„Si v poriadku?" Sirius podával Remusovi ruku.

Ten prikývol a trocha si oprášil nohavice. Vďačne sa chytil jeho ruky a jeho priateľ mu pomohol späť na nohy. Srdce mu bilo ako splašené, keď si uvedomil, že iba o vlások ušiel istej smrti. „Ďakujem."

„Čože? Ty ďakuješ? Pre Merlina, zachránil si mi práve život," Sirius sa na neho pozrel a potom ho objal.

Remus mu opätoval objatie. Urobil to automaticky. Sirius bol jeho priateľ, aj keď sa medzi nimi udialo veľmi veľa vecí. Ani na chvíľku neváhal, aby ho zachránil. A ani na chvíľku nepochyboval, že by sa mu to nepodarilo.

Ani jeden z mužov nezaregistroval, že Bellatrix Lestrangeová ušla, a že to bol práve Harry Potter, ktorý utekal za ňou, aby ju dostal, pretože napadla jeho krstného otca. Siriusovi sa stále trocha triasli nohy, keď si uvedomil, že mohol byť mŕtvy a Remus bol trocha oťapený rovnako, lebo videl ako zelené svetlo mieri práve naňho a nebol si úplne istý, či sa mu podarí vyhnúť sa mu. Našťastie sa mu to podarilo.

Obaja muži sa ešte chvíľku objímali pod zvláštnym oblúkom a keď sa od seba odtiahli, počuli obaja zvuk jej topánok. Remus si všimol, ako sa náhli a vôbec sa na neho nepozrela. Utekala oproti ním a potom sa hodila Siriusovi do náručia.

„Sirius," šepla. „Si v poriadku?"

„Ale áno, nič mi nie je," pohladil ju po vlasoch a evidentne si užíval jej pozornosť. Po toľkých mesiacoch hádok, sa konečne na neho späť usmialo slnko.

„Mrzí ma to, všetko," rozplakala sa.

„Aj mňa miláčik, Zu," hladil ju po vlasoch.

Remus stál vedľa nej a znova cítil, ako sa mu srdce rozsypáva na márne kúsky. Vybrala si Siriusa, teraz v tejto chvíli si vybrala Siriusa! Už nemalo žiadnu cenu o ňu bojovať. Vedel to, jeho myseľ to vedela, ale jeho srdce si to stále nechcelo pripustiť. Teraz ho to priveľmi ranilo. Tak veľmi, že sa mu samému chcelo plakať.

„Kde je Harry?" spozornel zrazu Sirius a potom vybehol von, ťahajúc Zuriu za sebou.

Alastor Moody zatýkal niektorých smrťožrútov a Kingsley sa snažil podať prvú pomoc tým, čo ostali zranení. Potom sa odmiestil s Ronom a Lunou Lovegoodovou, lebo boli v bezvedomí.

Aveline sedela na zemi a držala sa za ruku, ktorú mala zjavne udretú. Remus podišiel k nej. Bola v poriadku, len trocha špinavá a unavená. „Ach, Ave," silno ju objal. „Si v poriadku?"

„Som, ocko, ja mrzí ma to," vravela mu Aveline trhavo, akoby sotva popadla dych, „ale Harry mal akýsi divný sen o tom, že ocka mučia a..."

„Už je dobre, dievčatko," kolísal ju v náručí. „Všetci sme v poriadku."

„Lenže Harry, on..."

„Poď, pôjdeme ostatných pohľadať, ale Harry bude isto tiež v poriadku," snažil sa ju povzbudiť. „Al ostal na Rokforte s Gloriou, však?"

„Áno, oni sú v poriadku," prikývla.

Po ceste preč z Oddelenia záhad sa k ním pridala aj Hermiona, Neville a Ginny, všetci traja mierne doráňaní a krvaví. Keď dorazili k fontáne vo vstupnej hale Ministerstva mágie, Aveline zhíkla. Všetci sa pozreli tým smerom a videl Dumbledora v súboji s lordom Voldemortom. Potom zrazu Voldemort z ničoho nič zmizol a Harry sa na zemi metal.

