Dora sa v posteli pritúlila k Remusovi. „Rozmýšľal si nad mojou ponukou, ktorú som ti dala pred takmer rokom?"

„Akú ponuku myslíš?"

„Aby sme sa vzali," riekla a žmurkla na neho. Pohodila ružovými vlasmi. „Potom by si sme si bez problémov mohli adoptovať Gloriu."

„Rozmýšľal som nad tým," priznal sa jej Remus. „Avšak nie v súvislosti s adopciou. Chcel by som si ťa vziať, Dora, lebo ťa milujem. Páčilo by sa mi, keby si bola moja manželka."

„Vážne?" prekvapene na neho zažmurkla. „Chceš si ma vziať?"

„Veľmi," prikývol. „Ak by si chcela aj ty?"

„Chcela, áno!" vykríkla nadšene a pobozkala ho na pery. „Aj hneď."

„Neblázni, Dora," zasmial sa Remus. „Musíš si to naplánovať. Mala by si mať svadbu podľa svojich predstáv."

„Nie som typická žena, Remus Lupin," žmurkla na neho. „Nikdy som nad tým poriadne neuvažovala," dodala zamyslene. „Páčilo by sa mi niečo skromné. Ty a ja, dvaja svedkovia, nič viac. Proste spojenie nás dvoch. Je mi jedno, kedy a ako si ťa vezmem, hlavne, že budem tvoja manželka."

Remus prikývol. „Čo na to povedia vaši?"

„To neviem," zamyslela sa znova. „Musia však rešpektovať moje rozhodnutie. Tak, čo povieš? Ty a ja?"

„Znie to pekne," pripustil. Keby bolo po jeho, bola by jeho manželka skutočne dnes večer. Posledné dni nad tým uvažoval. Boli vo vojne a on sa síce nechcel ponáhľať, ale bol si istý, že ju miluje a nechcel o ňu prísť. Páčila sa mu predstava, že bude jeho.

„Tak? Noc je ešte mladá," zasmiala sa.

„Kostol už určite nie je otvorený," povedal jej.

„Do polnoci je," opravila ho. „A teraz je desať. Aveline je už dospelá, môže ti ísť za svedka. A ja pošlem sovu Siriusovi. Gloria a Alphard môžu byť pri tom tiež. A pôjdem pre našich. Máš pravdu, mali by byť pri tom."

„Znie to fakt bláznivo," riekol Remus.

„Áno, to znie, ale páči sa mi to," zasmiala sa.

„Aj mne sa to páči, Dora," prikývol a pobozkal ju na pery.

„Tak poďme na to!" Zatlieskala nadšene. „Stihneme to."

***

„Tak?" Constanza sa dostavila na miesto stretnutia. Len pred hodinou jej ho priniesla sova. Pozrela sa na staršieho muža pred sebou a uškrnula sa. „Čo vy odo mňa chcete, Lyall Lupin?"

Stretli sa kúsok od jeho domu. Bola už takmer noc a jej sa vážne nechcelo počúvať tohto hlúpeho starca. Určite jej chcel povedať, aby dala Remusovi konečne svätý pokoj, ale to ona nemala v pláne.

„Nedávno mi môj syn ukázal staré fotografie zo školy," riekol jej Lupin. „Nemohol som si nevšimnúť tvoju najlepšiu priateľku."

„Tanzie?" nadvihla obočie. „Stretli sme sa kvôli nej?"

„Možno," odvetil jej. „Chcem, aby si konečne dala pokoj môjmu synovi. Konečne našiel svoje šťastie."

„Áno a?"

„Ak to urobíš, neprezradím mu tvoje tajomstvo," povedal Lyall Lupin.

„Čože? Aké tajomstvo?"

„Myslím to vážne, som ochotný s tebou vyjednávať. Ak dáš môjmu synovi a Tonksovej pokoj, neprezradím tvoje tajomstvo," riekol jej a zodvihol hlavu. „A ak dáš pokoj aj mojim vnučkám."

„Máte iba jednu vnučku, Lupin," opravila ho.

„Nie, nemám," odvetil jej pokojne. „Mám dve. Aveline a Gloriu."

„Remusovi nikdy nedovolia, aby si to decko adoptoval," riekla mu pokojne. „Je vlkolak!"

„Prečo by si musel adoptovať vlastnú dcéru?" nadvihol obočie Lyall Lupin. „Viem, že je Gloria jeho dcéra. Viem, že sa narodila v Azkabane svojej matke, ktorou rozhodne nebola Constanza Hillová. Netuším, ako si to urobila a netuším, prečo toto všetko robíš, ale žiadam ťa, aby si im dala svätý pokoj a ja nikomu nepoviem, čo všetko si vykonala, Constanza Hillová!"

