Pohreb Albusa Dumbledora sa konal o pár dní na území Rokfortu. Na mieste, ktorému toľko dal a práve toto miesto malo slúžiť pre jeho posledný odpočinok. Pohreb sa konal pri jazere, kde už na smútočných hostí čakalo niekoľko bielych stoličiek. V strede medzi nimi viedla ulička, vpredu stál mramorový stôl a stoličky boli otočené k nemu. Na niektorých stoličkách už sedeli ľudia. Rôzni.

Constanza sa rozhodla tiež prísť na pohreb. Bolo by zvláštne, keby tam nebola. Spoznala veľa ministerských pracovníkov, ale aj iných ľudí, ktorý prišli vzdať hold pamiatke veľkého čarodejníka. Ona si sadla k svojim deťom, ktoré neprotestovali. Kúsok od nej sedel Remus a Tonksová a ona sa snažila tváriť, že je dnes nad vecou. Sirius sedel o kúsok ďalej s Andromedou a Tedom. Neodvážila sa mu dnes niečo hovoriť. Nemal chuť sa s ním rozprávať. Ani s nikým iným okrem svojich detí.

Prišli aj hradní duchovia, v slnečnom svetle boli ledva rozoznateľní, iba keď sa pohli – ako nepatrné chvenie v lesklom vzduchu. Do druhého radu sa posadil učiteľský zbor. V prednom rade nesedel nikto. Sama vedela, že Dumbledore nemal žiadnu rodinu, iba brata, ktorý sa s ním roky nerozprával a toho aj tak nepoznala. Očividne sa rozhodol, že dnes nepríde.

Na voľné miesto vedľa nej si prisadol Rufus Scrimgeour a tváril sa veľmi vážne. Na okamih sa zamyslela, či mu je smrť Dumbledora jedno, alebo či si ho predsa len aspoň trocha vážil.

„Dlho som ťa nevidel, Zuria," šepol smerom k nej.

„Nemala som záujem s tebou tráviť čas," precedila pomedzi zuby.

Usúdil, že nemá zmysel sa s ňou zhovárať a tak ďalej mlčal.

Ozvala sa hudba, veľmi zvláštna hudba, akoby z iného sveta. Najprv ju nevnímala, ale potom si všimla odkiaľ hudba vychádza. Kúsok pod hladinou jazera bol zbor vodných ľudí a spieval čudným jazykom, ktorému nerozumela. Hudba vyjadrovala stratu a zúfalstvo, ale na ňu to nijako zvlášť nepôsobilo.

Uličkou kráčal Hagrid a ona si ho všimla až keď opatrne položil telo Dumbledora, ktoré bolo zabelené vo fialovom zamate so zlatými hviezdami, na mramorový stôl. Hagrid si utrel veľké slzy a smrkal nahlas.

„Vznešenosť ducha... inteligentný prínos... veľkosť srdca," spustil príhovor mladý strapatý muž, ale Constanza sotva vnímala jeho slová. Jej pohľad zaujala iba jedna osoba. Chudá blondínka sa opatrene posadila iba pár stoličiek pred ňou. Mala na sebe čierne šaty a na hlave čiernu šatku, ale neušla jej pozornosti a ona dobre vedela, kto sa pod šatkou skrýva. Varovala ju. Varovala ju, aby sa nikdy nevrátila a ona to porušila. Keby tak tušila, že to pre ňu nebude znamenať nič dobré.

Malý muž v čiernom habte skončil svoj prejav a šiel si sadnúť. Všetky čakali ďalšie prejavy, ale nikto sa nehýbal.

Okolo tela a stola, na ktorom ležalo telo Albusa Dumbledora, vzbĺkli jasné plamene. Šľahali čoraz vyššie a zakrývali telo. Do vzduchu stúpal biely dym a vytváral zvláštne tvary. Fénix vyletel k jasnej oblohe, no vzápätí oheň zmizol. Na jeho mieste stála biela mramorová hrobka, ukrývajúca Dumbledorovo telo aj stôl, na ktorom ležal.

Ozvali sa zdesené výkriky, keď vzduchom preletela spŕška šípov, no dopadli iba neďaleko davu. Vedela, že to je posledná pocta kentaurov. Potom odišli do lesa a rovnako ako vodní ľudia sa vrátili späť do jazera.

Bolo po všetkom.

Constanza sa postavila a pozrela sa na svoje deti. „O pár dní sú prázdniny."

