„Myslím, že som pripravená," červenovláska nesmelo poopravila postoj na skateborde pohľadom fixujúc svojho priateľa. S rozpaženými rukami hľadala stratenú rovnováhu, predviedla názornú ukážku šermu s imaginárnym mečom a následne ju vyvrátilo na ľavú stranu. Než sa stihla špičkou topánky dotknúť cesty, objali ju opálené ruky presne ako miliónkrát predtým.

„Skús to ešte poslednýkrát, zlato. Uvidíš, že to zvládneš."

„Marco... Poslednýkrát bolo už pred pol hodinou." Napriek zjavnej nechuti sa pokúsila odraziť od zeme. Nemohlo to však skončiť inak než doposiaľ a ani neskončilo. Už-už otvárala ústa, aby sa mohla opäť posťažovať, ale nestihla to. Marco bol rýchlejší a skôr než z nej stihol vyjsť nový prúd ponosovania na „tak neskutočne hlúpu činnosť", ju pobozkal.

Odtiahla sa, zatlačila rukou na jeho hruď a celá nesvoja hádzala pohľady smerom ku mne. „Nie pred ňou," zasyčala prihlasno na to, aby som ju mohla prepočuť a snažila sa odbiť ďalší útok bozkom, kútikom oka pritom pozorujúc moju osobu. Lichotilo mi to.

„No a čo? Nech sa pozerá. Čudáčka." Pozrel sa na mňa odsudzujúcim pohľadom so štipkou opovrhnutia, ale možnože som si to iba zle vysvetlila a prezývka „čudáčka" bola vlastne komplimentom. Už som si nebola istá ani tým, kde som sa vlastne nachádzala.

„Hej, ty tam! Potrebuješ niečo?"

Zdalo sa mi, že na mňa ktosi volal, ale zabudla som, čo chcel a o necelú sekundu ma prepadli pochyby, či to nebol iba výplod mojej fantázie. Čas od času sa mi podobné veci stávali.

Zabolelo ma v krku a uvedomila som si, že som mala hlavu po celý čas vytočenú dozadu. Pomaly som ju otočila späť, pošúchala si zátylok a sediac na zhrdzavenom zábradlí starého mosta hľadala hranice horizontu. Tie, za ktorými už zdanlivo nie je nič. Podobne zdanlivé nič mi ležalo pod nohami, voľne som nimi kývala dopredu a dozadu ako malé dieťa, čo nedostane na zem a pozorovala, ako mi uvoľnená šnúrka bičuje druhú topánku. Ľavú. Pravá strana bude mať, zrejme, vždycky navrch. Zakaždým zasvišťala a urobila plesk, ale temer som to nepočula, pretože sa podo mnou valili hektolitre vody.

Včera bola búrka, takže sa rieka búrila a ukazovala inak chladný temperament, keď sa jej vody spenili pri každom kotrmelci. Počula som dunenie a šplechot a napriek všetkému som musela myslieť na to, že jej pieseň znela celkom upokojujúco.

Pohľad na ňu však nestál za veľa. V mútnych prísvitoch sa snažila ladne prúdiť, ale brucho mala plné plastových fliaš a polámaných konárov, čo pôsobilo nevábne. Nechcela som ju ale hodnotiť podľa výzoru, preto som sa ešte väčšmi nahla vpred, z celej sily zvierajúc zhrdzavené zábradlie. Nebola som silná, ale nateraz ma ruky držali. Snažila som sa zahliadnuť dno, od ktorého by sa moje tenisky mohli odraziť, keby som chcela zoskočiť. A ja som chcela. Veľmi.

No zároveň kdesi hlboko vo mne korenila zbabelosť. Ako orchidea mi parazitovala na duši a do krvi vypúšťala jedovatú baživosť po živote. Zhubne sa šírila s každým úderom srdca do celého tela a leptala steny žíl. Ucítila som v nich mravčenie a bojovala s nutkaním vyrvať ich nechtami von, rozdriapať bledú kožu a vypustiť jedovatú krv do vlniacej sa rieky ako môj vlastný farebný vodopád.

