„Zuria, mrzí ma to, ale musíte všetci opustiť miestnosť. Aj Alphard. Gloria, Ginny, ty tiež," riekol im Harry. „Je to iba na chvíľku. Potom sa môžete vrátiť."

Ginny i Alphard sa potešili, že môžu opustiť útočisko a vybehli obaja von. Harry za Ginny kričal, že sa musí vrátiť.

Constanza dobehla Alpharda až niekoľko chodieb od Núdzovej miestnosti. „Musíš sa tam aj ty vrátiť!"

Alphard sa obzeral za Gloriou, ktorá odbehla s Ginny a zlostil sa. „Mama, ale ja..."

„Alphard, čo to nechápeš?" spýtala sa ho Constanza a zvýšila hlas. „Sme vo vojne. Ak by sa ti niečo stalo, umrela by som od žiaľu."

„Ja by som tiež umrel od žiaľu, keby sa ti niečo stalo, mami. Alebo keby sa niečo stalo ockovi, Aveline, Glorii, alebo ostatným. Ale nemôžem tu tak nečinne sedieť a čakať, čo sa bude diať, to jednoducho nejde. Taký ja nie som!" vysvetľoval jej syn.

„Miláčik," snažila sa ho dotknúť, ale Alphard odstúpil krok dozadu.

„Prepáč, že som ťa sklamal, mama," riekol jej.

„Alphard..."

„Prepáč, mama," zopakoval a potom sa rozbehol preč. Bol rýchlejší, než by si bola myslela, pretože sa rozbehla za ním. Nemohla dovoliť, aby bojoval. Poznala svojho syna. Áno, v tomto bol ako Sirius. Lenže o Siriusov život sa nebála. Keby umrel, vyslobodila by sa zo zväzku s ním. Ale o život svojho syna sa bála až veľmi. Okrem toho mal sklon k hrdinstvu, ktorý preukázal, keď zachránil Gloriu pred Greybackom. Teraz by sa znova mohol zahrať na hrdinu a kvôli tej hlupani prísť aj o vlastný život.

A to Constanza nemohla dopustiť!

Naďalej utekala za Alphardom, ale stratil sa jej. Už bola dosť udychčaná. Po ceste nenatrafila takmer na nikoho. Minúty ubiehali. Možno to už boli aj hodiny, čo sa snažili obrániť školu. Pozrela sa von oknom a videla, že ochrana školy je narušená. Smrťožrútom sa podarilo dostať sa dnu. Prenikali postupne aj do Rokfortu. Začal sa skutočný boj.

Obzrela sa okolo seba a keď videla, že tam nikto nie je, uškrnula sa.

Rozbehla sa ďalej, aj keď po Alphardovi nevidela už ani stopy. Zrazu začula výkriky, ktoré zneli ako stopy po boji. Zbadala maskovaných smrťožrútov, ktorí bojovali s Fredom a Percym Weasleyovcami. Siahla po svojom prútiku. Predsa len väčšina smrťožrútov nepoznala jej tvár. Teraz bola v nebezpečí života rovnako, ako všetci ostatní.

A potom zbadala Aveline, ktorá tiež bojovala a kryl ju George Weasley. Constanzu oblial studený pot. Nemohla dopustiť, aby sa niečo stalo Aveline. Bola to jej dcéra! Dievčatko, ktoré vždy potrebovala mať a vlastniť.

„Je taká nádherná," vravela, keď jej najlepšia priateľka podala do náručia svoju dcérku. Pritisla si ju k srdcu a túžila po tom, aby toto dievčatko bolo jej. Pretože bolo naozaj krásne, nežné a bola to Remusová dcéra. „Asi ti ju ukradnem," uškrnula sa.

„Veľmi vtipné, Tanzie," zasmiala sa tomu Zuria. „To sa ti nepodarí."

„Nikdy nevieš," žmurkla na ňu Constanza.

„Prestaň, lebo nebudeš krstná," ohriakla ju unavená Zuria.