„Áno," prikývla Aveline. „Tento školský rok znova ubehol rýchlo. Uvidíme sa o pár dní, mama," nahla sa k nej a pobozkala ju na líce. Potom odišla za svojimi priateľmi.

„Chýbaš mi, Al," riekla svojmu synovi.

„Aj ty mi chýbaš, mama," objal ju. Jej malý synček. Jej veľký poklad. Láska jej života. „O pár dní budeme doma. Pôjdem nájsť priateľov, je to ťažký deň."

„Bež, zlatko," usmiala sa na neho a nechala ho ísť, aj keď vedela, za kým pôjde. Gloria. To otrasné dievčisko, ktorého sa jej doteraz nepodarilo zbaviť. Akoby nad ňou niekto držal ochrannú ruku a ona vedela, že to nebola iba jedna osoba. Zuria, Lauren i Hope. Všetky tri na dievča dohliadali. A ona s tým očividne nemohla nič urobiť. Ešte však nebolo všetkým dňom koniec.

Pobrala sa preč, nemala chuť tam tráviť ani chvíľku. Nechcela hľadieť na Remusa, ktorý za ruku držal Tonksovú a nechcela vidieť ani scénu, kedy si Sirius uvedomí, ako blízko pri ňom je práve teraz Erin.

Potrebovala si naplánovať svoju vlastnú pomstu. Teraz mala príležitosť, nikto ju nerušil.

***

Sirius sa postavil zo stoličky a obzrel sa okolo seba. Jeho oči sa stretli s inými očami a on na okamih stratil pôdu pod nohami. Vrátila sa. Samozrejme, že sa vrátila. Zomrel človek, ktorého obdivovala a chcela sa prísť rozlúčiť ako mnohí iní. Vybral sa priamo k nej a ona sa nerozhodla ujsť. Iba tam stála a čakala, kedy ju osloví.

„Erin."

„Ahoj, Sirius," smutne sa na neho usmiala. „Je to smutné, však? Veľmi som si vážila Dumbledora a akosi nemôžem uveriť, že ho už niet."

„Ani ja nie," prikývol. „S ním, alebo bez neho, tak či tak vyhráme."

„Myslíš?"

„Každopádne preto urobíme všetko," odvetil jej Sirius. „Som rád, že si sa vrátila."

„Ty vieš, že som neodišla dobrovoľne," vravela mu.

„Podal som žiadosť o rozvod so Zuriou, hoci ona nesúhlasí," oznámil jej.

„Myslím, že si urobil správu vec, lebo tvoja žena nie je dobrý človek," odvetila mu.

„Pravda, bohužiaľ som na to prišiel veľmi neskoro," vysvetlil jej. „Skočíme na pohárik?"

„Nie, Sirius," razantne odmietla. „Síce som sa vrátila, ale nie kvôli tebe. Všetko mi teraz prináša problémy. Prepáč. Raz ti to možno vysvetlím."

„Chápem," prikývol. 

„Maj sa, Sirius Black," prikývla aj ona a potom sa pobrala preč.

***

„Tonksová je pre teba oveľa vhodnejšia ako tá beštia," Lyall Lupin sa usmial na svojho syna. Boli u Remusa v byte a Tonksová pred malou chvíľkou odišla. Bol to celkom príjemný večer a Remus bol rád, že doteraz nikto nespomenul Zuriu. Jeho otec však mal na ňu až priveľmi ťažké srdce.

„Tonksová je skvelá," prikývol.

„A tá harpya ťa už neotravuje?" spýtal sa Lyall.

„Momentálne nie."

„Zrejme plánuje ako vás dvoch rozdeliť," povedal Lyall.

„Otec, prosím..."

„Remus, ja ťa iba varujem. Tej žene neverím nič. Vôbec nič," vravel mu otec a mračil sa. „Mal by si si dávať pozor a Tonksová tak isto."

„Znieš, akoby si prirovnával Zuriu k Voldemortovi."

„Ver mi, synak, že ona je oveľa horšia," riekol mu otec. „Preto by som bol rád, keby si si dával pozor."

„Nemusíš sa báť, otec," prikývol Remus.

„Počuj a čo tá adopcia toho dievčatka? Glorie?"

„Stále na ministerstve. Nemám žiadne nové správy," odvetil mu a nalial im ďatelinové pivo. „Kiežby sa však veci pohli."

„Nemôžem si pomôcť, ale to dievčatko sa mi zdá také blízke," riekol Lyall Lupin a zamyslel sa. Nikdy Remusovi nepovedal, že mu pripomína Hope, alebo dokonca Aveline, keď ju poznal iba z fotografie. Nepovedal mu to, pretože to proste nedokázal vysvetliť. „Tebe nie?"