„Máš rozviazané šnúrky." Ozval sa spoza mňa detský hlas a prebral ma zo snenia.

„Viem, vidím."

Než sa stihlo rozhostiť ticho, dievčatko sa mi zase prihovorilo: „Koľko je hodín?"

Pozrela som sa na vlastné chudé zápästia a spomenula si, že nenosím hodinky. Sadla som si poriadne, siahla do vreciek džínsov, ale mobil som nechala doma. „Neviem." Otočila som stuhnutý krk, aby som naň videla a mlčky čakala, kedy tento malý narušiteľ odíde. Dievča sa ani nepohlo, stálo tam ako vytesané z kameňa a odhodlane mi opätovalo podráždené pohľady.

„Koľko je hodín?" Zvolala som smerom k dvojici so skatebordom nechávajúc formality bokom. Načo všetko komplikovať?

„Nemáš mobil alebo čo?" Uisťoval sa Marco a vytiahol ho zo zadného vrecka.

„Nemám," potvrdila som tesne pred tým, než mi oznámil, že je deväť jedenásť a prikývla na znak vďaky. Cítila som potrebu dodať, že tým nepomohol mne, ale malému dievčaťu, no ktovieako ho to nenadchlo.

Zmohol sa len na: „Vypadnime odtiaľto, tá baba je padlá na hlavu. Vraj malé dievča..."

Pozorovala som ich, ako sa rýchlym krokom vzďaľovali mostu aj môjmu pohľadu. Chlapec sa neustále otáčal, akoby sa uisťoval, či ich niekto neprenasleduje a keby mohol, zrejme by rád ušiel aj pred vlastným tieňom. Červenovlásku za sebou ťahal ako na povrázku a nekompromisne ju zahriakol zakaždým, keď spomalila. Až z nich ostali iba maličké bodky, pozrela som na dieťa predo mnou a opýtala sa na niečo, čo mi už dlhšie vŕtalo hlavou: „Kde máš rodičov, krpec?"

„A kde máš rodičov ty?"

„Tsc..." Zamračila som sa na ňu. „Mali sme autonehodu." Dodala som tvárou otočená smerom k rieke. Vynorila sa mi v hlave spomienka na siluetu na ceste, ktorú si nik okrem mňa nevšimol, na hlasný výkrik z môjho hrdla a na tenký pramienok stekajúci po otcovom spánku. Pozrela som vľavo a hoci som pevne zvierala viečka, videla som ťažkú hlavu uloženú na volante ani na perovom vankúši. Napadlo mi, že na bielej by bolo lepšie vidno fľaky. Každú maličkú červenú kvapku, každú nedokonalú šmuhu, každú...

„Nádych. Výdych." Opakovala som potichu úbohú mantru.

Sebe. On odvtedy ani jedno z toho nepotreboval a mame som to povedala len raz. Ešte teraz mi z toho poláskania brnelo v zuboch. Prešla som si dlaňou po líci a namrzene mi napadlo, že jej ruky kedysi láskali nežnejšie a pohľady pálili príjemnejším plameňom. Kedysi.

Pokrútila som hlavou a pred očami zbadala vlastné biele krvinky. Pripomínali hviezdy, ale zdanie, zdá sa, klame. Odohnala som ich zúrivým klipkaním a kútikom oka skontrolovala detského narušiteľa, no nikde nikoho. Na moste sa nenachádzala jediná živá duša. Vsala som nosom zápach špinavej rieky, výfukových plynov a vdýchla ústami nádeje zajtrajška.

Zovrela som rukami zábradlie, privrela oči a hlboko sa rieke uklonila predstavujúc si, že je to bájna rieka Styx a nie kopa plávajúcich smetí. Mlčky som sa škerila na vodu a čakala. Čakala som, kedy mi zdrevenejú prsty a ako Pinokio zaklamú, že viac nevládzu a pustia sa.

