Sirius a Remus sa nachádzali na Grimmauldovom námestí číslo 12 a zisťovali v akom zlom stave je dom. A že skutočne bol v zlom stave. Dom bol zaprášený, zamorený a žil v ňom dlhé roky iba domáci škriatok Kreacher, ktorý počúval rozkazy veľkého obrazu, na ktorom bola vyobrazená Siriusová matka Walburga Blacková.

„To nevyzerá ako miesto, kde by mohli žiť ľudia," zhodnotil Sirius.

„Bude to chcieť trocha poriadku," prikývol Remus. „Len na toto nám zrejme nepomôžu ani kúzla," dodal, keď si všimol tie vrstvy prachu v chodbe. „A možno by to viac chcelo ženskú ruku, ženy sú predsa v upratovaní lepšie."

„Zuria s tým nebude súhlasiť," povedal mu okamžite.

„A prečo nie? Jej upratovanie nerobilo nikdy problém," spomenul si Remus.

„Zrejme by si si mal priznať fakt, že sa veľmi zmenila," odvetil mu Sirius a celkom vážne sa na neho pozrel.

„Z toho, čo hovoríš, mám niekedy pocit, akoby som jednal s úplne cudzou ženou. Nie som si istý, či to robí zámerne, aby mi dokázala, že je už niekde inde, alebo prečo, ale nerozumiem tomu," riekol mu Remus.

„Zu neznáša upratovanie, pokiaľ si pamätám, vždy ho neznášala," odvetil mu Sirius. „Včera som ju nevidel skoro celý deň. Vraj bola v kancelárií. Prišla domov dosť neskoro, zrejme si už aj ty spal. A nejako záhadne sa usmievala, akoby sa jej niečo podarilo. Tak som sa jej na to spýtal, ale nič mi nepovedala," zdôveril sa mu Sirius.

„So mnou nebola," odvetil mu okamžite Remus. „Prisahám, že nebola."

„Viem, že nebola, videl som, že si bol celý čas v jej ateliéri a čítal si noviny, tie hovadiny, čo tam píšu o Harrym a Dumbledorovi," prikývol Sirius.

„Tak, čo si myslíš? Kde bola?"

„Možno som iba paranoidný a bola naozaj v kancelárií," odvetil mu Sirius. „Nebolo by to zvláštne, niekedy chodí do práce aj v nedeľu," dodal.

„A čo máš ty nové na pracovnom poli?"

„Nič, čo by stálo za reč. Len mám absolútnu nechuť tam vôbec chodiť, keďže viem, ako sa Ministerstvo správa k faktu, že je Voldemort späť," povedal Sirius nahnevane. „Zakaždým mám chuť vletieť Fudgeovi do kancelárie a spýtať sa ho, či je skutočne kompletný. Potom si však uvedomí, že on skutočne kompletný nie je a nemalo by to žiaden zmysel."

Remus sa zasmial a súhlasne prikývol. „Takže je to na Dumbledorovi a jeho ľuďoch, na nás a tak..."

„Jedine," prikývol Sirius. „Tak poďme sa pozrieť, či tu predsa len niečo nezmôžeme s kúzlami."

***

Aveline a Alphard spoločne sedeli pri stole v kuchyni a obedovali. „Prečo sme vlastne nemohli ísť pomôcť ockovi?" pýtal sa Alphard svojej mamy.

„Pretože to môže byť nebezpečné. Nikto z nás nevie, v akom stave je ten dom," riekla mu Zuria.

„A budeme tam musieť ísť bývať?"

„Cez prázdniny áno, je to bezpečnejšie aj pre vás. A pokiaľ viem, tak prídu aj Weasleyovci a tvoja kamarátka Hermiona," povedala a to poslednú vetu adresovala Aveline.

„Písal mi Harry a tak som mu napísala, že sa tu nič nedeje," povedala Aveline ledabolo. „Zatiaľ, teda," dodala.

„Ale je to zvláštny pocit vedieť, že tam vonku naozaj niekde je. Čo ak nám ublíži?" vypytoval sa Alphard.

„Nikto ti neublíži," odvetila mu Zuria. Prešla k nemu, pohladila ho po vlasoch a potom sa usmiala aj na Aveline. „Vám dvom nikto neublíži," dodala.