Zasmiala sa, aby zastrela to, čo si starý chlap myslel. Netušila, ako na to všetko mohol prísť. „Preskočilo vám?"

„Nepreskočilo mi. V Azkabane zomrela Zuria. Skutočná Zuria by ma nikdy neoddelila od Aveline, nebola taká krutá. Skutočná Zuria bola dobrý človek, nemohla sa až toľko zmeniť. Nikdy mi to nešlo do hlavy, ale už som to pochopil. Neviem, čo si jej spravila, ale viem, že ty nie si Zuria Scrimgeourová!"

„Ste dementný, vážne? Starý a dementný!" nadávala.

„Tak? Pristúpiš na dohodu, alebo im to mám všetko povedať?" spýtal sa jej.

Zasmiala sa. Uškrnula sa a potom sa znova zasmiala. „Ste starý hlupák, vždy ste boli. Čo ma prezradilo?" spýtala sa ho. Skutočne ju to zaujímalo.

„Tvoje správanie, ale hlavne Gloria. Remus to možno nevidí, ale ja som si to všimol hneď. Tak veľmi sa podobá Hope, keď bola mladšia. A hlavne sa dievčatko nepodobá na tvoje skutočné ja. Tak som pátral a všetko si dal dokopy. Analyzoval som tvoje šialene správanie, všetko to zlo, ktoré si napáchala, ako si sa správala k môjmu synovi, ako si sa správala k tomu dievčatku. Jediné, čo nechápem je to, prečo máš rada Aveline?!"

„Lebo je moja!" vyhŕkla zo seba.

„A to ťa prezradilo tiež. Remus si spomenul, ako ťa raz s ňou našiel a ty si jej vravela, že by si chcela, aby bola tvoja," prikývol Lyall Lupin. „Takže to je všetko kvôli môjmu synovi, však? Si ním posadnutá!"

„Milujem ho!"

„Nie, si ním posadnutá. To nie je láska!"

„Vy nikomu nič nepoviete, Lupin," pozrela sa na neho. „Bolo od vás hlúpe konfrontovať ma tu. Ste sám a ste starý. Môj plán mi roky vychádza skvelo. Som metamorfomág, preto mi nerobí problém vyzerať ako vaša mŕtva nevesta. Nikto nikdy nemal pochybnosti a ani ich mať nebude. Zbavím sa vás a potom za vami s radosťou pošlem vašu vnučku Gloriu. A môžete odo mňa pozdraviť moju drahú priateľku, Zuriu," uškrnula sa.

Lyall Lupin v sekunde vybral prútik, ale ona ho už v ruke držala. Vyslal na ňu kliatbu, odklonila ju bez váhania. Chvíľku s ním bojovala, ale mala pravdu, muž bol skutočne už starý a v kúzlení pomalý. Nedokázal ju poraziť. Zelené svetlo prešlo jeho telom o pár minút a to spadlo na zem.

Bol mŕtvy.

Podišla k nemu a kľakla si. „Naozaj ste starý a dementný, Lyall Lupin, a hlavne neskutočné hlúpy. Čo ste si vôbec mysleli? Že ma porazíte? Že ma prehovoríte, haha," uškrnula sa. „Moje tajomstvo nevyzradíte a nie, nedám vášmu synovi svätý pokoj, ani náhodou!"

***

„No ja vážne neverím, že sa toto deje," smial sa Sirius, keď dorazil do kostola a poťapkal Remusa po ramene. „Gratulujem."

„Pri Tonksovej som sa naučil, že spontánne nápady sú tie najlepšie," poznamenal Remus.

„Áno, ona je presne ten typ," prikývol Sirius.

„Čo máš nové ty? Čo tá žena, Caroline?"

„Je celkom fajn, veľa síce toho nenahovorí, ale kto by to čakal, však? Smúti za manželom a bojí sa. Ako my všetci. Nechcel som ju nechávať samú, ale predsa len toto je dôležité," usmial sa Sirius.

„Som rád, že si tu," prikývol Remus.

„Remus, ja som rád, že napriek všetkému som tu. Že sme priatelia," povedal Sirius a znova ho poťapkal po ramene.

