Keď Zuria na druhý deň dorazila do práce, urobila si kávu. Síce spala prekvapivo celú noc, aj tak sa cítila zlomene. Sadla si k svojmu stolu a otvorila zásuvku, ktorú mala na špeciálne prípady. Vybral z nej tú najhrubšiu zložku, na ktorej stálo – FENRIR GREYBACK – status VEĽMI NEBEZPEČNÝ.

Otvorila ju a hľadela na fotografie jedného z najstrašnejších vlkolakov poslednej doby. Muž na fotografiách jej naháňal strach vždy, keď na ne hľadela. Patril medzi tých najnebezpečnejších vlkolakov, lebo si chcel vytvoriť svoju vlastnú armádu. Pohrýzol už veľmi veľa detí a nakazil ich lykantropiou. Počas splnu sa k ním zvykol premiestniť a vykonať tento hrozný čin. Nech robilo oddelenie čo robilo, doteraz sa im nepodarilo Greybacka zlikvidovať, aj keď posledných pár rokov bolo o ňom nejako zázračne ticho. Zuria to vnímala skôr ako ticho pred búrkou.

Greyback bol tým vlkolakom, ktorý pohrýzol Remusa Lupina, keď bol ešte malým dieťaťom. Remus jej rozprával ten príbeh. Vraj sa jeho otec nepohodol s týmto mužom a on potom ako naznak pomsty vykonal tento ohavný čin. Zuriu striaslo, keď si na to všetko znova spomenula. Remus dlhú dobu ani nevedel, ktorý vlkolak to urobil, ale počas prvej vojny mu to jeho otec prezradil.

Niekto zaklopal na dvere jej kancelárie a Zuria veľmi rýchlo skryla zložku s Fenrirom Greybackom. „Áno, ďalej."

„Ahoj, Zuria," dnu vošiel vysoký čiernovlasý čarodejník a usmial sa ňu. „Posiela ma Rufus."

„Ahoj, Kingsley," trocha sa na neho pousmiala. Kingsley Shacklebolt bol jeden z aurorov, ktorý pracovali s jej otcom a aj so Siriusom. Bol o niečo nižšie ako Sirius. Okrem toho sa so Zuriou poznali dlhé roky, lebo ich matky sa priatelili. „A čo chce môj otec?"

„Jednu zložku," usmial sa na ňu Kingsley. „Zložku Remusa Lupina."

Zuria preglgla a chcela sa postaviť a spustiť lavínu nadávok, ale potom si uvedomila, že Kingsley za nič nemôže. Siahla do zásuvky a vytiahla dosť ošarpanú zložku svojho bývalého manžela. Stálo sa na nej – REMUS LUPIN – status EXTRÉMNE NEBEZPEČNÝ. Znechutene prešla po tom statuse a potom podala zložku Kingsleymu.

„Si v poriadku?"

„Nie," pokrútila hlavou.

„Chceš potom skočiť na obed?" spýtal sa jej.

„Cez obed musím niečo zariadiť. Možno zajtra, dobre? Veď už sme sa veľmi dlho nerozprávali o tom, čo je nové a tak," prikývla.

„Kiežby si mala radšej dobré novinky a nie takéto nepríjemne," odvetil jej Kingsley. „Rád som ťa videl, Zuria."

„Aj ja teba, Kingsley."

Kingsley Shackelbolt jej kývol na pozdrav a potom sa so zložkou pobral preč z jej kancelárie. Zuria schovala zložku Fenrira Greybacka znova do zásuvky. Celý čas jej však behal v myšlienkach a myslela aj na chudáka Remusa. Pre ňu nikdy nebol extrémne nebezpečný. Kiežby to tak mohla všetkým dokázať, že jej bývalý manžel nikdy nebol monštrom, akým ho maľovali. Lenže na tomto svete nikto iný okrem nej neveril tomu, že je nevinný.

***

Na obed šla o niečo skôr, pretože musela niečo ešte veľmi súrne vybaviť. Premiestnila sa do Šikmej uličky a kráčala pred budovu Denného Proroka. Bola to vysoká žltá budova a ona si uvedomila, že v nej ešte nikdy nebola, ale tento raz to bolo dôležité. Navyše mala dohodnuté stretnutie.

Vošla dnu, na informáciách nahlásila za kým ide a potom nastúpila do výťahu a vyviezla sa na desiate poschodie. Bola tam iba jedna kancelária pred ňou sedela staršia sekretárka v ružovom habite a mračila sa. „Vaše meno?"

