Remus a Tonksová boli celí od farby, ale dokončili maľovanie jeho bytu, chvíľku pred tým ako sa vrátila Gloria a s ňou prišla aj Aveline. Boli na nákupoch v Šikmej uličke a so sebou mali dosť veľa tašiek.

„Jej, to vyzerá super," usmiala sa ako prvá Aveline. „Úplne sa mi to páči, ocko."

„To som rád, miláčik," opätoval jej úsmev. „A tebe, Gloria?"

„Vyzerá to tu krajšie," prikývla aj ona. „Vyzerá to tu ako domov."

Tonksová žmurkla na Remusa a ten sa cítil naozaj šťastne. Presne to z tohto bytu chcel raz vytvoriť. Domov. Pre Aveline, Gloriu, pre seba a preto, čo príde. Bol vďačný Tonksovej, že mu pomohla.

„Budúce leto by ste mohli ísť vybrať nejaký lepší nábytok," napadlo Tonksovej.

„Dobrý nápad," prikývla Aveline.

„A ako dopadli nákupy v Šikmej uličke?" spýtala sa opäť Tonksová.

„Všelijako," odvetila Gloria. „Niektoré obchody boli vybrakované a všade sú plagáty hľadaných smrťožrútov. Vyzerá to tam celkom temne. Okrem obchodu Freda a Georga. Pani Weasleyová je na nervy a myslí si, že ich zabijú v posteliach. Ten obchod je ale veľmi skvelý."

„Je fakt parádny," prikývla Aveline a usmievala sa. „Škoda, že ste nešli s nami. Majú tam všelijaké veci, od výmyslu sveta. Aj elixír lásky, haha."

„Na čo by nám bol elixír lásky?" spýtal sa Remus.

„Ty mi povedz," uškrnula sa na neho a položila tašky na sedačku. „Čo chceš byť do konca života sám?"

„Aveline," zaúpel.

Ona iba mykla plecami a išla sa pozrieť do ďalších izieb. Tonksová sa zatiaľ prútikom zbavila všetkej farby na svojej tvári a oblečení. „Pôjdem," povedala Remusovi. „Sľúbila som mame, že nebudem dlho."

„Ďakujem za pomoc," usmial sa na ňu a pobozkal ju na líce.

„Rado sa stalo," prikývla. „Pozveš ma za to von," dodala a žmurkla na neho.

„Hocikedy," prikývol aj on.

„Ozvem sa," pousmiala sa a potom odišla.

Keď sa Remus otočil, aby šiel skontrolovať dievčatá, obe stáli vo dverách a uškierali sa a neho. „Čo je?" spýtal sa ich.

„Nič, nič," zasmiala sa Aveline, „ty vlastne ten elixír lásky ani nepotrebuješ."

Remus sa na ňu prekvapene pozrel. „Netuším, o čom hovoríš."

„Samozrejme," zasmiala sa. „Prosím ťa, ocko, nie sme slepé a vidíme, že sa niečo deje medzi Tonksovou a tebou. A je to v pohode, veď ju mám rada. Teda nepoznám nikoho, kto by ju nemal rád. Dokonca aj mama ju má rada a pritom vieme, že mama nemá rada veľmi veľa ľudí, však?"

Remus pokrútil hlavou. „Asi ťa sklamem, Aveline, ale medzi mnou a Tonksovou nič nie je. Je to iba kamarátka."

„Ako myslíš," mykla plecami.

„Podľa mňa by ste s Tonksovou boli pekný pár," pridala sa na stranu Aveline aj Gloria.

„Čo vám dali Fred a George v tom obchode?" spýtal sa ich a nadvihol obočie.

„Nič, my len máme oči," vyplazila mu Aveline jazyk.

„Už dosť, vy dve!" vyhrešil ich.

Aveline a Gloria sa začali veľmi smiať. Remus nad nimi krútil hlavou a potom sa zamyslel nad tým, čo povedali. Mal Tonksovú skutočne rád, páčilo sa mu tráviť s ňou čas. Bola vtipná, veselá a milá. Samozrejme, že bola krásna a taká mladá. Aj keby ho ako žena priťahovala, čo vlastne nemohol poprieť, určite by on nepriťahoval ju. Bol od nej starší o vyše desať rokov, a bol v Azkabane a pritom mal nedoriešené vzťahy z minulosti. A hlavne bol vlkolak! Ktorá žena by stála o takého muža?

„Sleduj, Gloria, on nad tým reálne uvažuje," začul znova Aveline ako sa smeje. „Mal by si ju pozval na skutočné rande, nielen na pohárik," dodala s radou.

„Si pojašená," oznámil jej.

