Znova pesnička, takže dám signál :)

16. časť

„Tá príroda sa zbláznila." zamumlala Eloise.

Podal som jej bundu z rifloviny.

„Nepotrebujem." povedala.

„Kašleš. Potrebuješ."

Nadhodila nečitateľný, neprítomný pohľad, no nakoniec si ju vzala, zatiaľ čo som ja podržal žlté kvety.

„Ďakujem, že si ich kúpila." povedal som a privoňal si k nim.

„Žiadny problém." usmiala sa.

Sklopil som zrak. Ju sa dá tak ľahko rozveseliť. Teda ja ju viem tak ľahko rozveseliť. Keď sme spolu a usmeje sa, ako teraz, ide o úprimný úsmev. Ale keď je napríklad s Claide, veľa krát je to nútený úsmev a už na pohľad je jasné, že má radšej Marka. Veľa krát som ich videl objímať sa len tak na gauči, keď som sa zvonka vrátil.

Ja som mal, naopak, radšej asi mamu. Ale i otca. Nedal by som na neho dopustiť. Vždy to bol on, komu som chodil po rady. Mama tu bola zas vtedy, keď som bol utrápený a chcela mi pomôcť. A brat, s ním som sa klbčil, ale ak šlo o vážnejšiu vec, vždy mi rád pomohol. A potom tu bola Valentine. Moja sestra, ktorú som nikdy nemal. Bol som k nej úprimný ako k žiadnemu inému cudziemu človeku. To bola moja rodina.

„Jayden." ohlásila ma smutne.

Ak by som mohol, povedal by som, že mi bolo doplaču.

„Nič sa nedeje, poďme ďalej." povedal som mierne zachrípnuto.

Zastala a načiahla ku mne ruku.

Prijal som ju a niekam ma brala.

„Kam ideme?"

„Do kaplnky pôjdeme inokedy." povedala a ja som už ochvíľu uvidel jazero. Zastali sme na okraji, kde vyrastala čerstvá zelená tráva. Eloise si kľakla a ja som sa zosunul vedľa nej. Hladina jazera nestála, pretože na jednej strane sa jazero vlievalo ako vodopád do druhého, odkiaľ potom viedol malinký potôčik k tomuto. Jednoduchý kolobeh. Hladina sa pomalinky posúvala.

Eloise vzala jeden kvet, odtrhla takmer úplne hore celú stonku a položila ju do trávy. Sledoval som ju. Nahla sa dopredu, pridržiavajúc sa jednou rukou a jemne položila kvet na hladinu. Sledoval som jeho odraz, ako sa slimačím tempom posúva.

Eloise mi podala ďalší kvet a pre seba tiež. Spravil som to isté, čo ona a naraz sme položili na hladinu ďalšie kvety. Potom som položil ešte dva a Eloise tri, až nám nezostal žiadny, iba stonky.

„Je to krásne." povedal som a hľadel na kvety.

„Áno je." pousmiala sa spokojným úsmevom. Obaja sme sedeli v tureckom sede a sledovali žiarivé žlté kvety na pokojnom prúde jazera.

Nechcel som odtiaľto odísť. Dokázal by som tu sedieť aj celý deň. Cítil som sa tak príjemne.

„Ako si vedela, že toto by sa mi páčilo?"

„Neviem. Ja som to zvykla robiť doma, keď mi bolo smutno. Mali sme tam rieku."

„Odkedy si tu, býva ti smutno?"

Obaja sme len hľadeli na plávajúce kvety a jarné slnko nás hrialo na tvári.

„Občas."

„A bola si už šťastná?"

Ucítil som jej pohľad: „Bola, Jayden. S tebou som šťastná."

„Aké hlúpe." nešťastne som sa usmial, „A ja som stále nešťastný."

„A keď si so mnou, si tiež nešťastný?"

Pozrel som na ňu, no následne zabodol pohľad na stonky v tráve.

„Pri tebe sa cítim lepšie, Eloise. Lebo nie som sám. Pomáhaš mi, a pritom za to nič nechceš."

„Načo by som aj chcela?"

„Tak prečo mi pomáhaš, keď sa poriadne ani nepoznáme?" odhodlal som sa zdvihnúť zrak a pozrieť do tých bledozelených očí.

„Pretože som ešte nikdy nestretla niekoho ako si ty. Nemyslím teraz to, čím si."

„Tak teda čo myslíš?"

