,,Tu nám naozaj nikto nedá pokoj," zamrmlala Meg pri pohľade na všetkých tých démonov, čo nás obklopili.

,,Nijakí démoni nás nezastavia," precedila som cez zuby. ,,Nikto mi už nezabráni v tom aby som sa dostala domov!" vykríkla som frustrovane a takmer zúfalo. Naozaj ma už otravovalo ako sa v jednom kuse niekto snaží prerušiť môj návrat domov - hlavne, keď som nikdy predtým nebola takto blízko.

Ani jeden z démonov neodpovedal. Obkľúčili nás vytvoriac okolo nás kruh, tak ako v Louvri, akurát teraz ich bolo značne menej.

,,Človek sa už pýta, prečo toto robia. Aj tak nič proti tvojej mágii nezmôžu," pokrútila hlavou Meg a mňa pri jej slovách oblial studený pot.

Démoni možno hlúpi boli, ale Agleh nie. Veľmi dobre vedela, že s dvanástimi démonmi si moja mágia hravo poradí a aj tak ich neprestávala posielať. Nešlo jej o to, aby nás zničili.

,,Chce nás zdržať," skonštatovala som sucho.

,,Nechce aby sme sa dostali do Anterlavu, ale naveky to robiť nemôže."

,,Očividne sa o to chce aspoň pokúsiť," povzdychla som si a moja mágia sa znovu zjavila, ako sa kruh démonov okolo nás začal zužovať rýchlejšie.

Oči mi znovu zažiarili ako reflektory. Jasne a ostro som videla každučký detail v miestnosti. Ani som sa nemusela pozrieť na svoje ruky aby som vedela, že moje žily znovu žiaria, rovnako ako moje dlane. 

Natiahla som ruky pred seba s otvorenými dlaňami nahor a z nich vytrysklo biele oslepujúce svetlo. Onedlho úplne pohltilo všetkých démonov naokolo a pomaly zhaslo.

Zažmurkala som a zrak sa mi vrátil do normálu. ,,Už nestrácajme čas," povedala som a začala točiť kolieskom na hracej skrinke. Keď som mala pocit, že som ju natiahla už dostatočne, koliesko som pustila.

Skrinka vydala zo seba tichú sladkú melódiu. Znela tak strašne nostalgicky a okamžite ma prinútila myslieť na Anterlav, akoby som ho už aj tak nemala plnú hlavu. Tentoraz to však bolo o čosi iné.

Mala som pocit, že pred očami úplne jasne vidím lúku so svietiacimi rastlinami, na ktorej poletovalo množstvo farebných svetielok a nad ňou sa rozprestierala nebeská klenba s Anterlavskými súhvezdiami - moja prvá zastávka v Anterlave.

Oči sa mi naplnili slzami. Boli to slzy dojatia, smútku, alebo radosti? Možno všetkého odrazu. Srdce mi však zaplavila túžba byť tam, oveľa silnejšia ako tá, ktorú som cítila doteraz. Teraz to bolo, akoby som sa vďaka nej dokázala dostať do Anterlavu aj bez mágie.

Pomaly ale celkom iste sa obraz, ktorý som videla jasne vo svojej mysli, začal meniť na fyzický priamo predo mnou. Priamo uprostred otcovej pracovne sa zjavila diera do Anterlavu. Nemala pevný tvar ako dvere, či okno. Zjavila sa tam akoby v hmle s rozostrenými okrajmi.

Pohľad mi zablúdil na Meg a zistila som, že aj jej sa v očiach lesknú slzy. Hudba pomaly stíchla, ale priechod do Anterlavu zostal.

,,Musíš ísť," hlesla Meg ticho.

,,Čože?" spýtala som sa prekvapene a utrela som si slzy, ktoré vo mne hudba z hracej skrinky vyvolala. ,,Snáď my, nie?"

,,Mala si pravdu, Lauren. Ten portál musíme uzavrieť."

