1993

Zuria sa ráno prebrala na prvé lúče slnka. Sirius ešte spal. Pozrela sa na hodinky a zistila, že je iba niečo po piatej hodine rannej. Už však ďalej spať nemohla. Sirius sa prevalil na druhý bok a ona sa necítila o nič lepšie, ako včera večer. Dúfala, že to všetko bol iba sen, ale bola si istá, že tomu tak nebude.

Zavrela oči a v mysli sa jej vybavila spomienka.

1971

Zuria Scrimgeourová čakala spoločne s ostatnými prvákmi v prázdnej triede a čakali na zaraďovanie do fakúlt. Vôbec netušila, do ktorej fakulty ju triediaci klobúk zaradí. Jej otec bol v Bystrohlave a jej mama bola v Bifľomore. Zuria to tipovala skorej na ten Bifľomor. Kútikom oka sledovala toho chlapca s jazvami. Opieral sa o stenu a mal zatvorené oči. Očividne mal trocha strach. To mali skoro všetci. Dokonca aj ten chlapec na druhej strane miestnosti s tmavými vlasmi, ktoré mu padali do očí. Vyzeral veľmi sebavedomo a pred chvíľkou sa uškieral. Teraz mu však očividne nebolo všetko jedno. Merlin vie, prečo.

Prišla po nich profesorka a vyviedla ich z prázdnej triedy. Vošli do hlavnej siene, ktorá sa nazývala Veľká sieň. Zuria od svojho starého otca vedela, že to je krásna miestnosť a to naozaj bola. Rozhliadala sa okolo seba a najviac ju prekvapilo, keď sa pozrela nad seba. Strop bol začarovaný a vyzeralo to, akoby sa nachádzali pod oblohou. Všimla si veľmi veľa hviezd a mesiac, ktorý bude o pár dní v splne. Potom si všimla, že v sieni sa nachádzajú štyri dlhé stoly, pri ktorých už sedia starší študenti. Usúdila, že každý stôl predstavuje jednu fakultu. Profesorka im začala rozprávať o triedení, keď ich doviedla takmer pred profesorský stôl.

„Koho meno prečítam, ten podíde ku mne, sadne si sem na stoličku a ja mu položím na hlavu triediaci klobúk, ktorý vám určí vašu fakultu," vravela prísne a študenti sa nervózne pomrvili.

Zuria sa nadýchla. Tmavovlasý chlapec pošepol niečo chlapcovi s úplne čiernymi vlasmi a okuliarmi. Zasmiali sa spoločne. Chlapec s jazvami iba hľadel na začarovaný strop a ruky mal strčené vo vreckách.

„Black, Sirius!" prečítala profesorka prvé meno.

Tmavovlasý chlapec ladným krok vykročil smerom k nej. Položila mu na hlavu triediaci klobúk a on zrazu akoby zozelenel od strachu. Zuria už čo to počula o rodine Blackovcov. Všetci boli v Slizoline a boli to veľmi zámožní ľudia. Jej otec však o nich veľmi vysokú mienku nemal a tak usúdila, že to nemôžu byť dobrí ľudia.

„CHRABORMIL!" vykríkol triediaci klobúk.

Vo veľkej sieni nastal šum. Chrabromilský stôl tlieskal a Sirius Black sa stále nepohol. Zuria predpokladala, že je šokovaný z toho, že ho klobúk neposlal tam, kde študovala celá jeho rodina. Pousmial sa a vyskočil zo stoličky a vybral sa k stolu. Všimla si, aký je šťastný.

„Evansová, Lily!" prečítala profesorka ďalšie meno.

Tento raz z davu vyšlo drobné dievča. Najzaujímavejšie na ňom boli jej ryšavé vlasy. Boli dlhé, lesklé a husté. Naozaj krásne. Dievča bolo veľmi nervózne. Sadlo si na stoličku a o chvíľku ju klobúk poslal presne do tej fakulty, kam poslal aj Siriusa Blacka. Nadšene vykročila k svojej novej fakulte.