„Aj ja som rád." Povedal a potom si všimol, ako sa k ním blíži Andromeda Tonksová a netvári sa veľmi nadšene. Spoločnosť jej robili Aveline, Alphard a Gloria. Aveline i Alphard sa radostne zvítali s otcom a Andromeda sa na Remusa mračila. Potom trocha zavzdychla a išla si sadnúť ku Glorii a Alphardovi.

Orgán v kostole spustil svadobnú melódiu a Remus sa pozrel smerom k dverám. Objavila sa tam jeho budúca manželka so svojím otcom. Mala na sebe jednoduché biele šaty, vlasy mala ružové a mala v nich bielu ružu. Vyzerala vážne krásne, až sa mu podlomili kolená. Ted Tonks sa usmieval tiež, čo Remusovi dodalo trocha odvahy.

„Zverujem ti svoju dcéru, ak jej ublížiš, Remus, tak to oľutuješ," povedal Ted Tonks a potom sa zasmial. Poťapkal ho po pleci a odišiel si sadnúť k manželke. Dora chytila Remusa za ruku a usmiala sa na neho.

„Pristane ti to," šepol jej.

Venovala mu úsmev, ale potom sa otočili obaja na kňaza, ktorý začal ich svadobný obrad. Decentný, rýchly, ale predsa len krásny. A po pár minútach, bola Nymphadora Tonksová jeho manželka. Dali si prvý manželský bozk, ale deti im tlieskali a výskali. Remus sa na nich všetkých usmial a bol šťastný ako už dávno nie. Dokonca aj Andromeda Tonksová neodolala atmosfére a usmievala sa tiež.

Remus trocha ľutoval, že nestihol napísať otcovi, ale vedel, že sa určite bude tešiť. Znova sa obrátil k svojej manželke a pobozkal ju na pery. „Šťastná?"

„Nikdy som nebola šťastnejšia," odvetila mu. „A ty?"

„Tiež som nikdy nebol šťastnejší," odvetil jej on. Bola to pravda. Tonksová bola úžasná, milujúca a on sa dávno necítil takto úžasne. Na okamih vypustil z hlavy všetko zlé, vojnu, alebo aj svoju prvú manželku. Užíval si tento okamih a znova spojil svoje pery s tými jej.

***

Constanza už zabila niekoľkokrát a nemala žiadne výčitky svedomia. Nemala ich ani vtedy, keď zabíjala vlastnú matku. Bolo to jednoduché. Prikladala sa k domov k nej a svojmu nevlastnému otcovi. Obaja spali, keď na nich mierila prútik. Ani len nevideli do očí svojho vraha.

Zabiť Lauren Scrimgeurovú bolo jednoduché ako facka. Už umierala a ona jej iba dopomohla.

Zabiť Lyalla Lupina tiež nebolo ťažké. Doteraz však nemohla uveriť tomu, ako ten hlúpy starec mohol všetko odhaliť. A za všetko mohlo to otrasné dievčisko.

„Musím sa jej konečne zbaviť," uvedomila si Constanza. „Je jedno, akú ochrannú ruku nad ňou držíš, Zuria! Alebo ty Lauren, alebo ty Hope!" kričala a hľadela do neba.

Zavrela okno, z ktorého hľadela von. Deti jej nechali odkaz, že dnešnú noc strávia so Siriusom. Nevenovala tomu pozornosť a nechcela sa hádať, mali na to právo. Sadla si na posteľ a uvažovala nad plánom. Musela sa konečne zbaviť Glorie a musela dôjsť na spôsob, akoby jej Remus znova patril.

Lenže tu bola Tonksová. Tedová dcéra. Ted, jediný človek, ktorý bol k nej vždy milý. Tonksová k nej bola vždy milá. Constanza so sebou vnútorne bojovala a potom sa rozhodla. Je jedno, ako milá na ňu Tonksová bola. Nemôže byť s Remusom.

Ak to bude nutné, bude ju musieť zabiť!

***

Remus a Tonksová v byte trocha oslavovali aj s ostatnými svoju svadbu. Potom sa všetci pobrali domov. Sirius vzal so sebou deti aj vrátane Glorie. A tak osameli a mohli sa venovať jeden druhému. Užiť si svadobnú noc. Byť spolu a osláviť svoju lásku. Spečatiť svoje manželstvo.

Potom mu Tonksová zaspala v náručí, ale Remus ešte chvíľku zaspať nemohol. Myslel na všetko, čo sa práve stalo. Na to, aký je šťastný a vedel, že šťastie vždy strieda niečo nepekné a bál sa toho. Snažil sa to vypustiť z hlavy a potom zaspal.

