V tú noc v Chrabromilskej klubovni nikto nespal, hrad sa znova prehľadával a celá fakulta ostala hore, až do rána, kedy im bolo oznámené, že Lupina aj tak nechytili. Povedala im to profesorka McGonagallová, značne unavená.

Cez deň na študentov všade čakali prísne bezpečnostné opatrenia. Všetci mali priveľmi veľký strach.

V sobotu sa konal výlet do dedinky Rokville. Sirius sa rozhodol venovať tento čas opravovaniu domácich úloh. Niektoré ho pobavili, ale niektoré boli naozaj skvelé. Veľmi ho zaujala domáca úloha Glorie Pettigrewovej. Všimol si to už na hodinách, že dievča bolo neuveriteľne šikovné. Bolo to trocha zvláštne, pretože Peter nikdy inteligenciou neoplýval a čo sa týkalo Constanzy, tiež nepatrila medzi najlepších študentov. Za to ich dcérka bola náramne šikovná, domýšľavá a veľmi rozumná. Všímal si ako dobre pracovala na hodinách a jej domáce úlohy mali hlavu a pätu a hlavne vlastnú myšlienku. Sirius usúdil, že dievča podedilo talent zrejme po staršej generácií, ako po svojich rodičoch.

„Black!" ozval sa v ohni hlas Severusa Snapa. „Chcem sa s tebou rozprávať!"

Sirius sa pozrel na hodinky. Boli dve hodiny pred večerou a naozaj nemal ani len tušenia, čo by s ním chcel Snape rozoberať. Vošiel do kozuba a potom z neho vyšiel v Snapovom kabinete. Prekvapilo ho, že Snape nebol sám a spoločnosť mu robil Harry.

„Volal si, Snape?" prehodil Sirius nepokojne.

„Volal," odvetil mu Snape s tvárou pokrútenou od zlosti šiel k svojmu stolu. „Práve som požiadal Pottera, aby mi vyprázdnil vrecká. Mal v nich toto."

Snape ukazoval na pergamen, na ktorom ešte stále svietili slová Páni Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč. Sirius sa snažil nezmeniť pohľad tváre, ale keď zbadal ten pergamen, srdce mu poskočilo. Záškodnícka mapa. Pracovali na nej roky, bol na ňu patrične hrdý a dosť nahnevaný, keď im ju Filch skonfiškoval. Zároveň však cítil nesmiernu radosť, že sa tá mapa dostala k Harrymu. Pretože ak sa dostala k nemu, musí o nej vedieť aj Aveline. Tak veľmi si ju chcel vziať do rúk a znova si ju po toľkých rokoch prezrieť.

„No?" spýtal sa Snape a prerušil ho z myšlienok. „Tento pergamen je zjavne plný čiernej mágie. To by mal byť tvoj odbor, Black. Čo myslíš, kde vzal Potter niečo také?"

Sirius zodvihol pohľad od mapy a letmo pozrel na Harryho, aby mu dal najavo, aby ho neprerušoval. Potom sa pozrel na Snapa a pokojne povedal: „Plný čiernej mágie? Naozaj si to myslíš, Snape? Podľa mňa to je len kúsok pergamenu, ktorý urazí hocikoho, kto ho číta. Detinské, ale určite nie nebezpečné. Predpokladám, že Harry to má z nejakého zábavného obchodu..."

„Naozaj?" odvetil Snape. „Nezdá sa ti, že to dostal priamo od výrobcov?"

„Myslíš od pána Červochvosta, alebo niektorého z tých ľudí?" spýtal sa. „Harry, poznáš niektorého z nich?"

„Nie," rýchlo odvetil Harry.

Sirius sa uškrnul. „Vidíš, Snape? Mne to pripradá ako Zonkov výrobok."

V tej chvíli do Snapového kabinetu prebehol zadychčaný Harryho spolužiak, Ron Weasley. „Ja som to dal Harrymu. Kúpil som to u Zonka, pradávno."

„Tak teda!" povedal Sirius a spokojne sa obzeral. „Tým sa to, zdá sa, vyjasnilo. Ja to vrátim, Snape, dobre?" Vzal si od neho mapu, poskladal ju do svojho habitu. „Harry, Ron, poďte so mnou, potrebujem sa s vami porozprávať o tej práci o upíroch. Ospravedlň nás, Snape."