Hrdza sa mi zažierala do tela, spotené a stŕpnuté ruky sa mi začínali šmýkať. Srdce mi s každou sekundou utekalo rýchlejšie, akoby s niekým pretekalo a chcelo za každú cenu vyhrať. Do hlavy sa mi navalila krv a v šialenom rytme tam robila rámus. Udierala mi do lepky ako pobláznený bubeník, že by jej závidel aj Roger Taylor. Nepočula som ani vlastné nádychy.

„Sklapni už!" Povedala som jej a podvedome očakávala odpoveď malého dievčaťa, ktorá neprichádzala.

A hoci bol večer a nad mestom vládlo svieže prítmie, valil sa zo mňa pot. Predstavila som si, že mi po rukách stečie až do rieky a moja potencia sa v kvapôčkach zmieša so špinavou vodou plnou odpadkov. Chcela som s ňou splynúť a nebyť. Prsty sa mi mierne šmykli, takže som sa stále viac nakláňala k ničote. Ťažko sa mi dýchalo. Ruky sa mi triasli a boleli ma, ale nie viac ako jej ubolené pohľady. Nie viac ako jej pohladenie.

Viete, ako sa hovorí „držať na vlásku". Moje prsty tiež na jednom držali, presnejšie na poslednom kĺbe. Ostávalo mi tridsaťtri sekúnd. Možno menej, možno viac, chcela som však myslieť na moje obľúbené číslo. Hodina Boha i diabla. Kde skončím?

Dvadsaťtri. Trinásť. Tri, dva...

Hneď naľavo odo mňa sa niekto oprel o zábradlie a mierne ho rozkýval. Tak ma to vykoľajilo, že som sa na poslednú chvíľu zachytila celými dlaňami. Pozrela som na tínedžera asi v mojom veku a v duchu mu šťavnato a vyberane nadávala, kým som si ho prezerala. Šiltovka, svetlá rifľová bunda, bordová mikina, čierne roztrhané rifle a pieskové tenisky. Toto bol chlapec, ktorý oddialil moje poznanie.

Je to znamenie? Chcela by som veriť, že v mange by mal nad hlavou bublinu so slovami: „Neskáč, láska moja!" alebo „Som tu a prišiel som ťa zachrániť!" Malo to ale medzery. Chlapca som nepoznala a obe hlášky zneli lacno, až sa mi chcelo zvracať.

Prepaľovala som ho pohľadom a nevedela sa rozhodnúť, čo ďalej. Nevyzeral ako stelesnenie znamenia. Obrazovka telefónu mu vyciciavala tvár a zdalo sa, že aj dušu. Bolo mi ho ľúto a zároveň som ho nenávidela. Chlapec ku mne nečakane zodvihol pohľad a spýtavo, mierne podráždene, nadvihol obočie. Keď som mu ho opätovala a nič nepovedala, ozval sa.

„Pomôžem ti?"

Sám vyzeráš, že potrebuješ pomôcť, napadlo mi, ale zahryzla som si do jazyka. Možno je to ono. Možno bol predsa len mojím znamením. Chlapec bez tváre.

„To dúfam," povedala som a zrejme ho tým zaskočila. „Potrebovala by som poradiť, vadilo by ti...?"

Čakal, či niečo nedodám, no oťažel mi jazyk.

„Okej?" Po chvíli dodal: „Počúvam," ale očami opäť vyhľadal telefón a niečo doň vyťukával.

Pokrčila som plecami. Ak tvrdí, že počúva, počúva! Pohodlnejšie som sa usadila na studenom železe a párkrát nezmyselne zahabkala nevediac, kde začať. „Potrebovala by som poradiť," zopakovala som a zľava sa ozvalo súhlasné: „Hmm."

„Vieš, ide o to... ide o to, že neviem, čo robiť. Doma je to teraz ťažké." Dostala som zo seba a začala mu líčiť detaily autonehody, ktorú otec neprežil. Aké to bolo vtedy, potom a aké je to teraz. On počúval, neprerušoval moje rozprávanie, iba občas zahmkal.