„Zuria Blacková," oznámila jej.

Sekretárka sa pozrela na svoje nechty a potom do papierov pred sebou. „Len smelo, očakáva vás."

„Viem, ďakujem," odvetila, kráčala ďalej, zaklopala na dvere a potom vošla dnu.

„Zuria!" Potešil sa muž, ktorému patrila kancelária. Okamžite odtrhol pohľad od papierov pred sebou a privítal ju so skutočne úprimným úsmevom na tvári.

„Ahoj, Ted," Zuria sa uvoľnila a opätovala mu úsmev. Vedela, že pri Tedovi Tonksovi je vždy v bezpečí.

Ted vstal od stola, podišiel k nej, najprv ju silno objal a potom ju pobozkal na obe líca. „Posaď sa u mňa, moja milá."

Urobila, ako jej povedal a sadla si do kresla pred jeho stolom. Ted v hnedom habite si sadol oproti nej a znova sa na ňu usmial. „Kávu? Čaj? Kakao?"

„Čaj, prosím."

Mávol prútikom a k nej prilevitovala šálka čaju a aj dve kocky cukru. Usmiala sa a položila šálku na stôl. Hodila do nej kocky cukru a lyžička ho začala sama miešať.

„Keď si mi poslala správu, okamžite som si urobil čas. Čo pre teba môžem urobiť, Zuria?"

„Je to veľmi chúlostivé, Ted. Som si istá, že o tom vieš, keď práve Denný Prorok prišiel s touto informáciou pred pár dňami tiež."

„Musel som."

„To je v poriadku, v poriadku," prikývla. „Určite ti aj Andromeda spomínala."

„Spomínala," prikývol.

„Ide o Aveline," riekla Zuria. „Ted, chcem ťa požiadať, naozaj veľmi pekne ťa žiadam, nedopusť, aby do novín unikla informácia o tom, že som bola jeho žena a že Ave... že ona je jeho dcéra." V očiach sa jej leskli slzy. Potrebovala Aveline chrániť za každú cenu pred touto informáciou.

„Nikdy by som nedopustil, aby nejaký hlúpy článok ublížil tebe, alebo Aveline. Môžeš so mnou rátať, Zuria," spokojne sa na ňu usmial Ted Tonks. „Okrem toho dobre vieš, že pod nás spadá aj Čarodejnica. Všetko kontrolujem. Nedostane sa von nič, čo by poškodilo tvoje meno, alebo čo by mohlo ublížiť Aveline. Sľubujem," načiahol sa za jej rukou a silno jej ju stisol, aby mu uverila. „A hoci v skutočnosti nie je dcérou Siriusa, nikto sa to nedozvie. Sirius Ave miluje viac ako ktokoľvek iný na svete. Hoci neviem ako tvoj prvý manžel, určite ju miloval tiež. A veľmi, ale okolnosti mu to nedovolili s ňou byť. Sirius však bude vždy pri nej stáť, to som si istý. Je to predsa dar mať dcéru a to hovorím z vlastnej skúsenosti."

„Ďakujem, Ted," pozrela sa mu do očí. „Si veľmi milý."

„Ty vieš, že ťa mám rád, Zuria," usmial sa na ňu. „Hoci Andromeda má na teba vyhradený názor. To je však tým, že na Siriusovi priveľmi lipne. Pre mňa si bola a stále si naozaj milé dievča. Vždy by som ti pomohol, Zuria. Sme predsa rodina."

Zuria bola teraz tá, ktorá stisla jeho ruku. Tak veľmi sa jej páčili Tedové slová. V tejto pre ňu ťažkej chvíli jej naozaj veľmi pomohli. Páčilo sa jej byť rodinou Teda Tonksa. „Som ti vážne veľmi zaviazaná. A ako sa má Nymphadora?"

„Naša Dora sa má dobre," pousmial sa Ted, pustil jej ruku a ona si odpila z čaju. „Veľmi sa jej darí na výcviku. Teraz cez leto nemala toho až toľko, ale od septembra ide do posledného ročníka výcviku a potom by hádam naša Dora už mala byť kvalifikovaná."

„Určite bude."

„Dohliada na ňu predsa Sirius a to je jeden z najlepších aurorov nášho sveta," spokojne sa usmial Ted Tonks.