Potom pobavene vyšiel z jeho kabinetu a kráčal do svojho.

„Pán profesor, ja..." začal Harry.

„Nechcem žiadne vysvetlenia," prerušil ho okamžite Sirius. „Náhodou viem, že túto mapu pred mnohými rokmi skonfiškoval pán Filch. Áno, viem, že to je mapa," zopakoval, keď sa Harry a Ron na neho prekvapene pozreli. „Nechcem vedieť, ako sa dostala k vám. Zaráža ma však, že ste ju neodovzdali. Najmä po tom, čo sa stalo, keď jeden zo študentov stratil informácie a tie sa povaľovali len tak po hrade. A nemôžem ti ju vrátiť, Harry.

„Prečo si Snape myslel, že to mám od výrobcov?" spýtal sa ho Harry.

Siriusa prekvapila jeho otázka. Nemyslel si, že chlapec bude protestovať voči jeho rozhodnutiu, že mu mapu nevráti, ale táto otázka ho skutočne prekvapila. „Lebo," zaváhal, ale napokon pokračoval. „Lebo ťa možno tvorcovia tejto mapy chceli vylákať zo školy. Považovali by to za mimoriadne zábavné."

„Vy ich poznáte?"

„Stretli sme sa," povedal Sirius trocha skľúčene. „A teraz už choďte. Harry, mal by si brať všetko vážnejšie. Tvoji rodičia položili životy za to, aby si ostal nažive."

Harry smutne prikývol a potom spoločne s Ronom odišli. Sirius strčil ruku do vrecka na habite a vybral Záškodnícku mapu. Na jednej strane ho tešilo, že sa tá mapa dostala k deťom, ale na druhej strane vedel, že tá mapa je nebezpečná, či už v rukách Harryho, alebo niekoho iného. Teraz, keď bol dospelý a sám bol otcom, nebral veci už tak ľahostajne, ako keď vyrábali túto mapu. Všetci spoločne. Zdalo sa to tak dávno.

Sirius prešiel po mape, pergamen bol teplý. Nebol si však istý, či to zvládne, prečítať si ju. Bola súčasťou toľkých spomienok, že sa mu to zrazu zdalo náročné. Vrátil ju späť do svojho habitu a vrátil sa k opravovaniu domácich úloh. Dnes na to pripravený nebol, ale možno o pár dní si mapu prezrie.

***

Cez Veľkonočné prázdniny sa Sirius vrátil na pár dní domov. Zuria už nebola taká bledá ako cez Vianoce, vyzerala o dosť lepšie. V kuchyni našiel rôzne papiere z jej práce, očividne si vzala prácu aj domov.

„Ahoj," usmiala sa, keď prišiel do obývačky, kde písala listy pre deti. „Si hladný?"

„Nie, som v poriadku," opätoval jej úsmev a pobozkal ju na líce. „Chýbala sa mi."

„Aj ty mne? Niečo nové? Okrem toho útoku naposledy?"

„Vôbec nič," pokrútil hlavou. Nechcel jej hovoriť o Záškodníckej mape, ktorá stále ležala vo vrecku jeho habitu. Nebol si istý, či o nej vôbec vedela a nechcelo sa mu to celé vysvetľovať. Okrem toho sám stále nenabral odvahu, aby si ju prezrel. Bolo to zvláštne, ale príliš sentimentálne.

„Ani u mňa," povedala Zuria a dopísala poslednú vetu. „V práci nič nové. Len otec. Stále ma vypočúva, akoby som hádam niečo vedela o Remusovi. Zdá sa, že je niekde pri Rokforte, nie?" spýtala sa ho.

„Viackrát sme prehľadali celý areál, Zu a nenašli sme ho."

„To je celkom zvláštne, nie?"

„Neviem, nechcem sa o tom rozprávať. Som rád, že som s tebou," zmenil tému.

„Máš pravdu, prepáč," ospravedlnila sa mu. „Som hlúpa."

„Nie, to nie si," pokrútil hlavou. „Len dnes naozaj nemám náladu na rozprávanie sa o Remusovi, alebo o niečom zlom. Chcem byť len s tebou. Som si istý, že večer aj tak príde Rufus, aby ma poveril ďalšími úlohami."