„To si nemôžeš byť taká istá, mama," povedala Aveline a prehrabávala sa v obede. „Som Harryho kamarátka a ocko, ty a Remus pomáhate Dumbledorovi. Ani on predsa nie je sám, má spojencov a tí môžu ísť po nás všetkých."

„Aveline, povedala som, že vám nikto neublíži, áno? Nestraš brata zbytočne," žiadala ju Zuria. „Skús ma počúvať, dobre? Vy dvaja ste v bezpečí. Postaráme sa o to. A bežte si pobaliť veci, lebo sa môže stať, že sa ocko a Remus vrátia s tým, že sa tam dá ísť bývať už dnes. A ak nie, aspoň budeme pripravení."

„Dúfam, že nebudeme musieť odmorovať ten dom," povzdychol si Alphard, ktorý upratovaniu tiež veľmi neholdoval.

„V to dúfam aj ja," prikývla Zuria.

„Môžeme zavolať predsa tete Andromede, ona pozná veľa kúziel na to, aby sa dom dal do poriadku. V upratovaní je šikovná," uškrnula sa Aveline, pretože teraz už veľmi dobre vedela, prečo teta Andromeda nemá rada jej mamu. Teta určite vedela, o jej minulosti s Remusom a preto sa jej nikdy nezdala ako vhodná partnerka pre jej bratranca.

„Och, Aveline, už netáraj," ohriakla ju Zuria. „Dojedz a choď sa baliť."

Aveline sa uškrnula a potom sa ďalej hrabala v jedle. Zuria vedela, že to robí preto, aby ju vytočila. Rozhodla sa, že sa vytočí len tak nedá. Veď Aveline tieto narážky a hlúposti, potom konečne prestanú baviť.

***

Nakoniec sa nasťahovali až o tri dni a dom aj tak nebol v stave, aby tam mohli normálne bývať. A tak sa museli všetci pustiť do upratovania. Zurii sa to vôbec nepáčilo, za to Molly Weasleyová bola priveľmi akčná. A k tomu všetkému Zuria najviac nenávidela fakt, že sa nachádza pod jednou strechou aj s Remusom a ten sa k nej správa, akoby vôbec neexistovala. Hnevala sa na neho, hnevala sa na Siriusa, na seba a na celý svet.

„Ešte nikdy som ťa nevidela usmiať sa," riekla jej Molly, keď pripravovali večeru.

„Deje sa veľa vecí, ktoré sa mi nepáčia, Molly. Nemám dôvod na úsmev," odvetila jej ľahostajne Zuria.

„Dumbledore len chce, aby sme boli v bezpečí a tento dom má veľa ochranných zaklínadiel a nejaké pridal aj on sám," riekla jej Molly, akoby to Zuriu zaujímalo, avšak tvárila sa pokojne. „Sme tu v o veľa lepšom bezpečí ako vo svojich vlastných domoch."

„A môžeme plánovať a plánovať a pritom to nie je jednoduché. Veď-Vieš-Kto má aj tak viac spojencov a ešte k tomu všetkému mu hrá do karát, že Ministerstvo mágie sa snažil zdiskreditovať Dumbledora a rozširujú informácie, že všetko je v poriadku, že sa nič nedeje. My nemáme šancu proti tomu vyhrať," povedala Zuria. „A každý kto to vidí inak, proste len klame samého seba." Dodala a potom odišla z kuchyne, pričom sa vo dverách zrazila s Remusom, ktorý to musel všetko počuť. Zamračila sa na neho a potom odišla.

„Nevšímaj si to, Molly, ona je iba zakomplexovaná," riekol jej Remus a vzal si kávu zo stola.

„Nebola taká vždy, však?" spýtala sa ho a ďalej varila večeru.

„Nie, to nebola," prikývol a na tvári sa mu objavil smútok. „Kedysi to bola skutočne úžasná dievčina, ktorá mala vždy dôvod na úsmev, aj vtedy, kedy naozaj dôvody neboli. Bola veselá a šťastná. Mala plány a sny. Tvrdí, že to bol život, že to osud ju toľko zmenil. Lenže skôr sa zmenila sa, lebo to tak chcela. Pravda je, že niekedy tú ženu nespoznávam."

