17. časť

„Toto je to nákupné centrum?" opýtal som sa, prezerajúc si vytlačenú fotku. Bolo ich tu asi štyridsať.

„Áno." usmiala sa Eloise a načiahla sa po ďalšiu, „A toto nazývame eskalátory. Sú to schody, na ktoré sa len postavíš a oni ťa vynesú hore samé. Tak fungujú aj bežiace pásy na pokladniach."

„Ja žasnem." na iné som sa nezmohol a pozorne pozeral obe ponúknuté fotky. Obchodné centrum bola jedna veľká budova s malými obchodmi so šactvom, obuvou alebo šperkami, knihami, hračkami, či jedlom. Zaujímavé. Naozaj.

„Pokladne, to sú tie veci kde stoja ľudia? Tam kde platíš za jedlo a veci?"

„Si bystrý." uškrnula sa.

„To je samozrejmosť, o mne to vedeli široko- ďaleko." zaškeril som sa a vzal ďalšiu fotku, „To je... námestie?"

Prikývla.

Voľakedy námestie zdobili krásne budovy, staršie odo mňa, zem vyskladaná drsnými obrúsenými kameňmi, na ktorých sa koče natriasali jedna radosť a konské kopytá bolo počuť po celom námestí. V strede bola mohutná veľká fontána so štyrmi anjelmi na každej svetovej strane a jedným veľkým s rozpätými krídlami. Jednu časť námestia tvorila ulička, ktorá bola lemovaná stromami a ich koruny sa nám zrastali nad hlavami. Pod nimi bola desiatka stoličiek, kde ľudia vysedávali, rozprávali sa, čítali knihy, kŕmili operencov alebo dohliadali na deti, aby príliš nevystrájali, aj keď vždy na nich boli krátki. Deti sú ako živly, plné života, radosti a bezstarostnosti. No ak ich naučíte slušnosti, poslúchnu. Ak nie, už im nerozkážete.

Veľa krát, ak sme šli s Valentine sa prejsť, vždy sme skončili na jednej z lavičiek a pozorovali ľudí. Tak sme tam vedeli presedieť aj hodinu. Alebo som tam zvykol z nej vyťahovať jej trápenia. Nikdy som nemal rád, keď sa trápila. Tak som ju vždy donútil vyrozprávať sa a rovnako som vedel čo na ňu zaberá. Stačilo, keď si položila hlavu na moje plece a ja som ju jemne hladil po vlasoch. Nikdy neplakala. Bola len jednoducho smutná. Ak plakala, tak to sa muselo stať niečo veľmi zlé.

plakať som ju videl aj vtedy, keď som sa prebral ako duch a ona odchádzala. Keď som ešte nemal tušenia, koľko trápenia ma ešte bude čakať. A koľko samoty. Smútku. Hnevu. Beznádejnosti. A potom sa zo mňa stalo to, čím som teraz. Len ponevierajúca sa duša, ktorej ostali len spomienky. Ktorá sa snaží opäť prísť na princíp šťastia. Ktorá sa snaží nájsť pokoj, po ktorom túži tak nehorázny čas. Tá duša, ktorej väčšiu časť tvorí smútok a hnev. A tú menšiu? Niečo, čo neviem presne pomenovať.

„Jayden, deje sa niečo?" vytrhla ma z rozmýšľania Eloise.

„Hm, nie." uhral som to a znova začal vnímať fotku, „To námestie je iné. Budovy sú novšie a majú väčšie okná. Nepáči sa mi to. Ani tie malé obchodíky." ukázal som a ona sa usmiala. Asi sa to dalo očakávať.

„Najviac mi tam chýbajú stromy. Tie pekné košaté stromy, ktoré lemovali túto ulicu. A aj lavičky sú iné. Tam som trávil čas s Valentine." pousmial som sa.

„Na tie stromy som sa pýtala." hľadela mi ponad plece, až som sa čudoval, že jej môj chlad nevadí, „Vraj až moc prerastali a boli priveľké. Tak ich, no zriedili, spílili."

Na porozumenie som prikývol.

„A tu..." začala, no niekto ju prerušil.

„Eloise, poď dolu, prosím!" zavolala Claide a Eloise vzdychla, no bez slova sa postavila a nechala ma tam samého. Položil som fotky na kopu a nahol sa po jednu, fotografiu jej školy, tiež akási staršia budova, a nie tie nové, čo mi prídu ako z iného sveta. Nad vchodom mala rok postavenia. Pousmial som sa.

