Prudko som sa strhol a lapal som po dychu. Celý som sa triasol a bol som zmáčaný potom.

„Eren," zašepkal som do tmy, v ktorých som videl najkrajšie oči na svete. Načiahol som sa za nimi, no zrazu boli preč. Snažil som sa upokojiť svoje šialene bijúce srdce, keď som si uvedomil, že som vo svojej spálni a mal som opäť jeden z tých snov. Postavil som sa na roztrasené nohy a len čo som sa dostal z tepla mojej prikrývky, zavalil ma chlad. Prešiel som až ku dverám a vkročil som do kúpeľne. Rozsvietil som lampičku nad zrkadlom a vzhliadol som na svoju nezdravo bielu tvár, ktorá sa leskla od potu. Vlasy som mal prilepené k čelu a oči červené od plaču. Plakal som? Vôbec som si to neuvedomil. Opláchol som si tvár poriadne studenou vodou a zatvoril som oči. Všetko, čo sa mi snívalo som mal čerstvo v pamäti.

Utrel som sa a šiel do kuchyne. Odhrnul som záves a presvetlil miestnosť. Vonku svitalo. Posadil som sa za jedálenský stôl a vyhrabal som skicár, ktorý som mal položený pod novinami. Otvoril som ho a hľadel na svoje kresby. Kreslenie bola jedna zo schopností, ktorou som oplýval, no nebol to môj koníček, ani práca. Kreslil som iba jeho – chlapca menom Eren. Chlapca z mojich snov, ktorého som miloval. Jeho zjav bol na každej jednej stránke, po každom sne som ho kreslil opäť, aby som dosiahol jeho dokonalú podobizeň.

Chytil som medzi prsty tupú ceruzku a na čistej stránke som načrtával všetky detaily, ktoré som si zapamätal z posledného snu. Erenova tvár – jemná čeľusť, rovný nos, krásne krojené pery, úsmev, veľké oči, nepoddajné vlasy. Jeho vysokú postavu, štíhle boky, široké ramená. Tento krát som dokázal zachytiť i jas v jeho očiach. Bol som spokojný, konečne som bol úplne spokojný s tým, ako som ho nakreslil. Toto bol môj Eren.

Šiel som si pre mobil a odblokoval som ho. Na obrazovke sa ihneď objavil čas a dátum – 5:47; st, 28. mar. 2017. Zapol som foťák a odfotil som svoju poslednú kresbu. Boli to už celé roky, čo som pátral po Erenovi, preto som potreboval jeho presný portrét. Zo začiatku som si totiž myslel, že tie zjavy v mojej hlave sú len obyčajné sny, no neprestávali a niekedy sa objavovali aj cez deň, až neskôr som si uvedomil, že to sny nie sú. Prečítal som kvantum odbornej literatúry, v ktorej som sa dozvedel o minulých životoch.

Vedel som, že som sníval o živote, ktorý som prežil pred tisíckami rokov a rovnako tak som aj cítil, že Eren musí jestvovať i v tomto čase. Veril som, že tu niekde je. Musel byť nejaký dôvod, prečo som si spomenul na svoj minulý život. Ľuďom sa predsa bežne nesníva niečo podobné. Verím, že tým dôvodom je Eren. Musím ho nájsť. Milujem muža, ktorý možno ani neexistuje, áno, viem ako smiešne to znie. No nemôžem si pomôcť, niečo ma stále poháňa, je to až chorobná potreba opäť ho nájsť. V tom minulom živote sme boli rozdelení, nenaplnili sme svoj osud, a preto ho potrebujem nájsť a konečne byť s ním. Je to jediné po čom túžim, to jediné, čo môže naplniť môj život.

Kvôli jeho hľadaniu som precestoval už kus sveta, no vždy som sa hnal iba za planými dôkazmi a ukázalo sa, že nakoniec sa vôbec nejednalo oňho. Vždy, keď som cítil, že som mu na stope, stalo sa niečo čo ma z onej cesty zviedlo a bol som opäť na začiatku. Mohol žiť kdekoľvek, mohol byť akokoľvek starý a možno... možno vôbec nežil. Tá myšlienka ma neskutočne desila. No niekde hlboko vo svojom vnútri som vedel, že Eren žije a ja si ho nájdem. Vždy si ho nájdem.

Opäť som pozrel cez mohutné okno, ktoré tvorilo celú ľavú stenu mojej kuchyne. Nad vysokými budovami veľkomesta sa usídlilo slnko a rozjasnilo celú oblohu. Pocítil som v srdci novú nádej. Veril som, že ho čoskoro stretnem.

OOO

Zaparkoval som v podzemnej garáži a vybral sa výťahom na štrnáste podlažie. Vystúpil som, vzal si kávu v papierom pohári, ktorú mi strčila do dlane moja asistentka a ignoroval som všetky pozdravy dobrého rána, ktorými ma moji drahí zamestnanci obdarili. Zabuchol som sa vo svojej kancelári a posadil som sa do koženého kresla pri svojom pracovnom stole. Uvoľnil som si striebornú kravatu a odpil si z teplého nápoja.

Bol som riaditeľom celkom úspešnej firmy, ktorá sa venovala účtovným službám. Účtovníctvo mi šlo už na škole, teda vynikal som v ňom. Po škole ma zamestnala jedna prestížna firma, ktorej som ušetril riadnu kôpku peňazí, a tak sa úspechy mojej práce rozšírili po celom okolí. Začali mi prichádzať žiadosti o prácu z mnohých firiem a nakoniec som si otvoril vlastný podnik, v ktorom som tieto služby poskytoval. Zákazky sa len tak hrnuli až som bol nútený zaobstarať si vlastných zamestnancov, ktorých som vyberal veľmi starostlivo. Môžem povedať, že zamestnávam najlepších účtovníkom a ekonómov v okolí. Stala sa z nás jedna z najprestížnejších firiem v tejto oblasti a získali sme neskutočné množstvo klientov, ktorým sa staráme o účtovníctvo. Skrátka a dobre, mám toľko peňazí, že si môžem dovoliť luxusný apartmán, športové auto a budovu v centre mesta, kde sídli moja firma – Rivaille company.

