Posteľ bola prazdna.

Chlapec nevedel čo má robiť. Má niekoho zavolať?" Možno si len odskočila. Rozhodol teda nepanikáriť.
Sadol si teda na prázdnu posteľ a čakal. No to, čo uvidel ho zarazilo. Okno bolo otvorené a bolo počuť krik a nárek.
Bolo jasné že sa niečo deje. Premenený chlapec pristúpil k oknu, aby zistil, čo sa tam odohráva. A mal pravdu. Bolo to presne tak ako sa odohrával súboj s Lišajom a jeho armádou pred pár dňami. Ako sa on aj s Marinette ocitli tu, v nemocnici pripútaní na lôžku. Bez váhania vyskočil na parapet a hľadal berušku.
Keď sa lepšie započul, zistil že nejaké tie hlasy boli smerované na jeho adresu. Okamžite zoskočil a pomocou tyče sa odmiestnil niekde do bezpečia stále hľadajúc svoju priateľku.

Všímal si každého občana, len aby na ňu natrafil.
A podarilo sa. Beruška unavená, bledá v tvári od krvi ležiaca za stromom. Pozrel sa hore, kde prevládali burkové mračná plné nenávistí a kde sídli armáda muža, so železnou maskou.
Okolo neho sa ozýval aj ich tlmený smiech. Jediné možné svetlo, boli ohnivé iskry poletujuce okolo a ešte nespálené pouličné svetlá.

Kocúr okamžite znova zaostril na svoju dámu a nenápadne sa k nej prikladol.

Keď ju videl z blízska, spustil sa mu vodopád sĺz. Padol na kolená a vzal jej nehybné telo do náručia.
Začul blikanie, cez slzy sa pozrel na jej červenkasté náušnice. Nemal moc času. Aj cez veľký hluk ju schoval a bežal na pomoc ostatným...

Ležal na zemi pri jej nohách.
Netušil ako sa tam dostal. Kedy? Nevedel. Ako? Nevedel. Pozrel sa do jej zúboženej tváre a videl zjazvenú tvar spiacej modrovlasej dievčiny.
Stále bola tak krásna ako si pamätal.

Strhol sa, keď začul tie zvuky. Hlady stále kričajúc o pomoc. Ako im však pomôže, keď jeho priateľka je mimo. Spí..a on? Ten sa nedokáže hýbať. Ležal tam ako skamenený. Okrem krku a hlavy, nezmôže nič.

Pristúpil k nim vysoký muž so železnou maskou a chladným úsmevom. Nevyzeral vyčerpane alebo ranený. Nie, bol v plnej sile. Kľakol si a obom venoval úsmev.
Vzal jeho ruku do dlane a tou druhou sa chytil jeho čierneho prsteňa. Bolo po ňom.

Toto, je koniec..

Myslel, že horšie to byť už nemôže. Mýlil sa.

Zavrel oči. A čakal.

'Nie!' Zavrčal sám pre seba chlapec a otvoril okno.
Bol slnečný deň a po boji ani stopy.

Sadol si na gauč a pustil si správy.

