13. časť

„Berte ho!" štekol Grioly a už som mal ruky za chrbtom a stál na rovných nohách. Grioly vzal drevenú debničku a všetci sme zišli dole. Rodičia aj brat na mňa prekvapene a neisto pozreli.

„Ako som vravel," začal Grioly a hneď na sotili na kolená, „je to šikovný chlapec."

Otvoril debničku.

„Mesiace a mesiace zháňal pravdivé dôkazy, dokonca bol aj v mojom dome. Všetko je tu spísané. Nikdy som si nemyslel, že niekto toho dokáže tak veľa objaviť. Mal na mňa taký vplyv, že som sa aj neraz pred ním preriekol. Proste som neveril, že tak mladý chlapec ma tak dokonale prekukne." povedal a pozrel na mňa. Mračil som sa na neho jedna radosť.

Zacítil som otcov pohľad a pozrel sa tým smerom: „Prepáč synak, že som ti neveril."

„Aké dojemné." zasmial sa Grioly a moja mesačná práva skončila v plameňoch.

„Nie!" zvolal som a len čo sa mi podarilo vytrhnúť sa mužom zo zovretia, hodil som sa na Griolyho a obaja sme skončili na zemi.

Jednu peknú som mu uštedril do tváre.

„Ty hlúpy nespratník!" zahnal sa a päsťou a trafil ma do temena, čo ma na chvíľu vykoľajilo. To využili a už ma zbierali na nohy. Všetko sa so mnou točilo. Snažil som sa zaostriť.

Grioly si šúchal sánku a prebodával ma pohľadom: „Mám toho dosť. Skončime tieto hrátky." mávol rukou a už ma muži brali von. Snažil som sa im vytrhnúť, ale ešte stále som sa necítil dobre.

„Jayden!" kričali za mnou trojhlasne.

„Nie, Jayden!" započul som mamin srdcervúci plač.

„Nedotýkajte sa ho!" skríkol otec.

No to bolo asi tak všetko. Záchrana neprichádzala. Ťahali ma cez záhradu nevedno kam.

Aspoň som zachránil Mariu a jej dieťa. A Valentine je v bezpečí. Ale čo moja rodina? Čo s nimi ten pokrytec spraví? Čo vôbec chce spraviť so mnou?

Čo som si vôbec od toho všetkého sľúbil? Bol som naivný. Nerátal som s tým, že Grioly bude mať niekoľko kumpánov. Nerátal som s tým, že budú ozbrojení. Že ma tak ľahko oklamú.

Z oka mi vypadla slza a hneď ju nasledovala ďalšia. Nie, nemôžem to nechať len tak.

Trhol som sebou tak silno, že som až spadol na zem, ale to ma naopak kumpáni spacifikovali. Spoznal som miesto kde sme. Pri studni.

„Nie!" skríkol som. Mykal som sa, no i tak ma premohli a už ma zdvihli.

„NIE!" takto to nesmie skončiť. Ja nechcem umrieť. Čo bude s mojou rodinou? Čo bude s Valentine? S Mariou?

Čo ma čaká?

Až štyria ma vzali na ruky, no stále som sa nevzdával. No predsa som prehral. Posledné, čo som videl bol Johannesov nečitateľný výraz. Potom ma zaliala studená voda a nič som okolo seba nevidel. Videl som iba nad seba a to, ako pomaly klesám.

„Jayden!" počul som výkrik môjho mena a uvidel otcovu šokovanú tvár. Snažil som sa plávať späť ale telo mi krehlo od studenej vody, svaly ma neposlúchali. Kyslík mi unikal.

Pred očami som mal dnešné ráno. Ako sme sa zabávali s Valentine. Jej úprimný smiech. Bratov návrat aj s Máriou a jej povzbudivé slová. Na mamin krásny úsmev a nakoniec na otcove uznanie, ktoré som ľahko vyčítal z tváre, keď zistil pravdu. Prvý krát ma uznal. Len škoda, že v takejto situácii.