„To veru je," prikývla, dopila čaj. „Mala by som už ísť. Nebudem ťa dlhšie zdržovať a naozaj, Ted, som ti hlboko zaviazaná." Postavila sa zo stoličky.

„Nezdržuješ ma," povedal a postavil sa aj on. „Chystal som sa na obed. Čo keby si šla so mnou?"

„Nie, to nie je potrebné."

„Koľko dní si nejedla, Zuria?" spýtal sa jej na rovinu a na tvári sa mu značil starostlivý výraz.

„Len pár," priznala sa.

„Poď so mnou na obed. Rob mi ešte chvíľku spoločnosť, prosím," usmial sa na ňu. „Objavil som veľmi peknú reštauráciu. Muklovskú."

„Dobre," prikývla napokon. Nechcela sa potulovať po Šikmej uličke a toto znelo fajn.

„Výborne, stretneme sa tam aj s Dorou. Určite sa poteší, že ťa vidí," odvetil jej Ted, zobral si svoj klobúk. Potom na seba namieril prútik a zmenil svoj hnedý habit na hnedé menčestrové nohavice a hnedé sako. „Pre muklov, lepšie," zasmial sa.

„Pochopiteľne. Som ti fakt zaviazaná, Ted, naozaj," pousmiala sa.„Posledné dni som sa cítila, že sú všetci proti mne. Si jediný, kto sa ku mne správa normálne."

„Od toho priatelia sú. A rodina tiež," žmurkol na ňu.

Zuria potlačila slzy. Keby to nebolo nevhodné, tak by Teda Tonksa objala.

Ted jej otvoril dvere a spoločne vyšli von. „Idem na obed, Shanon. Bežte aj vy," usmial sa na svoju sekretárku, zatiaľ čo Zuria privolala výťah. Shanon prikývla, sladko sa na neho usmiala a začala si obliekať svoje sako. Zuria a Ted nastúpili do výťahu, ktorý ich zaviezol až na prízemie. Pobrali sa von z budovy a aj zo Šikmej uličky a ocitli sa vo svete muklov.

***

Sirius po pár hodinách zavrel Remusovú zložku, ktorú ráno doniesol Kingsley a hodil ju o stenu. Skoro ňou trafil Rufusa, ktorý práve vošiel bez zaklopania do jeho kancelárie.

„Čo to?"

„Ale nič," Sirius mávol prútikom a zložka, neporušená sa vrátila na jeho stôl.

„Čo si sa dočítal?"

„Nič zaujímavé," odvetil mu Sirius. „Iba toľko, že moja žena nezasahovala do tej zložky. Predpokladám, že ju niekto spracoval ešte skôr, ako ona prišla pracovať na to oddelenie. Zrejme ju nikdy nevyťahovala. Predpokladám, že ani nevie, čo sa tam píše."

„Je tam niečo, čo nám pomôže?"

„Nie."

„Potrebujeme ho dostať, Sirius! Nemôže sa priblížiť k mojej dcére!"

„Viem! Robím, čo môžem!"

„Bol si jeho priateľ. Spomeň si na niečo. Čo jeho rodičia?"

„Mama zomrela," odvetil mu Sirius smutne. „Bola to milá žena, naozaj veľmi milá. Ak si to porovnám so svojou matkou. Bola milá a aj Jamesová mama bola milá. Hope Lupinová však zomrela."

„A otec?"

„To netuším, popravde vôbec neviem," rozmýšľal Sirius.

Rufus mávol prútikom a objavil sa pred ním pergamen a brko, ktoré okamžite niečo zapisovalo. Informácie o Remusových rodičoch a to, čo treba zistiť.

„Mohol by vyhľadať otca?" spýtal sa Rufus.

„Ja vážne neviem," pokrútil hlavou Sirius. „Na sobotu potrebujem voľno. Sľúbil som deťom, že pôjdeme do Šikmej uličky."

„Prečo mám pocit, že si nechceš na nič spomínať? Ty nechceš, aby sme Lupina chytili, Sirius?" zmenil Rufus tému. „Uvedomuješ si, čo môže spôsobiť v Zuriinom živote a aj v tvojom? V živote vašich detí?"

„Uvedomujem si to," prikývol Sirius celkom pokojne. „Keď si na niečo dôležité spomeniem, tak ti dám vedieť, Rufus. Ale naozaj netuším, kde by sme mali Remusa hľadať. Môže byť hocikde."