„Veď som len žartovala," odvetila jej Constanza, ale predsa len premýšľala nad tým, aké krásne by bolo, keby mala toto dievčatko. Cítila jeho teplo pri svojom srdci. Chcela ho mať, chcela ho vlastniť. Vôbec ho nechcela vrátiť svojej priateľke.

„Dáš mi ju už?" spýtala sa jej Zuria.

„Nechaj nám ešte chvíľku. So svojou krstnou mamou je predsa v bezpečí," odvetila jej Constanza nespúšťajúca zrak z dievčatka.

„Áno, ja viem, Tanzie," zazívala Zuria. „Preto som si ťa vybrala ako krstnú mamu. Viem, že s tebou nebude mojej dcérke nič chýbať. Ty jediná si schopná ľúbiť ju, ako vlastnú. Vidím to v tvojich očiach."

„A je to presne tak, Zuria," prikývla Constanza a zadívala sa na dievčatko. Kiežby si bola môj dôkaz Remusovej lásky. Kiežby si bola naša. Asi ťa naozaj ukradnem, pomyslela si Constanza.

Constanza si stihla všimnúť, ako sa tam z ničoho nič zjavili aj Harry, Ron a Hermiona a rozbehli sa im na pomoc. Aj ona to nakoniec urobila, aby nemali nejaké podozrenie. Okrem toho si ju Aveline všimla a vyzeralo by to čudne, keby sa ďalej iba prizerala súboju.

Záblesky svetla lietali každým smerom. A mužovi, ktorý bojoval proti Percymu Weasleymu spadla kapucňa a tak uvideli vysoké čelo a prešedivelé vlasy.

„Zdravím, minister!" zreval Percy a vyslal ďalšie zaklínadlo rovno na Thicknesseho, ktorý pustil prútik a schmatol sa za predok habitu, očividne v strašnej bolesti. „Spomenul som vám, že dávam výpoveď?"

„To nemyslíš vážne, Percy!" kričal Fred, keď sa jeho súper zrútil na zem pod ťarchou troch omračujúcich zaklínadiel. „Ty skutočne žartuješ, Perce..., myslím, že takto som ťa nepočul vtipkovať, odkedy si..."

Vzduch vybuchol. V zlomku sekundy, kedy sa zdalo, že nebezpečenstvo je na chvíľku zažehnané, lebo už na nich nikto neútočil, svet sa roztrhol. Constanzu samotnú niečo strhlo z nôh a rukami si zakrývala hlavu. Počula výkriky a rev a snažila sa nájsť Aveline, ale vôbec nič nevidela.

A vtedy sa svet rozplynul v bolesti a polotme. Napoly ich pochovali trosky chodby. Studený vzduch prezrádzal, že bočný múr hradu vyletel do vzduchu, a podľa horúceho lepkavého pocitu na líci vedela, že krváca. Následne začula hrozný výkrik a tento výkrik prezrádzal muky, ktoré nemohol spôsobiť plameň, ani žiadne zaklínadlo. Vstala a obzrela sa okolo seba.

„Nie..., nie..., nie!" kričal niekto. „Nie! Fred! Nie!"

Percy Weasley triasol bratom a jeho mladší brat Ron kľačal vedľa neho. Fredové oči hľadeli slepo a duch jeho posledného smiechu sa mu ešte stále zračil na tvári.

Constanza konečne zbadala Aveline. Vlasy mala od krvi, ale zrejme nie od vlastnej, pretože na tvári nemala žiadnu ranu. Podopierala zroneného Georga Weasleyho, ktorý práve prišiel o svoje dvojča.

„FRED, NIE!" zreval George ako ranená zver a odtisol od seba Aveline, aby sa mohol vrhnúť na bratovo mŕtve telo.

Aveline takmer spadla, keby ju nebola Constanza zachytila. „Mama," smutne sa na ňu pozrela a potom ju objala.

„Si v poriadku?" spýtala sa jej Constanza.

„Nie, ako by som mohla..." šepla jej dcéra a pozrela sa na ňu. „Si zranená, mami."