„Jayden!" počul som jeho rev, no ten zanikal v tichu a temnote vody, ktorá mala pár stupňov pod nulou. Ale ja som nevnímal už nič okolo seba. Pred očami som mal len spomienky. Slané slzy sa zmiešali s vodou, rovnako ako sa ňou predierali posledné bublinky môjho dychu.

Nechcel som sa vzdať. Chcel som za nich bojovať. Miloval som ich, než už boli akékoľvek nezhody. Ale teraz je všetkému koniec. Toto je môj koniec.

Posledné slovo zaniklo v tichu a temnote, ktorou som bol náhle obklopený.

Pozerali sme si do očí. Plakala. Mojim pričinením. Ak by duch vedel plakať, oplakával by som ten deň celé noci. Žiaľ som sa dokázal dusiť len svojím smútkom.

Smrkla a následne ma dosť nečakane objala. Opatrne, pomaly som jej objatie opätoval a hlavu si položil na jej plece.

Je to vonku. Po dvesto rokoch je moje tajomstvo vonku.

Počul som jej tichý plač a objatie zosilnelo.

„Eloise, to je v poriadku." výborne, hlas ma dokonale zrádzal.

„Nie je to v poriadku. Vôbec nie. Ako to vôbec môžeš povedať?"

„Pretože po tých rokoch som sa naučil, že nech chcem akokoľvek, už sa nikdy nič nezmení." zašepkal som a zatvoril oči.

„Chcem ti pomôcť."

„Nie Eloise. Robíš chybu. Veľkú chybu. Zabudla si, že som mŕtvy? Nemôžeš ma mať rada. Bude ťa to bolieť, keď budeš odchádzať."

Cítil som jej slzu: „Na to je už neskoro, nie?"

Mlčal som. No nakoniec zo mňa predsa len niečo vyšlo: „Prečo to robíš Eloise?"

„Ja..." začala, no potom sa ešte viac rozplakala. Chvela sa mi v náručí. Jej blond končeky ma šteklili na tvári a sálalo z nej príjemné teplo, aj keď som vedel, že ona má z nášho objatia husiu kožu, lebo zo mňa, naopak sálal chlad.

„Nechcem, aby si sa sklamala. Máš život Eloise. To čo ja mať nikdy nebudem. Čoskoro odídeš, nájdeš si priateľov..." pokrútila hlavou, „Ale áno Eloise. Budeš šťastná. Bezo mňa. Bude ti tak lepšie."

„Prečo to hovoríš?"

„Lebo je to pravda."

Znova pokývala hlavou.

Opatrne som ju pohladil po vlasoch, no spustilo len ďalší plač a tak som radšej prestal.

„Prečo je všetko tak ťažké Jayden?" zavzlykala.

Neodpovedal som. Jednak som nikdy nedokázal nikoho utešiť a jednak som jej na to nemal čo povedať.

Odtiahla sa odo mňa za začala chrčať.

„Eloise si v poriadku?" povedal som a nevedel čo skôr. Bola červená v tvári a nevedela popadnúť dych. Buchol som ju po chrbte a rozkašlala sa. Mala strašný kašeľ. Celá sa triasla. Oprela sa o kolená a lakte a po hodnej chvíli sa konečne nadýchla.

„Eloise čo sa stalo?"

Chcela niečo povedať, ale nevydala ani hláska. Zhlboka dýchala a snažila sa ukľudniť. Ruku mala na hrudi a tvárila sa, akoby mala každú chvíľu odpadnúť. V momente som konal. Oprel som ju o truhlicu do polosedu- poloľahu a o necelé dve minúty som bol späť aj s pohárom vody. Vypila ho do dna a ešte stále sa triasla.

„Lepšie?"

Chabo prikývla.

„Čo sa deje?"

Zovrela pery a privrela oči.

„Nechceš mi to povedať?"

„Neviem... ako." vydala zo seba na silu.

„Nerozumiem ti Eloise."

Preglgla. Takže z nej nič nedostanem. Fajn.

„Povieš mi to potom, dobre?"