Zuria pretočila očami, lebo si myslela zrejme to isté, čo on. Priveľmi dobre svojho otca poznala. „Určite áno."

„Tak vidíš, láska," žmurkol na ňu a potom ju pobozkal na pery. Odpovedala na jeho bozk a on sa cítil znova šťastný. Bol doma, so svojou ženou a na chvíľku sa snažil vypustiť všetko, čo sa nahromadilo v jeho hlave. Aspoň na chvíľku.

***

Jar postupne vystriedavalo leto. Remus začínal byť zúfalý z toho, že je plány neprebiehajú tak, akoby chcel. Zdalo sa až nemožné dokonať to, čo začal. Pred pár dňami videl z veľkej diaľky, ale predsa len videl, ako Chrabromil získal metlobalový pohár. Harry Potter naozaj lietal ako jeho otec, James.

Remusovi zovrelo srdce pri myšlienke na Jamesa. Chýbal mu. James Potter bol úžasný človek, bol veľmi nadaný a šikovný, dokázal pochopiť všetkých okolo seba a mal srdce na tom správnom mieste. A rovnako, ak nie možno ešte viac, Remusovi chýbala Lily. Milujúca Lily, tá ktorá ich všetkých mala tak rada a nič nežiadala späť. Bola jeho veľká priateľka a on veľmi dobre vedel, že si nezaslúžila, čo sa jej stalo. Ešte teraz si pamätal, ako im James a Lily oznámili, že sa stanú rodičmi. Lily sa tak veľmi tešila na úlohu matky a mohla ňou byť iba rok. To Remusovi lámalo srdce. Lily bola úžasná žena, priateľská a vo všetkých videla to, čo ani oni sami neboli schopní už vidieť. Dodávala mu vždy odvahu a silu. Bola skutočnou priateľkou.

A k tomu všetkému bolo Remusovi veľmi smutno. Všetko, čo robil, robil hlavne preto, aby sa mohol postaviť pred svoju dcéru, bez výčitiek. Aby mu uverila, že je nevinný. Tak by sa znova mohol stať jej otcom. Miloval ju viac ako čokoľvek iné na svete. Posledné dni si uvedomoval, že síce možno navždy prišiel o Zuriu, nemôže navždy prísť aj o Aveline. Musí jej dokázať, že ju miluje a že si zaslúži, aby bol znova jej otcom. Nikdy ju predsa neopustil preto, lebo by chcel. Urobili to všetko zlé okolnosti, klamstvá a temné sily.

Celé tie roky sa pýtal – prečo? Prečo práve on? Prečo práve jeho rozprávka sa musela tak násilne skončiť? Ale odpoveď zatiaľ žiadnu nedostal...

***

Prišiel jún a Zuria sa náhlila z práce. Dnes bol posledný deň skúšok a ona dúfala, že jej sova donesie správy od detí. Bola zvedavá, ako dopadli. O Aveline sa nebála, tá sa učila veľmi dobre, ale bola zvedavá na Alpharda. Podľa toho, čo jej za posledné mesiace písal, tak sa mu v škole darilo. Jediné, čo ju znepokojovalo, bolo, že jej stále písal o Glorii Pettigrewovej. Vôbec sa jej nepáčilo, že sa spolu priatelia. Chcela tomu však dať ešte čas. Možno teraz, keď budú prázdniny, Alphard zabudne na svoju priateľku z prvého ročníka. Predsa len prvý ročník je pre všetkých náročný. V ďalších si možno nájde iných priateľov a Gloria Pettigrewová bude minulosť.

„Ach, prepáč, Kingsley," ospravedlnila sa mu, keď do neho omylom narazila.

„Deje sa niečo?"

„Nie, len sa ponáhľam domov. Dnes mali deti skúšky, tak som zvedavá, ako dopadli. Určite mi už poslali odkazy po sove," usmiala sa. „Ako sa máš? Dlhšie sme sa nevideli."

„Veľa práce na oddelení," odvetil jej. „Daj mi potom vedieť, ako deti dopadli. Predpokladám, že dobre."