„Predsa... teba celého. Si ako taký zjav. Nevšedný, nikde by som už niekoho ako si ty nenašla. Si vďačný priateľ, máš v sebe tú povahu neskroteného mladého chlapca, no zároveň tú vážnosť skúseného muža. Si neuveriteľne všímavý, vidíš aj tie najnepatrnejšie detaily a nič pred tebou neostane záhadou. Si bystrý a to ti vo veľa veciach pomáha. Výbušný a náladový ako aprílové počasie, ale zároveň tak mrazivo kľudný, že ešte aj divoká rieka by prestala burácať. Máš verných priateľov a ty im neostávaš nič dlžný." vyrazila na jeden dych a nadýchla sa. Nedokázala mi pozrieť do očí. Popravde, ani som sa nečudoval. Takto by som sa nedokázal opísať ani ja. No vo veľa veciach mala pravdu. Vlastne v každej jednej.

„Ani tebe?"

„Ani mne."

„Ako to? Ja mám pocit, že som ti zadĺžený až po uši."

„Všetko mi splatíš, keď mi venuješ jeden šťastný úprimný úsmev."

„Nič viac?"

Pokývala hlavou.

„Kiežby to bolo také ľahké."

„Ale ja sa nikam neponáhľam." usmiala sa a vzhliadla ku mne. Tiež som na ňu pozrel, keď moju pozornosť upútalo niečo iné.

„Aha, vracia sa." ukázal som na prvý vypustený, mierne rozmočený žltý kvet, ktorý sa z potôčika s rýchlejším prúdom vyplavil späť do jazerného pomalého. Eloise sa jemne usmiala.

„Len si ich obleč."

„Ak mi nepovieš o čo ide, tak to nespravím." založila si ruky na hrudi.

Pristúpil som k nej: „Prečo mi neveríš?"

„Lebo vidím ti na očiach, že niečo chystáš."

Pousmial som sa: „Tak si ešte neoslepla."

Zažmúrila mierne nahnevane oči. Nadvihol som obočie.

„Tak fajn. Ale nepraj si ma, ak mi chceš uškodiť."

„Ale prosím ťa." pretočil som očami a otočil sa na odchod, no vo dverách som sa ešte ozval, „To si počkám, kým zaspíš."

„Jayden!" zakričala nahnevane a mierne neisto Eloise spoza zatvorených dverí. Potichu som sa pobavene zasmial a načiahol sa po hudobný nástroj, ktorý som doniesol z povale rovnako ako šaty.

Na husle hrával jeden postarší muž s už belasými vlasmi aj fúzmi a hnedými očami. Bol súčasťou zboru a raz sa predviedli aj v tomto dome. Inak zvykol hrať sám, do ticha ponurej noci.

Zišiel som do spoločenskej miestnosti a husle položil na klavírnu stoličku. Poťukal som po klávesoch klavíra a premýšľal. Napokon mi predsa len zišla na um jedna pieseň.

„Jayden." ohlásila ma Eloise. Otočil som sa. Mala na sebe honosné hnedé šaty. Vrch bol korzetový a následne dve široké sukne- jedna biela a druhá na nej, hnedá s ornamentami. Výstrih korzetu zdobili pripevnené striebristé kamienky. Teraz, keď ich mala na sebe bez trička, vyzerali lepšie. Nemali žiadne rukávy a vlasy jej spočívali na odhalených pleciach.

„Och, zabudol som." pobehol som k nej a vlasy jej prehodil cez jedno plece. Uchopil som šnúrky a stiahol.

„Stačí." povedala a ja som šnúrky šikovne uviazal a vlasy jej spustil.

„Ladíme sa." usmiala sa a ja som žmurkol. Vzal som ju za ruky v bielych rukaviciach po lakte.

„Smiem prosiť?"

Vyvalila oči: „Ale ja neviem dobre tancovať." presviedčala ma.

„Už sa z toho nevymotáš." uškrnul som sa, „Videla si ako sa tancuje viedenský valčík?"

„Áno, ale..."

„Výborne. Tak sa len sústreď a nechaj sa viesť." pousmial som sa. Chabo prikývla a bola bledá ako stena, „Čo si taká bledá? Nemusíš sa strachovať."

„Ale keď ty vieš určite mnoho krát lepšie tancovať. A navyše, nemáme hudbu."

„Hudbu nechaj na mňa. Sme tu len my dvaja. A Daron v záhrade a Reva si cupitá po streche. Žiadny stres."

„Dobre."

„Uvoľni sa." povedal som a ľavou rukou som chytil jej pravú a ostali nám na úrovni hlavy. Pravou som ju chytil pod ľavým plecom a ona si ľavú ruku položila na moje rameno, „Výborne." pochválil som ju.

