Keď sa Constanza vrátila domov, Sirius smutne sedel na sedačke a evidentne na ňu čakal.

„Bola si dlho preč," povedal jej, ale v jeho hlase nepočula výčitky, len smútok.

„Mala som Teda rada," odvetila úprimne a posadila sa vedľa neho. „Bol to dobrý človek. Raz mi povedal, že sme rodina. Nikdy som to tak necítila, Sirius, pretože Andromeda ma nemala rada. Nikdy neprijala, že som tvoja žena, ale Ted áno. On bol iný. Jemu nevadila moja minulosť. Mal ma rád, takú aká som. Mal ma rád...," opakovala, akoby o tom presviedčala samú seba. Nechcela veriť slovom Rodoplhusa. Ted skutočnú Zuriu nikdy nepoznal, mal rád Constanzu.

„Samozrejme, že ťa mal rád," prikývol Sirius a objal ju okolo pliec. „Máš pravdu, Zu, Ted bol veľký človek. Veľmi dobrý."

„Je mi to tak ľúto," šepla a po tvári jej stekali slzy.

„Aj mne," prikývol a ona si oprela hlavu o jeho hruď. „Bol som za Medou," pokračoval Sirius. „Je úplne zlomená. Remus ju vzal k sebe, hoci nechcela. Nemôže byť v tom veľkom dome sama. Skutočne to je veľká tragédia."

Constanza mlčala. V tejto chvíli nechcela myslieť na Andromedu Tonksovú. Priala by jej všetko nešťastie sveta, ale nie v takejto forme. Radšej mohol Rodoplhus zabiť ju a nechať Teda žiť. Lenže Ted bol na úteku, nie Andromeda. Ted sa vždy obetoval pre svoju ženu, miloval ju. Vedel milovať celú svoju rodinu. Prial ju i Aveline do svojej rodiny, keď sa vydala za Siriusa. Bez poznámok, jednoducho roztvoril svoju náruč a objal ich. Akoby sa poznali celý život, akoby nezáležalo na ničom z minulosti. Tak úprimne a dobrosrdečne.

Nikto iný s ňou nikdy tak nejednal. Za celý jej život.

Iba Ted Tonks.

***

Remus priviedol zlomenú Andromedu Tonksovú do svojho bytu. Gloria jej urobila čaj, ale Andromeda ho neprijala. Nechcela s nikým zhovárať. Vošla do spálne, kde sa Nymphadore podarilo na chvíľku od vysilenia zaspať. Prisadla si k nej na posteľ, pobozkala ju do vlasov a slzy jej tiekli po líci.

„Mama?" Nymphadora sa prebrala a otvorila oči.

„Len spi," pohladila ju po vlasoch.

„Ach, mama..." Nymphadora sa posadila na posteli a potom sa nahla k mame, aby ju mohla objať. „Veľmi mi chýba..., ja neviem..., čo budeme ďalej robiť. Bez tatka..."

„Tatko len zaspal," šepla Andromeda a silno ju objala. „On len zaspal." Vravela svojej dcére, akoby mala tri roky a nie viac. Nymphadore to bolo ľúto, ale nevedela, čo viac povedať. Bolo by krajšie veriť predstave, že jej tatko iba niekde spí a keď sa to celé skončí, tak sa zobudí a znova bude s nimi. Uvedomovala si, že to tak nebude. Ani v čarodejníckom svete. Ak raz niekto zomrie, nie je možné ho zachrániť. To nedokážu žiadne kúzla. Keby to nejaké dokázali, neváhala by ani sekundu, aby sa ich naučila a priviedla späť svojho otca.

Smutne pohladila mamu po vlasoch a schovala sa v jej náručí. Mali už iba jednu druhú.

***

Nasledujúce týždne boli všetkých náročné. Aveline a Alphard sa vrátili do Rokfortu a tak bola Constanza väčšinu dní sama doma. Sirius neustále niečo riešil pre Rád a ona sa ubíjala samotou a smútkom.

Nebola sama, ktorá smútila. Andromeda a Nymphadora boli na tom ešte horšie, obe sotva vyšli zo spálne a tak Remus väčšinu dní spal na gauči v obývačke. Andromeda s nikým iným okrem svojej dcéry ani nekomunikovala a hoci sa Nymphadora snažila, tiež by bola radšej niekde zatvorená sama so svojimi spomienkami a myšlienkami na otca. Remus sa jej snažil byť oporou a ona ho neodmietala.

