Zobudila sa. Ležala na nemocničnom lôžku, kde okolo nej boli rôzne prístroje.
Pozrela sa na voje ruky, už nebola beruška. Skríkla. 'Čo ak..prišli na to kto..som?' Na túto otázku nepoznala odpoveď. Snažila sa rozpamätať, avšak
no jej pamäť bola zahmlená. Mala len nejaké útržky z boja, ale viac nič..
Akoby to bol len sen, a nič s toho sa nestalo. Bála sa aj o svoju rodinu a priateľov. Nemala žiadne správy. Stále zaborená do svojich myšlienok hypnotizovala stenu pred sebou, akoby tam bolo niečo napísané v cuzdom jazyku, a snažila sa to preložiť.
Odrazu sa spoza dverí ozívali dosť povedomé hlasy. Bola to jej trieda. O niečom sa zhovárali, lenže Marinette im nič poriadne nerozumela. Len pár slov, ako 'prídeme, nemôžme odísť, čo ak nás nechce vidieť?' Tieto slová Marinette zahriali u srdca, lenže celkom sa aj bála o svoju identitu..
Dvere sa otvorili. Dnu vošli jej nervózni priatelia. Marinette nakrčila čelo a pohľadom hľadala blondiaka, ktorého tak milovala. Lenže nenašla ho. 'On sa ani neuráčil príjsť,' pomyslela si sklesle, 'čo ak sa mu niečo stalo..' Túto myšlienku ohneď vyhodila z hlavy. Jej spolužiaci sa naňu pozerali spýtavým pohľadom. Jej najlepšia kamarátka Alya, bola jediná, ktorá k nej pristúpila a sadla si na drevennú stoličku vedľa jej lôžka.
,,Č-čo ssa de-eje?" Opýtala sa váhavo Alyi. Tá sa len otriasla akoby chcela niečo od seba odohnať a povedala. ,,Ttak?"Skúsila znova. Jej kamarátka sa len nadychovala k odpovedi, ale statočnosť ju opustila. Hľadela na stenu pred sebou ako zamrazená. Asi hľadala tie správne slová.
,,Vieš, musím sa ťa niečo opýtať.." A je to tu. Jej identita vyšla najavo. Nenápadne rozdýchavala a potom jej pokývla hlavu nech sa pýta s falošným úsmevom. ,,Adrien, no..nevieme ho nájsť..v ten deň, kedy vypukla vojna, sme vás už nenašli. Po súboji, beruška a kocúr omdleli. Previezli ich sem, lenže zmizli, odišli a našli sme teba, jeho nie.. Ako si sa sem dostala? Počuli sme, že ťa našli na krvavú ležiacu na streche, kde bola vtedy beruška. Ako? Pamätáš si?" Vrhla po nej pohľad Alya, ktorým ju prepaľovala pohľadom. ,,Mám v tom okno. Prepáč.." zaklamala. ,,To nič.. keď si spomenieš, daj vedieť, inak priniesli sme ti darčeky." Usmiala sa nakoniec Alya a ukázala na darčeky čo niesli ich spolužiaci.

***

Bol večer. Spolužiaci odišli pred troma hodinami. Vietor fúkal do okien a chlad priniesol so sebou. Dievčine bola zima, v nemocnici moc na teplotu nedbali. Aj keď mala na sebe tri deky a paplón, chlad sa jej dostal až do špiku kostí.
Stále sa pozerala do plafónu a dúfala, že sa jej podarí zaspať.

Niečo sa za oknami mihlo. Akoby niečo bežalo po parapetách. Modrovláska sa pozrela tým smerom, odkiaľ sa ozýval hluk. Keď to niečo, kráčalo späť opačným smerom, obrysi naznačovali čiernu mačku, no istá si byť nemohla.
,,K-kto to je?!" Skríkla do ticha. Mačka zastala. Marinette sa s bolesťami sadla a následne s ešte väčšou bolesťou postavila.
Opatrne kráčala a s aukaním sa dostavila k oknu, ktoré následne otvorila. Chlad za rovnako zväčšil a Marinette drkotala zubami. Naklonila sa bližsie k oknu, kde ju, alebo skôr 'HO' zbadala. ,,K-koccúr? Č-čoo tu rrobíš?" Vysúkala zo seba nakoniec. ,,Ahoj, nič prepáč ak som ťa vystrašil. Počul som že si tu, tak som ťa chcel pozrieť, ale nenabral som odvahu ísť dnu, predsa len čo ak by si spala? Nechcela som ťa zobudiť." Vysvetlil s mierným úsmebom blondiak v čiernom.
,,Nezobudil mačička," usmiala sa na neho. ,,Aj tak by som nezaspala, zima je tu a tam rovnaká. Poď dnu, zamrzneme tu. Aj tak nemám spoločnosť. Kamaráti odišli asi pred troma hodinami." Povedala a mávla rukou na náznak aby ju následoval.

Obaja už sedeli na posteli a zhovárali sa.
Každý z nich mal občas uštipačnú poznámku na zasmiatie.
Opäť však začalo trápne ticho, ktoré nakoniec rozpustila modrovlaska. ,,Nevieš niečo, o chlapcovi menom Adrien Agreste? Vraj o ňom nik nič nevie..bojím sa o neho." Poslednú vec zašepkala s menším rumencom. ,,Bohužiaľ nie, prepáč. Je vidno že ti na ňom záleží." Odpovedal. ,,Hej, je to kamarát," Naznačila sklesle. Marinette sa červenala ešte viac ako inokedy. Nevedela prečo, ale v kocúrovej spoločnosti sa cítila dobre. Nechcela aby odišiel, ale vedela že ças rozlúčenia o chvíľu príde. Zase to ticho, ktoré znova zastavila Marinette. ,,Nechcel..b-by ssi tu o-ostať?" Koktala modrovlasá dievčina s prosbou v očiach. Chlapec sa jej zahľadel do jej nebeských dúhoviek. Jej oči, mu niekoho pripomínali, no radšej ticho, nechcel kaziť tu atmosféru, ktorá medzi nimi panovala.
,,Rád ostanem." Dodal konečne a usmial sa.

Ich pery sa približovali. Jeho dych, Mari cítila na krku, až jej naskočili zimomravky. Ale nie z chladu, zo vzrušenia.
Dotýkali sa nosmi. Keď sa ich oči znova stretli, do slova sa vyzliekali pohľadom.

Než bola vojna jazykov započatá, dnu vtrhla ošetrovateľka. ,,Nesiem lieky slečna Dupain-Cheng. Zahlásila madame, lenže keď zbadala kocúra, zarazila sa. Čierny kocúr!? Hľadala som Vás, už nejakú tu dobu!" Kárala ho ošetrovateľka a tácku s liekmi položila vedľa na stolík. ,,Ihneď si ľahnite do svojej postele! Okamžite! A vy tiež slečna, ako vidím, ledva sedíte!" Obaja sme poslúchli. Nechceli sme ju rozčuľovať ešte viac. Boh vie ako by to dopadlo.
Kocúr sa teda rozlúčil a s doprovodom madame opustil izbu. Marinette sa oprela o chrbát postele, vzala si nejaké tie lieky s tácky, ľahla si a pozerala znova do plafónu. S myšlienkou na kocúra a jeho pery, sa ponorila do ríše snov.