Constanza sa dotkla svojho líca, na ktorom pocítila krv. „To nič nie je, len škrabnutie..."

„Prepáč, mami, ale musím utíšiť Georga, ja..." odtisla sa od nej a podišla k zlomenému Georgeovi, aby ho objala. Tento raz ju od seba neodtisol, práve naopak vďačne prijal jej náruč. Constanza vykrivila svoj úsmev. Škoda, že namiesto Freda radšej nezomrel George, pomyslela si.

Hoci chodba vybuchla, boj pokračoval ďalej. A cez dieru začali lietať rôzne zaklínadla. Musela sa prikrčiť, aby ju nejaké nezasiahlo. Videla ako Harry a Hermiona ťahajú ostatných preč. Aveline ťahala preč aj Georga, ktorý nechcel pustiť bratovo telo. Ale neboli v bezpečí, práve naopak.

Cez dieru dnu preliezol veľký pavúk. Harry a Ron vykríkli zaklínadlo naraz a veľkého pavúka odhodilo dozadu, myklo mu strašne nohami a zmizol v tme. Avšak ďalšie veľké pavúky preliezali rovnako ako smrťožrúti do hradu.

Ďalšie zaklínadla leteli na všetky strany a Harry s Percym ukladali Fredovo telo do výklenku, kde malo ostať v bezpečí. Všetci potom niekam rýchlo vystrelili a všade počula krik a rev a nestihla zastaviť Aveline, ktorá sa hnala sa Georgeom, ktorý prútikom útočil na všetkých smrťožrútov, ktorých videl.

Constanza sa tak veľmi bála o Aveline. Teraz nebola v bezpečí pri chlapcovi, ktorý stratil svojho brata, svojho najlepšieho priateľa. Bol to zrazu chlapec posadnutý pomstou a chcel zabíjať. Vedela to. Teraz nebude ochraňovať jej dievčatko. Bude útočiť a vysielať smrtiace kliatby na každú stranu. Bol zranený a tá bolesť bola neuveriteľná silná, aby sa dokázal pomstiť.

Rozbehla sa smerom za Aveline, aby ju zachránila a pritom musela sama zaklínadlami odohnať pár maskovaných ľudí. Bežala dole schodiskom a ocitla sa v chodbe plnej študentov. Smrťožrúti, maskovaní i bez masiek, bojovali proti študentom a učiteľom a obrazy na každej strane bojovníkov boli plné postáv, ktoré vykrikovali rady a povzbudenia. Zočila Dolohova i Traversa, ako bojujú so študentmi. Nad nimi poletoval aj duch Zloduch a spúšťal na smrťožrútov klepcodrapy, ktoré sa im hrčovitými zvíjajúcimi sa chápadlami ovijali okolo hláv ako tučné červíky. Bolo to priam nechutné.

Všade bojovali ďalší duelanti. Yaxley pri vchodových dverách bojoval v súboji s profesorom Flitwickom a nejaký maskovaný smrťožrút, ktorého nevedela zaradiť, bojoval s Kingsleym a jasne prehrával. Študenti behali všetkými smermi a niektorí niesli, alebo vliekli zranených priateľov.

Rozbehla sa dole mramorovým schodiskom, aby našla Aveline a Alpharda. Aby sa presvedčila, že sú ešte medzi živými a aby sa jej srdce na okamih upokojilo. Naľavo od nej sa rozbilo sklo.

Všimla si Hermionu, ako prútikom zasiahla mocného chlapa, ktorý dopadol na mramorové zábradlie a snažil sa vstať. Potom sa zablyslo biele svetlo a s treskotom minulo jeho hlavu.

„Nie, nechajte ho mne!" skríkla Constanza, keď si uvedomila, kto je ten mocný muž. Hermiona utekala s Ronom ďalej a Constanza teraz zoči-voči stála oproti Fenrirovi Greybackovi.

„Tebe?" zasmial sa. „Moja milá..."

„Sklapni!" vyslala na neho omračujúce zaklínadlo, ale tesne ho minula.