Z úvah ma vyrušilo zaklopanie, načo bez vyzvania do kancelárie vstúpil môj spolužiak z vysokej, ktorého som zamestnával.

„Čo otravuješ, Farlan?" spýtal som sa chladne a otvoril som svoj notebook.

Blondiak zatvoril dvere. „Aj tebe dobré ráno," zamumlal s úškrnom a posadil sa do kresla pri mojom stole. „Volala Isabel, vraj videla muža, ktorý sedel tým tvojim kresbám."

Napäl som sa, no ešte som sa vôbec neradoval. Isabel – Farlanova žena – už videla veľa krát mužov, ktorý sa podľa nej podobali na Erena. Vždy sa mýlila a navyše sa tí muži na Erena ani zďaleka nepodobali. „A?"

Farlan prevrátil sivými očami a prehrabol si vlasy. „Dočerta, Levi, aspoň nejaké nadšenie. Vraj sa posledný mesiac často zdržiava v okolí Nemocnice svätej Rose na trinástej ulici. Isabel ťa tam po práci počká a môžete preskúmať stopy."

Vedel som, že ma bude čakať len ďalšie sklamanie, no už od ráno som mal ten divný pocit, že dnes je možno ten deň.

Nasadol som do svojho dvojdverového Jaguára a prudko som vyrazil z podzemnej garáže do rušnej dopravy v centre. Do gps-ky som si vyťukal ulicu, na ktorej sídli nemocnica a uháňal som po diaľnici na druhý koniec mesta. Zrazu sa husto rozpršalo a moja nervozita narastala. Cítil som podivný pocit vzrušenia, no i strachu. Bol to strach zo sklamania. Čo ak sa Isabel opäť zmýlila a ja sa náhlim len za ďalším sklamaním? Nie! Musím veriť, že skutočne už mesiac vídavá Erena. Môjho Erena.

Zazvonil mi mobil, presne v momente, kedy sa do protismeru šmyklo auto, priamo do mojej dráhy. Snažil som sa zabrzdiť a strhnúť volant, no zrážke sme sa nevyhli. Pocítil som náraz, ostrú bolesť a prepadol som sa do tmy.

OOO

Pootvoril som viečka a okamžite ma do očí udrelo jasné svetlo. Počul som zhon všade navôkol. Okolo mňa postávali ľudia, nie utekali. Niekam ma viezli.

„Zavolajte doktora Jaegera, okamžite!" zakričala žena zľava.

Netušil som čo sa to deje, všetko sa zdalo byť zahmlené. K ústam mi niekto priložil kyslíkovú masku, bolo to čudné.

„Už som tu," začul som podivne známy hlas. Poskočilo mi srdce. Poznal som ten hlas. Prisahám, že som ho poznal.

Zrazu sa v mojom výhľade objavila tvár. Bola rozmazaná, no tie smaragdové oči som videl úplne jasne, akoby to boli dve slnká, ktoré zahrievali všetko v okolí.

„Je to Levi Ackerman, 32 rokov, čelná zrážka s dodávkou," odtušil opäť ten ženský hlas, no ja som žmúril iba na muža nado mnou.

„Pán Ackerman, budete v poriadku. Postarám sa o vás," uistil ma a venoval mi starostlivý úsmev.

Aj ten úsmev mi bol známy. Celá jeho tvár...

„Eren," riekol som, no z úst mi vyšiel len čudný zvuk, ktorý tlmila kyslíková maska. S pohľadom do jeho očí ma opäť pohltila temnota.

OOO

„...Eren, už máš po zmene, mal by si ísť domov. Si na nohách už 72 hodín. Máš za sebou tak sedem náročných operácií. Vôbec si nespal, pozri na seba," počul som neďaleko ženský káravý hlas. „Takto sa čochvíľa zrútiš. Mám na teba dohliadať!"

Okrem neho som počul aj pípanie a podivné cvakanie a nasávanie. Necítil som nič, v hlave som mal prázdno. Dokázal som vnímať len zvuky.

„Som v pohode, Mikasa, naozaj. Nikdy by som si nedovolil ohroziť pacientov svojou vyčerpanosťou. Ešte skontrolujem pána Ackermana a pôjdem," odvetil mužský, veľmi príjemný hlas. Bol to láskavý hlas, prívetivý a mne tak veľmi známy.

„Si tu len mesiac a zachránil si toľko životov. Tento chlapík má ozaj šťastie, že padol práve do tvojich rúk," ozvala sa žena, tentoraz jemnejšie.

„Milujem túto prácu, Mik," odvetil a nepochyboval som, že mu na perách pohráva úsmev.

„Až chorobne. Si vorkoholik."

Začul som zvuk, akoby sa prudko otvorili dvere. „Mikasa, na dvojke je nejaké hysterická žena, úplne zošalela, keď zistila, že sme jej amputovali nohu! Potrebujeme ťa!"

„Pre pána, Armin, nie som tu na to, aby som riešila takéto situácie," zafrflala žena otrávene. „Idem a Eren, neželaj si ma, ak ťa tu po vizite uvidím!" riekla rozkazovačne a dvere sa opäť zabuchli.