,,Zdravím, som Naďja Šamaková. Dnes, tu máme správy o včerajšej bitke medzi lišajom a jeho armádou superzloduchov a našími superhrdinami!" Chlapca to ihneď zaujalo. Posadil sa pohodlnejšie a pozeral s otvorenými ušami ďalej.
,,Beruška polovicu mesta po boji spravila ale na ostatnom teraz pracujú robotníci. Veľa ľudí bolo zranených, iný prišli aj o život. Medzi zosnulími bol aj slávny návrhár a tajnostkár Gabriel Agreste. Príčinu smrti ešte nezistili.
Aj naši hrdinovia utrpeli až vysoko rizikové zranenia.
Bohužiaľ, ich telá sme nenašli. Polícia prehľadala celú Paríž, ale nik o nich nič nevedel. Pravdepodobne, už nie sú nažive a v tejto bitke zomreli oby dve strany. Áno, lišaj už nás nebude naďalej ohrozovať."
Chlapec to nedokázal ďalej počúvať. Nie len že jeho otec skonal, ale aj jeho samého považujú za mŕtveho.
Lenže už nemal dôkaz že to bol on.
Jeho čierny kamarát zmizol spolu s jeho prsteňom.
Nedokázal si spomenúť kde je, všetky podstatné veci mal zahmlené.
Najhoršie bolo, že ani nevie čo sa s jeho kamarátmi vlastne po bitke stalo a čo vlastne bude s ním. K tete a bratrancovi ísť nehodlal. Paríž je jeho domov, nemôže odísť.
Jediná dobrá správa je, že lišaj rovnako neprežil. Síce mu tej záhadnej osoby pod maskou bolo ľúto, ale on si začal. On chcel vojnu. To kvôli nemu je polovica mesta v nemocniciach a na cintorínoch.
No s tým už nič urobiť nedokázal. Nešlo to. Nejde to. Nepôjde to. Chlapec vipol telku, vstal z gauča a odišiel von.

Zachmúrený v myšlienkach a starostiach si nevšimol osobu do ktorej vrazil.
Bola to ona. Modrovláska v copíkoch, stále zranená.
,,Prepáč..nevidel som ťa." Ospravedlnil sa a trošku sa pousmial. No ako sa úsmev objavil, tak aj zmizol. Rýchlo.
,,To nič. Počula som v správach čo sa stalo, je mi to naozaj ľúto Adrien." Nečakane  ho objala priateľka.
Ten jej objatie opätoval.
,,To nič, myslíš že sú beruška a kocúr na žive?" Odbehol od témy chlapec, ked ho dievčina pustila. ,,Verím že sú. Musia byť. Určite sa len skrývajú a snažia sa ošetriť sami, predsa nechcú aby sme zistili kto sú." Pousmiala sa modrooká a chytila ho nežne za ruku. Chlapec sa pozrel dolu na ich prepletené prsty.
,,Poď, dáme si čaj." Pozvala ho. On len prikývol a ruka k ruke zamierili k pekárstvu kde dievčina býva.

,,Poschodol sa vidali do Marinettinej izby. Bola plná jeho módnych fotiek, väčšinou z časopisov.
,,Prepáč. Nezaujímaš ma takto..no milostne..ale modelicky." Vyhovorila sa modrovláska s výrazným rumencom. Chlapec sa na ňu usmial. ,,Chápem, mám veľa fanúšikov a som rád že medzi nich patríš aj ty." Ona zodvihla zrak od zeme a pozrela sa mu do zelených očí plné šťastia, veselosti, ale aj strachu a smútku.

Chlapec prerušil ticho, ktoré sa medzi nimi postavilo. ,,Prečo už nekoktáš?" Opýtal sa s veľkou neistotou jej reakcie.
,,Neviem.." Poznamenala s rovnako veľkou neistotou a v hlave sa jej vynorila otázka: 'Mám alebo nemám sa priznať?'

,,Fajn..musím sa ti z niečim priznať. Ja len..ak spravíš čokoľvek, sľubuješ že..ma ako kamarátku nezavrhneš?" Chlapec len prikyvol na súhlas a čakal čo mu jeho modrooká priateľka povie. ,,Dobre. Sama v tom mám ešte zmätok." Chlapec stále nechápal o čom dievčina hovorí. Celkom sa aj bál ake hrozivé tajomstvo sa dozvie. ,,Milujem ťa!.." zakričala a znovu sklopila zrak k zemi. ,,Asi..neviem..cítim niečo aj k inému chlapcovi." Blondiak si vduchu celkom vydýchol, no nebol na túto informáciu pripravený. Nakoniec sa mierne pousmial, pozrel sa jej do očí a dodal. ,,Chápem..aj ja mám v tom zmätok." Boli jediné slová, ktoré Marinette počula od Adriena než upadla k zemi.