„Nebudem proti tebe bojovať, Larenthia!" zamračil sa na ňu jej otec. „A ty by si nemala bojovať proti mne."

„A prečo nie?" spýtala sa a znova na neho vyslala zaklínadlo, ale opäť ho tesne minula. „Ešte stále som ťa nepotrestala za to, že si sa nechal pohrýzť od vlkolaka, aby si sa stal monštrom. Opustil si ma! A zhanobil si môjho syna!"

„Vrátil by som sa pre teba! Tvoju synovi som dal dar!"

„Si luhár!" skríkla. „Už som ti povedala, že keby si zomrel, bolo by mi to jedno!"

„La..."

„Nevolaj ma tak! Tak sa už roky nevolám!" kričala na neho a vzduchom lietali rôzne zaklínadla. Greyback pochopil, že to myslí vážne a začal sa brániť. Ale zranené opustené malé dievčatko malo viac sily. Hnala ju jej vlastná bolesť, ujma, ktorú jej spôsobil. Jeho zrada toľko bolela. Nehanebne ju opustil, aby sa stal niečím, čím by mohol dobyť svet. Neúspešne a okrem toho pohrýzol aj jej jediného syna a urobil z neho rovnaké monštrum. Nebolo cesty späť. Už nebolo. „AVADA KEDAVRA!" vykríkla a zamierila presne.

Zelené svetlo preletelo telom jej otca a ona ako okom nežmurkla. „Za zradu sa platí," šepla, keď si kľakla k jeho telu. „Vlastným životom."

„Zuria!" Objavil sa pri nej Sirius. „Si v poriadku?"

„Videl si naše deti?" spýtala sa ho.

Sirius si všimol mŕtve Greybackové telo. „Videl som Aveline s Georgeom," odvetil jej a podal jej ruku, aby sa mohla znova postaviť na nohy. „Si v poriadku? Neublížil ti tento odpad?" kopol do Greybackového mŕtveho tela.

„Pokúšal sa o to, ale vidíš," riekla. „Alpharda si nevidel? Odišiel z miestnosti a odvtedy som ho nevidela."

„Nie, nevidel som ho," odvetil jej Sirius smutne. Tiež sa bál o svojej deti a to naozaj veľmi.

„Dúfam, že je v poriadku," povedala Constanza a obzrela sa okolo seba. Do chodieb naďalej liezli veľké pavúky a v hale sa rozliehali ďalšie výkriky. Poslednýkrát sa pozrela na telo svojho otca a potom ju Sirius potiahol ďalej.

Vybehli von z hradu, kde to vyzeralo úplne ako na bojisku. Constanza zahliadla bojovať aj obrov a dementorov. Bolo to vážne hrozné a keby sa toľko nebála o svoje deti, možno by si to celé aj mohla užívať. Sirius stále pevne držal jej ruku a druhou rukou odrážal rôzne kliatby, ktoré k ním doleteli. Zdalo sa, že nikde nie je pokoja a preto ju vtiahol späť do hradu.

„Musíme nájsť deti," náhlivo mu vravela.

„Áno, máš pravdu," prikývol Sirius.

Čas bežal a oni behali po chodbách, zapájali sa do súbojov a Constanza už bola vážne unavená. Po deťoch neboli ani stopy a aby sa vyhli ďalším kliatbam a nabrali nejaké sily, ju Sirius vtiahol za jeden z gobelínov. Až teraz si uvedomila, ako Sirius stále dobre pozná tento hrad a vie, kde sa skryť.

„Ak nenájdeme deti, tak ja..., neviem..."

„Upokoj sa," žiadal ju Sirius a premýšľal. Ona sa zatiaľ snažila trocha upokojiť a nabrať nejakú silu, lebo bola naozaj vyčerpaná.

O chvíľku mali pocit, že hrad zahalilo priveľmi veľké ticho. „Čo sa to len..." zamyslel sa Sirius, keď sa začal Voldemortov hlas znova odrážať od stien i z kamenej podlahy.