Gloria sa väčšinu dní cítila neuveriteľne sama, hlavne keď Remus nebol doma, pretože šiel so Siriusom, alebo Kingsleym na nejakú misiu. Čas zabíjala čítaním kníh a počúvaním Potterovej hliadky. Bola to rádiová stanica, s ktorou prišli Fred a George Weasleyovci. Vždy vysielali z iného miesta, aby ich nemohli vystopovať. Cez rádio rozprávali ľudom skutočné správy, o tom čo sa vo svete deje. Kde sa vyskytuje Veď-Viete-Kto, čo robia jeho najvernejší a samozrejme, že bývali minútky ticha za zomretých. Informovali čarodejnícku verejnosť o veciach, ktoré sa pokúšalo Ministerstvo mágie zahladiť. Gloria to považovala za odvážne, hoci Molly Weasleyová umierala strachom. Niekde do vysielania prizvali Remusa, Siriusa, alebo Kingsleyho, ktorí mali najlepšie informácie. Vysielanie sa vždy uskutočňovalo pod nejakým heslom. Zvláštne ju potešilo, keď raz heslo bolo aj jej meno.

Remus sa vrátil domov a ona práve dopočúvala posledné vysielanie. „Ahoj," usmial sa na ňu.

„Ahoj," opätovala mu úsmev. „Niečo nové?"

„Nič dôležité," odvetil jej. „Dora a jej mama?"

Gloria smutne pokrútila hlavou. Remus k nej podišiel a pobozkal ju na čelo. Potom zaklopal na dvere spálne, aby tie dve skontroloval. Netrvalo to dlho a vyšiel von. Prisadol si ku Glorii na sedačku. „Tak čo si urobíme na večeru, keď budeme očividne zase večerať sami dvaja?" spýtal sa jej.

„Musí to byť strašne," šepla Gloria. „Neviem si predstaviť, že by som mala celý život peknú rodinu a teraz prišla o otca. Prišla som o mamu, ktorú som nepoznala a o starkú, ktorej som tak či tak bola iba na príťaž. A otca nezaujímam. Dora a pani Tonksová si niečo takéto nezaslúžili."

„Nikto si nezaslúži prísť o milovaných," odvetil jej Remus.

„Tiež si prišiel o otca i o mamu. Ty by si ich pochopil," vravela mu Gloria. „Dora by sa nemala uzatvárať pred tebou. Ty jej bolesť chápeš."

„Myslím, že sa neuzatvára predo mnou," povedal jej Remus úprimne. Vždy s ňou jednal ako s rovnocennou a to sa jej páčilo. „Chce byť pri mame, chce sa jej venovať celý ten čas, čo smúti. To je celé."

„Chápem," prikývla Gloria.

„Keď si spomenula svojho otca,... odkedy ti poslal ten list, potom sa už neozval?" spýtal sa jej.

„Nie," pokrútila hlavou. „Asi usúdil, že verím tebe a Siriusovi a to sa nikdy nezmení."

„Vďaka," usmial sa na ňu Remus.

„Môžem sa niečo spýtať?"

„Isteže, Gloria."

„Keď sa otec dozvedel, že mama je tehotná, tak sa tešil?" spýtala sa ho.

„Rád by som ti povedal, že áno, ale pravda je, že neviem," odvetil jej Remus. „Neviem, či sa to dozvedel vôbec od nej, či nie až v dobe, keď už ona bola v Azkabane a on predstieral svoju smrť."

Gloria zosmutnela, ale bolo to logické, že to možno vôbec nevedel. A dozvedel sa to niekedy neskôr. Možno už bola aj pár rokov na svete, keď to zistil. „Ďakujem, že si ku mne úprimný, Remus."

„Za to mi ďakovať naozaj nemusíš."

„Ale musím. Vôbec by si sa nemusel mnou zapodievať. Som dcéra vašich nepriateľov a aj napriek tomu bývam s tebou, máš ma rád," vravela a z ničoho nič sa rozplakala. „Netuším, čím som si to zaslúžila."

„Ja presne viem, čím si si to zaslúžila," usmial sa na ňu a chytil ju za ruku, „ty nie si ako tvoji rodičia, Gloria, nie si ani nimi. Si celkom iný človek. Zdedila si zrejme to najlepšie z nich, to čo nám možno nikdy ani neukázali, lebo sa za to hanbili. Ale ty nie. Ty dokážeš dať najavo aj svoju slabosť, lebo takí sme my všetci. Sme niekedy silní a inokedy slabí. Všetci ťa máme radi a nezáleží nikomu z nás na tom, komu si sa narodila."

Gloria si zotrela slzy a objala ho. Keď sa od neho odtiahla, tak na neho žmurkla. Remus sa na ňu zadíval a zrazu ho premkol zvláštny pocit.

