Potom, čo Sirius prijal ponuku Albusa Dumbledora, spoločne so Zuriou sa vrátili do domu. Deti boli vo svojich izbách, tak sa mohli nerušene porozprávať.

„Nepáči sa mi, že odídeš na Rokfort," oznámila mu jeho žena priamo. „Že tu budem sama."

„Cez víkendy budem doma a predpokladám, že aj niektoré iné večery, Zuria. Tvoj otec ma isto bude potrebovať aj na oddelení," odvetil jej Sirius pokojne. „Ja sa na to náhodou teším. Budem s deťmi a s Harrym. A možno sa mi podarí presvedčiť toho starého blázna, aby som mohol Harrymu povedať pravdu, že som jeho krstný otec. Chápeš to? Mohol som sa o neho starať, mohol byť súčasťou našej rodiny!"

„Možno je lepšie, že nie je," odvetila mu.

„Čože?"

„Takto sme o dosť viac nenápadnejší, keby sa Veď-Vieš-Kto vrátil," povedala pokojne, ani si nevšimla, že na ňu celkom nahnevane hľadí. „Pozri, Harry je isto dobrý chlapec a ja viem, že ťa hlboko ranilo, že ti Dumbledore nedovolil ho vídať a naozaj mi je ľúto, že musel vyrastať ako sirota bez lásky, ale pochop ma, že musím ochrániť svoje deti."

„Ave a Harry sa priatelia," riekol jej.

„Áno, to je jasné," prikývla. „Tak dobre teda, chceš ísť učiť na Rokfort, nemala by som ti stáť v ceste a je pravda, že dohliadneš na deti," pokúsila sa o úsmev.

„Dobre," prikývol. „Ozaj, Zu," chytil ju za ruku. „To s Andromedou ma mrzí. Vieš, ako veľmi ju mám rád a naozaj som dosť smutný z toho, že spolu nevychádzate."

„Sirius, ja som sa snažila!"

„Viem."

„Tvoja sesternica si zaumienila, že ma nebude mať rada," pokračovala. „Čo s tým už narobím? Ja nič a ty tiež nič. Okrem toho mne sú jej názory aj tak už dávno jedno. Idem do sprchy."

„Dobre, ja idem skontrolovať deti," usmial sa na ňu a pustil jej ruku. „Potom prídem do spálne."

„Kiežby sa mi dnes podarilo trocha sa vyspať," povzdychla si.

„Pokúsime sa o to, dobre?" usmial sa na ňu.

„Ďakujem," venovala mu úprimný úsmev. „Je toho na mňa nejako veľa. Naozaj mi Andromeda dala zabrať a do toho aj Dumbledore. A všetko ostatné. Sirius, prepáč, že som posledné dni taká otravná a odporná."

„To nič, zlatko," nahol sa k nej a pobozkal ju na čelo. „Budeš v poriadku."

Prikývla a potom vybehla hore schodmi.

Sirius chvíľku stál na mieste. Myslel na ponuku od Dumbledora. Kedysi mal toho chlapa naozaj rád. Obdivoval ho, považoval ho za najmocnejšieho čarodejníka všetkých čias. Pravda bola, že ho tak považoval do dnes. Lenže už k nemu neprechovával obdiv ani rešpekt. Po smrti Jamesa a Lily mu nedovolil, aby sa staral o Harryho a dokonca mu vyslovene zakázal, aby ho vyhľadával. Sirius musel často odolávať. Raz to však nevydržal a bol sa prejsť po ulici, o ktorej vedel, že tam Harry býval. Skoro dostal infarkt, keď toho chlapca videl. Bol presne ako James, len oči mal ako Lily. Lenže chlapec bol smutný, priveľmi chudý a naozaj nešťastný. Chcel sa mu prihovoriť, chcel ho objať, chcel mu povedať toľko vecí, ale aj tak sa rozhodol poslúchnuť Dumbledora, aj keď nevedel prečo. Pozoroval chlapca iba z diaľky a dúfal, že sa čoskoro uvidia znova. Nikdy sa nepriznal, dokonca ani Zurii, že Harryho videl.

Tento rok sa to však zmení. Sirius bol presvedčený, že sa Harry tento rok dozvie, že jeho krstný otec a možno ho bude mať rád. Možno bude môcť s Harrym tráviť viac času. Mal ho rád ako vlastného syna.