„To ma mrzí," riekla.

„Áno, aj mňa to mrzí a nielen kvôli nej, ale hlavne kvôli deťom," prikývol Remus. „Pretože aj na tie to vplýva, aj keď sú to silné osobnosti. Aveline je veľmi silná, dômyselná a inteligentná a Alphard je neskutočne priateľský, milý a statočný chlapec. To akí sú je zrejme Siriusová zásluha, pretože inak nechápem, akoby ich takto mohla vychovať jedna zatrpknutá žena..."

Molly, ktorá poznala jeho príbeh, sa na neho smutne usmiala. „Možno to skutočne nie je iba jej vina. Muselo to byť pre ňu strašné."

„A pre mňa nebolo? To ja som bol v Azkabane. Ja som prišiel o možnosť byť s ňou a s dcérkou," vravel Remus, nekričal, bol pokojný, ale veľmi smutný. „Ona mala dcérku, mala šťastie pri sebe. Možno nie kompletné, ale mala dôvod nevzdávať sa."

„Ona sa nevzdala, Remus."

„Istým spôsobom sa vzdala, Molly," protirečil jej. „Ukryla niekde v hĺbke svojho ja tú ženu, ktorú som skutočne miloval. Možno niekde v nej stále je, ale stále viac a viac sa presviedčam o tom, že nie. Že skutočná Zuria Scrimgeourová už ani neexistuje. Nehovoriac o tom, že mávam divné sny s ňou."

„Aké sny?" pýtala sa Molly.

„Sníva sa mi o nej. Ale je presne taká, aká som si myslel, že bude. Je krásna, nežná, milá, taká ako vždy bola a napriek všetkému sa usmieva. Úprimne a vraví mi, že ma síce čaká ťažká cesta, ale ona dohliada na to, aby som našiel tú správu cestu, vraj ma ochraňuje a dáva na mňa pozor a aj na poklady..."

„Aké poklady?"

„Poklady, ktoré obaja milujeme," dopovedal. „Naozaj netuším, čo to všetko znamená."

„Niekedy sú sny naozaj len snami, Remus," pripomenula mu Molly. „Nemôžeš vo všetkom hľadať odpovede."

„Viem, Molly," priateľsky prikývol. Mal tú ženu rád. Za posledné dni sa s ňou veľmi dobre rozprávalo. Snažila sa ho vypočuť a úprimne mu pomôcť. A okrem toho všetkého si všimol, aká to je skvelá manželka a matka a ako svoju rodinu nadovšetko zbožňuje. „Mám však pocit, že tieto sny nie sú len tak."

„Myslíš, že to je možno na tebe, aby si v hĺbke jej duše našiel tú Zuriu, ktorú si miloval?" spýtala sa ho. „Vieš, Remus, nerada ti to hovorím, ale tým by si mohol ublížiť sebe, Siriusovi a hlavne deťom."

„Rozumiem," prikývol smutne. „Ak niekomu ublížiť nikdy nechcem, tak to sú deti."

„Možno tam naozaj niekde vo vnútri je," prikývla Molly, „len musíš počkať, kým sa sama rozhodne ukázať svoju skutočnú stránku. A potom uvidíš."

„Vieš, Molly, myslím, že to sa nikdy nestane. Raz, niekedy, neviem kedy, sa rozhodla, že už taká nebude. Že bude iná. Možno to spočiatku bola maska, ale teraz to je skutočnosť," dodal smutne.

Molly sa napriek všetkému na neho povzbudivo usmiala. „Uvidíš. Mohol by si zavolať ostatných na večeru?" požiadala ho.

Remus prikývol a odišiel z kuchyne.

***

Zuria odmietla ísť na večeru, ale nemohla odmietnuť ísť na schôdzku Fénixovho Rádu. Upravila sa, lebo oči mala červené od plaču. Prečesala si vlasy a potom zišla dole do kuchyne, kde už bolo dosť veľa ľudí a aj niekoľko nových tvári, ľudí, ktorí sa rozhodli vstúpiť do tohto spolku. Medzi tými ľuďmi si všimla dve ženy, ktoré poznala.