1796

A potom som si uvedomil, že som sám seba urazil. Tak vraj som starší. Aj keď, vždy lepšie ako starý. To som si ešte polichotil. Dal som si jednu nohu dolu z postele, no nechtiac som zhodil fotku námestia. Zohol som sa po ňu, keď mi niečo napadlo.

Skontroloval som dvere, oblizol som si pery a rukou zašmátral pod posteľou. Zvedavosť je sviňa.

Roztvoril som denník, keď mi napadlo, či vôbec chcem vedieť, čo si o mne myslí. Aj keď, keby aj niečo zlé, neprekvapilo by ma to. No musel som uznať, že odvtedy napísala dosť veľa, no upútala ma jedna časť.

Tie oči. Najzelenšie aké som kedy videla. Tie najúprimnejšie, najsmutnejšie, najutrápenejšie, no i najodhodlanejšie. Vždy keď rozpráva, alebo spomína na minulosť, akoby sa rozžiarili. Čo sa aj čudujem, však? A keď ho premôže zvedavosť, vyzerá to, akoby tie oči už výraznejšie byť nemohli. Vtedy ba zo mňa dokázal vypáčiť celú pravdu. Úplne celú.

Je ťažké im vzdorovať. Veľmi ťažké.

Už- už som chcel pre svoje, aj jej dobro ten denník zatvoriť, no nedalo mi to a ešte rýchlo pretočil na poslednú stranu.

To je tak absurdné. Nemožné. No totálne som tomu prepadla. Nemôžem si pomôcť. Prečo som to spravila? Prečo som mu to dovolila? Prečo som si nedávala pozor?

Tak dokonale sa mi dostal pod kožu a pritom sám o tom ani nevie. Tak veľmi mi na ňom záleží. Tak veľmi mu chcem pomôcť, aj keď viem, čo ma to bude stáť. Len smútok. Ale na ten som predsa zvyknutá, no nie?

A predsa, bojím sa, čo sa stane ak

Proste to nedokážem napísať. Nechcem to napísať. Nechcem aby sa to stalo pravdou. Všetko bolo dobré, no znova sa to zhoršilo. Nič už nepomáha, nech sa snažia akokoľvek.

Oh Bože, ako mu to poviem? Ak mu to budem vedieť vôbec povedať.

Bojím sa. Tak veľmi sa bojím.

A najhoršie je, že všetko je dobré, dokým je tu on. Lenže obaja dobre vieme, že to už nepotrvá dlho.

Ah, Jayden.

Nechápavo som civel na zápis. Presne pre toto som ten zápisník vyťahovať nemal. Čo sa to s ňou deje? Čo tým myslela?

Chcel som trochu ešte zalistovať a zistiť pravdu, no započul som kroky na schodoch a tak som zápisník schoval späť pod posteľ a rýchlo vzal do ruky fotografiu miestneho Kostola. Nič sa nezmenil. Okrem novej strechy a náteru.

Eloise sa rozvalila vedľa mňa, tak som si tiež ľahol: „Čo sa deje?"

„Len, že cez víkend je dom len tvoj. Ideme na návštevu k príbuzným."

„Ah tak. Tak ja sa už s Daronom a Revom nejako zabavím."

„Len aby všetko ostalo v jednom kuse."

„Ty mi snáď neveríš?" oboril som sa na ňu, „Prečo by som ničil vlastný dom?"

„Ide skôr o tú tvoju uličníckosť." nedala sa.

„Čože?"

Otočila sa na brucho a pozrela na mňa: „Niekedy si ako malý chlapec."

Odfrkol som si a pretočil očami: „Povedz mi jeden dôvod prečo sa..."

„Včera." nenechala ma ani dopovedať.

Zmĺkol som a ona sa víťazoslávne usmiala.

„Ale tanec by som si rada ešte zopakovala."

„Dnes je piatok, drahá Eloise. A to je sviatok. A cez sviatky sa Jayden Witterson len váľa na posteli."

Vysmiala ma: „To robíš každý deň."

„Pretože si môžem dovoliť sviatok každý deň." žmurkol som, „A navyše, zajtra už víkend."

„Ale víkend bude dlhý. Aspoň nech mám na čo spomínať."

Zamyslel som sa.

„Jayden! Vidím ten tvoj potmehúdsky pohľad. Nevymýšľaj hlúposti."

„Ah, škoda." zaškeril som sa, „Na to by si nezabudla určite."