Vyšiel hore po schodoch a zaklopal na Alphardovú izbu a potom vošiel dnu. Alphard sedel na zemi vo svojej izbe a leštil si svoj Nimbus 2000, ktorý nedávno dostal od Siriusa k jedenástim narodeninám.

„Ahoj, šampión," žmurkol na neho Sirius.

„Pozri, ocko, je ako nový a pritom ho mám už pár mesiacov," pochválil sa.

„Si šikovný," pousmial sa Sirius a postrapatil mu tmavé vlasy. Alphard sa veľmi podobal na neho. Aj jeho oči boli búrkovo-šedé, aj jeho vlasy rovnako tmavé. Bol však nižší, ako Sirius býval v jeho veku a rozhodne bol aj rovnako prešibaný a veselý. Sirius ho tak veľmi miloval, bol na neho hrdý a bol si istý, že Alphard sa na Rokforte nestratí. Dúfal, že si nájde takého dobrého priateľa, akým pre neho bol James Potter.

„Oco, počuj," Alphard odložil metlu a pozrel sa na svojho otca. „Je mama v poriadku?"

„Má len veľa práce," zaklamal Sirius.

„Vyzerá byť smutná a tak som rozmýšľal, či sa na nás nehnevá."

„To určite nie, mama sa na vás ani nevie hnevať," povedal Sirius a bola to pravda. Zuria bola skutočne dobrá matka. Nepoznal nikoho, kto by deti miloval tak ako ona. Pravda však bola, že vo svojom živote veľa dobrých matiek nepoznal a nemohol moc porovnávať. Iba tak ešte Andromeda mu prišla na um, keď sa vravelo o dobrých matkách.

„Dobre, bál som sa, že sa niečo stalo," pousmial sa jeho syn. Úsmev však nezdedil po ňom, ten mal rovnaký ako Zuria.

„Môžeš byť pokojný, šampión," prikývol Sirius.

„Už sa teším na sobotu a na Šikmú uličku. Budem mať svoj vlastný prútik a ostatné veci do školy. Ozaj, ocko, mohol by som dostať svoju sovu? Aveline má predsa mačku. Ja by som chcel sovu," prosil ho syn.

„Pozhováram sa o tom s mamou, dobre?" žmurkol na neho Sirius.

„Dobre, oci," šťastne sa usmial jeho syn. „A pôjdeme aj do metlobalového obchodu? Chcel by som sa pozrieť na nejaké vecičky k metle."

„Jasnačka, že pôjdeme!"

„Ďakujem, si najlepší ocko na svete," Alphard ho šťastne objal. A to Siriusa nesmierne hrialo u srdca. Návštevu spomínaného obchodu by nikdy nevynechal. Pamätal si svoje školské časy a vždy cez leto sa s Jamesom stretli v Šikmej uličke a toto bola ich prvá zástavka, lebo James bol vášnivým metlobalistom. Sirius mal metlobal tiež rád, ale v školskom družstve hrať nechcel, lebo sa nechcel zúčastňovať drezúry, keď sa kapitánom stál James Potter.

Sirius sa ešte chvíľku s Alphardom zhováral a potom ho nechal samého a zamieril k izbe hneď vedľa. Zaklopal na dvere. Keď počul sladké „ďalej", vošiel dnu. V izbe jeho dcéry hrala jemná melódia. Aveline mala zapnutý gramofón a čítala si knižku, ktorú hneď odložila, keď si ho všimla.

„Stalo sa niečo, ocko?" spýtala sa ho a uprela na neho svoj pohľad. Mala oči ako Zuria, presne ten istý odtieň, aj hlas mala čiastočne podobný a tiež aj úsmev. Len vlasy mala inej farby. Zuria tvrdila, že ich zdedila po svojej babičke Lauren, ale on poznal pravdu.

„Nie, prečo?" pousmial sa prisadol si k nej na posteľ. „Čo čítaš?"

„Len niečo do školy," odvetila. „Teta Andromeda a mama sa zase pohádali?"

„Zrejme trocha," prikývol.

„To je škoda. A škoda je, že teta neprišla aj s Tonksovou," zamračila sa Aveline. Mala Tonksovú rada ako svoju vlastnú sestru.

„Tešíš sa v sobotu do Šikmej uličky?" spýtal sa jej.

„Ale áno," prikývla.