Jedna z nich bola Andromediná dcéra Nymphadora Tonksová. Dnes mala dlhé červené vlasy a vyzerala, akoby skorej patrila do rodiny Weasleyovcov. Vyzerala spokojne a šťastne, optimisticky ako vždy a to Zuria na nej často neznášala. Neboli priateľky. Brala ju ako svoju neter. Nemala ju ani veľmi rada. Možno preto, že Nymphadora vždy pôsobila tak šťastne. Vždy sa snažila predstierať, počúvala ju a stretávala sa s ňou. Okrem toho ju deti priam zbožňovali odkedy boli malé, lebo dokázala meniť svoj vzhľad, vzhľadom na to, že bola metamorfomág.

Druhá žena jej bola ešte viac proti srsti, pretože to bola Erin Robinsonová. Dlhé blond vlasy mala rozpustené a vyzerala ako stelesnenie dobra a dokonalosti. Usmievala sa rovnako ako Nymphadora.

Zuria pozdravila a sadla si na voľné miesto vedľa Sirius a zámerne mu vtisla bozk na líce. Videla, že ich Erin pozoruje a preto ešte chytila Siriusa aj za ruku. Erin odvrátila pohľad a venovala ho Dumbledorovi, ktorý začal schôdzu hneď potom, ako Zuria konečne dorazila.

Schôdzy Zuria venovala pozornosť tiež, ale popritom si všímala ľudí, okolo seba. Väčšina z nich sa hrala na múdrych, akoby všade boli a všetko vedeli. Najviac skromne pôsobil iba Kingsley, ktorý sa ako jediný na ňu usmial, keď prišla. Vedela, že to bol pravdepodobne on, kto o Fénixovom Ráde povedal Nymphadore a možno aj Erin, lebo ich považoval za dôveryhodné, ale ona rozhodne považovala hlavne Erin Robinsonovú za dôveryhodnú. Mala pocit, že každým stretnutím ju nenávidí viac a viac.

Po schôdzi ju zastavila Nymphadora a sladko sa na ňu usmiala. „Už minule som chcela prísť pozrieť deti, ako sa majú?"

„Dobre, Tonksová," odvetila jej Zuria, ktorá vôbec nemala chuť na konverzáciu. „A čo vaši? Oni nemajú v pláne sa pridať do Rádu?"

„Mamka vyšilovala, že idem takto riskovať svoj život, veď ju poznáš. A tatko je zrejme hrdý, ale nikdy by to nepriznal nahlas, lebo by sa mohla vytočiť a veď vieš, aká je, keď sa vytočí," zasmiala sa Tonksová.

„To naozaj viem," prikývla Zuria. „Pozdravuj ich odo mňa," dodala zdvorilo.

„Isteže, Zuria," venovala jej Tonksová úsmev a potom sa otočila a chcela odísť, ale narazila priam do Remusa, ktorý ju musel zachytiť, aby nespadla.

Tonksová sa na neho usmiala. Usmievala sa na všetkých, ale Zuriou v tej chvíli prebehla veľká dávka žiarlivosti. Vôbec sa jej nepáčilo, že Remus drží v náručí inú ženu a ubehlo už niekoľko sekúnd a stále ju nepustil.

„Och, prepáč," ospravedlnila sa mu Tonksová. „Remus," dodala.

„Si v pohode?" spýtal sa jej starostlivo.

„Iste," prikývla. „Je to také čudné, vedieť, že nie si ten vrah," zasmiala sa. „Samozrejme, dobre pre teba."

Remus sa zasmial, celkom úprimne a nevinne, tak ako to kedysi robieval. Ale tento smiech Zuria tak dávno nepočula. „Ďakujem," odvetil jej. „Dobrú noc, Tonksová."

„Dobrú, dobrú," zamávala obom od dverí a potom odišla.

Zuria a Remus ostali v kuchyni sami dvaja. On sa stále trocha usmieval a ona sa neuveriteľne mračila.

„Čo je?" všimol si jej pohľad.

„Nič," odsekla mu.

„Tak dobre, maj sa," povedal a chcel odísť z kuchyne, keď ho zastavila a postavila sa pred neho.

„Raz si mi povedal, že by si ma nedokázal nenávidieť. Teraz mám však pocit, že to je presne to, čo ku mne cítiš," riekla mu.