„Áno, veľmi," prikývol Remus. „Preto chcem, aby bola súčasťou mojej rodiny. Veľmi mi na nej záleží."

„Je to pekné dievčatko," usmial sa Lyall. „Hm, nemáš niekde fotografiu jej matky?"

„Mám," prikývol Remus a potom odišiel do spálne. O chvíľku sa vrátil z fotoalbumom a podal ho otcovi.

Prisadol si k nemu na sedačku a otvoril album. „Zuria a Constanza boli najlepšie priateľky," vravel Remus. „Pozri, tu je Tanzie, toto je ona."

Lyall sa zahľadel na ženu na obrázku. Usmievala sa, mávala do objektívu, ale predsa len niečo na jej úsmeve nebolo úprimne. Zdala sa mu falošná, zvláštna a hlavne sa mu dievčatko na ňu vôbec nepodobalo. „Zvláštna žena."

„Áno, to bola," prikývol Remus. „Myslím, že Zurii vždy závidela."

„Prečo?"

„Zuria bola krásna, veľmi krásna a dobrá, kedysi," riekol mu Remus. „Až sa mi ťažko verí, že taká kedysi bola. Za to Tanzie bola čudná. Nikdy som ju nemal veľmi rád, ale nemohol som to Zurii povedať. Bola to jej najlepšia priateľka. Vždy som z nej mal pocit, že Zurii závidí jednoducho všetko. V poslednom ročníku začala chodiť s Petrom, ale nikdy som nemal pocit, že by sa na neho dívala s láskou."

„S ním mala Gloriu?"

„Áno, s ním," prikývol Remus. „Raz Tanzie strážila Aveline a keď som prišiel domov, počul som ju rozprávať čudné veci."

„Aké veci?"

„Vravela mojej dcérke že ju má veľmi rada, že ju miluje a že mala byť jej," rozprával mu Remus. „Bolo to zvláštne. Donútil som ju, aby mi dcérku ihneď dala a vypadla. Povedal som to Zurii, ale ona to brala s nadhľadom. Vraj je to pekné, že jej priateľka, niekto kto jej je ako sestra, má Aveline tak rád. Vraj, keby sa jej niečo stalo, aspoň vie, že by Aveline niekto miloval ako vlastná matka."

„To nie je reálne," odsekol Lyall. „Zuria sa mi zdala kedysi dosť naivná. Ale teraz..."

„Každopádne Tanzie zomrela v Azkabane pár dní po pôrode Glorie," riekol Remus. „Dostala sa do Azkabanu po tom, čo napadla moju ženu. Bolo to pár dní pred Halloweenom. Pred smrťou Lily a Jamesa, predtým ako ma zatkli. Tanzie pracovala pre Voldemorta a dotiahla k nemu aj Petra. Smutne."

Lyall sa zahľadel na spoločnú fotografiu dvoch žien a počúval každé jedno slovo svojho syna. „Áno, smutné."

„Vedel si, že Greyback mal dcéru?"

„Čože? Odkiaľ to vieš?"

„Od Zurie," riekol Remus. „Vraj predtým, ako ho pohrýzol vlkolak a on sa ním stal, mal rodinu. Ženu a dcéru. Ale po uhryznutí od neho žena ušla aj s dcérou. Vydala za iného."

„To som netušil," riekol Lyall.

„Ani ja nie. Zaujímalo by ma, kto Greyback pohryzol. Pretože sa mi zdá, že ho to zmenilo. Možno keby sa to nestalo, nebol by z neho taký zlý človek," riekol Remus svojmu otcovi. „To vlk v jeho tele z neho urobil monštrum, ktoré zaútočilo na mňa i na Alpharda Blacka a mnohých ďalších."

„Myslím, že to zlo mal zakorenené v sebe," odvetil mu otec. „Aj ty máš v sebe vlka a nie si zlý človek. A nemyslím si, že Alphard Black raz bude zlý človek. Je to veľmi milý chlapec. Fenrir Greyback isto nebol dobrý človek ani pred uhryznutím. Hoci mal rodinu. Dcéru. Nepovedala ti o tom Zuria viac?"

„Nie, iba toto. Netuším, ako sa volala a či ešte žije. A či vôbec vie, že Greyback je jej otec," vravel mu Remus. „Ale je to zaujímavý príbeh."