„Trápi ťa niečo, Ave?" spýtal sa jej. Svoju dcéru dobre poznal. Keď mu odpovedala stroho, vedel, že sa niečo deje. Niekedy mal pocit, že ju pozná lepšie ako Zuria. Mal s ňou naozaj veľmi dobrý vzťah. Vždy bral Aveline ako svoju dcéru. Miloval ju, bol na ňu hrdý, bol šťastný, že je jej otcom. Robila mu iba radosť.

„Máte s mamou nejaké problémy?" spýtala sa ho ona.

„Čože? Nie," zasmial sa, aby ju upokojil. V podstate to bola pravda. Zatiaľ problémy nemali, ale nebol si istý, ako dlho to ešte vydrží. Pozrel sa na Aveline. Vždy sa to snažil ignorovať, ale keď na ňu hľadel, keď si všímal niektoré jej gestá a poznal jej pokojnú povahu, jej záujmy a koníčky, videl v nej jej skutočného otca.

Sirius Black si nevedel predstaviť, že by raz Aveline stratil. Znamenala pre neho všetko. Rovnako ako Alphard. Oni dvaja boli jeho svetom. Nedokázal by sa jej vzdať. Nevedel by si predstaviť svoj život bez Aveline. Bez toho sladkého dievčatka, ktoré si získalo jeho srdce, jeho lásku a jeho život.

„Určite?" Aveline sa na neho pozrela. Prižmúrila oči, akoby mu neverila. Toto gesto zdedila po Zurii.

„Bábika, ja ti prisahám, že medzi mamou a mnou je všetko v najlepšom poriadku. Klamal som ti niekedy, snáď?"

„Nie," pokrútila hlavou.

„Mama má iba veľa toho v práci. Ale to pominie, neboj sa," pohladil ju po vláskoch. „Nemysli na nič zlé, áno?"

„Vieš, videla som Denného Proroka, písali tam o tom vrahovi, čo ušiel. O Remusovi Lupinovi. Vraj je to vlkolak a je veľmi nebezpečný, lebo pracoval aj pre Veď-Vieš-Koho a ja mám strach o svojho kamaráta. O Harryho. Čo si o tom myslíš?"

„Žeby si sa tým nemala trápiť, Ave."

„Ja už nie som malá, ocko."

„Viem, ale naozaj, nemala by si sa tým trápiť. Určite ho čoskoro chytíme. A neublíži nikomu, ani tvojmu kamarátovi, Harrymu," usmial sa na ňu. Pichlo ho pri srdci, že musí Harryho Pottera nazývať iba jej kamarátom a nie svojim krstným synom. A vôbec sa mu nepáčilo, že sa Aveline začala pýtať na Remusa.

„Ako povieš," prikývla napokon, ale netrávila sa tak, žeby ho chcela poslúchnuť. Rovnako ako Zuria, aj toto zdedila po svojej matke. Načiahla sa znova za knihou. Tie milovala. Rovnako ako Remus.

„Ave," pobozkal ju na čelo. „Ľúbim ťa najviac na svete. Teba a Ala."

„A čo mamu?" spýtala sa ho.

„Tvoja mama bola vždy jediná žena, ktorú som miloval," povzdychol si.

„A prečo sa tváriš tak smutne? Hádam si ty nebol jediný muž, ktorého kedy milovala?" uškrnula sa Aveline. Ani netušila, že zaťala do živého.

Sirius sa pousmial, nechcel ju znepokojiť a hlavne sa o tom nechcel baviť. Nechcel myslieť na to, že to je pravda. „Samozrejme, že nie. Nikto nebol. Mama a ja sme a zoznámili na škole, to predsa vieš."

„Viem, len ťa skúšam a podpichujem," zasmiala sa. To bolo také záškodnícke, že nemal potuchy, po kom zdedila toto. Možno to bolo spôsobené jeho výchovou. „Vieš, aj ja ťa ľúbim, ocko. Si predsa najlepší na svete. Nikdy by som ťa za iného nevymenila, nikdy," objala ho.

Sirius si užíval jej objatie a pevne dúfal, že Aveline, jeho dcéra, dodrží svoje slovo a nikdy ho nevymení za svojho skutočného otca.

Keď vyšiel z jej izby, spomenul si na niečo z minulosti. Na niečo smutné.

1981

Sirius Black sa jednoducho dostal do jej domu. Najprv jej mal chuť vynadať, že ho nijako neuzamkla, ale potom ho napadlo, že asi na to vôbec nemyslela. V dome sa ozýval detský plač, ktorý vychádzal z obývačky. Okamžite zamieril tam.