Zúfalo som sa snažil si spomenúť, čo sa stalo. Prečo som tu? Prečo sa nedokážem prebrať? A odkiaľ poznám ten hlas? Vnímal som nejaké šuchotanie a o chvíľu som ho začul zas, no tento krát oveľa bližšie.

„Na stáži nás učili, že ľudia v kóme vnímajú," prehovoril ten príjemný hlas potichu. „Dokážu počuť, keď sa im niekto prihovára. Ešte som to neskúšal, no mám pocit, že vy ma dokážete počuť." Nachvíľu sa odmlčal a pokračoval: „Vaša operácia bola jedna z najťažších, akú som viedol. Mal som strach... mal som hrozný strach, že mi zomriete priamo pod rukami. Dúfam, že sa čoskoro prebudíte, pán Ackerman. Sľúbte mi, že sa prebudíte," zašepkal smutne.

Ten hlas vo mne vyvolával silu. Obrovskú silu a chuť opäť otvoriť oči a žiť.

OOO

Začal som vnímať svoje telo a dotyky. Stále som necítil bolesť a neuvedomoval som si, čo všetko sa vôkol mňa deje, no dve sestričky, ktoré okolo mňa krúžili, som vnímal dosť jasne. Boli otravné, neustále sa chichotali. Tak veľmi som sa chcel prebudiť a riadne im vynadať, no nedokázal som to, a preto som tu len tíško trpel.

„A čo ten nový doktor z Nemecka? Čo hovoríš na toho?" spýtala sa jedna z nich, pričom sa dievčensky chichotala.

„Och, Eren Jaeger, je ako princ v bielom," začala zamilovane. „Dokonalosť sama! No zatiaľ odmietol každú, ktorá to naňho skúsila. Včera som počula od Sashi z infekčného, že ju veľmi zdvorilo poslal kade ľahšie, vraj to naňho skúšala celý týždeň a s ním to ani nepohlo," odvetila dramaticky.

„No teda. Inak dosť často je v jeho prítomnosti primárka Ackermanová, čo ak s ňou niečo má?"

„Ále čoby! To je jeho sesternica, to ona mu tu vybavilo flek. Jean vraj od nej vyzvedal, vieš aký je," zasmiala sa a pokračovala: „dozvedel sa o ňom, že mu zomrela matka, keď bol ešte malý, staral sa oňho iba otec, ktorý naňho viac menej kašľal a radšej sa venoval kariére, bol to jeden z najuznávanejších chirurgov v Nemecku, no prednedávnom zomrel aj on, a tak ho doktorka Ackermanová presvedčila, aby prestúpil sem. Vraj je k nemu veľmi ochranárska a chce ho mať na očiach," rozprávala jedna z nich vzrušene.

„No teda, to je poriadne tragický príbeh. Och, myslím, že som sa doňho zamilovala. Mala by som byť jeho utešovateľka. So mnou zabudne na všetky starosti."

„Pochybujem, že máš uňho šancu, Christa, ale možno to budeš práve ty, ktorá dobije jeho srdce."

Obe sa začali neznesiteľne smiať. Už, aby vypadli, tie prekliate babizne! Naraz som pocítil prudkú bolesť niekde v oblasti brucha. Kurva, mal som chuť vykríknuť, no nevládal som sa ani pohnúť, stále som bol v tom polo spánku, alebo netuším, ako sa dal tento stav nazvať. Začul som len, ako začali prístroje pípať na poplach, a potom nastala tma, ktorú som toľko nenávidel.

OOO

„Chceš mi povedať, že nikde v okolí nemajú zásoby AB pozitívky?" zavrčal ženský hlas, ktorý som nepoznal.

„Odvolali sme všetky nemocnice v meste a v okolí. AB pozitív je veľmi zriedkavá a nik ňou nechce plytvať," ozval sa ďalší hlas. Nemal som silu ho identifikovať. Bolo mi príšerne.

„Mimochodom, skvelá práce, doktor Jaeger, zachránili ste ďalší život," prehovoril hlas, ktorý som začul ako prvý.

Ozval sa povzdych, niekde nado mnou. „Možno som mu zastavil vnútorné krvácanie, ale aj tak zomiera. Chcem mu darovať krv. Spĺňam všetky kritéria, vrátane rovnakej krvnej skupiny!"

„Doktor Jaeger, už som vám hovorila, že ste priveľmi vyčerpaný, aby ste smel darovať krv. A navyše, tento muž potrebuje najmenej liter a pol a ja vás ozaj nemienim ohroziť na živote," poučovala ho prísne.

„Ale ja to chcem, budem v poriadku. Nemôžem ho nechať zomrieť. Som predsa lekár, viem, čo sa chystám podstúpiť!" Ten hlas, ktorý som toľko miloval, bol nezvyčajne zúfalý a odhodlaný, akoby sa chystal na boj.

Aj vo svojom stave som chápal, že sa musia zhovárať o mne. Bože, zase ma operovali a on ma opäť zachraňuje.

„Doktor Jaeger!"

„Nie! Vy nemáte žiadne právo rozhodovať o živote môjho pacienta! Poďme spolu za primárkou Ackermanovou a vyriešme už konečne tento spor, kým je ešte čas! Pretože o ten tu celú dobu ide. Máme tu ľudský život, ktorý na prežitie potrebuje krv, ktorú som schopný zaobstarať!"

„Bežte sa hádať von!" ozval sa piskľavý mužský hlas blízko mňa.

Neviem na ako dlho ma opäť pohltila nevedomosť, no myslím, že nie nadlho, pretože, keď som opäť začal vnímať počul som jeho.

„Ako sa cítiš, Eren?" spýtala sa, ako som vydedukoval Mikasa, ktorú som si rovnako ako Erena, pamätal zo svojich snov.

