Chlapec sa skoro ráno prechádzal po izbe, stratených vo svojich myšlienkach.
Snažil sa zistiť svoje pocity k tajomnej dievčine s bodkovanou maskou, ktorá s ním potierala zločin.
Stále na ňu myslel a dnes to nebolo výjimkou.

Nakoniec jeho myšlienky utlmila ošetrovateľka, ktorá práve kontrolovala svojich sverencov.  Ten si okamžite ľahol späť do postele a vyslovil slová na transformovanie, aby sa skryl.
Ao sa dvere opäť zavreli, sám vyskočil z postele a utekal nevedno kam. Nakoniec si všimol, že stojí pred Marinettinou izbou..

Slnečné lúče svietili spoza záclony dnu k posteli, na ktorej ležalo modrovlasé dievča. Pri jej posteli bola stolička už obsadená. Nechádzal sa tam blonďiak (nepremenený) s plným očakávaním až jeho milovaná otvorí svoje oči, plné šťastia, lásky a radosti. Chcel vedieť, čo si prečíta dnes.
Pri ňom bol aj jeho čierny nenažraný kamarát, ktorý sa opäť napchával syrom.
,,Chceš ju vystrašiť?" Pozrel na neho nahnevane so syrom. ,,Nie, len..čo by sa stalo, ak by som jej povedal kto..som?" Neisto sa opýtal chlapec a v zelených očiach sa mu blyslo. ,,Už by som tu nebol." Poznamenal sarkasticky s plnými ústami. ,,Tak čo?" Ignoroval jeho odpoveď Žltovlasý. ,,Keby sa o tom majster nedozvie..tak by to bolo v pohode. Len, nesmieš aby to nikomu povedala. Chýri by tomu nepomohli." Dokončil svoj monológ kwami, už bez syra.
,,Marinette verím. Nikomu by tajomstvo nevyzradila. Hlavne také, čo sa týka mňa a môjho súkromého života. Keď ma vidí, často sa správa akoby neexistujem. A keď si ma všimne, vystraší sa, niečo nezrozumiteľné zakoktá a utečie. Dá sa s ňou porozprávať, ale veľmi ťažko.." po chvíli premýšľania si Adrien niečo uvedomil.
Nepovedala že ho nenávidí, ale ani nepovedala že ho miluje, či oň ho ako kamaráta vlastne stojí.
'Asi sama nepozná odpoveď.' Zamumlal si potichu pre seba. Keby jej len videl do hlavy. Aspoň jednu kladnú odpoveď, že si ho váži.
Z jeho myšlienok ho vytrhlo chytenie za ruku. Mykol sa a uskočil. Ihneď zvolal tie slová a znova si opatrne s neistotou sadol.
Marinette naneho uprela svoj nechápavý pohľad, no potom sa usmiala až sa začala na ňom potichu smiať. Kocúr len na ňu nechápavo zízal ako na zjavenie.
,,Čoje smiešne?" Opýtal sa trochu uštipačným tónom. ,,Nič chat, vôbec nič." Povedala stále so širokým úsmevom. ,,V-vieš..premýšľala som.."
Zneistela. ,,Tvoja rodina..kde bývaš? Vieš, s beruškou som stále v kontakte a nič o tebe moc neviem..takmer nikto. Nič o sebe poriadne nepovieš." Dokončila a na sucho prehltla v očakávaní jeho reakcie. ,,Matka nežije a otcovi nechýbam. Stále sa niekde potulujem aby som zahnal myšlienky radosti a domova. Závidím ti Mari, máš milujúcich rodičov a priateľov. Okrem Alyi, Nina,teba a berušky sa so mnou nik nebaví. Preto moc nechcem hovoriť o tom kde žijem a tak, superhrdina má úžasný život, skvelé bývanie a milujúcich ľudí okolo seba. Nechcem sa pred nikým ľutovať." Priznal na koniec. Modrovláska mu venovala úprimny ľútostný pohľad, do ticha povedala prepáč a palcom ho hladkala po ruke.
Blondiak sa jej znova pozrel do očí, naklonil sa k nej, až sa dotýkali nosmi.
Modrovláska sa však odtiahla. V mysli jej totiž prebehli myšlienky, čo povedala ako beruška kocúrovi. Ako ho odmietla. A potom sa pred jej očami zjavil Adrien Agreste. Ten, do ktorého sa zamilovala hneď v jeho prvý deň školy.
Nevedela sa rozhodnúť. Neisto sa pozrela na kocúra hrajúceho sa s prstami, so sklopenou hlavou. Nevedela si pomôcť. Bol roztomilý. Bolo ticho, ktoré prerušil jej spolusediaci. ,,Prepáč..neviem čo sa to stalo.." zamumlal, no Marinette to počula.