Z neďalekej cesty sa ozvalo hlasné trúbenie. Akési auto prudko zabrzdilo, zaškrípali brzdy a vyplašene zapišťali kolesá. Podskočilo mnou a bola by som zanadávala nebyť chlapca vedľa mňa. Ale takto som si len lepšie sadla a nechtom násilne zoškrabla kus vyblednutej farby, ktorá sa mi zarývala do ruky. Tak jej treba! So satisfakciu som sledovala, ako sa pripojila k tej plejáde plávajúcich nechutností a mienila ešte pár okamihov opomínať fakt, že v tej rieke vlastne plávam aj ja. Niečo z farby sa mi zarylo pod necht a nepríjemne to štípalo, ale napadlo mi, že si to zaslúžim. A aby som si to skutočne zaslúžila, zoškrabala som všetku žltú, na ktorú som dosiahla.

„Pokojne pokračuj, len niečo skontrolujem." Hlas chlapca bez tváre ma vytrhol zo zamyslenia. Ani som si neuvedomila, že som prestala rozprávať.

„Zamyslela som sa."

„To sa stáva." Prikývol hlavou akoby pre seba. Ktohovie, možnože aj pre mňa. Venoval mi krátky pohľad, ale potom mu zavibroval mobil a on ho musel skontrolovať.

Tiež som prikývla a bola rada, že rozumie. „Viem, že by som to mala urobiť. Som si istá, že by sa nám s mamou obom uľavilo. Trápi ma však, čo by na to povedal oco..." Pozrela som na chlapca bez tváre a predstavila si, že tam miesto neho stojí dospelý muž. Šlo to ťažko, neboli si v ničom podobní.

„Je tvrdohlavý. Bol tvrdohlavý," opravila som sa, hoci na tom asi nezáležalo, rovnako ako nezáležalo na tom, čo si myslia mŕtvi. „Viem, že je to správne, ale bojím sa," posledné slová som temer zašepkala. „Je to hlúpe, však?"

„Čože? Jasné, že nie! Každý sa niečoho bojí..." Hľadela som naňho a čakala na rozsudok. Napínal ma. Prešliapol a o chvíľu znova. Poškrabal sa na hlave, prstami zašiel pod šiltovku a mierne ju nadvihol. Vyzeralo to, akoby sa snažil na niečo rozpamätať. Azda aj jemu ušla myšlienka alebo hneď niekoľko myšlienok a teraz sa ich narýchlo pokúšal lapiť.

„Hovorila si, že to chceš urobiť pre rodičov, nie?"

Prikývla som.

„Potom by si to, podľa mňa, mala spraviť. Strach-nestrach. Ak nie teraz, tak kedy?" Zdalo sa, že bol so svojou odpoveďou do značnej miery spokojný. Nebola som si však istá, či aj ja.

Sklonila som hlavu a chvíľu zízala na vodu, potom na zábradlie. Farba z môjho okolia zmizla a pod každým nechtom mi neznesiteľne pulzovala bolesť. Opäť som zazrela na horizont. Zdal sa byť mäkší, ale podstatne vzdialenejší. Červené plamene ani čo by hltali stromy, ktoré boli pred nimi. A len čo som zodvihla ruku a prekryla časť červene, vedela som, že k sebe pasujú. Krvavá a tá žltá pod mojimi nechtami.

Usmiala som sa, pretože mal pravdu.

Kedy, ak nie teraz?

V hrudi mi vzplanuli iné plamene poznania a ak aj boli falošné, bolo mi to jedno. Ich teplo bolo príjemné. Preto som sa posledný raz, so slovami vďaky na jazyku, pozrela do očí chlapcovi bez tváre, nahla sa preč od bezfarebného zábradlia a s vystretými rukami sledovala, ako aj posledné kúsky žltej farby padajú do vody. Ktovie, možno ma zvezie až k horizontu...