„Som si istý, že ju vyhľadá!"

„Je to možné."

„Pošlem na Rokfort s tebou prvý deň aj ďalších aurorov, aby ste prehľadali okolie. Okrem toho Minister už rozhodol o tom, že tam budú hliadkovať dementori. Nemôže nám utiecť. Pre to všetko, čo urobil. Okrem toho je v hre aj život mojej dcéry a vnučky."

„Zuria je so mnou v poriadku," vravel Sirius a tváril sa, akoby ho ani nepočúval.

„Verím ti, Sirius. Verím ti, že mi ho privedieš. Musí platiť za to všetko, čo jej urobil," mračil sa Rufus. Potom siahol po pergamene, na ktorý niečo jeho brko neustále písalo a vopchal si ho do vrecka habitu. Vzal si zložku zo stola a zmizol z jeho kancelárie. Rufus Scrimgeour mal očividne svoje vlastné a osobné dôvody, prečo pochovať Remusa navždy v Azkabane.

Sirius osamel so svojimi myšlienkami. Pomyslel na Zuriu a na to, ako ju sledoval celú noc. Konečne po toľkých dňoch zaspala a bola taká nevinná a krásna. Ani on nechcel, aby mu ju niekto vzal. Lenže, čo sa týkalo Remusa, mal veľa dôvodov myslieť si, že Zuria hovorí pravdu. Tiež tomu nemohol uveriť. Roky sa snažil sám seba presvedčiť, že Remus je vinný za smrť Jamesa a Lily. Ale ani po toľkých rokoch sa mu to nepodarilo úplne. Stále tam boli isté veci, ktoré nesedeli a ktoré boli priveľmi zvláštne.

Myslel na návrat do Rokfortu. Vedel, že učenie bude iba jeho druhoradá činnosť, ale aj tak sa na to svojím spôsobom tešil. A tešil sa aj na Harryho a na to, že bude mať Aveline a Alpharda pod dohľadom. Avšak vedel, že ho tam budú mátať spomienky na jeho štúdium. Vo väčšine z nich boli jeho vtedajší priatelia – James, Remus a Peter. Z toho dvaja sú mŕtvi a ten tretí bol roky vo väzbe a teraz je na úteku. On má nájsť spôsob, ako ho znova vrátiť za mreže.

***

Zuria si akurát objedla z jedálnička a Ted tiež, keď sa vo dverách objavila mladá čarodejnica. Samozrejme, že sa snažila trocha vyzerať ako mukel, ale veľmi sa jej to nepodarilo, lebo každý sa obzeral za jej fialovými vlasmi.

„A vraj sa to dnes nosí aj bežne u muklov," zasmiala sa, keď sa sklonila k Tedovi. „Ahoj, tatko," a pobozkala ho na líce. „Ahoj, Zu."

„Ahoj, Tonksová," žmurkla na ňu Zuria. „Mne sa tie vlasy páčia."

Nymphadora Tonksová, ktorá mala radšej, keď ju ľudia oslovovali priezviskom, lebo svoje krstné meno naozaj nemala rada, si sadla k stolu a pritiahla k sebe jedálny lístok. Potom si objednala a svoje tmavé oči upriamila na Zuriu. „Ružovú mám radšej, ale fialová je tiež fajn. Prečo si nevzala decká?"

„Stráži ich suseda. Bola som v práci a potom som sa stretla s Tedom na kus reči a on ma pozval na obed. Vravel, že prídeš tiež a keďže sme sa dlho nevideli, tak som súhlasila," vysvetľovala jej Zuria. „Môžeš sa hocikedy zastaviť ešte pred školským rokom, deti sa isto potešia."

„Snáď mi to vyjde," usmiala sa Tonksová. „Vieš, že ich mám rada. A náš malý Al pôjde na Rokfort. Určite dostane trest hneď v prvý deň."

„Ani nehovor," Zuria sa úprimne zasmiala. Čo sa týkalo jej syna, bolo to naozaj vysoko pravdepodobné. „A darí sa ti na výcviku?"

„No vieš," zamrmlala Tonksová, „čo sa týka maskovania a prevlekov, tak som najlepšia, čo je pochopiteľne pre moje schopnosti. Ale utajovanie to je už o niečom inom. Stále sa nejako prezradím."

„To zvládneš," povzbudila ju.