„Hillová, Constanza!"

Constanza Hillová bola blondínka s čokoládovými očami.. Zuria si ju všimla už v prázdnej triede. Sedela na zemi so zatvorenými očami a niečo si opakovala pošepky. Možno nejaké kúzla, lebo si myslela, že ich čaká nejaký úvodný test. Posadila sa na stoličku a klobúk po chvíľke vykríkol jej fakultu. „BIFĽOMOR!"

Ozval sa potlesk od ďalšieho stola. Constanza Hillová sa k nemu vybrala nadšene a poskakovala pri tom.

„Lupin, Remus!"

Zuria zaostrila zrak. Remus Lupin. To bolo meno chlapca, ktorý mal tvár i ruky pokryté jazvami. Chlapca, s ktorým sa chvíľku rozprávala v člne. Bol bledý ako stena, ešte bledší ako keď sa zhovárali, ešte bledší ako keď hľadel na začarovaný strop. Pomaly si sadol na stoličku a keď mu profesorka položila na hlavu triediaci klobúk, vyzeral, akoby chcel vracať.

„CHRABROMIL!" vykríkol klobúk.

Remus Lupin si očividne vydýchol. Vybral sa k Chrabromilskému stolu a prisadol si k Lily Evansovej. Zuria sa za ním obzrela. Už nebol taký nešťastný a vystrašený. Usmieval sa a vrátila sa mu farba do líc. Vyzeral, že je s výberom fakulty naozaj spokojný. Priala mu to. Urobil na ňu dojem.

Študentov postupne ubúdalo. Chlapca s okuliarmi, s ktorým sa zhováral a smial Sirius Black, poslal klobúk za ním do Chrabromilu. Zuria si zapamätala jeho meno – James Potter. Predtým do Chrabromilu smeroval aj tučnejší chlapec – Peter Pettigrew.

Ostala už iba hŕstka študentov. „Scrimgeourová, Zuria!"

Premkol ju strach. Nohy akoby mala z olova. Urobila krok dopredu a mala pocit, že sa zosype. Netušila, prečo má z toho taký strach, veď jej na hlavu iba položia klobúk a on ju pošle do niektorej z fakúlt. Sadla si na stoličku a na svojej hlave ucítila spomínaný klobúk.

„Čo to tu máme? Máš strach, dievča? Nemusíš ho mať. Mám fakultu presne pre teba. Mám miesto presne pre teba. Si dobré dievča, múdre a v živote máš veľa snov. Si empatická, máš rada spoločnosť ľudí a veľmi rada pomáhaš. Ostaň tým dobrým dievčaťom, ktorým si. BIFĽOMOR!" šepol jej klobúk do ucha, ale fakultu vykríkol na celú Veľkú sieň.

Zurii spadol kameň zo srdca. Tlieskali jej a ona zamierila k Bifľomorskému stolu. Prisadla si ku Constanze Hillovej a tá sa na ňu usmiala. „Som Tanzie," podala jej ruku.

„Zuria," venovala jej úsmev. V tej chvíli sa zo Zurie Scimgeourovej a Constanzy Hillovej stali priateľky.

Zuria sa obzrela smerom ku Chrabromilskému stolu. Remus Lupin ju pozoroval a usmial sa, keď zachytil jej pohľad. Opätovala mu úsmev a nemohla ho dostať z hlavy. Potrebovala o ňom vedieť viac.