„Fajn," jeho hlas som sotva zachytil. „Je mi nevoľno, ale to je normálne."

„Pozri, už začína chytať farbu, však? Tvoja krv mu doslova dáva život."

„Áno... dúfam, že to po-môže," zašepkal chrapľavo.

„Si až príliš láskavý, Eren, to preto na teba dávam pozor, vieš?" Na chvíľu sa odmlčala a pokračovala: „Musím ísť skontrolovať ešte pani Springerovú, hlavne zhlboka dýchaj, hneď budem pri tebe."

Začul som opatrné zatvorenie dverí a hrozne som sa snažil otvoriť oči. Potreboval som už konečne vidieť, čo sa okolo mňa deje. Stále som bol mierne zmätený, no všetka bolesť už dávno zmizla a bolo mi tak dobre, ako už celú večnosť nie. Snažil som sa otvoriť viečka, no boli ťažké, akoby na nich ležala váha neviditeľného predmetu. Po pár minútach usilovného snaženia, som pootvoril oči.

Svetlo, priveľa svetla, ktoré muselo prúdiť z nejakej lampy. Rýchlo som ich zatvoril. Pár krát som zažmurkal a odhodlal som sa ich otvoriť celkom. Do nosa ma náhle udrel zápach dezinfekcie, akoby som až teraz začal vnímať vône a pachy. Prvé čo som uvidel bol biely strop nado mnou. Izba bola pomerne malá, všetko bolo biele a steny prázdne. Okolo mňa hučali prístroje, ktoré som si zvykol veľmi nevnímať.

V žile som mal zapichnutú infúziu, skrz ktorú do mňa prúdila tmavobordová krv. Pohľadom som hľadal, kde hadička začína a zbadal som, že len kúsok od mojej postele stojí ďalšia, na ktorej ležal on. Hadička viedla z jeho žily do tej mojej. Srdce sa mi rozbúšilo, čo zaznamenali i prístroje, na ktoré som bol napojený.

Jeho tvár sa obrátila ku mne. Bol príšerne bledý a jeho prekrásnym očiam chýbala tá iskra, ktorú som v nich toľko miloval. Bol to on, skutočne to bol on. Nebol to žiaden prelud. Zahryzol som si do pery a oči ma začali páliť. Divoko som žmurkal, aby som zahnal tie prekliate slzy a nevedel som sa vynadívať na muža, ktorý ležal vedľa mňa.

Na ústach som už nemal kyslíkovú masku, miesto nej som mal v nose hadičky, takže som mohol konečne normálne rozprávať, no len čo som otvoril ústa, nevyšiel zo mňa nijaký zvuk.

Bolo mi jasné, že si ma nepamätá, nespomína si na náš príbeh z minulého života. Vždy som dúfal, že ak sa mi ho podarí nájsť, bude si ma pamätať.

„Pán Ackerman, mali by ste byť v... umelom spánku... ako..." rozprávanie mu robilo značné problémy, akoby nevládal. Vyzeral byť úplne zdevastovaný, na pokraji síl. Jeho krv prúdila do mojich žíl, chápal som, že sa rozhodol darovať mi tú vzácnu tekutinu, a to v množstve, ktoré je bežne neúnosné.

Vôbec ma nepozná... a aj tak sa ma snaží zachrániť za každú cenu. Nezmenil sa. Eren, ktorého som spoznal kedysi bol rovnaký – obetavý, láskavý, tvrdohlavý, neústupčivý a spontánny. Ak sa pre niečo rozhodol, bolo nemožné ho zastaviť. Nemohol som uveriť, že sa naňho skutočne pozerám. Preboha, toľko rokov... toľko prebdených nocí, toľko bolesti a plaču... a teraz je tu...

Zaujato mi pohľad oplácal, keď sa zhlboka nadýchol, aby zahnal nevoľnosť. Zrazu mi venoval milý úsmev a jeho unavené oči slabo zaiskrili.

„E-Er...Eren," podarilo sa mi zachrapčať a mal som chuť postaviť sa a pevne ho objať.

„Viete moje me-no? Zrejme... ste ho zachytili, keď vás sem priviezli..." odvetil jemne. „Môžeme si... tykať, ak ti... to nevadí. Myslím, že... sme v si-tuácii, kedy je to príhodné, nemyslíš?"

Pokúsil som sa pousmiať. „S-om L-Levi," vyšlo zo mňa horko-ťažko. Eren mi venoval žiarivý úsmev a bolo mi záhadou, ako sa dokázal tak usmievať i v stave, v akom bol.

„Teší ma," zašepkal.

Naraz som zvážnel.

„Ďa-ďakujem," vzdychol som a po spánku mi stiekla nechcená slza, ktorá sa mi už dlho držala pod viečkom. Mal som ho na dosah a pritom som cítil, že je stovky míľ ďaleko. Nepamätal si ma... a ak by som sa niekedy pokúsil mu všetko vysvetliť, neveril by mi. Mal by ma za blázna.

„To nič, je to len krv... ktorej mám dosť a ty na-opak pramálo," jeho úsmev pretrval a jeho pery boli čoraz bledšie, rovnako ako on. „Uf..." vzdychol potichu akoby sa snažil premáhať pocit vracania.

Dvere sa rýchlo otvorili a dnu vbehla čiernovláska v dlhom bielom plášti. Mala krátke vlasy s pramienkom cez tvár. Bola to ona, rovnako patrila do nášho sveta, ktorý bol vtedy plný titánov.

„Zdržali ma, prepáč," riekla mierne naštvane a prirútila sa k Erenovi. Dlaň mu priložila na čelo a skontrolovala mu životné funkcie.

„Pre-prebral sa," zašepkal Eren, načo okamžite stočila pohľad ku mne.

