,,Je to komplikované," vzdychla som si, vysloviac to jediné, čo mi v danej chvíli prišlo na rozum.

,,Ale nehovor," zamračil sa Dylan skepticky a prekrížil si ruky na hrudi. Zahryzla som si do pery premýšľajúc, čo mu asi tak povedať. Pravdu som mu jednoducho prezradiť nemohla - aj tak by mi neuveril.

,,Asi sa pýtaš kam som odišla v ten deň v škole..." začala som po chvíli.

,,Presne tak. Kam si zmizla?"

,,Bolo toho na mňa moc. To, čo sa stalo otcovi, to ako si mi v škole nedal pokoj a ešte k tomu aj Ajsha... Ušla som," povedala som polopravdu. Technicky sa to za útek pokladať dalo.

,,Ale kam?" nedal pokoj Dylan a stále ma prebodával pohľadom.

Zúfalo som pozrela na Meg. Toto vôbec nebolo príjemné. Boli sme tak blízko aby som sa dostala tam, kde som skutočne chcela byť a on to pokazil!

,,Za mamou," vyhŕkla som. ,,Našla som ju... aj nových priateľov a..." rozmýšľala som ako v tomto pokračovať ďalej, aby to znelo čo najdôveryhodnejšie.

,,A?" nadvihol obočie Dylan.

,,A tak," povedala som jednoducho. 

,,A tak?" 

,,Počuj, o čo ti vlastne ide?" skočila do toho Meg. Aj ona už bola pekne netrpezlivá a ja som sa jej ani nečudovala. 

,,Chcem vedieť pravdu," rozladene povedal Dylan. ,,Lauren skrátka zmizla len tak z ničoho nič a potom sa tu z čista jasna znovu objaví akoby ani neodišla."

Pri tomto som sa zamračila. Akoby som ani neodišla? Naozaj si nevšimol ako veľmi som sa zmenila? Alebo som ten pocit mala iba ja a naozaj to nebolo vidieť?

,,Ja som ale odišla. Našla som si nový život, s ktorým som úplne spokojná," vyhlásila som. 

,,Ale ako- prečo si sa ani neozvala?" nechápal Dylan.

,,Čo si už naozaj stojíš na kábli?" zastonala Meg. ,,Ona do teba zaľúbená nie je a nikdy nebola. Má novú rodinu, priateľa a je tak šťastná. Prečo jej - nám - už nemôžeš dať konečne pokoj?" 

Sťažka som preglgla. Nevedela som si predstaviť ako by tento Megin výstup mohol našu situáciu nejako zlepšiť. Mala som pocit, že spraví presne to opačné.

,,Priateľa?" pozrel sa na mňa Dylan s ublíženým výrazom na tvári. No výborne, teraz sa všetko zamotalo ešte viac. Meg si asi uvedomila svoju chybu a nepovedala už ani slovo.

,,Áno, mám priateľa. Požiadal ma o ruku a... Toto vôbec nie je podstatné..." zahryzla som si do pery. Pre môj život to bolo až príliš podstatné. ,,Nie je to podstatné pre túto konverzáciu," opravila som sa rýchlo. ,,Ja sa späť do minulosti nechcem vracať Dylan. Ten život bol pre mňa katastrofa. Som rada, že som odtiaľ unikla. Asi som ti už vtedy mala na rovinu povedať, že s tebou nechcem nič mať a uistiť sa, že to pochopíš raz a navždy. Ale teraz... Naozaj musím niečo dôležité dokončiť."

Dívala som sa naňho prosebne, dúfajúc, že to pochopí a pôjde. Že s Meg naozaj konečne všetko dokončíme. Otvoríme portál do Anterlavu. A ja uvidím Edrana. Už len pri tej predstave sa mi silno rozbúchalo srdce.

Dylan stál uprostred kuchyne s výrazom, ktorý naznačoval, že sa všetko ešte stále snaží spracovať a príliš mu to nejde. Párkrát zažmurkal a potriasol hlavou. Potom sa mi pozrel priamo do očí s nečitateľným výrazom na tvári. Ten sa však vzápätí zmenil na poriadne naštvaný.

