Otcov dom bol tichý a tmavý. Nikde sa nič nepohlo, len vo vzduchu sa vznášal prach, ktorý sme svojimi krokmi rozvírili.

Iskrivý kôň vytvorený mágiou sa rozsypal na tisícky iskrivých svetielok akonáhle sme z neho zosadli. 

Rozsvietila som svetlo v otcovej pracovni. Všetko bolo tak, ako sme to nechali pred odchodom do Paríža. Nebolo to tak dávno, čo sme tam boli naposledy a predsa mi to pripadalo ako večnosť.

Spomienka na Anterlav bola ako pomaly vytrácajúci sa sladký sen. Taký, ktorý sa vám v noci sníva, ale keď sa ráno zobudíte, veľmi rýchlo sa začne zahmlievať a vy si len pamätáte, že bol pekný a nechceli ste sa z neho zobudiť.

Snažila som sa spomenúť si na Edranovu tvár. Na jeho hlas, úprimný úsmev a čas, ktorý sa trávili na veľkom strome v kráľovských záhradách. Jeho tvár som už nedokázala vidieť ostro. Jeho črty sa zlievali dokopy. Jeho hlas a smiech mi v hlave zneli ako tichá ozvena, ktorá ma pomaly mučila.

Pokúsila som sa vybaviť si Toural. Jej energickosť, pozitívnu energiu a jej utešujúce objatie. Ale aj to bolo zahalené v hmle. 

Potriasla som hlavou a snažila som sa na Anterlav nemyslieť. Čoskoro sa tam aj tak vrátim. Znovu ich uvidím a postarám sa o to, aby som sa od nich už nikdy - nikdy - nemusela odlúčiť tak ako sa to stalo teraz.

,,Máš tú knihu?" spýtala som sa Meg, snažiac sa presmerovať moju pozornosť na to, ako sa z Nesojei dostať.

,,Iste." Meg vytiahla knihu z tašky a položila ju na stôl. 

Otvorila som ju a celú sme ju znovu prelistovali. Vyzerala tak ako predtým. Nič sa tam zázračne neobjavilo. Väčšina stránok bola stále prázdna a tie, čo nie, sme už i tak dávno poznali.

,,Možno to pôjde s mojou mágiou," napadlo ma. To sme predtým neskúšali. Už som len dúfala že to vyjde.

Zatvorila som oči na krátky okamih a potom som ich o chvíľu zase otvorila. Vďaka ostrému videniu som vedela, že mi oči znovu žiaria ako reflektory. Nemusela som sa ani pozrieť na svoje ruky - vedela som, že mi žily pod kožou znovu žiaria.

Pravú dlaň som dala pár centimetrov nad knihu. Stránky sa začali rýchlo obracať, akoby v miestnosti fúkal vietor. Mihali sa neuveriteľnou rýchlosťou a potom sa kniha zavrela a už sa ani nepohla.

Stiahla som dlaň späť k telu. Oči mi prestali žiariť a znovu som mala normálne videnie.

,,Žeby Agleh klamala?" spýtala sa Meg.

,,To si nemyslím," pokrútila som hlavou. ,,Asi na to budeme musieť ísť trochu inak."

,,Technicky vzaté," začala Meg. ,,Démoni zabili tvojho otca roky po tom, čo tvoja mama odišla. Takže o nich niečo zistil až potom. Ak aj niečo ukryl do tej knihy, možno to neurobil pomocou mágie."

,,Myslíš, že preto na to mágia nefungovala?" pozrela som sa na Meg. Dávalo to zmysel. Môj otec predsa mágiu neovládal - teda, aspoň som o tom nevedela.

,,Možné to je. Ale ako potom-"

,,Asi viem," rozžiarila som sa. 

Spomenula som si na piatu triedu. Jeden deň sme v škole s učiteľkou písali na papier olejom. Každý napísal krátky odkaz a ten nebolo vôbec vidno. Potom naša učiteľka doniesla sviečku a všetky papiere dala nad plameň. Netrvalo dlho a na papieroch sa objavili slová, ktoré sme tam predtým všetci napísali.

,,No jasné," zasmiala som sa. Môj otec mágiu nemal. Ale ani ju nepotreboval. Jednoduché triky moderného sveta mu bohato stačili. Vysvetlila som svoj nápad Meg.

,,Teraz ideme všetky stránky dávať nad oheň?" nadvihla obočie.

,,Začneme tou, kde je ten krátky odsek o démonoch," povedala som a znovu som do rúk vzala knihu.