„Pán Ackerman, ako sa cítite?" spýtala sa chladne a bez emócií.

Cítil som sa, nuž ani neviem. Bol som neskutočne šťastný, pretože len kúsok odo mňa ležal muž, ktorého som toľko hľadal a zároveň som pociťoval hlboký smútok, pretože si nespomínal.

„Hm," zamumlal som len a neprestajne sledoval Erena. Nevyzeral najlepšie a mňa zachvátil strach.

Mikasa z neho zrazu odpojila infúziu a napojila ho na novú, ktorá viedla od stojanu. Zrejme doňho dávala nejaké živiny alebo vitamíny. Erenove viečka sa unavene zatvorili a jeho dych sa spomalil – zaspal. Čiernovláska ho starostlivo prikryla a chvíľu ho zamračene sledovala.

„Raz sa celkom zničí," zahundrala si po pod nos a vzhliadla na mňa. Podišla ku mne a začala niečo vyťukávať do prístrojov, no vôbec som ju nevnímal. Môj pohľad patril len Erenovi, ktorého tvár splývala s vankúšom, na ktorom ležal. Jediné, čo som túžil urobiť, bolo ľahnúť si k nemu a držať ho. Počúvať tlkot jeho srdca, aby som si mohol byť istý, že bije a ešte dlho biť bude.

„Ste po náročnej operácii, pán Ackerman. Dám vám niečo na spánok. Musíte odpočívať," oznámila mi a než som stihol zareagovať, ucítil som vpich a ponoril som sa do spánku akoby ma hodili do temných vôd.

OOO

Niekto mi silno madžgal dlaň. Otvoril som oči a zbadal Isabel, ktorá sedela na stoličke a zdesene na mňa pozerala a Farlana, ktorý postával vedľa nej.

„Och, bože, Levi! Nevieš si predstaviť, ako sme sa báli!" zvolala Isabel žoviálne a stisla mi dlaň ešte pevnejšie, mal som pocit, že mi ju každú chvíľu rozpučí.

Pohľadom som zavadil na posteľ, ktorá stále vedľa tej mojej, no už bola prázdna a ustlatá. Eren bol preč.

„... ten idiot, ktorý ti vletel do cesty... najradšej by som ho uškrtil. Vraj vyviazol takmer bez ujmi, veril by si tomu?" čertil sa Farlan a nervózne podupkával nohou.

„Oi, Isabel, moja ruka," zavrčal som zamračene, načo mi okamžite dlaň pustila. Vydýchol som si náhlou úľavou, bohvie, ako dlho mi ju tu madžgala.

„Pustili nás sem až dnes, doteraz si nebol v stave spôsobilom na návštevy, tak nám to povedal tvoj ošetrujúci lekár," riekla Isabel vzrušene a rozžiarila sa. „Levi, my sme ho videli! Je to on! Vravela som ti, že som ho tu videla ponevierať sa!"

„Áno," zamumlal som a odvrátil som od nich pohľad. Farlan a Isabel boli moji najlepší priatelia, teda moji jediní priatelia. Pamätal som si na nich z minulého života, zomreli, ale tu žijú, len čo som si začal spomínať pomocou snov, prezradil som im, čo je vo veci a veria mi. Skutočne mi veria aj keď si sami nespomínajú. Preto o Erenovi vedeli.

„No tak, to je všetko čo povieš?" ozval sa Farlan neveriacky a pristúpil bližšie. „Konečne si ho našiel, je to skutočne ten chlapec, o ktorom si celé tie roky sníval, je to Eren! No tak, pamätá si ťa?"

Pokrútil som hlavou a snažil som sa skryť sklamanie. „Nepamätá. Neviem, prečo som jediný, ktorý si spomína. Ak som si spomenul preto, aby som bol opäť s ním nechápem, prečo si rovnako nespomenul."

Isabel mi súcitne položila ruku na plece a odvetila: „Možno to chce čas, Levi. Možno si ešte len spomenie, je taký mladý, ťažko uveriť, že je už plnohodnotným lekárom a ešte takým šikovným. A navyše tvoje kresby, bez urážky, ani zďaleka nezachytili jeho skutočný vzhľad. Vyzerá famózne!" rozplývala sa, div nevýskala.

Pokrútil som hlavou, typická Isabel.

„Hej! Nezabúdaj, že som tvoj manžel!" napomenul ju Farlan pobavene.

„Jasné, jasné, veď Eren je predsa zadaný, nemáš dôvod žiarliť."

Tvár som mal zahalenú vo svojej typickej, chladnej a emóciami zbavenej maske, a to dokonca i pred svojimi priateľmi. Nerád som odhaľoval, čo cítim, ak to nebolo nevyhnutné. Nechcel som, aby videli, aký smútok tkvel v mojom vnútri. Aká bola vôbec šanca, že by sa do mňa niekto ako Eren zamiloval? V minulom živote to bolo iné, boli sme si priveľmi blízky, museli sme spolu tráviť veľa času... no v tomto živote sa vôbec nepoznáme; Eren je skurvene atraktívny mladý doktor, po ktorom ide celá armáda sestričiek. A ani neviem, či je na mužov a ak je, určite ho nebude zaujímať niekto ako ja.

Nebol som ten typ, ktorý by urobil prvý krok. Doteraz som ani nemal poriadny vzťah, keď už tak sem-tam známosť na jednu noc. Nik ma nedokázal uspokojiť, nikoho z nich som si nevedel predstaviť po svojom boku. Odkedy som prvýkrát vo svojom sne videl Erena, vedel som, že budem vždy milovať iba jeho aj keby nebol skutočným.