Aveline stála v ohrádke, držala sa jej a neznesiteľne plakala. Vybral dievčatko z ohrádky a pritisol si ho do svojho náručia. „Neplač, bábika," snažil sa ju upokojiť. Rozhliadal sa po dome a našťastie Zuriu našiel hneď. Sedela na verande. Videl ju, lebo dvere na verandu boli práve z obývačky. Sedela mu chrbtom a ani sa nepohla. Akoby vôbec nepočula plač svojej dcérky.

Maličká sa v jeho náručí trocha upokojila. Sirius ju vložil späť do ohrádky a podal jej do ruky jej obľúbenú bábiku, ktorú mala práve od neho. Aveline sa posadila a začala sa s bábikou hrať.

Sirius zamieril na verandu. Dvere boli otvorené a ona určite počula jeho kroky, ale nevnímala. Akoby ju vôbec nezaujímalo, kto sa nachádza v jej dome. Mal chuť jej vynadať a to hlavne kvôli malej, ale potom si uvedomil, že žena pred ním je jednoducho zúfalá.

„Zuria," oslovil ju.

Neodpovedala nič. Ani sa neobzrela, nezmenila polohu. Postavil sa pred ňu, ale ona ani len nepohla očami. Akoby bola niekde inde. Vyzerala zúbožene. Na sebe mala biely svetrík a tepláky a na nohách mala iba ponožky, pritom vonku nebolo práve teplo. „Nepočula si, že maličká plače?"

Žena pred ním sa opäť ani nepohla. Aveline sa znova rozplakala. Čakal pár sekúnd a keď pochopil, že jej matka ju utíšiť nepôjde, vybral sa znova on. Vybral ju z ohrádky a posadil sa s ňou do kresla. Aveline sa na neho usmiala a on ju silno objal.

„Si hladná, však?"

„Papu," usmialo sa dievčatko.

„Tak dobre, strýko Tichošľap niečo vymyslí, áno? Ale musíš sa chvíľku hrať sama, dobre? Urobím ti papu a potom sa budeme spolu hrať, súhlasíš, Ave?"

„Áňo," prikývlo dievčatko.

Ako sľúbil, tak aj urobil. Vložil Aveline do ohrádky. Ona sa začala hrať s bábikami a on sa pobral do kuchyne. Keďže už niekoľko rokov žil úplne sám, zvládol uvariť nejaké jednoduché jedlá. Hoci vôbec netušil, čo by mal uvariť ročnému dievčatku. Nakoniec rozhodlo to, čo sa nachádzalo v chladničke. Urobil jednoduché kuracie mäso a k tomu pár zemiakov.

Zuria sa stále nepohla z verandy, ani nezmenila polohu. Sirius začínal uvažovať, či nie je pod nejakým kúzlom, ale rýchlo to vypustil z hlavy. Nakŕmil Aveline, potom sa s ňou chvíľku hral. Stmievalo sa a on usúdil, že je najvyšší čas uložiť ju spinkať.

Vyniesol ju do jej detskej izbičky. Prezliekol ju do pyžamka a prečítal jej rozprávku na dobrú noc. Aveline ho sledovala svojimi veľkými tmavými očami a keď ju pobozkal na dobrú noc, zavrela ich. „Dobrú noc, bábika krásna, Tichošľap sa o teba postará."

Zavrel jej izbičku a zbehol dole schodmi. Vzal deku zo sedačky a vyšiel na verandu. Deku prehodil Zurii cez ramená a prisadol si k nej.

„Urobil som jej jesť, hral som sa s ňou a uložil som ju spinkať," povedal jej.

„Mám ti byť vďačná?" prehovorila.

„Nie, ja len, nemôžeš sa takto správať. Ave ťa potrebuje!"

„Vážne?" spýtala sa ho s výčitkou v hlase. Nezvýšila hlas, hovorila celkom pokojne, až to naháňalo strach. „Ja potrebujem svojho manžela a koho to zaujímalo? Nikto pri mne nestojí, neviem, čo ďalej so životom. Remus je v Azkabane na doživotie. Mám právo na to byť pár dní zlou matkou!"

„Ty nie si zlá matka," pokrútil hlavou. „Chápem tvoju bolesť, Zuria. Práve som prišiel o priateľov. James a Lily sú mŕtvi a Dumbledore mi nedovolil byť s mojím krstným synom. Aj Peter je mŕtvy a Remus je v Azkabane. Preto som tu, mám iba teba a Aveline."