„Nie som," podišla k nemu a pobozkala ho na líce. „Len by som ťa chcela vidieť šťastného. Niekedy som uvažovala nad tým, že by si sa mohol vrátiť k mamke, lenže to by ublížilo ockovi Siriusovi a Alphardovi. A myslím, že po toľkých rokoch už medzi tebou a mamkou nie je láska, alebo sa mýlim?"

„Sú veci, ktorým nerozumieš, zlatko," povedal jej smutne. „S tvojou mamou mám minulosť. Mám s ňou teba. Musíš si uvedomiť, že istým spôsobom ju budem vždy milovať. Ale nikdy by mi nenapadlo zničiť rodinu, ktorú teraz má."

Aveline sa na neho usmiala. „Preto by si mal byť šťastný," zopakovala mu. „Zaslúžiš si to. Tvoje meno je očistené. Ešte nie si taký starý a okrem toho máš na to naozaj právo. Nebráň sa tomu, čo sa črtá. Sľúbiš mi to?"

„Sľúbim ti to," dodal, ale skôr preto, aby to už nevyťahovala.

„Vďaka," žmurkla na neho. „Chceš vidieť, čo všetko sme si kúpili u Freda a Georga?"

„Pravdaže," usmial sa a bol rád, že dievčatá konečne zmenili tému.

***

Bol večer pred odchodom na Rokfort, kedy si Gloria prisadla k Remusovi na sedačku. Čítal si knihu a ona sa tvárila nejako smutne. „Môžem s tebou o niečom hovoriť?" spýtala sa ho.

„Isteže," vložil záložku do knihy a zatvoril ju. „Čo sa stalo?"

„Prišiel mi list, pred pár dňami a ja neviem, čo s tým mám robiť," riekla mu.

„Aký list? Od koho?"

„Od môjho otca," povedala.

„Od Petra?"

„Áno, písal tam, že o tom nemám nikomu hovoriť, ale ja som musela, pretože neviem, čo si o tom myslieť a po pravde mám z neho strach. Nie je to predsa dobrý človek," riekla mu a potom mu podala list.

„Mám si to prečítať?"

„Mohol by si?"

Remus nerád čítal cudziu korešpondenciu, ale Gloria vyzerala vystrašene a on nechcel, aby bola v ohrození a preto prikývol. Otvoril list a pustil sa do čítania. Zaručene to bol list od Petra, lebo jeho hrozný škrabopis spoznal aj po rokoch.

„Milá Gloria,

dúfam, že ťa moja sova nájde, nech si kdekoľvek. Dlhé roky som rozmýšľal, či ti poslať tento list, ale teraz už nemám dôvod sa zdráhať, pretože vieš, že som nažive a určite si počula už množstvo zlých slov o mne a skutkoch, ktoré som vykonal. Ver mi, nechcel som, ale musel som ochrániť svoj život a život svojej matky a teba.

Viem, že sa ťa teraz ujali moji bývali priatelia a určite ti narozprávali veľa zlých vecí o mne a tvojej matke. Chcel by som dostať šancu ti to raz vysvetliť. Osobne. A vidieť ťa. Určite si krásne dievča, som o tom presvedčený.

Neviem, či sa hneváš, že som toľko rokov predstieral svoju smrť a nebol tým pádom s tebou, ale nemohol som ťa kontaktovať. Nechcel som ohroziť matku a teba. Skutočne ma to mrzí, že sme sa nikdy nevideli. Si moja dcéra a ja ťa mám naozaj rád.

Keby si mi odpísala na tento list, zrejme by ma to potešilo. Znamenalo by to pre mňa, že nám dvom dávať akú takú šancu.

Never všetkému, čo ti hovoria. Nie sú až takí svätí ako vyzerajú. A prosím ťa, nikomu o tomto liste nehovor.

Zdraví ťa,

tvoj otec Peter Pettigrew."

Remus cítil naraz niekoľko emócií. V prvom rade mal veľkú chuť list roztrhať. Bolo mu ľúto Glorie, ale ani trochu mu nebolo ľúto Petra. Snažil sa svoju dcéru zmanipulovať. Jasne to videl z jeho slov.

„Čo chceš robiť?" spýtal sa Glorie a vrátil jej list.

„Nikdy sa o mňa nezaujímal. Viem pomaly rok, že je nažive a aj tak sa neozval. Už skoro tri roky to o ňom viete vy. Nikdy ma nekontaktoval. Predstieral svoju smrť, pracuje pre Veď-vieš-koho," hnevala sa, „nechcem s ním mať nič spoločné," v sekunde list roztrhala na dve polky, „pretože mi klame a ešte vás v tom liste ohovára. Teba a Siriusa," dve polky roztrhla ďalej, „neodpíšem mu, nech ide do čerta!" A zvyšok hodila do kozuba.

„Mrzí ma to," povedal jej Remus. „Mala si sa narodiť lepším rodičom."

„Aj mňa mrzí, čo ti urobili," riekla smutne. „Závidím Aveline, vieš," dodala.