„No tak, Levi, musíš ho niekam pozvať! Len čo ťa pustia, dobíjaj ho, bojuj oňho. Opováž to vzdať len preto, že si nespomína, počuješ? Tak dlho si ho hľadal, musel to byť osud, že ste sa stretli za takejto situácie," rozprávala Isabel odhodlane.

Možno mala pravdu. Aká bola pravdepodobnosť, žeby sa Eren presťahoval z Nemecka práve do Japonska a ešte k tomu do mesta, v ktorom som býval? A aká bola šanca, že havarujem, ocitnem sa z desiatky nemocníc – ktoré v meste sú – práve v tej, v ktorej začal Eren pracovať a zhodou náhod je on mojim doktorom? Bolo to až príliš veľa náhod a ja som tak strašne chcel veriť v osud a v to, že to tak malo byť, pretože k sebe patríme.

Ten fagan bol kurva môj! Raz som už oňho prišiel a to skôr, než som mu stihol povedať, čo všetko pre mňa znamená, dostal som druhú šancu a nemienim ju premárniť. Isabel mala pravdu – urobím všetko preto, aby som ho dostal späť.

Len čo Farlan a Isabel odišli, podľahol som únave a zaspal som, keď som sa prebudil, za oknami už bola tma a moja izba bola len tlmene osvetlená, cítil som niečiu prítomnosť. Obrátil som hlavu do strany a prekvapene som zúžil oči. Pri mojej posteli sedel Eren. Neprítomne na mňa pozeral, akoby bol myšlienkami niekde celkom inde. V očiach sa mu leskli slzy a hrýzol si do chvejúcej pery presne tým istým spôsobom, na aký som si pamätal.

Žalúdok som mal podivne stiahnutý a srdce mi stískala neviditeľná päsť. Eren náhle precitol a jeho pohľad vystriedalo zdesenie, akoby som ho nachytal pri niečom nevhodnom.

„Ja..." prehovoril, no opäť stíchol a odvrátil odo mňa pohľad. Vyzeral zmätene a zlomene. Čo sa mu stalo? Čo je zle?

Už som sa chystal niečo povedať, keď vzhliadol priamo do mojich očí a skrz slzy sa na mňa smutne usmial. „Ospravedlňujem sa. Nemal by som tu byť... ja..." Rýchlo sa postavil a zhlboka sa nadýchol, keď sa mi otočil chrbtom.

Zabudol som aj dýchať a jediné čo som chcel spraviť, bolo ho pevne stisnúť v náručí a utešiť. Nech už bolo za jeho správaním čokoľvek, chcel som ho prinútiť zabudnúť. No zmohol som sa len na tupé mlčanie a hľadenie na jeho chrbát.

Pokrútil pre seba hlavou. „Dobrú noc," zamumlal šeptom a zmizol za dverami.

Kurva! Preklínal som svoju neschopnosť niečo spraviť, mohol som aspoň niečo povedať. Niečo ho trápilo a priviedlo ho to sem, do mojej izby, koľko tu vôbec bol? Tak veľmi by som chcel vedieť, čo sa mu preháňa hlavou.

OOO

Od toho večera som Erena už nevidel. Dopočul som sa, že môjho ošetrujúceho lekára vymenili. Nedozvedel som sa prečo. Skrátka to tak bolo. Ležal som bezmocne na lôžku a neustále čakal, kedy sa vo dverách ukáže Eren, no dočkal som sa len trpkého sklamania.

Konečne nadišiel deň, kedy ma pustili. Prišiel po mňa Farlan a odviezol ma domov. Chcel so mnou ostať, no poslal som ho preč. Nemal som na nikoho náladu. Bol som odporný a nepríjemný. Frustrácia ma zžierala z vnútra. Netušil som prečo od onej udalosti už Eren nechcel byť mojim lekárom. Čo som spravil? V nemocnici mi naňho nechceli dať ani kontakt, nemal som nič. Ale aspoň som vedel, že žije a že ho mám takmer pod nosom.

Večer som nemohol spať a neustále som si prezeral svoje kresby Erena. Nakreslil som hádam každú jeho mimiku, každý výraz. Jeho úsmev, smútok v jeho očiach... keď vtom niekto opatrne zaklopal na vchodové dvere. Letmo som vzhliadol na digitálne hodiny – bolo krátko po desiatej. Nikdy som nemal návštevy, okrem Farlana a Isabel, ale tí nechodili neohlásení a už vôbec nie v takúto nekresťanskú hodinu. Klopanie ustalo a bolo ticho. Zamračene som sa vydal k dverám a pootvoril som ich.

Ostal som ako obarený, keď som pozeral na príšerne bledého Erena, stojaceho na mojom prahu. Bolo nezvyčajné vidieť ho v takomto odeve. Úzke tmavé džínsy, voľné tričko a košeľa s kapucňou. Mal veľké kruhy pod očami akoby nespal celé týždne.

„Je mi ľúto, že som prišiel tak neskoro a neohlásene a..." privrel viečka a stisol pery akoby sa musel premáhať v tom, čo robil. „Prosím, povedz mi, že si spomínaš... prosím... povedz..." Jeho pohľad bol zúfalý a útrpný a zároveň plný nádeje.

Či si spomínam? To nemôže byť pravda... to...

Mlčal som dlho, pretože som nedokázal spracovať, čo mi touto jedinou vetou došlo.

Eren zrazu sklonil hlavu a po líci mu stiekla slza. „Som idiot..." nasilu sa usmial. „Zabudni na to," pošepol a chystal sa otočiť, keď som ho schmatol za zápästie.

Prekvapene sa otočil späť ku mne a pozoroval ma. Pritiahol som ho k sebe a pevne objal. Hlavu som mal natlačenú na jeho hrudi a tisol som ho k sebe až to bolelo. Eren si omotal paže okolo mňa a cítil som, ako si ponoril tvár do mojich vlasov.