„Ja nemám nikoho," riekla smutne. „Moji rodičia ma nenávidia. To poznáš, Tichošľap. Obaja sme vzdorovali svojej rodine, každý pre niečo iné. Môj manžel je vo väzení, rovnako ako Tanzie, ktorá nás všetkých zradila už dávnejšie a pridala sa k smrťožrútom. James je mŕtvy a hoci Lily bola viac Remusová priateľka ako moja, mala som ju rada a mali sme veľa spoločného posledný rok, kvôli deťom. A Peter je tiež mŕtvy. Som na to všetko sama!"

„Nie si sama," položil si ruku na jej rameno. „Som pri tebe, Zuria a vždy budem. Celé dni sa umáram žiaľom a prišiel som sem a hneď som pri malej došiel na iné myšlienky. Musíme si pomôcť navzájom. Budem stáť pri tebe, vždy."

„To by si nemal," pokrútila hlavou.

Sirius jej odhrnul vlasy z tváre a všimol si, že plače. Lámalo mu to srdce. Zuria pre neho znamenala tak veľa. Vždy mala zvláštne miesto v jeho srdci. Bola jedinou, ku ktorej cítil niečo viac ako len priateľstvo. Z úcty k Remusovi, ktorého si vybrala, sa nikdy nepokúšal o nič viac. Remus bol jeho priateľ a on sám najlepšie rozumel tomu, ako veľmi si Remus zaslúžil lásku, ktorú mu Zuria vždy dávala. „Sľúbil som mu, že sa o vás postarám. O teba a o Aveline."

Zuria sa na neho pozrela svojimi tmavými očami. Rovnakým odtieňom, ako mala jej dcérka, ktorá sa na neho pozrela pred chvíľkou. Hoci v očiach Aveline sršala radosť, lebo bola malým dievčatkom, ktoré nič nechápalo, v očiach Zurie bola neuveriteľná bolesť. „On..., on ťa o to požiadal?"

„Áno," prikývol. „Preto sa od teba nepohnem. Ani od teba ani od Aveline. Len mi, prosím ťa, dovoľ, aby som to mohol urobiť. Pozri, zober si voľno od materinských povinností koľko chceš. Ja to zvládnem. Máš času koľko chceš."

„Ja Aveline milujem," šepla.

„Viem," prikývol a načiahol sa k jej ruke. Stisol jej ju, aby jej dal najavo svoju podporu.

„Len proste,... jednoducho..., ja...."

„Chápem," prikývol.

„Ďakujem, Tichošľap," stisla aj ona jeho ruku.

„Poď, pôjdeme si trocha pospať," pomohol jej postaviť sa na nohy, ale očividne bola veľmi slabá. Upodozrieval ju, že určite niekoľko dní nejedla, ale nechcel do jej rýpať. Zobral ju na ruky. Chytila sa ho okolo krku a privrela oči. Vyniesol ju až do spálne. Usadil ju na posteľ. Zuria si zotrela slzy, ktoré jej tiekli po tvári.

„Sirius," chytila ho za ruku, keď sa chcel postaviť zo zeme, na ktorej kľačal, aby odišiel z izby. „Nechoď."

„Ako chceš," prikývol.

Zuria sa posunula na posteli, neľahla si, opierala sa o jej čelo a prehodila cez seba deku. Ukázala na druhú časť postele. Sirius si vyzul topánky a prisadol si k nej. Oprela si hlavu o jeho rameno.

„Neviem, či to zvládnem," šepla mu. „Žiť ďalej. Neviem žiť bez neho."

„Raz áno," odvetil jej. „Ale ja to neviem tiež. Nemôžem uveriť tomu, že moji priatelia sú mŕtvi a Remus je v Azkabane."

„Nerozprávajme sa už o tom," požiadala ho.

„Dobrú noc, krasotinka," šepol jej. Zvykol jej tak hovoriť. Dávnejšie.

Všimol si, že zavrela oči a potom sa k nemu ešte viac pritisla. Objal ju aj druhou rukou, aby sa cítila pohodlnejšie. O niekoľko minút si uvedomil, že konečne zaspala. Merlinvie po koľkých dňoch. On bol celú noc hore. Premýšľal, dával na ňu pozor, dával pozor na to, keby sa Aveline znova rozplakala. Obe však pokojne spali celú noc.