„Prečo?"

„Pretože si jej otec," šepla smutne. „Kiežby si bol aj môj," po tvári jej tiekli slzy.

„Neplač," objal ju, „nechcem, aby si plakala. Peter si nezaslúži tvoje slzy. Nikto na svete si nezaslúži tvoje slzy."

„Nechcem byť jeho dcéra, nechcem," zúfala.

„Počuj," odtiahol sa od nej a vzal jej tvár do svojich rúk. „Pre tento svet je Peter stále vyhlásený za mŕtveho a ty si sirota. Už dlhšie som rozmýšľal nad tým, že by som si ťa osvojil. Boli by sme rodina, čo povieš? Ty, Aveline a ja."

Gloria na neho vyvalila svoje veľké oči. „Vážne?"

„Chcela by si?"

„Blázniš? Samozrejme, že chcela. Kde sú nejaké dokumenty, aby sme to vybavili?"

Remus sa zasmial. „Neviem, či to bude také ľahké. Síce moje meno očistili, ale stále som vlkolak."

„To nevadí, chcem, aby si si ma osvojil. Chcem byť ako tvoja dcéra," vravela mu.

„Ak to všetko vyjde podľa mojich predstáv, tak nebudeš ako moja dcéra, ale budeš moja dcéra, je to jasné?"

„Ďakujem, Remus," hodila sa mu okolo krku. „Naozaj budem šťastná. Bude to skvelé mať skutočnú rodinu."

***

„Vravel som s Dumbledorom o Alovi," povedal Sirius večer pred odchodom detí do Rokfortu svojej manželke. „O Alovom probléme."

„Probléme?" nadvihla obočie a previazala si župan.

„Neviem, ako to nazvať."

„Prekliatie?" navrhla.

„Zu," podišiel k nej bližšie a chcel ju objať, ale ona sa uhla. „Každopádne," pokračoval Sirius, „pred splnom dostane protivlkolačí elixír a noc prečká v Škriekajúcej búde ako pred rokmi Remus."

„Môj syn! Osamote! Ako vlkolak!"

„Aj mňa to bolí, Zu," povedal jej Sirius nešťastne. „Ale možno by sme sa mali na to pozerať z tej strany, že náš syn je nažive. Mohol pri tom uhryznutí aj zomrieť. To by bolo o dosť horšie, nemyslíš si?"

„Nechcem na také veci myslieť," odvetila mu. „Idem spať," dodala.

„Zlatko," objal ju zozadu a vdychoval jej vôňu. Od útoku na Alpharda sa mu vyhýbala a bol si istý, že nielen jemu. Všetkým. Stále bola v práci, robila presčasy, akoby sa nechcela stretávať ani s vlastným synom. Sirius nevedel ako utíšiť bolesť svojej manželky. Ani pre neho to nebola prechádza ružovou záhradou, hlavne po tom, ako si pamätúval na Remusa. Koľkokrát po splne strávil niekoľko dní v Nemocničnom krídle. Koľko nových šrámov, jaziev a škrabancov mal. Bol to vždy hrozný pohľad. Jeho syna čakalo tiež utrpenie, ale našťastie aspoň existoval protivlkolačí elixír, ktorý ho uchráni pred tým, aby dohrýzol sám seba.

„Sirius, prepáč, ale ja nemôžem," ospravedlnila sa mu a vytrhla z náručia.

„Prekonáme to iba, keď budeme spolu a keď sa necháš odo mňa utešiť," povedal jej.

„Utešiť ma môžeš," prikývla. „Ale nechcem sa milovať. Nemám na to vôbec chuť, pochop..."

„Ako povieš, Zuria," odvetil jej a natriasol si perinu a vankúš.

„Prepáč, Sirius."

„Ako povieš, Zuria," zopakoval mierne dotknuto.

Sledoval ju ako si vyzliekla župan a ľahla si do postele. Ak mal byť k sebe úprimný, vadilo mu, ako sa k nemu správa a ako ho ignoruje. Ľahol si aj on do postele a ona vypla lampičku na svojom nočnom stolíku.

Siriusové myšlienky zablúdili z ničoho nič k Erin. Bolo to tak dávno, čo ju naposledy videl. Pamätal si tú noc, ktorú spolu strávili celkom presne. Bola úplne iná ako jeho manželka. Pri nej mal pocit, že jej na ňom skutočne záleží. Teraz bola niekde preč. Neozvala sa a on sľúbil Zurii, že ju nebude kontaktovať.

V tejto chvíli ale netúžil po ničom inom. S myšlienkami na blonďavú Erin napokon zaspal.