„Levi?" spýtal sa tlmene, zmäteným hlasom.

„Spomínam, ty prekliaty fagan," zamumlal som do jeho trička s malým úsmevom.

„Kapitán..." pošepkal. „Nevieš si predstaviť, ako si mi chýbal," vzlykol a pritlačil ma k sebe pevnejšie.

„Tch," odfrkol som si a nasával som jeho vôňu. „To ty si zomrel v mojom náručí... to ty si nevieš predstaviť, ako-"

„Je mi to ľúto," prerušil ma, keď sa mi zlomil hlas.

Nedalo sa opísať, čo som v tej chvíli cítil. Cítil som sa ako v jednom z mojich snov a neustále som musel časť mňa, ktorá ešte uvažovala racionálne, presviedčať, že je to realita.

„Spomenul som si už pred rokmi, len čo som dovŕšil osemnásť. Myslel som, že sú to len sny, no cítil som, že nie sú. Navštívil som pár odborníkov, dokonca som podstúpil hypnózu," zachechtal sa. „A vtedy som zistil, že snívam o minulom živote, v ktorom som bol ľudský titán. V tejto realite to znie ozaj ako sci-fi, čo?"

Kútiky pier sa mi pobavene zodvihli. „Áno, to znie. Ale prečo si sa mi vyhýbal, prečo si sa ma neopýtal už skôr?" spýtal som sa vážne a mierne sa od neho odtiahol, aby som mohol vzhliadnuť do jeho očí.

„Pretože som si myslel, že si nespomínaš. Mal by si ma za blázna, netušil som, čo mám robiť. Objavil si sa ako blesk z jasného neba. Cesty života ma doviedli do Japonska a ani vo sne by mi nenapadlo, že tam natrafím práve na teba."

Naraz sa mi pred očami vybavilo naše posledné stretnutie, to ako sedel pri mojej posteli a zranene na mňa pozeral. Chcel mi to povedať, no nevedel ako. „To preto si ma už nechcel vidieť. Snažil si sa mi vyhýbať," skonštatoval som logicky.

Dlaňou mi pohladil líce, čo ma prinútilo sa zachvieť, keď odvetil: „Myslel som, že ak si nespomínaš, tak by som ťa mal nechať ísť. No nevydržal som to. Nedokázal som na teba prestať myslieť. Nakoniec som si v lekárskych záznamoch našiel tvoju adresu a... zvyšok už poznáš."

Stále som ho objímal, keď som ho potiahol dovnútra a nohou som zabuchol dvere. Zúfalo som v pästiach drvil látku jeho trička a dúfal som, že sa nezobudím. Ešte stále som mal mierne pochybnosti o reálnosti tohto momentu. Naklonil som sa k jeho uchu a pošepol som: „Si skutočný, však?" Moja otázka sa mohla zdať absurdná, no po tom všetkom som si potreboval byť istý.

Eren sa nežne obtrel lícom o moju tvár a odvetil: „Samozrejme, že som, kapitán... už vás neopustím, to vám prisahám, pane."

Pred očami sa mi neustále zjavovala scéna na Erenove umieranie. Ako predo mnou ležal, trpel a prosil ma o odpustenie. Nohy ma zradili a musel som sa celou váhou zaprieť o telo predo mnou. Ucho som priložil k jeho hrudi a počúval tlkot jeho srdca. Eren si vmotal ruku do mojich vlasov a pohladil ma.

„Stále bije iba pre vás, kapitán... pre teba Levi... Vždy, v akomkoľvek živote budeme..."

Zaťal som čeľusť a potláčal slzy. Chcelo sa mi kurva plakať, žiadalo sa mi kričať od radosti. Mal som pocit, že moje vnútro snáď vybuchne pod tlakom všetkých tých emócií. Madžgal som Erena vo svojom objatí a premýšľal som nad tým, čo by sa stalo, ak by som ho už nikdy nepustil.

Eren ma zrazu jemne chytil pod bradu a zodvihol si moju tvár tak, aby mi videl do očí. Tie jeho boli plné šťastia, lásky – boli také mäkké, nežné a nádherné. Sklonil sa k mojim ústam a vtisol mi bozk. Opatrný a jemný. Cítil som nekonečné množstvo pocitov, ktoré obaľovali moje vnútro a rozprúdili sa mojimi žilami. Bozk som prehĺbil, potreboval som viac... viac Erena... viac z neho. Jazykom som vkĺzol do jeho úst, ktoré chutili rovnako, ako som si pamätal. Teplé a vlhké, sladké a chutné. Obaja sme potichu zastonali a ďalej sa pokračovanie nášho prerušeného príbehu dialo už samé. Naše ruky pracovali automaticky, naše telá robili to, načo si pamätali z minulosti. 

Za chôdze, spätí hladovými bozkami, sme sa dostali na posteľ. Oblečenie bolo už dávno pohádzané všade navôkol. Eren sa nado mnou skláňal a ja som len tíško obdivoval to dokonalé mladé telo. Ruku som mal zakvačenú v jeho hebkých vlasoch a telo mi pulzovalo vzrušením, ktoré dokázal uspokojiť len on. Žiarivé oči, skryté pod závojom chtivosti, ma láskavo pozorovali, zatiaľ čo jeho ruky blúdili po mojom tele. Každé jedno miestočko, ktorého sa dotkol, pokrylo príjemné mravčenie. Potreboval som ho, potreboval som sa s ním opäť spojiť tak ako kedysi.