(*Teraz*)

Privrel som oči a začal sa sústrediť. Po chvíli sa ozvali prvé, mierne rýchle tóny hudby a k nim zvučné hlboké. Začali sme tancovať a Eloise nenachádzala slov. Hľadeli sme si do očí a celkom zohrane tancovali. Čo som bol rád, keďže pred chvíľou tvrdila niečo iné. Pri otočkách jej sukňa pri nohách opisovala polkruh, vlasy jej viali, no poslušne napriek tomu stáli a rámovali jej dievčenskú tvár s menším nosom a pekne tvarovanými perami, ktoré sa občas na mňa nesmelo usmiali.

„Som s tebou rád Eloise."

„Aj ja Jayden." povedala tíško.

Krúžili sme po veľkej miestnosti ako po vlastnom parkete.

„A vraj kto tu nevie tancovať." pousmial som sa a ona na moment hanblivo sklopila zrak, no potom ho znova uprela na mňa a sledovala ma rovnako pozorne ako ja ju.

„Dokážeš neskutočné veci, Jayden."

„Tak snažím sa." zažartoval som. Zohrávali sme sa čoraz viac, a o to lepšie a obratnejšie sa nám tancovalo.

„Ešte som s chlapcom netancovala."

„Nie?"

Pokývala hlavou.

„Treba okúsiť nové veci." povedal som a husle na nadvihli aj so sláčikom a začali ku klavíru dodávať zvučné tóny. Eloise na mňa neveriacky pozrela. Pousmial som sa.

„Je to úžasné." povzdychla.

„Myslíš..."

„Všetko." usmiala sa, „Šaty, tanec, hudba a tvoja snaha."

„Snaha byť šťastným."

„Šťastným so mnou?"

„Možno."

„Tak možno." rypla.

Prudšie sme sa zatočili, až takmer stratila balans a zasmiala sa.

„Ja nie som stavaná na takéto šaty. Nepokúšaj ma s takýmito podlými trikmi." napomenula ma.

„Ale predsa nespadneš." ubezpečil som ju s úškrnom.

„Alebo spadneš so mnou." zaškerila sa. Husle pomaly utíchli a my sme v pravidelnom rytme tancovali ďalej.

„A si šťastný?" ozvala sa.

Neodpovedal som. Páčilo sa mi to, to bola pravda. Cítil som sa dobre, aj to bola pravda. No čo predstavovalo šťastie? Ja sám neviem. Dvesto rokov som o ňom nepočul. Nemohol som jej odpovedať. Nevedel som.

Vyčítala mi to z pohľadu a tvár jej mierne povädla.

„Cítim sa príjemne." ako po ten celý čas, čo sme sa bližšie spoznali.

Prikývla.

„Eloise, ja neviem, aké je to byť šťastným." povedal som mierne smutne.

„Je mi to ľúto Jayden. Ale pomôžem ti, dobre?"

„A čo potom?" husle sa znova ozvali.

„Potom sa naučíš, byť spokojným. Pretože keď je niekto šťastný, nič mu nemôže chýbať. Je spokojný."

„Ale ty šťastná nie si. Čo ti chýba?"

„Netuším."

Hudba dohrala a my sme zastali. Ruky nám ovisli, no držal som ju za predlaktia a uprene sledoval bledunkú zelenú v jej očiach.

„Chýba mi viacero vecí. Namiesto pozornosti od rodičov mám tú tvoju. Žiadnych priateľov nemám. Ani len milujúcu rodinu. Jediný otec je tu ten, ktorý na mňa dohliada a nerobí to z povinnosti ako Claide." to, že bola znechutená svedčalo aj o tom, že svoju mamu nazvala menom.

„Takže ti predsa len pomáham?"

„Áno." konečne sa usmiala a pozrela mi do očí, „Ale ten úsmev mi budeš dlžný tak či tak." pustil som jej ruky a ona zacúvala.

„A to už prečo?" vykročil som k nej.

Začala cúvať ešte viac.

„Za to tvoje neustále zabŕdanie." našpúlila pery.

„Takže takto." povedal som ľadovo pokojne a ona nechápavo zastala, „Tak to sa pripravte na útek, slečna McCovenová."

Zoširoka sa usmiala a už sa hnala cez celú miestnosť preč. Dal som jej menší náskok a potom sa rozbehol za ňou. Dobehol som ju v obývačke. Obzrela sa, no to robiť nemala, pretože sa potkla a keďže som už bol pri nej schmatla ma nemotorne za košeľu a skončil som na zemi vedľa nej.