„Bojovali ste hrdinsky. Lord Voldemort vie oceniť statočnosť. Utrpeli ste veľké straty. Ak mi ďalej budete vzdorovať, všetci zomriete, jeden po druhom. Nechcem, aby sa to stalo. Každá preliata kvapka čarodejníckej krvi je strata a plytvanie. Lord Voldemort je milosrdný. Prikážem svojim silám, aby ihneď ustúpili. Máte jednu hodinu. Dôstojne odneste svojich mŕtvych. Ošetrite zranených. A teraz, Harry Potter, hovorím priamo k tebe. Dovolil si, aby tvoji priatelia zomreli pre teba, namiesto toho, aby si sa mi postavil zoči-voči. Hodinu budem čakať v Zakázanom lese. Ak do konca tej hodiny neprídeš ku mne a nevzdáš sa, boj sa začne znova. Tento raz sa do bitky zapojím aj ja sám, Harry Potter, a nájdem ťa a potrestám každého muža, žena a dieťa, ktorí by sa pokúšali skryť ťa predo mnou. Máš jednu hodinu."

Constanza i Sirius vyleteli z pod gobelínu. „Rozdelíme sa. Stretneme sa vo Veľkej sieni. Nájdi deti!" prikázala mu.

„Nájdeme ich," prikývol a rozbehol sa na druhú stranu hradu. Constanza sa rozbehla tiež a videla, že boje ustávajú. Lord Voldemort naozaj stiahol svoje sily, ale predsa len niekde sa stále bojovalo.

Všimla si Tonksovú v boji s jej vlastnou tetou Bellatrix Lestrangeovou. Tonksová vyzerala byť na pokraji svojich síl. Nemala na svoju tetu. Bellatrix disponovala oveľa väčšou silou a ovládala čiernu mágiu. Učila sa priamo od svojho pána a bola veľmi nebezpečná, čo si zrejme naivná Tonksová ani neuvedomovala. Na okolí nebol nikto, kto by jej pomohol a Bellatrix sa nehodlala poslúchnuť a prestať bojovať. Mala na dosah svoju neter a zrejme by sa cítila poctená, keby ju mohla zabiť. Pomstila by sa svojej sestre, ku ktorej zrejme stále cítila nenávisť, keď ušla s Tedom Tonksom.

Constanza vybrala prútik. Ona mala väčší dôvod nenávidieť Nymphadoru Tonskovú. A pritom ju kedysi mala rada. Pripomínala jej dobráka Teda Tonksa. Všetko sa zmenilo, keď Tonksová učarovala Remusovi. Od tej doby ju začala priam nenávidieť a priala si jej smrť. Ukradla jej Remusa. Teraz mala šancu si ho vziať späť.

Vyslala zelené svetlo, ktoré na jej smolu Tonksovú tesne minulo. A potom sa Bellatrix stiahla. Rozbehla sa preč a objavil sa tam Remus aj s Arturom Weasleym. „Si v poriadku?" spýtal sa Tonksovej.

„Áno, ja, som...," prikývla a otočila sa, pričom zbadala osobu, ktorú vyslala to zelené svetlo.

„Choď do hradu, Dora. Artur, vezmi ju tam," požiadal ho Remus. Nymphadora prikývla a nechala Artura, aby ju odviedol dnu.

Remus sa rozbehol ku Constanza a silno ju chytil za obe ruky. „Zbláznila si sa!"

„Čože? Ja?"

„Videl som ťa, chcela si ju zabiť!"

„To nie je pravda!" skríkla. „Chcela som zabiť Bellatrix!"

„Potom si ozaj zle mierila!"

„Remus, musíš mi veriť," žiadala ho. „Musíš mi veriť..."

„Ja nemusím nič!" Pustil ju a ona sa mu zošmykla ku kolenám. „Na čej strane vlastne stojíš?"

„Na našej," odsekla a po tvári jej tiekli slzy zlosti. Netrafila Tonksovú a ešte aj Remus videl všetko, o čo sa pokúsila. A neveril jej slovám, že sa pokúšala Lestrangeovú. Pozviechala sa zo zeme a pozrela sa mu do očí.