Pridržal som ho za boky a prevrátil pod seba. Eren sa usmial a rozjasnil akoby si spomenul, že presne takto som to robil aj v minulosti. Nasal som medzi pery tie jeho a rukou som uchopil jeho pevné vzrušenie. Pár krát som po ňom prešiel, aby som mohol opäť počuť tie tiché stony, ktoré sa mu rinuli z hrdla a ktoré sa zabodávali priamo do môjho lona. Eren roztiahol nohy a objal nimi môj pás, keď som pre zmenu uchopil do dlane svoj penis a špičku som namieril k jeho ružovej štrbinke. Nepotrebovali sme ani gél, bol som vlhký a jediné načo som dokázal myslieť bolo, ako sa zanorím do jeho vnútra a splyniem s ním v jednu bytosť, v jednu existenciu, pretože Eren bol môj náprotivok – patrili sme k sebe, boli sme dve časti puzzlí, ktoré pasovali len do seba. Opatrne som sa ponoril do jeho vnútra a Erenove telo ma v sebe vítalo, akoby som sa vracal pod nekonečne dlhej dobe opäť domov. Starostlivo som sledoval výraz jeho tváre, aby som mu neublížil, no naše mysle a telá sa dokonale poznali z minula. Zotrval som v ňom bez pohybu a dychtivo som sa sklonil k pootvoreným ústam, aby som zas a znovu ochutnal ich jedinečnú a zmyselnú chuť.

„Levi," zašepkal vzrušene, keď sme sa od seba odtiahli a ja som vedel, že Eren ma potrebuje tak veľmi ako ja jeho. Pomaly som prirazil a voľnú ruku som si preplietol s tou jeho. Naše prsty presne pasovali medzi jednotlivé medzere a vypĺňali ich. Hýbal som sa v tom úzkom tunely a dokázal som myslieť len na to, že ak sa mi toto sníva nechcem sa nikdy, nikdy zobudiť.

V návale slastného vzrušenie, ktoré ma celkom opantalo, som sa prisal k jeho krku a nežne som ho bozkával, len kúsok nad kľúčnou kosťou – pamätal som si, kde to má Eren najradšej. Mojich pier sa dotklo pousmiatie, keď som hryzkal tú citlivú pokožku, načo Eren hlasno zastonal. Miloval som jeho stony, jeho hlas, jeho telo – celé jeho bytie.

„Už nikdy... nikdy ma neopusť," zašepkal som zachrípnuto pri jeho uchu, zatiaľ čo som doňho prirážal, načo sa jeho telo hýbalo proti môjmu, v pravidelnom tempe, v dokonalom súlade a súzvuku.

„Ni-nikdy, kapitán... nikdy," odvetil pomedzi vzdychy, ktoré opúšťali jeho ústa.

Naše oči sa streli, zakliesnili do seba a ani jeden nechcel uhnúť, ani jeden nechcel prerušiť kontakt. Chcel som sledovať vír emócií v tých prekrásnych zeleno-modrých očiach, zatiaľ čo som doňho vnikal a bral si ho. Pretože patril len mne... vždy a navždy.

Eren natiahol ruku a dlaňou ma nežne pohladil po líci. Zdalo sa akoby si vychutnával pohľad na mňa, akoby sa rovnako bál, že sa môže každú chvíľu zobudiť a ja sa vyparím s príchodom slnka. Nakoniec zvrátil hlavu dozadu a ústa sa mu pootvorili v nemom výkriku, keď ho dostihol orgazmus. Fascinovane som sledoval výraz jeho tváre a počúval tichý výkrik, ktorý som následne utlmil ústami. Posledný príraz a i mňa opantal a obklopil závoj nevýslovnej rozkoše – búrky a vetru, ktoré spolu burácali v mojom vnútri a celkom mi vzali energiu. Zadýchane som sa zvalil na Erena a hlavu som si uložil na jeho hruď. Zacítil som unavený bozk, ktorý mi vtisol do vlasov a nemohol som sa zbaviť úsmevu. Konečne. Konečne som sa cítil úplný, pretože takto som sa mohol a dokázal cítiť iba sním. Iba s chlapcom z mojich snov, s chlapcom menom Eren, ktorý bol mojou spriaznenou dušou a vedel som, že nech sa narodím nevedno koľko krát...

„Vždy si ťa nájdem," zašepkal som nahlas.

Obklopili ma Erenove svalnaté paže a ocitol som sa v jeho hrejivom náručí. „Ja viem, pane... Levi. Milujem ťa."

Zdalo sa mi, že oné slovo – milovať – bolo príliš slabé na vyjadrenie toho, čo som k nemu cítil ja. A nikdy som mu ho vlastne nepovedal, nie nahlas. V minulom živote mi to pripadalo sentimentálne a zbytočné, a potom, po jeho smrti, som ľutoval. Ľutoval som toho, že som mu nikdy svoje city nevyznal a cítil som, že teraz je tá správna chvíľa. Už nikdy nechcem ľutovať. Nech sa s nami stane čokoľvek... nechcem ľutovať. „Milujem ťa, Eren." Bolo to jednoduchšie než som myslel, priznať to nahlas. Srdce mi prudko búšilo a bolo mi neuveriteľne dokonale.

Eren sa zavrtel až som bol nútený vzhliadnuť do jeho tváre, čo bolo zrejme jeho cieľom. Venoval mi úprimný úsmev, taký, aký vedel vyčariť len on. Čas v tomto momente prestal jestvovať. Bol som to len ja a on. Naše oči boli uzamknuté v sebe, naše telá prepletené v jednom neoddeliteľnom celku.

Mali sme všetok čas na svete, aby sme dokončili, čo sme v minulosti započali. V tej chvíli som vedel, že už nás nič nerozdelí, ani smrť.

Pretože ho budem nasledovať všade...

Koniec