Prikývla: „Dopovieš... čo sa stalo?"

Vydýchol som. Znova sa mám vrátiť k spomienkam?

No chápem ju. Nedopovedal som predsa celý príbeh. Nádych. Zaťal som päste. Predsa, čo som začal, to dokončím.

Otvoril som oči a prudko sebou mykol. Bol som vo vode. Začal som plávať hore, keď moje nohy o niečo zavadili. Zmätene som sa otočil a keďže som predpokladal, že hodnú chvíľu vo vode vydržím, lepšie som sa pozrel, čo to predo mnou vlastne plávalo.

Telo.

Nie.

Moje telo. Ja.

Preblesol mnou šok a chvíľu som civel len tak pred seba. Na mŕtveho Jaydena s bledou pokožkou a rozmočeného do nitky.

Vyplával som a konečne sa mohol nadýchnuť. Poľahky som začal liezť po stene studni až na vrch. Vôbec som sa neunavil. Až keď som bol hore, a mohol si konečne sadnúť, som si uvedomil tú skutočnosť.

Ja som mŕtvy. Zostala zo mňa iba duša.

Porozhliadal som sa. Všetko vyzeralo normálne, no na zemi som videl stopy po krvi. V kríku, kúsok od studne som našiel mŕtve telo. Radšej som odvrátil zrak a rozbehol sa k domu. Bol som pred predným vchodom, keď som započul kočiar. Rozbehol som sa k prednej bráne. Cez bránu som uvidel Valentine s Damianom, ktorý nakladal veci do kočiara.

„Valentine!" zakričal som, no keď som chcel vyjsť, proste som narazil do neviditeľnej bariéry. Zaprel som sa, „Valentine!"

Nepočula ma. Nik ma nepočul.

„Bude to tak lepšie drahá." povedala jej mama.

„Prečo sa to muselo stať matka? Mohol vyviaznuť živý. Oni vyviazli. A navyše Grioly..." zlomil sa jej hlas a rozplakala sa. Nie, nechcel som aby plakala. Chcel som jej pomôcť. Chcel som, aby ma videla.

„Valentine..." zlomil sa mi hlas a sledoval, ako jej Damian so starostlivým výrazom pomáha nastúpiť a následne sa rozlúčil s jej mamou.

„Valentine..." chcel som plakať, keď som videl ako kočiar odchádza, ale nedokázal som to. Mal som v sebe veľký smútok. Ničil ma. Prial som si umrieť znova. Odísť z tohto sveta. Vypariť sa. Necítiť tú zimu a chlad, ktoré ma sužovali, aj keď bola neskorá jar.

Oni prežili.

Zdvihol som hlavu.

Prežili? Podarilo sa im to. Zachránili sa. Otec ma chcel zachrániť, ale už bolo neskoro. Ale prežili. No kde sú?

Rozbehol som sa do domu. Vošiel som dnu, no všade bolo mrtvo. Vošiel som do spoločenskej miestnosti a...

Neskutočný smútok sa zmenil na neskutočný hnev.

„Ty!" zareval som a Johannes sa akoby prebral z tranzu. Zaostril na mňa a v momente už cúval preč.

„To nie je možné." povedal a cúval rovnako rýchlo ako som sa ja k nemu rútil, „Ty si predsa mŕtvy!"

„Ako si mohol?! Čo si to spravil?!" zreval som na neho a videl mu na očiach ten veľký strach. Zastal som kúsok od neho, keďže on už bol pritisnutý o stenu.

„Choď preč!" kričal.

„Opusť tento statok ak máš toľko hrdosti v sebe, ty sviniar!"

„Čo si zač?" opýtal sa prestrašene a díval sa mi do očí.

Naklonil som hlavu: „Tvoja najhoršia nočná mora."

Môj hlas bol ľadovo pokojný. Ľadovo vražedný.

Pritisol som ho ešte viac o stenu, nevedel som odkiaľ sa vo mne vzala tá sil, no nohy mal vo vzduchu.

„Nezabíjaj ma!" zavzlykal strachom. Bol úplne bledý.