„Možno nabudúce." zasmiala sa, aj keď tým pohľadom dala jasne najavo, že žiadne nabudúce nebude. Uškrnul som sa a ďalej prezeral fotky.

Vzdychol som a prevrátil očami. Bolo hlúpe myslieť si, že denník si nezoberie. Ten záznam ma trápil čoraz viac. Prečo ku mne nie je úprimná. Ona mi pomáha, ale ja jej pomôcť neviem. Zišiel som dolu do obývačky, keď som započul nejaké hlasy. Zamračil som sa a vybral sa von prednými dvermi, keď som si uvedomil, že ten dotyčný stojí pred domom. Odniekadiaľ som ten hlas poznal.

„A čo myslíš, je to ono? Podľa mňa je to hlúposť. Hej ona je." povedal a zasmial sa. Prešiel som cez dvere a naskytol sa mi pohľad na Seana. Čo tu ten chce?

Ani mi nenapadlo zhmotniť sa. Len pre istotu.

„Fajn, som tu." hovoril niekomu do telefónu, „Zdá sa, že tu nik nie je. Možno bude ona doma. Fajn, zlatko, len sa na to pozriem." povedal a tým hovor zrušil. Nechápavo a podozrievavo som si ho premeral. Nemohol som si pomôcť, ale Sean sa mi na niekoho podobal. No nevedel som si spomenúť. Ale už som ho tu videl.

Podišiel k dverám a zazvonil. Ja som stál kúsok od neho a ani sa nehol. Skúsil zazvoniť znova a keď sa nik neozýval, vytiahol telefón a niečo doň naťukal. Následne, keď mu prišla odozva, sa uškrnul. Z tašky, čo mal na chrbte, v ktorej som videl aj učebnice, vybral niečo, čo ale moju pozornosť zaujalo ešte viac.

Páčidlo.

Prekvapene som na neho pozrel, zatiaľ čo on obratne zastrčil páčidlo do medzery. Neveril som tomu. On sa chce naozaj vlámať do domu? Aké úbohé. Niežeby som to ja nikdy nerobil. No mal som lepšie hračky k tomu a lepší plán a nie takto okato.

Chopil sa páčky, že zatlačí, no vtedy som sa chopil príležitosti aj ja. Zhmotnil som sa v tej chvíli, keď som sa dotkol jednou rukou páčky. Tá sa okamžite prudko schladila a Sean ju od prekvapenia pustil a s rachotom padla na zem. Rýchlo sa poobzeral po okolí, akoby niečo hľadal. Možno mňa.

„Daron!" zvolal som a on vybehol spoza rohu, „Odprevaď našu návštevu." povedal som chladne a Daron ako na povel začal vrčať. Sean sa zohol pre páčidlo a namieril ním na Darona, no skôr to vyzeralo akoby mal strach.

Tak rýchlo, ako prišla spomienka na ten osudný večer, keď som ja mieril kopijou na Griolyho kumpánov, tak aj odišla. Začal cúvať, zišiel po schodoch, no mne to nedalo. Podišiel som k nemu zozadu a natiahol nohu, takže sa o ňu potkol, čo bol môj zámer. Padol na zem a Daron sa nad ním nebezpečne týčil. Sean odhodil páčidlo kamsi do kríkov a dal sa na zbabelý útek. Daron za ním vybehol ešte aj na ulicu za bránou.

Spokojne som sa pousmial, aj keď stále som bol nervózny. Čo tu akože chcel? A s kým sa bavil?

Zrejme sa musím Eloise na neho čo to popýtať. To, čo tu vlastne robil, zatiaľ zamlčím. Aj tak je tu ešte aj to páčidlo ako dôkaz. Vybral som ho z kríkov, keď som si na ňom niečo všimol. Bolo tam čosi vyrezané. Vyzeralo to ako kosoštvorec. Pokrčil som nad tým plecami a vzal si úlovok tam, kde sa určite nestratí. Povala je raj takýchto úlovkov.

Nervózne som sa prechádzal po chodbe, držiac v rukách Griolyho denník. Nič také podstatné som tam nenašiel. Rozhodol som sa, že pôjdem ešte na povalu. Tam môžem v pokoji a nerušene premýšľať. Aj tak zvečerievalo, a tak som z jednej zo skríň na chodbe vytiahol dvojitý svietnik so sviečkami. Sviečky sa zapálili a ja som sa vydal hore cez padacie dvierka.