„V to dúfam," usmiala sa. „Tak sa zatiaľ maj, ozvi sa mi." Pobozkala ho na líce a potom zamierila do jedného z kozubov a hop-šup práškovou sieťou sa dostala domov.

Sova jej nepriniesla zatiaľ žiadne listy od detí. Zuria poupratovala a potom si len tak sadla na pohovku a zatvorila oči. Myslela na Remusa. Uvažovala, kde asi je a čo plánuje. Ubehlo už toľko mesiacov a ona o ňom nemala žiadne informácie. Ja jednej strane to bolo dobré, lebo vedela, že je v poriadku a že ho Ministerstvo mágie ešte nedostalo. Ale na druhej strane ju to mátalo vo dne aj v noci. Potrebovala vedieť, čo s ním je. A čím mesiace pribúdali, tým väčší mala strach, že sa Aveline dozvie pravdu o svojom skutočnom otcovi. Keby tak vedela, čo Remus plánuje. Nevedela však vôbec nič. O svojich plánoch mlčal, nepovedal jej nič, čoho by sa mohla chytiť a tak zistiť, o čo sa vôbec chcel pokúsiť. Alebo sa o to už pokúsil?

***

Sirius si urobil kávu a na stôl si predsa len rozložil Záškodnícku mapu. Dnes dospel k názoru, že si ju konečne chce prezrieť. Mal to tak urobiť už pred mesiacmi. Vedel to. Možno by tak ľahko zistil, kde sa Remus ukrýva, ale on tak veľmi nechcel na to myslieť. Remus bol jeho najväčšia hrozba. Kvôli nemu by mohol stratiť Zuriu a deti a to nechcel dopustiť.

Šepol čarovnú formulku a mapa pred ním ožila. Ukázala mu rôzne zákutia na Rokforte a tiež aj to, čo robia ostatní ľudia v hrade. Videl, že Dumbledorová pracovňa je prázdna. Uvedomil si, že asi šiel dnes za Hagridom ako morálna podpora. A predsa len, pri Hagridovej chalupe našiel aj bodku s menom Dumbledore.

Prechádzal miestami vyššie a potom zbadal ďalšie bodky – patrili Harrymu, Hermiona, Aveline a kúsok od nich bol Ron.

Sirius nemohol uveriť tomu, čo bolo napísané tesne pri bode s Ronovým menom.

Peter Pettigrew.

A potom sa to akosi stalo. Niekde sa objavila bodka s menom Remus Lupin. Tesne pri mene Rona a Pettigrewa. Všimol si, že je to iba kúsok od Zúrivej vŕby. Lupinová bodka sa hýbala veľmi rýchlo a napokon bolo celkom jasné, že stiahol Rona a aj Pettigrewa do tajnej chodby v Zúrivej vŕbe.

Predsa len sa Remus ukrýval tam. Sirius však stále hľadel na mapu.

Pettigrew žije. Mapa predsa nikdy neklamala. To znamenalo iba jedno. Ak Pettigrew predstieral svoju smrť, musel mať na to dôvod. A ten dôvod bol zrazu taký jasný ako facka. To on bol ten zradca. Nie Remus.

Sirius vyštartoval zo svojej pracovne tak rýchlo, že zabudol na to, aby mapu zotrel.

***

Aveline vykríkla. Odchádzali od Hagrida. Pred chvíľkou počuli úder sekery. Hipogrif Hrdozobec bol mŕtvy. Tak veľmi jej to bolo ľúto. Hermiona toľko pracovala na tom, aby zabezpečila Hagridovi solídnu obhajobu, ale nebolo to na nič platné. Teraz už bol koniec a bolo to veľmi smutné.

Lenže teraz nekričala z tohto dôvodu. Ronovi sa vyšmykol jeho potkan z rúk. A za kopcom sa zrazu objavilo veľké zviera. Najprv nevedela rozoznať, čo to je. Vyzeralo to ako pes, ale nebol to pes. Skôr niečo ako vlk. Vyzeral veľmi nebezpečne.

Harry vedľa nej vytiahol prútik, ale bolo neskoro – vlk urobil obrovský skok a zhodil Harryho na zem. Aveline sa obzrela na Rona, ktorý bol už na nohách a vtedy sa vlk rozbehol za ním a chytil Rona tak ľahko, akoby bol handrová bábika a ťahal ho niekam preč.