„Ani nevieš ako veľmi po tom túžim." bola to pravda. Chcel som sa pomstiť. Chcel som ho vidieť mŕtveho, „Ale to by bolo pre teba vykúpenie ty nehanebný pokrytec!" zasyčal som a on do bolesti skríkol.

Vytreštil som oči na neho. Hlavne na tú kopiju zapichnutú v jeho ľavom ramene. Ako som to spravil?

Pustil som ho, no to ešte viac zvrieskol a zdravou rukou sa zavesil o kopiju, až sa mu ju podarilo s bolestným revom vybrať. Ťažko dopadla na zem.

„Vypadni." povedal som vražedne a on na mňa vyjavene hľadel, „Vypadni!" zrúkol som a on sa rozbehol preč.

Klesol som na kolená.

Čo sa to stalo? Prečo som tu?

Všetci mi chýbajú. Ani som sa nerozlúčil. Ostal som sám. Úplne sám.

Už nikdy neuvidím rodinu, Mariu, Valentine, ani svoje vysnené dievča.

Nemôžem odísť z tohto domu. Som tu uväznený.

Dokedy?

„Navždy." dopovedal som, „Bolo to prvý a posledný krát čo som niekomu vážne ublížil. Nakoniec panstvo začalo chátrať a následne sa zrekonštruovalo a začali sa objavovať noví návšetvníci."

Vyčerpaná Eloise si utrela slzu.

„Už je ti lepšie?"

„Telesne?" opýtala sa zachrípnuto, „Áno. Duševne? Cítim sa ako totálna troska. Myslela som si, že... nečakala som niečo takéto. Proste je to veľmi silný príbeh. Nepredstaviteľný. Ten najsmutnejší aký som kedy počula. Jayden, mne je to tak ľúto. Nikdy som to od teba nemala žiadať. Bola som hlúpa. Až teraz som pochopila aké je to pre teba ťažké o tom hovoriť. A neskús ma znova utešiť tým, že je to v poriadku. Nič nie je v poriadku."

„Nie je." pritakal som a zvesil hlavu.

Na povale sa rozhostilo ticho.

„Chcela by som..." povedala a pozrel som po nej, „Chcela by som poznať starého Jaydena."

Smutne som sa pousmial. Aj ja by som ho rád spoznal.

„A hlavne by som chcela byť úprimná tak ako ty voči mne. Je neuveriteľné, odkiaľ si nabral toľko odvahy. Však.. však si mi rozpovedal o svojej smrti. O pekle, ktoré si prežil. A ja to nedokážem. A pritom..."

„Ja to od teba neočakávam Eloise." prerušil som ju.

„Ale ja..."

„Eloise." zastavil som ju, „Je to len na tebe. Niektorí tú odvahu skutočne nemajú a ja ťa nenútim zveriť sa mi."

Aj keď nerád, ale musím uznať, že to vyrozprávanie mi tak neskutočne dobre padlo. Konečne som si mohol vydýchnuť.

Aj tak nebola spokojná.

„Poď, pôjdeme do izby."

Prikývla a pomohol som jej vstať.

„Moja snúbenica bude tá, ktorá sa ma zaujme na prvý pohľad a nie akési dievča stojace v rade, ktoré sa chystá pohašteriť s ostatnými o moje srdce."

„Nevešaj hlavu. Raz si svoje vysnené dievča nájdeš, len treba čakať."

„Každá žena má rada ruže. Sú romantické. A kto by dokázal byť pri tebe nešťastným? Ty robíš ľudí šťastnými a sám nevieš ako. Jednoducho to máš v sebe."

Nie. Proste nie. To sa nedá.

To je hlúposť aby...

Radšej som odvrátil od Eloise zrak a spolu sme sa vrátili do izby.

Určite je to hlúposť.

Takže čo hovoríte na Jaydenov príbeh a na Jaydena a Eloise? :D :)

Ďakujem za pekné komenty, votes a čítania :3 robíte mi radosť :3

Viki :)