„Stalo sa niečo?" spýtala sa ho Gloria, keď si všimla, ako zvláštne na ňu hľadí. Akoby na nej skúmal každý jeden detail.

„Nič, nič," pokrútil Remus hlavou. „Len som na chvíľku mal pocit..."

„Aký pocit?"

„Nevysvetliteľný," odvetil jej úprimne. „Pripomenula si mi Aveline."

„Ó áno, to nám už niekto povedal, aj na Rokforte, vraj sme ako sestry, ale to je preto, lebo sme obe blondíny," pousmiala sa na neho. „Nie je dôvod sa znepokojovať," zasmiala sa.

Remus si nebol istý. Spomenul si, ako si jeho otec pomýlil Gloriu s Aveline. Ako vždy vravel, že Aveline je celá Hope, Remusová mama. Niečo na tom bolo, už len skrz jej blonďavé vlasy, ktoré musela zdediť z ich strany rodiny.

Pravda bola, že v Glorii na ten malý okamih nevidel iba Aveline. Videl v nej Zuriu a to bolo úplne nemožné. Stále však z toho mal zvláštny pocit.

„Remus..." Zo spálne vyšla Nymphadora a vytrhla ho z jeho myšlienok.

„Dora, zlatko," usmial sa na ňu. „Deje sa niečo?"

„Nie," pokrútila hlavou a podišla k nemu. Objala ho. Chcela iba cítiť jeho objatie, schovať sa aj v jeho náručí.

„Zlatko," objímal ju Remus. Myslel na ňu, na jej stratu a bolesť. Úplne z hlavy vypustil zvláštny moment, kedy na neho Gloria žmurkla a on mal pocit, akoby na neho žmurkala Zuria.

***

Sirius sa vracal domov, bol celkom unavený a vyčerpaný. Posledné týždne sa tak cítili všetci, už toho bolo priveľmi veľa. Ako tak prechádzal cez mesto, omylom do niekoho vrazil. Bola to žena, ktorá takmer spadla, ale on ju zachytil. Hoci na sebe mala kabát a na hlave klobúk, uvedomil si, že ju pozná. „Caroline?"

„Pán Black," oslovila ho.

„Prepáčte," pustil ju. „Nechcel som do vás naraziť. Vtedy ste odišli bez rozlúčenia..."

„Snažím sa zdržovať mimo toho sveta," odvetila mu. „Som šmukel, môj manžel je mŕtvy, Ministerstvo zahladilo všetky stopy a mňa zbytočne vaši priatelia zachránili."

„Určite nie zbytočne," odvetil jej Sirius. „A máte sa?"

„Lepšie," prikývla. „Spamätám sa z toho všetkého, hoci je to ťažké. Manžel mi chýba, bol to dobrý človek, nezaslúžil si, čo sa mu stalo."

„Nezistili sme na čom pracoval," odvetil jej Sirius. Mal potrebu jej to povedať. Každý si zaslúži vedieť, prečo jeho milovaní zomreli.

„Pochopiteľne, bol predsa nedotknuteľný," pousmiala sa. „Tí ozaj držia slovo a tajomstvá."

„Chápem," prikývol Sirius. „Som rád, že vám je lepšie."

„A vám?"

„Ani nie," odvetil jej Sirius úprimne. „Zomrel mi blízky človek. Deti odišli do Rokfortu a moja žena je nešťastná..."

„Vrátili ste sa k žene?"

„Áno," prikývol Sirius.

„Možno to už čoskoro skončí, Sirius," odvetila mu Caroline. „Všetko."

„Kiežby ste mali pravdu," povedal jej pochmúrne. „Každý mesiac je to horšie a horšie. Schyľuje sa už k tomu, k veľkému súboju. Možno naša strana nevyhrá."

„Stratili ste optimizmus?" podotkla Caroline.

„V živote som toho stratil už dosť veľa. Ale vždy som vedel aj veľa získať. Pretože som to riskol, pretože som sa nikdy nevzdal," vysvetľoval jej.

„Takže?" pousmiala sa Caroline a on si všimol jej pekný úsmev. Predtým sa nikdy neusmiala. „To risknete aj teraz a nevzdáte to, všakže? Myslím, že potom má naša strana prevahu a môže vyhrať."

„Naša strana? Chcete naozaj žiť mimo čarodejníckeho sveta?" prekvapil ju otázkami.

„Nie som si istá, taká je pravda," povedala mu. „Musím už ísť. Rada som vás opäť videla, Sirius. Dúfam, že keď sa stretneme nabudúce, tak budú prognózy na výhru lepšie. Alebo už bude po všetkom."