***

1993

Zuria sa vrátila domov z práce. Celý deň ju akosi prenasledovala spomienka na prvý večer na Rokforte, ako ju triediaci klobúk zaradil do Bifľomoru a žiadal ju, aby ostala tým dobrým dievčaťom, ktorým bola. Dnes vedela, že ním neostala. Urobila veľa chýb, ale aj tak sa vždy snažila pomáhať ľuďom, snažila sa ostať dobrou a správnou. Lenže potom začala mať pocit, že to iba dobrým ľuďom sa dejú zlé veci. Teraz si bola dobre vedomá toho, že už nemôže byť dobrou ženou, keď tak ublížila Remusovi a keď klamala svoje deti. Lenže nič z toho neurobila, pretože to skutočne chcela. Dohnali ju k tomu okolnosti.

Sirius už bol prekvapivo doma a v kuchyni sa zhováral s návštevou, ktorú mali. Zuria sa nadýchla, keď počula jej hlas a potom vošla do kuchyne.

„Dobrý deň," pozdravila svojho manžela a aj ženu, ktorá sa s ním zhovárala. „Nevedela som, že budeme mať návštevu, prišla by som skorej domov."

„Tým sa netráp, Zuria," odvetila jej žena. „Len som šla okolo, tak som sa zastavila."

To určite, pomyslela si Zuria. „Vieš, že si u nás vždy vítaná, Andromeda." Predniesla a dúfala, že tú iróniu nebolo až tak počuť. Lenže Andromeda to isto spozorovala, aj keď Sirius určite nie.

„Ďakujem," odvetila jej prehnane milo Andromeda Tonksová, Siriusová sesternica. Bola vlastne skôr ako jeho sestra. Keď bola ešte mladá, opustila svoju čistokrvnú rodinu, aby sa mohla vydať za čarodejníka muklovského pôvodu. S nikým iným z rodiny sa nikdy viac nekontaktovala, okrem Siriusa. Oni dvaja sa vždy vymykali Blackovskej rodine. Sirius na Andromede dosť lipol, mal ju veľmi rád, ale Zuria ju neznášala. A rozhodne to bolo vzájomné.

„Ocko, môžeš na chvíľku, niečo ti chcem ukázať," strčil Alphard hlavu do kuchyne. Sirius prikývol a okamžite sa vybral za synom. Zuria zaúpela, neznášala sa zhovárať s Andromedou osamote.

„Tak, hm..., čo nové?" spýtala sa Zuria slušne a vkladala do chladničky potraviny, ktoré sa zastavila nakúpiť.

„U mňa nič," odvetila jej Andromeda. „Nymphadore sa veľmi darí v aurorskom výcviku."

„To je skvelé," usmiala sa Zuria. Nemala rada Andromedu, ale jej dcéru Nymphadoru si obľúbila.

„Počula som, čo sa stalo," stíšila Andromeda hlas. Zuria ďalej vykladala veci z tašiek do chladničky a tvárila sa, že ju nepočuje. „Dúfam, že neplánuješ urobiť nejakú hlúposť."

„Čože?"

„Dobre vieš, že som nikdy nesúhlasila s tým, aby si sa vydala za môjho bratranca. On si vždy zaslúžil niekoho, kto by ho miloval a obe vieme, že ty si to nebola," podišla Andromeda k nej, aby jej to všetko mohla povedať priamo do očí.

„Vtedy možno nie, pripúšťam," odsekla Zuria. „Ja však Siriusa milujem."

„Nikdy som nepochopila, čo na tebe vidí. Bol tebou úplne unesený. Vždy. A nezabúdaj na to, ako veľmi miluje Aveline. Nemusel to pre teba robiť a urobil to. A vieš prečo? Pretože ťa vždy miloval. Neopováž sa mu ublížiť, Zuria, lebo budeš mať dočinenia so mnou!"

„Vyhrážaš sa mi?"

„Mala som to urobiť už dávno," povedala Andromeda spokojne. „Sama dobre viem, aké to je robiť hlúposti pre lásku. Lenže nie vždy to vyjde. Okrem toho ja som neobetovala toho až toľko. Ty by si obetovala viac. Svoje deti."

„Moje deti sú moje všetko, Andromeda. Si matka, poznáš to. Tak sa prestaň do toho miešať. Sirius a ja máme krásnu rodinu a všetko je v poriadku!"