,,Takže takto to je? Po takom dlhom čase uvidíš niekoho známeho a nehodí sa ti to?! Ja som sa o teba bál, Lauren! Toto nie je fér. Si zmätená, ale uzavieraš sa pred svetom. Môžeš povedať, že máš nový život a priateľov, ale nikdy si nikoho k sebe nepustíš. A keď už odháňaš aj mňa, nakoniec zostaneš úplne sama!"

Nemo som na neho hľadela hodnú chvíľu. Hovoril jedno cez druhé. Vedela som, že sa cíti ukrivdený, ale Lauren o ktorej rozprával - tá už nebola. Odišla, aby som sa mohla stať lepšou verziou seba samej.

,,Dylan, možno to nie je vidno, ale ja som sa zmenila," povedala som úplne pokojne a vyrovnane. ,,Neodmietam tvoju pomoc, alebo čo mi to tu ponúkaš, len z princípu. Ja som naozaj v poriadku...."

,,Nie!" skočil mi do reči. ,,Zase len klameš samu seba a-"

,,Môžeš prestať s tým svojím otravným zvykom stále niekomu skákať do reči?" prerušila som ho. ,,Keby si ma aspoň raz vypočul a snažil sa pochopiť, čo ti tu rozprávam, pravdepodobne by si tomu celému konečne aj porozumel."

Dylan nepovedal ani slovo. Naprázdno otvoril ústa akoby chcel niečo povedať a zase sa so mnou začať hádať, ale nakoniec ich len naprázdno zavrel. Aspoň niečo.

Zhlboka som sa nadýchla. To, čo mu teraz poviem, muselo toto celé skončiť raz a navždy. Nemusela som to robiť len kvôli nemu - ale aj kvôli sebe samej. Potrebovala som sa zbaviť tejto časti svojej minulosti - prestať sa zožierať tým, aká nešťastná som kedysi bola. Bol čas nechať to ísť nadobro.

,,Kedysi to tak bolo. Môj otec sa o mňa nezaujímal a ja som sa zľakla zakaždým keď sa o mňa niekto zaujímať začal," povedala som a postupne som cítila ako zo mňa opadá napätie. ,,Keď zomrel, nejako mi došlo, že som ho vôbec nepoznala, ale aj napriek tomu bol jedinou istotou, ktorú som mala. Jedného dňa vtedy v škole to na mňa celé doľahlo a..."

Pri týchto slovách som sa pozrela na Meg. Dylanovi som celú pravdu povedať nemohla - ale Meg vedela. Mierne sa pousmiala a to mi dodalo odhodlanie.

,,Ušla som. Od starého života, ktorý mi spôsoboval bolesť. Ani ten nový nebol ľahký. S mojou mamou to zo začiatku nebolo jednoduché - ale nakoniec dokázala byť dobrým rodičom..." zmĺkla som, pretože keby som pokračovala, hlas by mi zlyhal a ja by som sa celkom iste rozplakala. 

Áno, s mamou som sa pekne pohádala, keď som do Anterlavu prišla. A potom som s ňou bola len veľmi krátky čas. Ale aj keď ho nebolo veľa, vďaka tomu som zakaždým mohla povedať, že som mala mamu. Skutočnú mamu. Nielen cudzinca, ktorý mi nikdy nedokázal byť rodičom - ako môj otec.

,,Našla som ľudí, ktorí mi pomohli. A keď mi pomohli raz, hľadala som u nich pomoc znova a znova," pokračovala som a po tvári mi preletel letmý úsmev. ,,A teraz akoby sa na každom kroku vynárali noví a noví..." pozrela som sa na Meg. Ju mi tiež zoslalo samo nebo.

,,Je mi ľúto, ako si sa cítil, ale ja ti pomôcť nedokážem," pozrela som znovu na Dylana a tým zakončila svoje vysvetlenie. 

Dylan sa na mňa tiež pozrel. Pohľad mal stále urazený, ale ja som sa už necítila previnilo. Urobila som, čo sa dalo, aby som mu všetko čo najlepšie vysvetlila. On to už len musel prijať - ale odmietnuť. Voľba bola jeho.

,,Myslel som... Sklamala si ma, Lauren," skrivil tvár a bez rozlúčky vypochodoval z kuchyne. Následne sme s Meg počuli buchnúť vchodové dvere a potom bolo ticho.

Sklamala si ma, povedal. Ale teraz na jeho slovách už nezáležalo.