Niet nad čerstvý vzduch, no nie?

Nemáme moc často šancu ísť na čerstvý vzduch, ale asi nášmu detskému domovu prišlo upozornenie, že jeho obyvatelia nemajú dostatok oxidantov.

Nuž teda, ráno o šiestej nás všetkých zobudil hlasný klaksón a každý z nás musel povinne urobiť štyri koliečka, vraj, aby sme nevyšli z cviku. (Áno, raz za rok si zabehneme štyri koliečka a budeme v kondičke.) A verte, že ak by ste sa chceli nejako uliať, nedokázali by ste to.

Ale potom som si uvedomila, že vy vojaci, pravdepodobne, niečo takéto robíte každý deň. Trošku som sa hanbila za svoje nadávanie, keď som sa vydýchavala v strede druhého koliečka.

Niekedy by som si chcela vyskúšať jeden deň v koži vojaka. Možno by si to mal vyskúšať aj Robert z izby 21. On má totiž vždy plno rečí, že vojaci zbytočne poberajú veľké prachy za nič. Ja si však myslím, že je drahý Robert na veľkom omyle.

To isté hovorí aj o politikoch, no to mu vyhovárať nebudem, keďže je to u väčšiny pravda...

Na obed sme mali niečo, čo kuchárka nazvala kuracie mäso s ryžou, avšak jej rečiam som prestala veriť, keď sme nedávno dostali niečo, čo mala byť ryba, no mne (a celému nášmu stolu) to pripadlo skôr ako nakydané listy natreté na bielo.

Nepýtajte sa. Dúfam, že vy tam máte aspoň niečo lepšie.

Neskoro večer, keď už sme všetci "spali", som započula hlasy vychádzajúce z chodby. Jeden som poznala až priveľmi dobre. Bola to Margaret, avšak znela, ako by sa jej v krku zasekli dve jablká.

Nenápadne som pootvorila dvere a nakukla na chodbu. Naozaj tam stála Margaret. Vyzerala ešte viac ošúchanejšie ako stena za ňou.

Zadržala som dych a započúvala sa do ich rozhovoru, ALE...moja najdrahšia spolubývajúca Amberly zakašľala zo spánku, na čo som takmer vykríkla, keďže som to nečakala.

Avšak, aby som sama seba nesklamala, vydala som nejaký neznámy zvuk a Margaret, aj muži, ktorí boli vedľa nej sa otočili smerom k našej izbe.

Radšej som zavrela dvere a ľahla si späť. Hlasy onedlho utíchli a ja som zaspala s nekonečnými otázkami.

Ráno som vstala skôršie, ako zvyčajne (a aj skôršie ako všetci ostatní) a bežala som hneď do Margaretinej izby. Vedela som, že bude hore. Teda, dúfala som v to.

A naozaj bola.

Vyzerala byť v poriadku, len bola trochu unavená, takže som musela moje otázky v hlave nejak utlačiť.
Hneď po raňajkách sme mali hodinu geografie. Moc ma nebaví, takže som len pozerala von oknom a premýšľala o tom, čo bolo.

Neklamem, no nerada o tom premýšľam, keďže sú to krásne spomienky, ktoré už nikdy nebudú môcť byť realitou. Ale nemôže byť všetko dokonalé, nie?

Pán Harrington, máte nejakú spomienku, ktorú by ste chceli zažiť, ale nejde to?

Ja vám napíšem o tej svojej, dobre? Ale až v ďalšom liste, pretože...nemám k tomu nejaký odôvodnený dôvod. Jednoducho to tak bude.
Dúfam, že vás nenudím.

S pozdravom,

Tanny Pilcherová.