Sirius sa pobral k nemu, po tvári mu tiekli slzy a chytil ho za ruku. „Harry," oslovil ho. „Ty nie si ako on. Budeme rodina, dobre? Harry, počúvaš ma?"

Všetko stíchlo, prach sa zvíril a Remus musel chytiť Aveline, aby sa nerozbehla tiež za Harrym. Zúfalo plakala v jeho náručí, ale potom si Remus všimol, že Harry znova otvoril oči a bol medzi nimi. Posadnutie lordom Voldemortom zmizlo, rovnako ako on. Dumbledore vyzeral byť rozrušený a vo vstupnej hale sa začali objavovať aurori a aj samotný Minister mágie. Aveline rýchlo stiahla Remusa za fontánu.

„Čo je?" spýtal sa jej.

„Nesmú ťa vidieť, si na úteku, predsa," pripomenula mu. „Odmiestni sa."

„To nepôjde, Aveline, určite to teraz všetko zabezpečili," povedal jej. „Nie je šanca, aby som sa odtiaľto v tejto chvíli odmiestnil."

„Ale, ocko, musíš zmiznúť. Nesmieš ísť znova do Azkabanu, nie teraz," zotrela si slzy z tváre.

„Ave, to bude v poriadku, sľubujem," pohladil ju po líci. „Mala, mala by si ísť s ostatnými, späť na Rokfort. Ste tam v bezpečí a ja sa už o seba postarám."

„Ocko," Aveline sa k nemu nahla, pobozkala ho na líce a potom ho silno objala.

Remus sledoval, ako sa pridala k priateľom, pre ktorých opäť prišiel Kingsley, aby ich bezpečne dopravil do Rokfortu, kde sa na nich pozrie madam Pomfreyová a ošetrí im rany. Sirius chcel ísť s nimi, chcel si byť istý, že bude Harry v poriadku, ale Zuria ho zastavila, že teraz na to nie je vhodná doba a deti isto dostanú upokojujúci elixír a budú spať.

„To je Remus Lupin!" zvolal jeden z aurorov.

„Chyťte ho!" vykríkol iný.

Remus nechcel utekať, už na to nemal silu. Niekto ho spútal, on trocha zjojkol od bolesti a potom počul Siriusov hrozný rev. „Prestaňte! Okamžite prestaňte! Rufus, prikáž svojim chlapom, aby ho pustili!"

„Nemôžem, Sirius," povedal Rufus Scrimgeour vážne a pozrel sa na Remusa. Remus zbadal v jeho očiach stopy pomsty a víťazstva. „Tento muž je obvinený z veľmi veľa vecí."

„Všetko sú to lži, chcem vypovedať!" kričal Sirius.

„Sirius," položil mu Dumbledore ruku na rameno. „Postarám sa o to. Sľubujem. Keď budeme potrebovať tvoje služby, dám ti vedieť."

„Nepohnem sa odtiaľto!" skríkol na Dumbledore i Scrimgeoura Sirius. „Je nevinný! To Peter Pettigrew stále žije, nie je mŕtvy! Hneď teraz chcem spísať zápisnicu a vypijem pokojne aj Veritaserum a môžete vypočuť aj deti, boli pritom všetkom. Sú svedkovia. Remus Lupin je nevinný a ak sa ho pokúsite znova sabotovať, uvidíte, čo sa bude diať!"

„V poriadku," prikývol nakoniec Rufus. „Spíšeme tvoju výpoveď."

„A aj moju," povedala Zuria. „Všetci veríme v Remusovú nevinu."

Remus jej napriek všetkému bol vďačný. Naozaj dúfal, že to dobre dopadne a že ho neodsúdia na ďalšie roky do Azkabanu. Už by to nevydržal. V tejto chvíli nie, lebo by vedel, že ho vonku nič nečaká. Zuria ho nemilovala, iba ho využila, aby sa očividne pomstila Siriusovi a Aveline mala aj druhého otca, ktorý by sa o ňu mohol postarať. Ostal by sám a určite by to znova nezvládol.