Všetci sa rozbehli za ním, ale v tom im do cesty prišli veľké konáre stromu nad nimi. „Zúrivá vŕba," šepla Hermiona.

Harry znova vybral prútik a všetci traja si všimli, že vlk ťahá Rona medzi koreňmi stromu – Ron sa bránil, ale jeho hlava a trup im zmizli z dohľadu.

„Ron!" vykríkol Harry a pokúšal sa ísť za ním, ale hrubý konár sa nebezpečne zahnal a on znova musel cúvnuť.

Takto bojovali so strom niekoľko minút. Hoci sa to zdalo ako hodiny. Celí dobití a ubolení, ale zachránil ich kocúr Hermiony, ktorý sa preplazil pomedzi konáre ako had a položil predné labky na hrču na kmeni vŕby. Strom odrazu akoby skamenel, prestal sa hýbať. Ani len lístok sa nezachvel.

V okamihu prebehli ku kmeňu, ale ký sa dostali k diere medzi koreňmi, Krivolab do nej vkĺzol, len sa tak mihol jeho štetkovitý chvosť. Harryho nasledoval, vliezol dnu hlavou napred a skĺzol na dno veľmi nízkeho tunela. Hermiona a Aveline sa na seba pozreli a potom obe nasledovali Harryho.

„Kde je Ron?" šepla Hermiona vyľakane.

„Tadiaľto," zavelil Harry.

„Kde sa ten tunel asi končí?" zadychčane sa pýtala Aveline.

„Neviem, je síce vyznačený na Záškodníckej mape, ale Fred a George povedali, že sa sem nikdy nedostali. Pokračuje za okrajom mapy, ale vyzeralo to, akoby smeroval do Rokvillu..."

Kráčali a tunel začal stúpať. Napokon sa dostali do zvláštnej rozhádzanej izby. Bola veľmi zaprášená. Aveline premkol strach. Dlážka bola samý fľak, nábytok vyzeral, akoby ho niekto rozbíjal. Všetky okná boli zatlčené. Okrem toho sa po miestnosti rozliehal čudný zápach. Nebolo jej vôbec dobre.

„Myslím, že sme v Škriekajúcej búde," šepla Hermiona.

V tom niečo zavŕzgalo. Hore na poschodí sa niečo hýbalo. Všetci traja rýchlo vybehli hore po schodoch. Všetko pokrývala vrstva prachu, iba na schodoch bol široký pás, akoby niekto niečo vliekol hore na poschodie.

S prútikom pevne zovretým v rukách, Harry kopol do dverí na poschodí a otvoril ich Na veľkolepej posteli so stĺpikmi a zaprášeným baldachýnom ležal Krivolab, a keď ich uvidel, hlasno zamraučal. Na zemi vedľa postele sedel Ron a držal sa za nohu ktorá trčala v čudnom uhle.

Všetci traja sa vrhli k nemu.

„Ron, si v poriadku?"

„Kde je to zviera?" spýtala sa Aveline.

„To nie je zviera," zastonal Ron. Škrípal zubami od bolesti. „To je pasca, Harry."

„Čo?"

„On je to zviera, je to... asi to je... vlkolak..."

Aveline bola prvá, ktorá sa otočila, keď si všimla Ronov vydesený pohľad. Pri dverách stál muž. Bol celý špinavý, bledý a tvár mu zdobili rôzne jazvy. Niektoré boli menšie a niektoré väčšie. Vlasy mal dlhšie, rovnako aj bradu. Vyzeral zničene, dobito a jeho tmavé oči boli zvláštne smutné.

Bol to Remus Lupin. Aveline nedokázala zo seba vydať ani hlásku. Iba na neho nemo hľadela a mala taký pocit, že on venuje pozornosť iba jej.

Pozn. autorky:

Prečo sa Remus dokáže zmeniť na vlkolaka len tak, už bolo párkrát načrtnuté, ale úplne vysvetlenie bude v ďalšej kapitole. 

V ďalšej kapitole nás čaká už tá poriadna dráma, hoci už teraz prišlo k jednému veľmi podstatnému stretnutiu :)