„Neopováž sa ešte niekedy zaútočiť na moju ženu!"

„Ja som na ňu neútočila!" protirečila mu.

„Počúvaj ma," silno ju znova chytil za ruku. „Ak jej skrivíš iba vlas na hlave, uvidíš, čoho som schopný! Prisahám, že ťa zničím."

„Och, netáraj," zasmiala sa. „Aveline by ťa nenávidela."

„Chcela si zabiť moju ženu..."

„Chcela si zabiť moju ženu," napodobnila ho. „Strč sa, Remus Lupin. Pozri sa, aký hrozný človek si ty sám. Si ochotný zabiť matku svojej dcéry. Nie je to tiež hrozné?" uškrnula sa na neho, aj keď si to neuvedomila.

Remus sa jej pozrel do očí a chvíľku skúmal jej tvár. Potom pustil jej ruku. „Nie, nie je to hrozné," odvetil jej nesústredene, akoby ani nevedel, čo hovorí.

„Musím ísť nájsť svoje deti. Možno by si mal urobiť to isté. Nájsť svoju dcéru!" ohriakla ho a rozbehla sa do hradu.

Remus neutekal za ňou. Ešte dlhú chvíľku stál na mieste a uvedomoval si jednu hroznú vec za druhou.

***

Constanza dobehla do Veľkej siene. Bola plná ľudí, niektorí boli zranení a na zemi boli naukladané tela. Neevidovala ich. Rozhliadala sa po miestnosti a úplne na konci videla Weasleyovcov, ktorí plakali nad mŕtvym telom Freda. Pri Georgeovi našťastie zbadala Aveline, ktorá mala na čele veľký šrám, ale inak vyzerala byť v poriadku.

Potom zbadala Siriusa, ktorý objímal Alpharda, ktorý za ruku držal blonďavú Gloriu.

Constanze padol kameň zo srdca, keď videla svoje deti živé. Ale potichu zanadávala, keď videla živú Gloriu i Nymphadoru, ktorá sa skláňala nad niekoho telom. Constanza urobila krok smerom k nej, keď si všimla, komu to telo patrí.

Kingsley Shacklebolt ležal na studenej kamenej zemi a oči mal otvorené. Život v nich však už nebol.

Sucho preglgla a nohy sa jej triasli, keď kráčala bližšie. Mala ho rada. Boli priatelia. A on teraz ležal mŕtvy. Ako ho mohli dostať? Bol predsa skvelý bojovník. To nebolo možné. Prečo neumreli tí slabí? Prečo on?

Tonksová vedľa nej zafňukala.

Constanza klesla k jeho telu a chytila ho za ruku.

„Chcela si ma zabiť?" počula tichý hlas vedľa seba. „To ma vážne až tak nenávidíš?"

„Možno," poznamenala.

„Prečo to nedokončíš?" spýtala sa jej Tonksová. „Som zranená," ukázala na svoje rameno, ktoré jej krvácalo. „A ubolená, zničená. Nemám silu ti čeliť. Alebo sa bojíš to urobiť pred toľkými ľuďmi? Chcela si to zvaliť na Bellu, však?"

„Choď fňukať niekde inde a nechaj ma osamote s mojím priateľom. Myslím, že aj ja mám právo na chvíľku smútiť," odsekla jej Constanza. „My dve si ešte vybavíme."

„Ak chceš," poznamenala Tonksová. „Vážne si myslíš, že keby sme sa my dve stretli v súboji, že by si mala šancu vyhrať?" spýtala sa jej a prepaľovala ju pohľadom.

„Nefandi si, Tonksová," odvetila jej Constanza.

„Tak sa už nevolám, ak si nezabudla," uškrnula sa na ňu. „Som Lupinová. A ja by som na svojho manžela počkala dvanásť rokov, keby bol vo väzení. Nevydala by som sa za jeho najlepšieho priateľa. Pretože ho milujem. A áno, myslím si, že by som ťa porazila, Zuria, pretože by ma hnala tá veľká láska, ktorú cítim k nemu, k svojmu synovi a svojej rodine. Je to sila, ktorú ty proste nemáš..." A potom odišla.