„Vidím ti na očiach, že to vôbec nie je v poriadku. A aj jemu. Je smutný, Zuria," vyštekla Andromeda. Mračila sa na ňu a jej tak veľmi pripomínala Siriusa, keď sa s ním zvykla hádať. Tá Blackovská nátura, že vždy musia mať pravdu.

„Nechcem sa s tebou o tom baviť."

„Sirius je moja jediná rodina," ignorovala ju Andromeda, „je ako môj brat. Záleží mi na ňom. Preto neznesiem, aby mu niekto ublížil."

„Choď domov, Andromeda, tu je všetko v poriadku," odsekla jej Zuria. „A ešte chvíľku sa mi budeš vyhrážať a poviem to Siriusovi."

Andromeda jej chcela niečo odseknúť, ale do kuchyne sa vrátil Sirius a dosť sa zamračil, keď ich videl v tejto bojovej nálade. „Čo zase?" spýtal sa.

„Nič," odvetili obe naraz.

„Kedy spolu budete vychádzať?" spýtal sa ich.

„Nikdy," odsekla mu Zuria a potom vybehla z kuchyne.

***

„Prišla som sa ospravedlniť," povedala Andromeda. Zuria sedela na záhradnej hojdačke a poriadne ju ani nevnímala. „Respektíve ma o to požiadal Sirius a zrejme má pravdu."

„Je mi to fuk," odsekla jej Zuria. „Nemusíš sa mi ospravedlňovať. Nemáš ma rada a ja nemám rada teba. Myslím si, že to je fér."

„Nie je to fér voči nemu," odvetila jej Andromeda. „Sirius si to nezaslúži."

„Možno," pripustila Zuria. „Je to takto dlhé roky, Andromeda, nie je potrebné to meniť. Ty si o mne myslíš len to zlé, mne na tom veľmi nezáleží. Viem, že si pre Siriusa veľmi dôležitá, si ako jeho sestra a to je veľmi pekné. Ale my dve spolu nikdy nemôžeme vychádzať. Je v tom veľmi veľa predsudkov."

„Nie je nič zlé myslieť si, že by si zaslúžil niekoho lepšieho," vravela jej Andromeda. „On trval na svojom. Vidíš aká silná je jeho láska? Vzal si ťa a ochránil ťa, aj keď vedel, že k nemu necítiš to isté. Vychoval tvoju dcéru."

„To všetko si vážim," prikývla. „Už som ti to povedala v kuchyni, Andromeda. Máš pravdu, v tej dobe som ho neľúbila, lebo som nemohla. Ale postupom času som sa do neho zaľúbila preto, aký bol a stále je. Máme spolu synčeka, ktorý je tiež mojím pokladom. Ja Siriusa milujem celým svojím srdcom. Je už iba na tebe, či tomu budeš veriť, alebo nie."

„A čo ten vlkolak?"

„Ten vlkolak má svoje meno," odsekla Zuria. „To je uzatvorená kapitola môjho života."

„A čo Aveline? Nezaslúži si niekedy poznať pravdu? Čo ak niekto tú pravdu vypátra? Čo ak on sa k nej dostane?"

„Aveline má otca. Má otca, ktorý pre ňu urobí aj modré z neba. Je to Sirius Black. To je všetko," odvetila jej Zuria a zoskočila ladne z hojdačky.

Andromeda sa na ňu usmiala. „To je pravda."

„Áno, je," prikývla Zuria.

„Vždy si bola zvláštna žena. Pracuješ na oddelení, ktoré sa zaoberá lovom vlkolakov, aj keď si za jedného bola vydatá."

„Moja práca je pre mňa veľmi dôležitá a ty, Andromeda, si len plná predsudkov. Nie všetci vlkolaci sú zlí, nie všetci nimi sú dobrovoľne. Ani Remus nebol."