,,Nie. Možno je to tak ako vravíš a dá sa zavrieť aj zvnútra," povedala som a hlas sa mi roztriasol. Až príliš dobre som tušila kam toto celé smeruje.

,,Nemôžeme to riskovať," povedala Meg a pozrela sa mi priamo do očí. V očiach sa jej stále leskli slzy, ale hlas mala pevný. Na rozdiel od toho môjho. ,,Jedna z nás tu musí ostať, aby sa uistila, že sa portál skutočne zavrie."

,,Tak zostanem ja," snažila som sa ovládnuť triašku v mojom hlase.

,,Nie. Je to tvoj domov. Spravila si tak veľa aby si sa tam dostala."

,,Ale... Ty si mi tak pomohla. A tak veľmi si tam chcela ísť. Nemôžem..."

,,Ale môžeš. Choď domov, Lauren. Ja zostanem," povedala Meg pokojne. Obdivovala som ju. Napriek všetkému čím som si prešla som nedokázala ani len ovládnuť svoj trasúci sa hlas či slzy, čo sa mi nahromadili v očiach.

,,Meg..." hlas sa mi zlomil. Preglgla som a pokračovala: ,,Démoni sa vrátia. A Agleh... Nezastavíš ju. Čo ak..."

,,Ja to zvládnem," pousmiala sa. ,,A na mne jej aj tak nezáleží. Skrinku necháš tu. Ja zatvorím portál a skrinku zničím. Agleh sa do Anterlavu nedostane."

,,Ja..." chcela som ju znovu presviedčať. Urobiť niečo, aby sa to nemuselo skončiť takto. Vedela som, že Agleh po nej nepôjde. Ani by ju nenašla - Meg nemala vo svojom vnútri nijakých démonov a pre kráľovnú démonov nepredstavovala nijakú hrozbu pokiaľ zostala v Nesojei.

,,Budeš mi chýbať, Meg," povedala som napokon a slzy sa mi začali kotúľať po lícach. ,,Bez teba by som nič z tohto nezvládla. Si jeden z najodvážnejších ľudí, čo poznám a... Je mi to tak ľúto, že so mnou do Anterlavu nejdeš."

,,To nič," usmiala sa Meg znovu aj keď jej po tvári tiež stieklo niekoľko sĺz. ,,Tá hudba... Akosi som pomocou nej Anterlav videla. A to stačí. Tiež mu budeš chýbať, Lauren. Som rada, že v ten deň bolo v tej kaviarni tak plno. Inak by som nedostala tú najlepšiu kamarátku, akú som kedy mala."

Obe sme plakali. Tuho som Meg objala a slzy sa mi neprestávali rinúť z očí. Nakoniec sme sa konečne od seba odtiahli a utreli si slzy. 

,,Vďaka, Meg. Máš to u mňa. Jedného dňa ťa do Anterlavu dostanem - keď sa toto všetko skončí," sľúbila som jej.

,,Keď sa to skončí," prikývla Meg a naposledy mi stisla rameno. 

Podala som jej hraciu skrinku a otočila som sa tvárou k portálu. Zhlboka som sa nadýchla a vkročila som dovnútra. Jeden krok stačil na to a ja som sa ocitla v Anterlave. Okolo mňa poletovali farebné svetielka a pod nohami mi žiarili rastliny.

Otočila som sa späť. Cez rovnaký otvor som videla otcovu pracovňu a Meg. Okraje obrazu boli trochu rozostrené.

Meg sa usmiala a pomaly začala kolieskom otáčať na druhú stranu, takže melódia hrala zarovno s tým ako koliesko točila. Portál sa začal pomaly vytrácať až napokon nezostalo nič. Predo mnou bola len žiarivá lúka. Nebolo cesty späť, ocitla som sa v Anterlave bez akejkoľvek možnosti vrátiť sa. Ale nebolo to až také strašné - bola som predsa doma.