***

1993

Vošiel do spálne. Zuria vyšla práve z kúpeľne. Sušila si vlasy uterákom a na sebe mala modré pyžamo. Bola odmaľovaná a on už z diaľky cítil vôňu jej mandľového krému, ktorý používala. Bola to jej typická vôňa a on ju miloval. Usmial sa na ňu a ona mu úsmev opätovala.

„Čo deti?"

„V poriadku," prikývol. Nechcel jej hovoriť, že si Alphard myslel, že sa na neho hnevá. Ani to, že si Aveline myslí, že v ich manželstve nie je všetko v poriadku a už vôbec jej nechcel hovoriť, že sa pýtala na Remusa. „Trocha som si s ním pokecal. Máme najlepšie deti na svete, Zu," žmurkol na ňu.

„Áno," prikývla spokojne. Odišla do kúpeľne, kam šla odložiť uterák a potom sa vrátila do spálne. Otvorila okno, aby dnu vpustila čerstvý vzduch, kým si pôjdu ľahnúť spať. Sledoval ju pri tom. „Ty nepôjdeš do sprchy?" spýtala sa ho.

„Ráno," odvetil jej. Odišiel do kúpeľne, umyl si zuby a potom keď sa vrátil, ona už ležala v posteli. Prezliekol sa do pyžama a potom si ľahol k nej. Zuria zhasla malú lampu na svojom nočnom stolíku.

„Som strašne unavená," zazívala.

„Môžeš pokojne spať, Zu," pritiahol ju k sebe do náručia, aby jej poskytol oporu. „Som pri tebe."

„Ako vždy za posledné roky," odvetila.

„Ako vždy," prikývol a pobozkal ju na čelo.

Zuria sa k nemu privinula ešte viac. Hľadala nejakú pokojnú polohu, v ktorej by sa jej dobre zaspávalo. Preplietla si nohy s tými jeho a chytila ho aj za ruku. Siriusa to robilo šťastným. Bola tak blízko pri ňom a spoliehala sa na to, že len pri ňom zaspí.

„Dobrú noc, krasotinka," šepol jej do vlasov.

Otočila hlavu k nemu a potom ho nežne pobozkala na pery. „Tak si mi dávno nepovedal."

„Spomenul som si na to," odvetil jej.

„Dobrú noc, Tichošľap."

„Ani ty si mi tak dávno nepovedala," povedal.

„Viem," zazívala znova a pritisla sa k nemu. Pohladil ju po vlasoch. Netrvalo to ani desať minút a jeho žena zaspala. On zaspať nemohol, ale aj napriek tomu bol rád, že ešte stále dokáže tie zázraky, ako ju upokojiť.

Hlavou mu vírili rôzne myšlienky. Ale pár bolo silných. Nemôže o ňu prísť a ani o Aveline. Jednoducho nesmie. Bude bojovať so všetkých síl za lásku svojej ženy a aj za lásku svojej dcéry. Bol pripravený na náročný boj a bol pripravený vyhrať ho čestne. 

Pozn. autorky:

Vitajte pri novej kapitole WLTFM, zatiaľ sa mi zaužívali utorky, tak uvidíme, či pri nich aj ostaneme. 

Tí, ktorým sa nepáčil Sirius ako postava, som zvedavá, čo na neho poviete po tejto kapitole, pretože práve v tejto kapitole ste mali možnosť spoznať skutočného Siriusa. 

Možno sa pýtate, prečo aj v tejto poviedke je hlavná hrdinka tak trocha zlá matka. Myslím tú situáciu potom, ako ostala sama s dcérkou a nechala ju pokojne plakať. Nehovorím, že je zlá matka, ale je len zlomená a nevie, čo ďalej urobiť a okrem toho ostala zrazu bez svojej ochrany - bez muža. Sú typy žien a priznám sa, že k ním asi patrím tiež, ktoré sú dosť závislé na svojom partnerovi, potrebujú jeho ochranu a keď je zrazu preč, tak nevedia, čo ďalej. Ich muž je pre nich hrdina, ktorý ich vždy ochraňuje a podobne. A keďže Zuria takého muža stratila, ostala sama s dcérkou a neschopná života :/ až kým sa nezjavil Sirius :)

Dosť bolo mojich rečí, povedzte mi názor na kapitolu vy :)

P.S. Do externého linku pridávam odkaz na moju FB stránku, na ktorej budete môcť tento raz vyhrať podpísanú kartičku práve tohto príbehu ... už v týchto dňoch.