Constanza hromžila a z jej pohľadu šľahali blesky. Veď počkaj, drahá Tonksová, ešte si nevyhrala. Ešte sa mi naskytne príležitosť. Škoda, že ťa tá hlúpa Bellatrix predsa len nezabila. Och, tá hlupaňa!

Obrátila tvár ku Kingsleymu a smutne zavzlykala.

***

„Musíš ma počúvať," Remus objal Nymphadoru a potom jej šepol do ucha. „Musíš sa jej vyhýbať. Dora, nedopusť, aby sa k tebe dostala."

„Hovoríš o Zurii?" spýtala sa ho.

„Počúvaj ma, dobre, áno?! Nesmie sa k tebe priblížiť. Naozaj ťa chce zabiť!"

„Ja viem," prikývla Nymphadora. „Neboj sa o mňa, viem sa brániť."

„Ale nie od chrbta. Drž sa pri mne, prosím," žiadal ju.

„Áno, samozrejme," pripustila a prezerala si jeho utrápenú tvár. „Stalo sa ti niečo?" spýtala sa ho.

„Nie," odvetil jej, ale ona mala pocit, že jej klame. „Videla si Aveline? A Gloriu?"

„Aveline je pri Weasleyovcoch, vieš, Fred zomrel," povedala smutne. „A Gloria je tam," ukázala smerom k Siriusovi a Alphardovi.

Remus sa pozrel na Gloriu a zalialo ho zvláštne teplo. „Dora, počúvaj ešte," žiadal ju. „Gloria a Aveline sú v nebezpečenstve."

„Všetci sme v nebezpečenstve," riekla.

„Keď boj skončí, nech dopadne akokoľvek, musíme ich dostať do bezpečia," vravel jej naliehavo.

„Remus, čo sa deje?" spýtala sa ho.

„Nie je čas to vysvetľovať," dodal Remus a pohľadom zavadil o ženu, ktorá sa stále skláňala nad telom Kingsleyho. Jeho strata ho tiež dosť zabolela. „Len mi ver a urob, čo som ti povedal."

Znova sa pozrel smerom ku Glorii a po tvári mu tiekla slza. Nymphadora sa k nemu nahla a slzu mu utrela. Potom sa schovala do jeho náručia a on ju pohladil po vlasoch. „Nech sa to už skončí," šepla.

„Obávam sa, že sa budeme musieť vysporiadať s viacerými protivníkmi," odvetil jej, čím ju vôbec neupokojil.

Remus ju pobozkal do vlasov a pohľadom opäť zavadil o tú ženu. Nemohol sa mýliť. Vysvetľovalo by to naozaj veľmi veľa vecí. Musel ju konfrontovať. Ale teraz nebola vhodná doba a musel si byť istý.

Ak by sa však nemýlil a bola by to ona, kde je potom... Kde je Zuria? 

Pozn. autorky:

Vitajte pri tejto dôležitej kapitole a radím Vám, neradujte sa predčasne, že hlavní aktéri zatiaľ boje prežili, lebo ešte nie je koniec :D odniesol si to Kingsley, čo je zmena oproti kanónu. Bolo priveľmi neuveriteľne, keby nikto na dobrej strane nezomrel. 

Tanzie sa postarala aj o svojho biologického ocka, takmer zabila Doru a jedno jej treba nechať, strachuje sa najmä o deti a to je celkom pekné. 

Nenadávajte na Remusa, že ju ihneď nesabotoval ... sme vo vojne a on ešte stále nad tým uvažuje, či by niečo také vôbec mohla byť pravda. Nevie ako vy, že je metamorfomág, neuvedomuje si, kedy sa mohli vymeniť ... a preto mu až tak nedochádza ani to ohľadom Glorie, aj keď istú nádej si uvedomil. V ďalšej kapitole bude mať trocha času na premýšľanie, ale bohužiaľ len trocha ... ale o tom potom :)