Sviečky som položil na voľné miesto na stole, keď som sa chcel otočiť a nechtiac som sa potkol o jednu škatuľu. Denník mi vypadol z rúk a dosť škaredo padol kamsi pod stôl. Naslepo som natiahol ruku a po pár pokusoch ho znova nahmatal. Vytiahol som ho von. Všimol som si, že zadný obal sa akosi vydul. Prešiel som k sviečkam a prstami ohmatával vyduté miesto.

Bol to dvojobal, obalený v modrej látke. Prednú stranu tvoril len jeden obal. Stlačil som to vyduté miesto. Jeden z obalov, ten vonkajší bol zlomený.

Položil som denník a so svietnikom v ruke sa poobzeral po stole, až som našiel to, čo som hľadal. Vreckový nôž s vyrezávaním, ktorý od nepamäti patril mne. Vrátil som sa späť k denníku.

Prehrabol som si beztak strapaté vlasy a oblizol si pery. Ak ten predmet, čo ten dvojobal stráži poškodím, som v háji.

Opatrne som nožíkom narezal spodnú časť, posúvajúc sa slimačím tempom. Rozrezal som spodnú časť a položil nožík na bok. Mierne som roztvoril otvor a v miernej výplni medzi dvoma obalmi sa niečo zalesklo. Vytiahol som to aj spolu s listom.

Neveril som vlastným očiam.

Valentine tento šperk pôvodne dala do aukcie, no myslím, alebo to skôr moje svedomie, ktoré vina rozožiera, káže, aby som ti ho prenechal.

Grioly.

Bol to ten šperk, ktorý som poslal po Márii v ten osudný deň. Bol to náhrdelník so zlatou retiazkou a príveskom v tvare srdca, spracovaným a obrúseným smaragdom. Valentine vždy hovorila, že má farbu mojich očí.

Bol to ten cenný náhrdelník, ktorý jej mama darovala. Ale prečo by ho dala do aukcie? Prečo sa ho vzdala? Možnože jej veľmi pripomínal mňa. Valentine šperky nikdy neohúrili. Temer žiadne nenosila.

Ani som si neuvedomil, že ten šperk má cez dvesto rokov. Je veľmi drahocenný. Navyše, vyzerá ako nový. Žiadny vplyv zubu času by ste tam nenašli.

Posunul som denník aj nôž a podrobne si premeriaval prívesok vo svetle sviečky.

Pousmial som sa.

„Jayden prestaň už." zahriakla ma, na čo som sa len usmial, „To ťa až tak ten prívesok očaril?"

„Že sa pýtaš, drahá Tina. To, že teba klenoty a šperky nezaujímajú, neznamená, že mňa nebudú."

„Ak by si bol dievča, kľudne by som ti ho podarovala." zasmiala sa.

„A o dva dni na to by som mal hlavu nastoknutú na kôl." uškrnul som sa a nechal náhrdelník náhrdelníkom, „Odkiaľ ho vlastne máš?"

„Prastará mama mojej mamy ho dostala ako dar od snúbenca. A tak teraz koluje ďalej."

„A ty ho dáš svojej dcére." skonštatoval som.

„Ak budem mať dcéru."

„A ak nie?"

„Ty ju určite mať budeš." zasmiala sa.

„Ako si môžeš byť tak istá?" založil som si ruky na hrudi. Usmiala sa a za jemného šúchania dlhej modrej sukni po podlahe si sadla na moju posteľ.

„A ako si ty môžeš byť istý? Navyše, ak to bude čokoľvek, stačí ak bude mať oči takej farby ako ty."

„A to prečo?"

„Lebo tvoje oči sú ako šperky. A to ich muži nenosia." rypla, ale to by snáď nebola ani ona, „A navyše, sú rovnakej farby ako ten smaragd."

„Slečna Spreensová, nelichoťte mi takto po ránu, červená sa mi nehodí." zavtipkoval som.

„Náhodou, ani raz som ťa nevidela červenať." povedala pobavene.

„A snáď ani neuvidíš." zasmial som sa.

Presne preto som tomu nerozumel. Mala dcéru, mohla jej ho podarovať. Dalo by sa povedať, že chcela na mňa zabudnúť? Alebo proste len dodržala tie slová, ktoré mi vtedy prišli len bezduché a prázdne?

Pozrel som na denník.

Akosi sa mi to nezdá. Nie. Bude v tom niečo viac.

Bude to ďalšia indícia.

Tak, čo si zatiaľ myslíte? A aký máte názor na Seana? :D

A ďakujem za pekné komenty <3 vždy potešia :3

Viki :)