***

Alphard celý ten čas vedel, že sa niečo deje. Bol nervózny, prehadzoval sa v posteli a nakoniec to vzdal a rozhodol sa niečo zistiť na vlastnú päsť. Keď potichu vošiel do spálne k Harrymu a ostatným, zistil, že tri postele sú stále prázdne. Harry, Ron a Neville sa nevrátili. Bol to práve Neville, ktorý mu jasne prikázal, že by sa do toho nemal s Gloriou montovať. Alphard chcel protestovať, ale potom prišla aj Aveline a požiadala ho, aby ostal na Rokforte.

Prišlo mu to nespravodlivé. Už dávno nebol malý chlapec. Mal síce len štrnásť rokov, ale predsa len aj on bol v Dumbledorovej armáde, aj on sa učil rôzne kúzla a prečo ho potom vyšachovali aj s Gloriou?

Hneval sa na nich na všetkých. Lebo to nebral ako hru, bral to ako skutočné učenie, skutočný výcvik na boj proti zlu, ktoré bolo tak blízko.

Vyšiel z klubovne, aj keď bolo dávno po večierke a bola hlboká noc.

„Gloria?" prekvapene sa zarazil, keď ju zbadal sedieť na zemi. Zrejme trocha zaspala, keď na neho očividne čakala. Na sebe mala žltý župan a blonďavé vlasy mala rozpustené. Na nohách mala huňaté papuče a sedela tak divne v zvláštnom klbku.

„Al," otvorila oči. „To ti trvalo!"

„Ako dlho tu si?"

„Neviem, poďme skúmať na vlastnú päsť, no nie? Umbridgeová tu nie je, počula som, že sa stratila v Zakázanom lese a Filch ju šiel hľadať a Inkvizičná čata je zranená. Máme voľnú cestu," žmurkla na neho.

„Dobre, dúfam, že niečo zistíme. Mám hrozný pocit," vravel jej trocha smutne. Vedel, že jej to môže povedať.

„Aj ja," prikývla. „Vôbec sa mi nepáči, že ostatní tak zmizli a jednali s nami ako s deťmi."

„Ani mne nie," súhlasil s ňou.

„Teraz, keď som na chvíľku spala, tak sa mi snívalo niečo s mamou," povedala mu. Už dávnejšie aj jemu povedala o svojich snoch.

„Čo sa ti s ňou snívalo?"

„Prihovárala sa mi. Znova som jej nevidela do tváre. Povedala mi, že raz bude všetko v poriadku a ja konečne budem so svojou rodinou," riekla mu. „Lenže ja nechcem, Al, ja nechcem žiť s Pettigrewom. On je zlý..."

„Gloria," objal ju Alphard Black. „Nedovolím, aby sa ti niečo stalo a aby si žila niekde, kde nechceš. A už som písal ockovi a požiadal som ho, aby si mohla ísť na prázdniny k nám. Mame to asi bude prekážať, ale myslím, že nakoniec povolí."

„To je od teba milé, Al," zafňukala mu do županu. „Tvoja mama ma nenávidí a neviem, či by som sa u vás cítila dobre."

„Chápem," pohladil ju po vlasoch. „Niečo vymyslíme, ako vždy niečo vymyslíme, Gloria."

„Mama v tom sne povedala ešte niečo," šepla mu do ucha.

„Čo povedala?"

„Že moja sestra a ja budeme raz veľmi šťastné, že si je istá, že to tak bude," riekla mu a odtiahla sa od neho.

Alphard si všimol slzy, ktoré sa jej leskli v očiach. „Tvoja sestra?"

„Presne tak to povedala. Moja sestra! Aká moja sestra, Al? Nerozumiem tomu," vravela mu smutne. „Myslíš, že naozaj mám niekde sestru?"

„To neviem, Gloria," povedal po pravde, „ale pokúsime sa to zistiť. Možno máš naozaj sestru a tá je možno dobrá a budete veľké priateľky a nebudeš sama. A keby sme ju aj nikdy nenašli, tak máš mňa a moju sestru. My dvaja ťa nikdy nenecháme samú."

Gloria si zotrela slzu, ktorá jej tiekla po líci. „Si skutočne ten najlepší chlapec na svete, Alphard Black."

„Veď vieš," cítil, ako sa červená. „Mám ťa rád."

