihami o moreplavcoch. Začínal som sa cítiť akýsi malátny, takže som to videl na dobrý kvalitný spánok. Štvrtá kniha bola v kuchyni na jedálenskom stole. Keď sme odchádzali, neopatrne som zakopol o vysunutú stoličku.

„Hej, vyzeráš unavený. Mal by si si oddýchnuť."

„Najprv chcem nájsť ostatné knihy."

Eloise položila štyri nájdené knihy na stolík v obývačke. Piata bola v spoločenskej miestnosti, na klavírnej stoličke. Šiesta bola na hornom poschodí na konci chodby, siedma v izbe Claide a Marka, ktorí sa vrátia až nejako večer, ako ostatné dni. A siedma bola na posteli v našej izbe. Sadol som si a knihu položil na zvyšné tri. Dobre som vedel, že vstať ma už nikto nedonúti. Boli to tie silnejšie kúzla a tie ma dokázali vždy statočne vyčerpať. Ale bol som spokojný. Všetky knihy boli tam, kam som ich poslal. čo už je čo povedať.

Ľahol som si na posteľ a našiel si čo najpohodlnejšiu polohu a spánok si ma hľadal pomerne rýchlo.

„Dokážeš fakt veľké veci. Nemyslím teraz len na tvoju moc. Myslím aj na tvoju povahu Jayden. Mrzí ma, že náš vzťah chladne. Neskutočne ma to mrzí." odmlčala sa, no všetko okolo mňa postupne zanikalo v tichu a tme, takže som nebol schopný reagovať na jej slová, „Dobrú noc, Jayden."

Takže, (znova tá istá otázka, no mňa to proste zaujíma :D ) čo si myslíte o Seanovi? A o "tichej domácnosti" medzi Jaydenom a Eloise? :)

Ďakujem za všetk komenty, vote a prečítania :3 robíte mi stále väčšiu radosť :)

Viki :)