„Zvláštny veru," prikývol Lyalla. „Prečo ti to vôbec Zuria vravela?"

„Už si nepamätám, otec," odvetil Remus po chvíľke uvažovania. „Poďme sa zhovárať o niečom inom a nie o Zurii, ani Constanze a Greybackovi."

Lyall Lupin prikývol, ale pohľad mu občas spadol na otvorený fotoalbum s fotografiou Zurie a Constanzy Hillovej.

***

1981

„Tanzie, celá sa trasieš, prišla som, ako si chcela," Zuria hľadela na svoju priateľku. Dnes ráno jej poslala súrnu sovu, aby sa stretli v jednom parku. Okamžite tam prišla, lebo z listu mala pocit, že jej priateľka má vážny problém.

„Konečne," Constanza sa na ňu uškrnula. „Dnes konečne ti poviem všetko, čo mám na srdci."

„O čom to hovoríš?" Zuria na ňu prekvapene hľadela a nepáčil sa jej tón jej hlasu.

„Zničila si mi život!"

„Čože? Ja?"

„Áno, ešte dávnejšie ako si prišla na tento svet, ty hlúpa hus!" sotila do nej Constanza a Zuria spadla na zem.

Ledva sa znova postavila na nohy. „O čom to hovoríš? Tanzie?"

„Poviem ti jeden veľmi smutný príbeh," riekla Constanza a hľadela jej priamo do očí. Sršala z nich nenávisť. „Kedysi, pred pár rokmi žil jeden mladý muž, ktorý mal dvojročnú dcérku a tá pre neho znamenala celý svet. Boli šťastní, aj keď matka dcérky nebola bohvieaká. On však svoju dcérku miloval. Jedného osudného večera, keď bol spln, prikradol sa k nemu vlkolak, keď bol na ceste domov. Tento vlkolak na neho zaútočil a premenil ho na rovnaké hnusné zviera, akým bol on. Nezvládal to, vlk v ňom často vyhrával a matka jeho dcérky sa rozhodla od neho ujsť. Aj to urobila a zobrala dievčatko so sebou. Vydala za iného chlapa, ktorý jej dievčatko nikdy neprijal, ale jej to bolo úplne jedno. Úplne jedno!"

„O kom to hovoríš?"

„To dievčatko som ja. A môj otec je Fenrir Greyback. Hovorí ti niečo to meno?"

„Pohrýzol Remusa," prikývla vystrašene.

„Vieš kto pohrýzol jeho?"

„Netuším!"

„Prekliaty Dartan Ramkin," chrstla jej do tváre a znova do nej sotila. Zuria spadla a rozplakala sa. „Vinou tvojho starého otca som prišla o svojho ocka. A vyrastala som s chlapom, ktorý ma nenávidel. Moja matka sa ma nikdy nezastala. Tešila som sa na Rokfort, myslela som si, že to bude moje útočisko, ale práve tam som stretla Zuriu Scrimgeourovú, vnučku muža, čo mi zničil život. A vieš čo tá prekliata baba urobila? Zaľúbila sa do chlapca, ktorého som chcela ja!"

„Remus," šepla Zuria.

„Páčil sa mi od prvého ročníka, ale ty si mi ukradla aj jeho. Akoby nestačilo, že som prišla o ocka. Vzala si mi ho!"

„Nemohla som ti vziať niečo, čo si nikdy nemala!" skríkla Zuria a postavila sa zo zeme. „Takže takto to je? Ty nie si moja priateľka. Nikdy si nebola moja priateľka."

„Vidíš, nie si až taká tupá!" zasmiala sa Constanza.

„Čo vlastne chceš?"

„Dokonať svoju pomstu. Pred pár dňami si mi povedala tú krásnu správu, však?"

Zuria si inštinktívne položila ruky na bruško. „Tanzie, prosím, nie..."

„Neboj sa, drahá, nezabijem tvoje dieťa, aspoň nie teraz," zasmiala sa. „Urobím to inak. Chcem to, čo som vždy mala mať. Chcem Remusa a s ním krásne dievčatko. Chcem tvoju Aveline. Vždy som si predstavovala, že je moja."

„Ona nie je tvoja a ani Remus nie," rozplakala sa Zuria.

„O chvíľku áno. Ja budem s nimi a ty budeš v Azkabane," zasmiala sa. „Vieš, že po mne idú. Vedia, že pracujem pre Voldemorta. O chvíľku tu budú aurori."

„Čože pre Veď-Vieš-Koho?"