„Aj ja ťa mám rada," pousmiala sa v lícach mala jamky. „Veľmi."

***

Zuria a Sirius prežívali naozaj dlhú noc. Ministerskí pracovníci ich vyšetrovali nielen v súvislosti s Remusom, ale aj s tým, čo sa udialo na Ministerstve mágie pre pár hodinami. Sirius bol lepšie informovaný ako ona a všetko im porozprával.

Už nebolo pochýb o tom, že sa lord Voldemort vrátil. Musel si to priznať aj sám Kornelius Fudge, ktorý sa to snažil celý rok sabotovať. Vzdal sa Ministerského kresla a dočasne bol za Ministra mágie zvolený Rufus Scrimgeour, kým neprebehnú oficiálne voľby, v ktorých chcel rozhodne figurovať.

„Si unavená," prisadol si otec k nej na stoličku. „Mala by ísť domov."

„Nechcem, aby si súdil Remusa, naozaj sme so Siriusom povedali pravdu," vravela Zuria, „nehovorím to kvôli sebe, ale hovorím to kvôli Aveline."

„Zuria, nemáte dôkaz o tom, že by Pettigrew naozaj žil," riekol jej otec.

„Vypočúvali ste ho pod Veritaserom a rovnako aj Siriusa. Musíš im veriť, otec," žiadala ho. „Musíte sa zamerať na skutočnú hrozbu a môj bývalý manžel ňou naozaj nie je."

„Čo ty a Sirius?"

„Dáme si šancu kvôli deťom," povedala mu.

„To je správne rozhodnutie," prikývol a dotkol sa jej ruky. „Aveline a Alphardovi by to zlomilo srdcia."

„Stačí, že moje je podupané na prach," prikývla smutne. „Keď som si však uvedomila, že by som mohla dnes Siriusa stratiť, niečo sa vo mne zlomilo inak. Uvedomila som si, že o neho nechcem prísť. Je pre mňa dôležitý a máme spolu rodinu. Na Remusa musím naozaj zabudnúť. Ale nie spôsobom, že ho zavriete späť do Azkabanu, to nie..."

„Nemôžem ti nič sľúbiť..."

„Veď sa za neho zaručil aj Dumbledore..."

„Zuria, musíš pochopiť jednu vec. Dumbledore nie je Boh a nie je náš zákon. Rovnako ako Voldemort nie je Diabol. Sú tu aj iné cesty, iní ľudia, iné zákony a tým sa musím riadiť," vysvetlil jej. „Ale chcem, aby si napriek tomu všetkému vedela jednu vec."

„Akú?"

„Že ti verím," povedal jej úprimne. „O jeho nevine. To s Pettigrewom dáva všetko väčší zmysel. A tie chýry sú pravdivé a on naozaj pomohol Voldemortovi, aby sa vrátil."

„Vďaka, že si svoju nevraživosť odsunul stranou," prikývla.

„Choď sa vyspať, dobre?" nahol sa k nej, akoby ju chcel pobozkať do vlasov, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Potom vstal a odišiel späť do kancelárie.

Zuria si pretrela oči, lebo bola naozaj unavená. Dnešný večer nedopadol presne podľa predstáv, ale predsa len jej to veľa veciach hralo priamo do karát.

Z kancelárie vyšiel Sirius. „Ešte tu ostanem, ak si unavená, bež domov," povedal jej a pobozkal ju na čelo.

„Skôr by som išla na Rokfort, presvedčiť sa, že sú deti v poriadku," odvetila mu.

„Dobre, budem ťa informovať," usmial sa na ňu a potom ju pobozkal na pery. Odpovedala mu na bozk a počkala, kým sa vrátil späť do kancelárie. Potom sa pobrala preč z Ministerstva mágie, ale nešla skontrolovať deti a ani nemala cestu smerom k Rokfortu. Odmiestnila sa niekam úplne inam.

Čakal na ňu niekto iný a ona sa celkom tešila. Pretože vedela, že dnešný plán skutočne zlyhal a ona naozaj milovala, keď ich trestal a ona sa na tom mohla smiať. Pretože ona plnila svoje plány už niekoľko rokov na sto percent.