„Sú to monštrá, spôsobujú len utrpenie a smrť. On je toho dobrým príkladom," vravela jej Andromeda. „Vôbec sa tvojej rodine nedivím, že ťa vtedy pred rokmi odvrhla, keď si sa za neho vydala. A mala si z pekla šťastie, že Aveline nie je monštrum ako on."

V Zurii všetko vrelo. Keby si to mohla dovoliť, strelila by Andromede Tonksovej facku. Lenže aj napriek tomu, ako sa k nej staršia žena správala, ona k nej chovala akýsi skrytý rešpekt kvôli Siriusovi. „Lykantropia nie je dedičná," povedala potichu. „Keby bola, tým monštrom by som mohla byť pokojne aj ja. Môj starý otec bol vlkolak. Nedobrovoľne. A bol to ten najlepší človek v mojom živote. Smutné, však? Každého zavrhne rodina prečo niečo iné. Teba preto, lebo si si vzala muklorodeného?"

„Nie si vtipná. Ted je možno muklorodený, ale nie je nebezpečný."

„Ani Remus pre mňa a Ave nikdy nebol nebezpečný."

„Preto spolupracoval s Temným pánom, však?"

„To nie je pravda."

„Si taká naivná, Zuria. Veríš vlkolakom, vždy si verila nesprávnym ľuďom."

„Ja sa len snažím svetu dokázať, že nie všetci vlkolaci sú zlí, že sú medzi nimi aj dobrí ľudia ako môj starý otec. Ani nevieš, ako mi je smutno, že tu už nie. On by mal pre mňa radu. Vždy mal," po tvári jej tiekli slzy. „Mohla by si už odísť? Pozdrav Teda a Doru."

„Nikto z nás nežije večne, Zuria, ľudia umierajú a tvojmu starému otcovi je už lepšie. Nemusí ho trápiť lykantropia," odvetila jej Andromeda.

„To je práve to, Andromeda. Naučil sa s tým žiť, netrápilo ho to."

Andromeda prikývla a potom bez ďalších slov sa odmiestnila. Zuria sa oprela o hojdačku. Pokazila jej celý deň. Bodaj by sa Andromeda Tonksová raz stretla s lykantropiou a musela jej čeliť, pomyslela si Zuria.

Chvíľku tam stála, opretá o hojdačku, keď sa pri bránke ich domu niekto zjavil. Spoznala ho hneď, ako sa priblížil. Nebolo ťažké si ho všimnúť. Bol to starší muž, šla z neho prirodzená autorita a mal dlhú bielu bradu i vlasy. Na nose mal polmesiačikové okuliare a na sebe dlhý fialový habit so strieborným lemom. Bol riaditeľom Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a okrem toho to bol najväčší čarodejník, akého poznala.

„Dobrý večer, madam Blacková," pozdravil ju priateľsky.

„Pán profesor," podišla k bránke a otvorila ju. „Čo vás k nám privádza?"

„Rôzne správy," pousmial sa. „Najprv by som rád hovoril s vami a potom aj s vaším manželom."

„Samozrejme," prikývla. „Ako vám môžem pomôcť?"

„Doniesli sa mi správy o vašom bývalom manželovi a otcovi vašej dcérky Aveline," riekol Albus Dumbledore. „Zatiaľ sa ho nepodarilo chytiť, však nie?"

„Nie," pokrútila hlavou. „Ale môj otec a manžel na tom neúnavne pracujú."

„O tom nepochybujem," prikývol Dumbledore. „Ako sa cítite, Zuria?"

„Zle," odvetila a potlačila slzy. „Ďakujem za opýtanie, mám pocit, že nikoho nezaujíma ako sa cítim. Všetci na mňa hádžu iba samé výčitky a pritom s tým nemám nič spoločné. Profesor, môžem mať jednu otázku?"

„Prirodzene, madam Blacková," usmial sa na ňu.