„Uvidíme," prikývol Sirius. „Majte sa pekne, Caroline."

„Ďakujem. Aj vy," prikývla aj ona a potom odišla. Sirius chvíľku sledoval ako mu mizne v hmle.

Pocítil chlad. Niečo opäť viselo vo vzduchu. Bolo to však priveľmi blízko. Cítil sa skutočne mizerne. Takto sa už cítil aj predtým. V mysli sa mu vybavovali samé zlé spomienky, celé telo sa mu triaslo strachom a beznádejou. Okamžite si uvedomil, čomu zrejme čelí.

Dementori.

Sirius vybral svoj prútik a potom ich konečne zbadal. Asi piati dementori sa blížili smerom k nemu. Rýchlo si v mysli vybavil šťastnú spomienku na svoje deti, svoju rodinu a vyčaroval Patronusa. Strieborný pes okamžite odohnal všetkých dementorov. Sirius sa rozbehol smerom odkiaľ prišli. Na zemi ležala Caroline v bezvedomí.

„Caroline!" snažil sa ju prebrať. Nechcel, aby jej ublížili. Určite stihol zakročiť v čas. Keby sa tu objavili skôr, cítil by ich skorej, videl by ich. 

Caroline otvorila oči a chvíľku ho skúmala pohľadom. „Všetko ma bolí, cítim chlad..."

„Už je to preč, boli to dementori," riekol jej. „Zdá sa, že vám neublížili."

„Áno, cítila som sa naozaj hrozne. Pritom som vám povedala, že mi je lepšie. Ako som však kráčala ďalej od vás, zrazu som to pocítila. Chlad, strach, paniku, akoby som už nikdy nemala byť šťastná, vybavili sa mi tie najhoršie spomienky z celého môjho života. Nikdy som nenarazila na dementorov. Viem to iba z opisu môjho manžela, ale myslím, že ani on sa s nimi nikdy nestretol takto zoči-voči. Prečo napadli práve mňa? Nie je to čudné?"

„Napadnú hocikoho, je im to jedno, teraz keď sa pochybujú voľne po svete, keď opustili Azkaban," vysvetlil jej Sirius.

„Ďakujem, že ste na mňa mysleli a neodišli bez toho, aby ste sa presvedčili, či som v poriadku," poďakovala sa mu.

„Nie je za čo," odvetil jej Sirius. „Ešteže sa vám nič nestalo. Myslím, že vás radšej odprevadím domov," podotkol.

„Je to len tu kúsok," povedala, ale neprotestovala, aby ju odprevadil. Pomohol jej postaviť sa a spoločne kráčali k jej príbytku, pričom sa celý čas zhovárali, akoby sa poznali dlhé roky.

***

O pár dní neskôr, akoby tých správ nebolo dosť, sa Fénixov Rád dozvedel, že Harry, Ron a Hermiona boli zajatí lapačmi a odvlečení na Malfoy Manor. Podarilo sa im utiecť, pričom z domu vyslobodili aj Lunu Lovegoodovú, pána Ollivandera, výrobcu prútikov a isté škriatka, ktorý pracoval pre Gringotbanku.

„Sú naozaj v poriadku?" pýtal sa Sirius Kingsleyho.

„Áno, sú v Lastúrovom domčeku, u Billa," povedal mu Kingsley. „Nemal by si tam chodiť, je to priveľmi riskantné," dodal vzápätí.

„Naozaj sú všetci v poriadku?"

„Hermiona je na tom trocha zle, stará sa o ňu Fleur. Bellatrix ju mučila," vysvetľoval Kingsley smutne. „A ani Ollivander na tom nie je najlepšie. Harrymu a Ronovi nič nie je. Našťastie z toho vyviazli. Billovi som dal príkaz, aby z nich vypáčil, akú úlohu im dal Dumbledore. Možno bude úspešný."

„Nemyslím si," pokrútil hlavou Sirius. „Harry mu to nepovie. Nepovedal to ani mne. Je to tajné. Zrejme mu Dumbledore nedovolil povedať to niekomu inému ako Ronovi a Hermione."

„Dôležité je, že sa zachránili predtým, ako prišiel Veď-Vieš-Kto," zhodnotil situáciu Kingsley. „Mohlo byť po všetkom."

„Ale nie je," zodvihol bradu Sirius. „Ešte nie je po všetkom!"

Pozn. autorky:

Tak je, ešte stále nie je po všetkom :D a nabudúce nás naozaj čaká niečo veselé, síce ako pre koho, lebo isto viem o jednej osobe, že sa tešiť vôbec nebude :D