„Kiežby to tak bolo, Zuria," povedal jej Remus úprimne. „Žilo by sa mi ďaleko lepšie, keby som ťa dokázal nenávidieť. Nuž ja to nemám v povahe. Nejde to. Okrem toho si aj matka mojej dcéry. A už len z toho dôvodu, že si ju priviedla na tento svet, že si ju vychovala, ťa nedokážem nenávidieť. Môžem sa na teba hnevať, môžem ťa viniť z vecí, ktoré si urobila, ale nemôžem ťa nenávidieť."

„Ja iba nerozumiem tomu, prečo nechápeš moje dôvody," povedala mu.

„Pretože tvoje dôvody boli sebecké a malicherné, Zuria," odpovedal jej.

„Z tvojho pohľadu možno," zamračila sa. „Ale ja som skutočne trpela."

„Nehovorím, že si netrpela, ale asi to nebolo také silné," zamračil sa na ňu tento raz Remus. „Nie som včerajší, Zuria, viem si vyrátať, koľko si asi tak trpela, kým si sa vyspala so Siriusom!"

„To som ti už vysvetlila," oponovala mu.

„Áno, patrične, dala si mi facku," pripomenul jej.

„Možno by bolo lepšie, keby si ma nenávidel..."

„Možno," prikývol. „Už som ti povedal, že to nie je možné, že to tak nefunguje a že sa to nedá. Čo už, život je už raz taký a ten môj bol vždy zvláštny a smutný. Bol som šťastný len chvíľku. Pretože som spoznal dievča, pri ktorom sa nebál byť šťastný. Ona mi vždy ukazovala tú správnu cestu. Dala mi toho toľko, aby si to potom mohla vziať späť. A ja som jej daroval svoje srdce, aby ho potom mohla rozmliaždiť vo svojich rukách. Život je už raz taký..."

„Si krutý!"

„Aj ty si krutá žena, Zuria, veľmi krutá," povedal jej úprimne a hľadel jej pritom do očí.

„Nie som," pokrútila hlavou.

„Kiežby si nebola," dodal Remus. „Prepáč, ale mám ešte nejakú prácu."

„Isteže," zamračila sa na neho Zuria. „Odíď ďaleko odo mňa. Vyčítaj mi všetko, čo mi vytknúť dokážeš. Nuž nesnaž sa mi nahovoriť, že ti už na mne nezáleží," podišla k nemu bližšie a pozrela sa mu do očí. „Pretože ja viem, že áno. Viem, že ma stále miluješ a možno aj po mne túžiš, tak ako kedysi."

Remus od nej odstúpil a pokrútil hlavou. „Keby aj áno, neurobil by som to Siriusovi a ani tvojmu synovi. Nevzal by som im rodinu. Ani Aveline. Ja nie som slabý, Zuria."

„Všetci muži sú slabí," uškrnula sa na neho.

„Dobrú noc," odvetil jej a potom ju tam nechal samú. Zuria sa mračila. Hnevala, kričala vo svojom vnútri. Neznášala, keď ju niekto odmietal.

***

„Chcem, želám si, aby si poriadne otvoril svoje oči. Zlo je tak blízko pri tebe a pri mojich pokladoch. Je bližšie, ako si myslíš, ako si všetci myslíte. Chcem, aby si si dával pozor. Chcem, aby si videl to, čo vidím ja. To, čo sme roky nevideli... nikto z nás. Želám si, aby sa to všetko skončilo. Som už taká unavená, som taká smutná, som taká nešťastná, láska..."

Remus sa prevalil na druhý bok, ale jej hlas viac nepočul. Nenavštívila ho po zvyšok noci v jeho snoch.

Keď sa na druhý deň prebudil, pamätal si ten sen, akoby to ani nebol sen. Akoby tu bola a šepkala mu do ucha. To však nebolo možné, pretože nemal taký tvrdý spánok, že by sa nezobudil na jej kroky. Aj tak sa mu to zdalo skutočné a stále rozmýšľal nad všetkým, čo mu povedala. Veril tomu, že tie sny sú dôležité. Veľmi dôležité.

A to netušil, že nie je jediný, komu sa snívajú také živé sny. Také skutočné sny.

Pozn. autorky:

Kapitola, kde sa všetci pokúšali vytočiť Zuriu, hehe :D