„Ja som ťa varovala." povedala a zasmiala sa.

„A ja ako vždy nikdy neposlúchnem," zasmial som sa, „A vybrala si si zlú trasu, horné poschodie by bola lepšia voľba."

Chvíľu na mňa hľadela v nemom úžase.

„Čo sa stalo?" opýtal som sa nechápavo.

„Nič, len... Ty sa smeješ." usmiala sa.

„Len škoda, že takáto radosť trvá len chvíľu, Eloise." pousmial som sa. Lenže ja chcem byť stále taký šťastný. A s kým iným by sa mi to mohlo podariť lepšie, ako s ňou?

„Reva!" zvolal som po celom dvore.

„Ja sa bojím, Jayden."

„Nič ti nespraví, len drž tú ruku vzpriamenú." pozdvihol som jej ju.

„Už ma raz ďobol."

„To bolo dávno." mávol som rukou, „Reva!"

„To si ma fakt utešil."

Mohutný krkavec si sadol na neďaleký konár.

„Teraz je rad na tebe." povedal som a stúpol si za ňu. Položil som jej ruku na plece a sledoval krkavca. Vyzdvihla ruku a ľavou zakrúžila nad pravou, kde držala mäso.

„Reva!" zvolala. Krkavec potočil hlavou.

„Hlasnejšie. Drsnejšie. Toto bolo akoby si zvolávala deti na obed."

Vzdychla nad mojou poznámkou a potom zahučala: „Reva!"

Zabehlo jej a odkašlala si. Krkavec sa mykol a rozprestrel krídla, chystajúc vzlietnuť.

„Na tretí krát všetko dobré." prehodil som.

„Reva!" zvolala a krkavec sa skutočne odrazil od konára, vyletel a ladne s rozpestrenými krídlami v plnej krásnej dĺžke a veľkosti letel priamo k nám.

„Nekrč tú ruku, inak ťa udrie." povedal som a rýchlo jej ju narovnal a podoprel, lebo mi bolo jasné, že netuší akú má krkavec váhu a nastavil niečo vyššie nad hlavu. Krkavec si sadol a ruka jej hneď klesla.

„On je enormne ťažký." hlesla udivene, zatiaľ čo Reva si pochutnával na mäse.

„Snáď si nečakala, že vychovávam sliepku." povedal som a zazrela po mne.

Po kúsku mäsa neostala ani stopa.

„Môžeš ho pohladiť po hlave."

„Určite?" opýtala sa neisto.

„Určite." povedal som s kľudom. Reva skákal pohľadom raz na mňa a raz na Eloise. Opatrne načiahla ľavú trasľavú ruku k Revovej hlave a končekmi prstov ho pohladila. Keď videla, že krkavec je kľudný, pohladila ho s väčšou istotou, zatiaľ čo on ju skúmavo sledoval.

Podal som mu ešte zvyšné dva kúsky mäsa a pohladil ho po hlave. Následne som Eloise ukázal aby nadvihla ruku, na znak aby vzlietol. Reva zamával krídlami a vysadol na najbližší konár. My sme sa usadili na drevenej lavičke pod stromom a slnko nás zohrievalo a okolité vône ruží a kvetov opantávali.

„Eloise?"

„Áno?" zdvihla oči od učebnice matematiky.

„Ako to vyzerá tam vonku? Za bránou?"

Usmiala sa na mňa: „To by chcelo tvoju bohatú predstavivosť, Jayden."

„Ani mi to neskúsiš trochu opísať?"

„Povedzme nákupné centrum..." zamyslela sa.

„Čo to?"

Zasmiala sa: „Nákupné centrum. Veľká z jednej strany presklenná budova..."

„Počkať. Zo skla?" zas som jej udivene skočil do reči.

„Vravela som, že na to potrebuješ fantáziu."

Vzdychol som: „Škoda, že to nemôžem vidieť."

Zamyslene sa dívala kamsi do diaľky. ja som zabodol pohľad do zeme a znova preklínal osud, aký mám.

„Možno by som mohla niečo vymyslieť." povedala napokon.

Nadvihol som obočie a pohľadom našiel jej zelenkavé oči: „Naozaj?"

„Áno." usmiala sa, „Ale spravme výmenný obchod."

Napriamil som sa a čakal na ponuku.

„Pomôžeš mi s matikou, lebo ja som z toho úplne mimo."

Usmial som sa.

Tak, čo hovoríte na ich momentálnu situáciu? :)

Ďakujem za priazeň :3

Viki :)