Meg odišla do kuchyne, aby našla zápalky.

,,Môžeme?" spýtala som sa, keď som našla tú stránku o démonoch a Meg sa vrátila aj s krabičkou zápaliek. Krátko prikývla a škrtla zápalkou. Hneď sa rozhorela jasným plameňom.

Pomaly prešla zápalkou nad stránkou a na doteraz prázdnom papieri sa začali zjavovať slová, ktoré tam predtým neboli.

Prešla zápalkou po celej stránke až kým nezhasla.

,,Toto asi zatiaľ stačí," usúdila som a začala som čítať text, ktorý sa na stránke knihy objavil.

,,Démoni sú pravdepodobne tými najnebezpečnejšími bytosťami nielen v Anterlave, ale aj v Nesojei. Nijako sa ich nedá zbaviť a ani sa nedajú poraziť. Tvorí ich hnev, strach, bezmocnosť, bolesť, smútok a tak ďalej. Príliš neskoro som zistil, aké nebezpečné je skúmať tieto bytosti. Sami o sebe sú desiví - hlavne vďaka svojej schopnosti nakaziť ostatných svojím jedovatým dychom - ale vo všeobecnosti nepredstavujú až takú hrozbu-"

,,Myslím, že tvoj otec by veľmi rýchlo zmenil názor keby sa mu stalo to, čo nám," skonštatovala Meg sucho.

,,Ešte sa to nekončí," pripomenula som jej a čítala ďalej. ,,Démoni sa nijako nevedia zorganizovať, nespolupracujú a aj keď sa vyžívajú v utrpení, z ktorého sú sami stvorení, nekujú nijaké nekalé plány. Až neskôr som ale zistil, že niekto toho využil. Meno tej osoby nepoznám a ani neviem, čo je vlastne zač. Hovorí si kráľovná démonov. Táto žena, alebo čo je to vlastne zač, démonov ovláda a používa ich na vlastné ciele. Možno toho o nej veľa neviem, ale myslím, že som prišiel na to ako by sa dala zastaviť - a to je aj dôvod, prečo sa toto v tejto knihe snažím ukryť. Raz sa snáď nájde niekto, kto bude dosť odvážny a dôvtipný, bude ju chcieť zastaviť a toto mu pomôže..."

Hlas sa mi v hrdle zasekol. Môj otec ani len netušil, že to budem čítať. Asi si predstavoval nejakého hrdinu, možno vílu či Sfeerana. Keby len vedel...

,,Lauren?" ozvala sa Meg vedľa mňa. V jej hlase zaznievala starosť.

,,Och, hm, jasné," spamätala som sa a pokračovala som v čítaní. ,,Tak či onak, kráľovná démonov musela použiť čiernu mágiu, aby démonov dokázala ovládnuť, čo i len na krátku dobu. Čierna mágia je veľmi premenlivá, ale niečo sa na nej nemení - vždy sa za ňu platí. Zlo láskavosti nikomu nepreukazuje. Ak od neho kráľovná démonov chcela moc na ovládanie démonov, niečím musela zaplatiť. Neviem presne čo to bolo-"

,,Takže zase slepá ulička?" zúfalo sa spýtala Meg, keď tie posledné slová vyleteli z mojich úst.

,,Nie, nemyslím si. Text sa ešte nekončí," utešovala som ju a pozrela späť na stránky v knihe. ,,...ale kým v Nesojei ešte bola mama mojej milovanej Lauren, hovorila o zdroji mágie. Sama ho vraj nikdy nevidela, ale podľa legiend má údajne odpovede na všetko. Ak by ho niekto dokázal nájsť, isto-iste by mu dokázal prezradiť, ako tú kráľovnú démonov poraziť. Aby sa dostal do Anterlavu, musí vylúštiť hádanku... Meg, to je ono!" zvolala som nadšene a pozrela som sa na svoju priateľku s rozžiarenými očami.

,,Toto je naša cesta domov! A tam už budeme vedieť ako ďalej." Mala som chuť skákať od radosti.

,,Keby len tvoj otec vedel, ako veľmi nám pomáha," pokrútila hlavou Meg s úsmevom a nahliadla do knihy, aby prečítala hádanku. ,,Nájdi A na skrinke zvláštnej, ktorá väzní hudbu. Ak hudbu podarí sa ti vyslobodiť, nájdeš cestu domov."

Nadýchla som sa, aby som niečo povedala, keď v tom sme obe začuli klopanie na vchodové dvere.