„Čo si myslíte vy? Myslíte si, že Remus naozaj urobil to, z čoho ho obviňujú? Naozaj otec mojej dcéry zradil Jamesa a Lily a zabil Pettigrewa a toľkých muklov?"

„Nie je dôležité, čo si myslím ja, Zuria. Dôležité je, čo si myslíte vy. Verte tomu, čomu ste doteraz verili. Vždy počúvajte svoje srdce, vždy," radil jej. „Mohol by som teraz hovoriť so Siriusom?"

„Áno, poďte ďalej," prikývla.

„Radšej tu. Nechcem vydesiť vaše deti, že som tu," usmial sa na ňu.

„V poriadku, zbehnem pre neho," prikývla.

O chvíľku sa vrátili spoločne so Siriusom von. „Tak čo chcete, Dumbledore?" vyštekol na neho okamžite Sirius. V tvári bol celý červený a sršala z neho zlosť a hlboká nenávisť.

„Sirius!" napomenula ho Zuria. Prechovávala k Albusovi Dumbledorovi rešpekt, ale Sirius Black už dávno nie.

„Nebudem ticho, Zuria! Tento chlap mi zakázal starať sa o môjho krstného syna, potom čo James a Lily zomreli," zlomene vravel Sirius. „Zakázal mi ho dokonca aj vidieť. Celé tie roky som ho nemohol vidieť. Až pred troma rokmi som ho zazrel na vlakovej stanici a nemohol som ho ani objať. Povedať mu, ako som mal rád jeho otca, že mi bol ako brat. Nemohol som mu povedať, ako veľmi sa na Jamesa podobá, až na tie oči, tie má po Lily," trocha sa pousmial pri myšlienke na Harryho Pottera. „Ten chlapec mohol mať po tom všetkom aspoň trocha pekný život."

„Urobil som to pre chlapcovo dobro, možno to jedného dňa pochopíš, Sirius," vravel mu riaditeľ úplne pokojne. Akoby ho Siriusov zvýšený tón hlasu vôbec netrápil a ani vlna obvinení, ktoré spustil. „Teraz tu však som kvôli Harrymu. Nie teda úplne. Z väzenia nám ušiel vrah a je dosť možné, že príde do Rokfortu. Je dôležité ochrániť Harryho. Bol by som rád, keby som mal na Rokforte aurora."

„Čo tým myslíte?"

„Vravel som s Rufusom, Sirius a ten súhlasil. Chcem ti ponúknuť na tento rok miesto profesora Obrany proti čiernej mágií."

Sirius na neho prekvapene hľadel, ale potom prikývol. „Taká ponuka sa neodmieta. Ako sa má starý priateľ Snape?"

Pozn. autorky:

Ahojte, som rada za také skvelé pozitívne ohlasy k prvej kapitole, že na nátlak niektorých ľudí, tu je už aj druhá :D

Andromedu tu vidíme trocha v inom svetle, ako ste zvyknutí pri mojich príbehoch a možno s ňou aj sympatizujete, čo sa Zurie týka ... #TeamAndromeda :D hore na animácií je Andromeda. Čoskoro sa stretneme aj s Dorou a Tedom.

V minulosti ste mali možnosť vidieť triedenie a načrtla sa tu aj nová postava a to kamarátka Zurie, Constanza "Tanzie" Hillová. O nej ešte budete počuť. 

Keďže som musela vymyslieť ako to, že Sirius nemohol starať o Harryho, tak som to hodila na Dumbledora, ktorý mu zakázal sa k nemu priblížiť a Sirius to musel proste pochopiť a nechať Harryho tam, kde prebýva krv jeho matky. Osobne si myslím, že toto sa pred rokmi muselo stať aj ohľadom Remusa. Neverím tomu, že by sa o Harryho vôbec nikdy nezaujímal počas 13 rokov. Takže všetko to je možno práca Albusa :D