„Musím," zasmiala sa Tonksová a omylom prevrhla Tedov pohár s minerálkou. Tento bol na jej nešikovnosť zvyknutý, tak stihol zabrániť tomu, aby sa minerálka rozliala po stole. „Prepáč, tatko, nechcela som."

„Ja viem, Dora, miláčik," žmurkol na ňu.

Priniesli im jedlo a Zuria sa do neho veľmi neochotne pustila. Nebola hladná, ale na druhej strane bola rada, že trávi obed s Tedom a Nymphadorou. Obaja rozprávali o iných veciach ako všetci ostatní v jej okolí a jej to bolo vlastne celkom príjemné. Okrem toho ich oboch brala ako členov svojej malej rodiny. Tonksová vedela byť veľmi zábavná a milá a Teda vnímala ako anjela na zemi. Bol to taký dobrý človek, že lepšieho hádam nikdy nestretla. Trocha Tonksovej závidela, že má takého skvelého otca a že majú taký skvelý vzťah. Nie ako ona so svojím otcom. Boli vždy ako mačka a myš. Kto z koho. A to jej bolo ľúto.

„Je ti dobre, Zu?" spýtala sa jej Tonksová a zamávala jej rukou pred očami.

„Áno, len som sa zamyslela."

„Už ste boli v Šikmej uličke kúpiť veci do školy?"

„Ideme v sobotu."

„Možno sa potom večer zastavím, ak môžem?"

„Isteže môžeš," prikývla Zuria.

„Si nejako mimo, Zu, deje sa niečo?"

„Nie, mám toho len veľa v práci a trocha je to pre mňa nezvyk, že obe deti odídu do Rokfortu. Zvykla som si na to, že Al bol stále pri mne," priznala sa Zuria. Bola to pravda. Tá predstava, že deti uvidí až na Vianoce ju predsa len trocha desila.

„To ubehne, vždy to ubehlo," zasmiala sa Tonksová. „Čas na Rokforte beží tak rýchlo."

***

V piatok večer bol už Alphard strašne nedočkavý. Tešil sa na výlet do Šikmej uličky a opisoval im, čo všetko musia kúpiť. Dookola čítal zoznam zo školy a dúfal, že nič nezabudnú. Aveline sa z neho smiala, až kým ju Zuria trocha nepokarhala.

Bolo niečo po desiatej, keď deti odišli spať. Ona upratala obývačku a potom šla zatiahnuť závesy. Pozrela sa von oknom na záhradu, ktorú osvetľovala lampa. Už sa dotkla závesu a chcela ho zatiahnuť, keď si všimla tieň. Určite to bol tieň človeka a ona chcela vykríknuť. Zažmúrila a tieň zrazu zmizol.

Zatiahla závesy. Potom zo stola vzala svoj prútik a vybehla von na terasu. Rozhliadla sa okolo seba, ale nikoho nevidela. Dokonca nikde ani pohyb. Snažila sa presvedčiť samú seba, že sa jej to iba zdalo, ale vedela, že to nie je pravda. Niekto bol v jej záhrade. A ona veľmi dobre vedela kto.

Telom jej prešla triaška. Zatvorila oči a pozrela sa na mesiac. Nebol v splne.

„Zuria?" Sirius vyšiel von a podišiel k nej. „Stalo sa niečo?"

„Nie," otočila sa k nemu a snažila sa pôsobiť uvoľnene a nie vystrašene. „Len som si myslela, že som tu zabudla knihu. Ale nie, asi ju mám niekde v dome."

„Poď dnu, asi bude pršať," ukázal jej na oblohu, ktorú pokrývali mraky. Iba mesiac si medzi nimi našiel cestu, aby žiaril.

„Áno, samozrejme," prikývla a nemohla sa zbaviť divného pocitu, že ich niekto sleduje. A dobre vedela, kto je ten niekto. 

Pozn. autorky:

* Keďže som sa vlastne nikdy nikde nedočítala, ako sa živil Ted Tonks, tak pre potrebu tejto poviedky je šéfredaktorom v Dennom Prorokovi. 

* Kingsley a Zuria sa poznajú celý svoj život, v podstate spolu vyrastali. Sú veľmi dobrí priatelia, nič viac za tým nehľadajte :D naozaj.

Napíšte mi názory na kapitolu, viete, že si ich rada prečítam a odpoviem :)