***

Vošla do tmavej miestnosti. Návšteva Temného Pána z nej vysala takmer všetku energiu, hoci to bola celkom zábava vidieť, ako trestá Bellatrix.

V miestnosti bolo veľké zrkadlo, ktoré bolo celé od prachu. Pretrela ho rukou, aby videla svoju tvár. Tvár, ktorú nosila roky a pritom ju toľko neznášala.

Všetko malo byť inak. Mal byť iba jej. Všetko sa pokazilo a hoci dostala cenu útechy, ako to sama vo svojej hlave vždy nazývala, nebolo to to, čo chcela. Chcela viac. Chcela jeho. Milovala ho. Šialenou, posadnutou láskou, ale milovala ho. A ona jej ho vzala. Navždy. Pretože sama cítila, že jeho srdce stále volá za ňou. Aj keď nemal poňatia, aj keď nič netušil. Stále ju nemiloval tak, ako si to želala. Nepozeral sa na ňu tak, ako sa kedysi pozeral na ňu. Pritom nepoznal pravdu.

Už mala dosť tejto tváre. Mala dosť všetkého. Aspoň na okamih chcela byť zase sama sebou.

Pristúpila k zrkadlu. Prižmúrila svoje tmavé oči a keď ich otvorila, mali iný tvár, ale stále ostali tmavohnedé. Tmavohnedé vlasy sa zmenili na blonďavé a kučeravé. Jej tvár bola viac oválna a lícne kosti trocha vystúpené. Líca mala červenšie. A šaty, ktoré mala na sebe, jej boli krátke, pretože bola razom vyššia.

Pozrela sa na svoj obraz. Roky musela skrývať svoju krásu a možno roky bude musieť naďalej. Konečne videla znova svoju tvár. Prešla si dlaňami po tvári, uštipla sa na lícach a zasmiala sa. Chcela vidieť, ako vyzerá jej skutočný smiech. Chcela na ten obraz hľadieť niekoľko hodín. Potrebovala to. Tak veľmi už chcela byť sama sebou. Bolo to predsa toľko rokov.

Bola to dokonalá pomsta. A predsa len to nevyšlo presne tak, ako to plánovala. On jej stále nepatril. Udrela päsťou do zrkadla a to puklo. Po dlani jej stekala červená krv. V očiach ju pálili slzy.

Kde urobila chybu?

Ale ešte stále mala šancu. Jej posadnutosť tým mužom bola taká veľká, že stále videla šancu. Jedného dňa jej bude patriť. Bude jej musieť patriť! Obetovala toho toľko, aby ho dostala. Svoju tvár, svoje ja, svoj život.

Obetovala preto všetko. Naučila sa byť ženou, ktorú sama poslala na smrť do Azkabanu. A bola iba jedna osoba, ktorá na to všetko prišla. Tá nikdy viac neprehovorila, lebo sa jej zbavila. Nikto iný nemal ani len tušenie. Absolútne žiadne.

A to jej stále toľko hralo do karát.

Pozn. autorky:

Áno, je mi jasné, že máte teraz hrozne veľa otázok, ale konečne poznáte jedno veľké tajomstvo, to najväčšie v celej poviedke, ale poznáte ho iba vy, naše postavy sa s ním ešte budú pasovať ... tak čo na to hovoríte?

Ešte nejaké detaily ku kapitole:

* Sirius i Remus prežili Ministerstvo mágie, ale Remusa zadržali, ako sa bude jeho osud odvíjať ďalej, to uvidíte.

* Hoci Bellatrix nikoho nezabila, Harry mal aj tak chuť ju zabiť ... jeho linka ostáva nenarušená, len sa teraz nemusí vyrovnať so smrťou obľúbeného krstného otca, čiže to bude niesť trocha pokojnejšie, ale o proroctve sa dozvie všetko.

* A hoci nie sú tajomstvá ešte odokryté úplne a možno nejaké veci zmysel ešte nedávajú, všetko sa postupne odhalí a vy teraz môžete naozaj niekoho nenávidieť ... len to proste nie je Zuria, koho treba nenávidieť :(

* Na animácií je Gloria :) hádam aj veci ohľadom nej sú už jasnejšie :D