V chlapcovej hlave sa odohrával súboj medzi dvoma dievčatami. Podobnými dievčatami. Všimol si nejaké zhody medzi nimi. Áno. Vo Francúzsku teda tu v Paríži, je veľa dievčat s modrými vlasmi a očami.

Spomenul si však, keď doma vo svojej izbe sedel za svojim obrovským počítačom a skúmal Alyinu stránku Berublog.
Spomenul si aj na video, čo tam bolo zavesené pred dvoma rokmi po udalosti s vrtuľníkom. Jeho kamarátka síce tu učebnicu už zázrakom nemá, ale vie a stále hľadá medzi nimi nejakú spojitosť.

,,To nič. Aj ja mám v tom zmätok. Som totiž do niekoho zamilovaná. Aspoň si to myslím." Vytrhla ho zo svojich myšlienok Marinette, ktorá sa na neho uprene pozerala.
,,Nad čím si premýšľal?" Zamračila sa, keď videla jeho prekvapený výraz.
,,Nad ničím, len som sa zahľadel.." Vyhovoril sa blondiak.
,,Priateľka len na neho ešte chvíľu civela, no potom obrátila zrak na luster. 
Blondiak sa pohodlnejšie oprel a v tichosti hľadel tam kde ona.
Ťaživé ticho bolo prerušené sestričkou, ktorá vošla dnu spolu s liekmi a novým obväzom. ,,Vy, šmykajte do svojej izby, tu nemáte čo robiť! Ak viem, tak aj vy ste zranený!" Skríkla, ako odložila tácku na stolík vedľa postele. Kocúr prikývol, pomaly vstal a odišiel. Sestričky a doktori boli tu naozaj nepríjemný.
Modrovláska sa na neho pousmiala. Keď sa pozrela na sestričku, tá začala vysvetlovať. ,,Toto je na tvoju regeneráciu." Vysvetlila a ukázala na fľašku s červeným obsahom.
Marinette všetky fľašky hodila do seba a prepaľovala sestričku pohľadom. Tá sa len veselo uškŕňala. Vzala tácku aj s obväzom a odišla. Modrovláska zaborila viac hlavu do vankúša a zavrela oči.

Chlapec sedel na posteli a čakal. Nevedel či sestrička už odišla a tak sa to chystal omrknúť. Lenže ako sa chystal otvoriť dvere, oproti stála tá sestrička s obväzom.
,,Do postele a hneď!" Prikázala. Chlapec poslúchol a ľahol si. Sestra si ho chvíľu premeriavala a potom mu zmenila obväz na nohe, a okolo pása.
,,Ďakujem." Zašepkal do ticha. Len sa uškrnula. Keď dokončila prácu s obväzom, odišla.

Asi po niekoľkych minútach, išiel za modrovlaskou.
Stál pred jej dverami. Po pár nádychoch zaklopal. Nikto nič. Skúsil druhý raz, ale s rovnakým výsledkom. Otvoril teda dvere a nadhľadol dnu. Posteľ bola prázdna.