„Áno, drahá, to je ale prekvapenie, však?" šialene sa zasmiala. Ako veľmi jej robilo dobre, keď ubližovala žene pred sebou. Tá nemala ani len tušenia, čo je v skutočnosti zač.

„Ak sú na ceste, tak si idú po teba," zašepkala Zuria.

„Och, nie, drahá, oni si idú po teba," zasmiala sa. „Ukážem ti jeden trik." Prižmúrila oči a o chvíľku vyzerala presne ako žena oproti nej.

„Pre Merlina!" vykríkla Zuria. „Si metamorfomág. Si, vyzeráš ako ja, ako ja, to nie je možné. Pre merlina!"

„Áno."

„Nie," Zuria sa rozplakala.

„Nespoznajú rozdiel. Poviem, ako si ma napadla. Mňa dcéru ministerského pracovníka. Och. Matku dieťatka. A ty pôjdeš do Azkabanu za to, že si slúžila Veď-Vieš-Komu!"

„To ti nemôže prejsť," povedala Zuria. „Ja na rozdiel od teba nie som metamorfomág."

„Nie, to nie si. Ale to viem vyriešiť," uškrnula sa na ňu Constanza a vybrala fľaštičku. „Vypi to!"

„Prečo by som to mala urobiť?" spýtala sa jej Zuria.

„Urob to!"

„Nie!"

„IMPERIO!" namierila na ňu prútikom.

Zuria Lupinová nemala na výber. Kúzlo bolo silné, priveľmi silné. Dala si glg z fľaštičky a o chvíľku sa zmenila na Constanziu Hillovú. Uvedomovala si, čo sa deje, ale nemohla s tým nič robiť.

„Opakuj po mne – som Constanza Hillová," riekla jej Constanza. „IMPERIO!"

„Som Constanza Hillová," šepla proti svojej vôli, ale neuvedomovala si to.

„A ja som Zuria Lupinová," uškrnula sa na ňu. „Už navždy. Strávim zvyšok života s tvojím manželom, s mužom, ktorého milujem a budem vychovávať tvoju dcérku, milovanú Aveline. A ty zdochneš v Azkabane aj s deckom, ktoré čakáš. A teraz ma napadni. Udri ma. Ublíž mi!" namierila na ňu znova prútikom. „Ale ešte predtým, zabudni na všetko. OBLIVIATE!"

Skutočná Zuria sa zatriasla.

„Tak už ma napadni. IMPERIO!"

Zuria sa na ňu vrhla, snažila sa jej spôsobiť, čo najviac bolesti. O chvíľku však prišli ministerskí aurori a oddelili od seba dve bojujúce ženy. Constanza plakala a bránila sa, objímala Rufusa Scrimgeoura. „Ocko, ocko, ona ma napadla, napadla ma."

A potom sledovala, ako berú preč jej najlepšiu priateľku. Nemohla sa brániť, lebo bola pod jej kúzlom. Vyzerala ako ona a nikto nemal ani len potuchy, čo sa naozaj stalo. Šupli ju do Azkabanu, kde mala Constanza veľmi známeho človeka, ktorý úbohej žene podával všehodžús, až do kým to nebolo úplne jedno. Dementori nevidia a žena tak trpela, že sotva by niekto spoznal kým v skutočnosti bola. Hoci kvôli tehotenstvu nikdy nebola v skutočnej cele, nikto nikdy neprišiel na to, že väzenkyňa nie je tá, ktorou by mala byť. A ani ona sama si to nepamätala. Až kým tesne pred smrťou nezlomila kúzlo a nespomenula si na oči muža, ktorého milovala. A že tá láska, ktorú vždy cítila vo svojom srdci bola skutočná. Že nemiluje iba jedno dievčatko, ale dve. S pocitom, že v diaľke videla jeho krásne oči, napokon zomrela.

Aký smutný len vie byť život. Akí krutí len vedia byť ľudia. Dokonca aj tí, čo sa tvária, že sú naši najlepší priatelia. 

Pozn. autorky:

Takže konečne sme sa dočkali spomínaného útoku Tanzie na Zuriu, ktoré bolo pre všetkých vždy podané inak, ako sa naozaj stalo :/ Zuria bola totižto hold dosť naivná dievčina, čo je smutné.

Toto je aj koniec deja šiestej knihy, od ďalšej kapitoly bude siedma kniha, kde nás čaká dosť úmrtí ... min. tri takmer na začiatku (do konca prázdnin) ... ale o tom potom ... :D