Nestalo sa to už dlho, ale v sne ho navštívila ona. Mala na sebe dlhé biele šaty a usmievala sa na neho. „Želám ti, aby si bol znova šťastný."

„Zuria..."

„Vážne, Remus, veľmi ti to želám," usmiala sa na neho. „Trocha ma z toho bolí srdce, ale ja som tu a ty si ďaleko. Chcem už odísť z tvojich snov, aby som bola menej smutná, ale nemôžem. Maj oči otvorené, ochraňuj to, čo miluješ. Prosím."

„Povedz mi, pred kým sa mám toľko mať na pozore?" žiadal ju. „Zuri, prosím."

„Láska, ja nemôžem. Ale je blízko. Tá osoba je bližšie ako si myslíš. Prosím, Remus, dávaj pozor. Na všetkých, ktorých miluješ. Sľúb mi to..."

„Sľubujem ti to," prikývol.

„Vždy budem na teba dávať pozor," usmiala sa a pobozkala ho na líce. „Ako anjel..."

Sen sa rozplynul a Remus otvoril oči. Trhol sebou, čo zobudilo aj Tonksovú. „Remus, stalo sa niečo?"

„Len sen," odvetil jej, ktorý nemohol dostať z hlavy. Zuria v jeho sne, znova ho žiadala, aby sa mal pred niekým na pozore a znova mu nepovedala nič viac.

„Snívalo sa ti niečo škaredé?"

„Nie, len zvláštne," odvetil jej zamyslene. „To je v poriadku, spi ďalej."

Ako náhle to dopovedal, niekto zabúchal na dvere. Remus vyskočil z postele, obliekol sa a vzal svoj prútik. Prikázal Tonksovej, aby ostala tu, ale to by nebola ona, keby aj tak neurobila po svojom. Obliekla sa tiež, siahla po prútiku a obaja vyšli von.

„Kto je?" spýtal sa Remus.

„Moody!"

Remus otvoril dvere a namieril na neho prútikom. „Čo som vám povedal, keď ste ma zatkli?"

„Nič," odvetil mu Moody. „Iba si opakoval meno svojej dcéry."

Remus prikývol. „Ste to naozaj vy."

„Vždy obozretný," pochválil ho Moody. „Ospravedlňujem sa, že som prišiel takto v noci, Remus, ale nemám dobré správy."

„Čo sa stalo, Moody?" spýtala sa Tonksová.

„Mrzí ma to, ale našli sme tvojho otca, Remus. Je mŕtvy." Oznámil mu Alastor Moody.

Remus mal pocit, že sa mu zatmelo pred očami. Tonksová ho rýchlo chytila. Z očí sa mu začali valiť slzy a nedokázal sa ani spýtať na podrobnosti.

„Kúsok od jeho domu," vyčítal Moody v jeho očiach otázku. „Bola to smrteľná kliatba. Nevznášalo sa však nad ním temné znamenie."

„A to znamená?" spýtala sa Tonksová.

„Zrejme za tým nie je nikto z Voldemortových ľudí. A to je zvláštne, nie? Mal tvoj otec nejakých nepriateľov, Remus?" vypytoval sa Moody.

Remus pokrútil hlavou, lebo mu nikto neprichádzal na um. A aj tak nevedel nad tým teraz normálne rozmýšľať. Bolelo to tak veľmi. Bol šťastný a vedel, že to nebude trvať dlho. Prišiel o otca. Nemohol tomu uveriť. Dora ho objala a on iba plakal v jej náručí. Netušil, kedy Moody odišiel, nepamätal si ako rýchlo ubiehal čas. Vnímal iba Dorino objatie a v mysli sa mu vybavovali všetky spomienky na detstvo a na otca.

Pozn. autorky:

Tak je to tu, niekto konečne Tanzie odhalil, ale bol dosť blbý na to, že ho to stálo život. Lyall si myslel, že s ňou vyjedná mier kvôli Remusovi, ale bohužiaľ :/

Mimochodom teraz začnú postavy padať ako hrušky a nie vždy jej vinou ... áno, narážam na to, že už dve kapitoly bohužiaľ zomrie Moody. Nabudúce Vás čaká jedna radostná novinka a tiež aj plánovanie ohľadom Sedem Potterov. 

Svadba Remusa a Tonksovej prebiehala trocha inak ako v originále, pretože tu je ich vzťah aj troška iný predsa len :) takže na svadbe boli všetci dôležití pre nich dvoch.

Čo poviete na kapitolu?