Po niekoľkých týždňoch v Anterlave som si zvykla, že okolo mňa hocikedy preletí víla, či iné zvláštne stvorenie. Mama mi vynahrádzala stratený čas ako len mohla. A jedného dňa za mnou prišla s prekvapením, ktoré som nečakala.

,,Rozhodla som sa usporiadať ples," oznámila mi nadšene. ,,Víly zbožňujú akúkoľvek príležitosť na zábavu a toto je jedna z najlepších aké sme tu kedy mali."

,,To znie... Zaujímavo," hlesla som. Bola som trochu nervózna. Na žiadnom plese som nikdy nebola - dokonca som vynechala aj tie školské, pretože som sa odmietala socializovať.

,,Ach, myslela som si, že ťa to poteší. Ale ak nechceš, môžem to celé zrušiť. Nechcem aby si sa tu cítila nepríjemne," položila mi ruku na plece.

,,Ja len... Nikdy som na ničom takom nebola. Mám trochu strach. Nikdy predtým som nemala dokonca ani priateľov a mamu. Teraz si sa tu zrazu objavila ty a Toural... Všetko je zrazu také nové. Stalo sa to trochu rýchlo," vzdychla som si.

,,Ja viem. Príliš dlho som bola od teba ďaleko. Teraz keď si tu, nechcem aby sa stalo niečo, čo mi ťa znovu vytrhne z rúk. Odpusť mi tú náhlivosť. Neuvedomila som si, aké je pre teba stále ťažké zvyknúť si tu," vzdychla si. Usmiala som sa na ňu.

,,Myslím, že ples je dobrý nápad, ako tu spoznať viac ľudí...uhm, víl. Je to dobrý nápad," na tvári sa mojej mame objavil úsmev. Videla som na nej, ako veľmi ju to potešilo. A hneď som mala lepšiu náladu.

Šaty na ples mi pomohla vybrať Toural. Treba podotknúť, že to spravila s veľkým nadšením a radosťou. Boli krásne, to sa nedalo poprieť. Utkané z jemnej pavučiny. Dobre, toto znie pravdepodobne celkom čudne, ale príjemnejšie šaty som na sebe nikdy predtým nemala. Teda, aspoň si to nepamätám.

Veľká sála, v ktorej sa ples odohrával, bola vyzdobená kvetmi a pod stropom poletovali svetlušky. Víly rôznych veľkostí tancovali, či už vo vzduchu alebo na zemi, alebo postávali pri stoloch s jedlom a nápojmi a rozprávali sa.

S Toural sme zastavili pri stole s nápojmi. Moju kamarátku okamžite niekto vyzval do tanca. Obaja odtancovali preč a ja som pri stole osamela. Zabávala som sa pozorovaním ostatných v sále, ale neskôr ma to začalo nudiť.

,,Bavíš sa?" ozval sa pri mne zrazu hlas, ktorý som nepoznala. Ako som hneď na to zistila, patril vysokému víliemu chlapcovi so zlatými vlasmi a zelenými očami. Za chrbtom sa mu mihali polopriesvitné zelené krídla.

,,Čo myslíš?" odpovedala som u otázkou.

,,Nuž ak by si nenamietala, mohli by sme si zatancovať - bude to rozhodne lepšie ako tu len tak postávať a zízať na ostatných," usmial sa a v očiach mu zažiarili iskričky. Súhlasila som a tak som čoskoro tancovala na parkete. Tancovať som našťastie vedela celkom slušne - v škole sme sa to museli naučiť bez ohľadu na to, či sme sa neskôr zúčastnili plesu alebo nie.

,,Ako sa voláš?" spýtal sa ma môj tanečný partner odrazu,

,,Lauren. A ty?" 

,,Edran," usmial sa. Zakaždým keď sa mu na tvári objavil úsmev, akoby sa za všetkými z nich skrývali rôzne tajomstvá. 

,,A čo tvoje krídla, princezná?" spýtal sa znovu.

,,Krídla?" spýtala som sa zamyslene. Zvláštne, že ma doteraz nenapadlo prečo ja nemám krídla. ,,Nemám krídla."

,,Si predsa víla, nie?" nadvihol obočie.

,,Nie tak celkom," odvetila som. ,,Môj otec bol človek," vysvetlila som akonáhle som zazrela v jeho očiach nevyslovenú otázku.

Edran mi na to už nestihol povedať nič, pretože sa zvonku ozval hlasný krik.

<^>

Hello! Finally!
Viem, že mi to trvalo dlho, než sa tu objavila nová kapitola, ale nevedela som nájsť správne slová, ani dostatok času.

Každopádne dúfam, že ste si ju užili a tiež ma zaujíma aký máte názor na Edrana :D

Sophie