***

Potom, čo Remus odprevadil Gloriu na vlakovú stanicu a tam sa rozlúčil aj s Aveline, Alphardom, Harrym a ostatnými sa stretol v jednej muklovskej reštaurácií s Tonksovou. Keďže boli medzi muklami, dnes mala dlhé blonďavé vlasy. Remus musel uznať, že tie bláznivé ružové vlasy mu na nej chýbali.

„Závidím deckám, že idú do Rokfortu," povedala mu a listovala v jedálnom lístku. „Ty nie?"

„Celkom áno, na Rokforte mi bolo fajn," usmial sa na ňu.

„Aj mne, veľmi," prikývla. „Bolo tam kopec zábavy, aj učenia síce, ale je to to najkrajšie miesto na svete. Vždy bude. Tak by som s nimi menila."

„My už sme to zažili, mali by sme to dopriať deťom," odvetil jej.

„Máš pravdu," prikývla. „Čo máš nové?"

„Chcel som s tebou hovoriť o Glorii," povedal jej Remus. „Pretože ti dôverujem a som zvedavý na tvoj názor."

Tonksová sa zazubila a výdatne ju potešilo, čo povedal. „Som samé ucho."

„Chcel by som si Gloriu osvojiť. Peter je vyhlásený za mŕtveho a Tanzie je skutočne mŕtva. Gloria nemá žiadnu rodinu a súhlasí s tým," vravel jej Remus.

„To znie skvelo," pousmiala sa.

„Neviem, či to schvália, keďže som vlkolak," stíšil hlas.

Tonksová si prehodila dlhé blonďavé vlasy na jednu stranu a zahryzla si do spodnej pery. „Hm," rozmýšľala. „Uvidíme. Možno tam budú nejaké podmienky, ktoré budeš musieť splniť. Každopádne by sme sa do toho mali pustiť."

„Ďakujem, že mi chceš pomôcť," usmial sa na ňu.

„Pohoda, Remus, rada," prikývla. „Tiež mi záleží na tom dievčatku. Je strašne super. Zaslúži si rodinu. Ocka, sestru..., znie to ako úžasný nápad a myslím, že by to mohlo klapnúť."

„Som rád, že sa ti to pozdáva," prikývol aj on a zadíval sa na ňu.

„Čo?" všimla si jeho pohľad. „Mám niečo na tvári?"

„Nie, len tvoje vlasy," povedal jej trocha zasnene.

„Čo mám s vlasmi?"

„Tá ružová je viac super," žmurkol na ňu. „Alebo fialová."

„Ach, ja viem," prikývla. „Všimla som si, že aj muklovia nosia farebné vlasy, ale nechcela som nás upozorňovať, vieš. Možno nabudúce, keď sa stretneme niekde inde, v našom svete, tak bude ružová."

„Stále ti dĺžim ten pohárik za pomoc s maľovaním," usmial sa na ňu.

„Ja že za to je tento obed," odvetila.

„Nie, tento obed je len tak. Chcel som ti povedať o Glorii a počuť tvoj názor. Pohárik bude inokedy, teda niekedy dosť skoro, teraz keď dievčatá odišli na Rokfort, zase budem sám..."

„To má byť ponuka?" uškrnula sa.

„Ponuka na rande?"

„Hm," tvárila sa, že rozmýšľa. „Chceš ma vziať na rande?"

Remus netušil, čo to do neho vošlo. „Áno, to by som veľmi chcel," priznal sa. A zľakol sa jej odpovede.

To však bolo zbytočné, pretože Tonsková očervenela a rozchichotala sa. „Och, Remus, hovorím áno. Chcem ísť s tebou na skutočné rande."

Odzbrojila ho jej odpoveď. Naozaj to nečakal. Díval sa na mladú a peknú ženu pred sebou a rozmýšľal, či jej vôbec má čo ponúknuť. Ona sa však naďalej usmievala a žmurkla na neho dlhými mihalnicami. Remus nemohol uveriť tomu, že po toľkých rokoch pozval dievča na rande a mal z toho naozaj zmiešané pocity. Miesil sa v ňom strach, zvedavosť, ale hlavne veľké nadšenie. Jeho život dostával nové smerovanie a jemu sa to páčilo. 

Pozn. autorky:

Vitajte pri 50tej kapitole príbehu :) už ich je fakt 50, to je neuveriteľné :) chcela som, aby sa v tejto kapitole stalo niečo špeciálne, tak dúfam, že koniec Vás potešil <3

Vravela som dávnejšie, že vzťah Remusa a Tonksovej sa bude vyvíjať troška inak ... predsa len Remusov charakter je trocha iný ako v knihe, z toho dôvodu, že bol v Azkabane, že poznal lásku, od ktorej bol v podstate nasilu oddelený ... a preto s láskou až taký problém nemá, ako mal v knihe. Je trocha viac ostrieľanejší a vie ovládať aj svoj vlkolačí problém ...

Ako sa Vám páčila kapitola?