Je možné zamilovať sa do človeka až po jeho smrti?

Túto otázku som si kládol deň čo deň, odkedy som uzrel spomienku. Daroval mi ju, zatiaľ čo zomieral. Díval som sa do jeho temných očí, pripomínali čierne hlbiny oceánu, ukrývali v sebe toľko nevypovedaného, až to na krátky okamih vyplávalo von. Pocity a emócie; bôľ, ublíženie, smútok, krivda, zlosť, slabosť, pýcha, ľútosť – všetko sa odrazilo na povrchu čiernych vôd, do ktorých som v tú nešťastnú noc hľadel. Iba chvíľu. Odohralo sa to tak rýchlo. Nemal som čas urobiť nič viac, len ho nechať zomrieť samého, opusteného, nemilovaného a smutného v chladnej rokfortskej lodenici.

Akoby to bolo včera, čo som sa ponoril do striebristých spomienok, aby som zahliadol, ako veľmi som sa zmýlil. Aký slepý som celý ten čas bol. Zradca sa stal hrdinom, to uvedomenie ma zasiahlo ako ostrý šíp, prerazilo mi vnútornosti tak dôkladne, až som sa razom cítil prázdny. Žil som v lži a nenávidel nesprávneho človeka. Čakalo na mňa však oveľa väčšie odhalenie, než na aké som bol v tú dobu pripravený.

Žiarivá laň poskakovala vzduchom s ladnosťou a pôvabom. Ožiarila všetko, čoho sa svojim nehmotným telom dotkla. Jej prekrásny odraz sa trblietal v očiach modrých ako nebo. „Aj po toľkých rokoch," zašepkal vyčerpaný hlas a vráskavá tvár sa natočila k postave pripomínajúcej temnú sochu, nehybnú a skrývajúcu sa za vrstvami odevu, „ju stále miluješ?" dokončil načatú otázku.

Tiché odfrknutie, tak známe a zároveň úplne iné, ozvalo sa v priestore. „Nie ju."

Vráska medzi sivastým obočím sa náhle prehĺbila, keď sa stará tvár zamračila. „Obávam sa, že ti nerozumiem, drahý priateľ. Azda si Lily Evansovú nemiloval, keď si bol ochotný obetovať toľko, len aby si ju zachránil?"

Laň zmizla a spolu s ňou i diamantové svetlo ožarujúce miestnosť a mužov v nej. Na postavy dopadol tieň, ktorý síce ukryl ich telá aj tváre, no ich oči a rysy boli stále viditeľné. „Miloval, ale nie tak ako si myslíš, Albus. Skutočne som miloval len raz a stalo sa to dávno po jej smrti."

Prudké zalapanie po dychu. Také neobvyklé práve od starca, ktorého oči vypovedali šok a uvedomenie. „Och... je len dieťa."

Pribledá až žltkastá tvár, ktorá svietila i v tme, stratila sa za havraním závojom mastných vlasov. „A také moje city k nemu aj boli. Nevinné, hoci silné. Vyrástol, a tak som ho začal milovať už nie ako dieťa, ale ako muža, ktorým sa stal. Dospel prirýchlo, rýchlejšie než mal."

„Severus –"

„Nie," zastavil ho skôr, ako sa nadýchol k ďalším slovám. „Nemusíš sa znepokojovať, nikdy som sa ho ani nedotkol. Nevie o ničom. Nenávidí ma, a tak to aj ostane. Nedozvie sa to. Túto vojnu neplánujem prežiť, preto sa nikdy nepokúsim povedať mu, čo pre mňa znamená. Obaja si toto nemilé tajomstvo vezmeme do hrobu."

„Ach, Severus, mal by si mu to povedať. Oľutuješ to, ver mi, na smrteľnej posteli ťa dostihne ľútosť taká neznesiteľná a žalostná, že umieranie bude peklom a nie vítaním nového začiatku," riekol starý muž, kúzlom zasvietiac sviecu na blízkej stene a unavene sa posadil na stoličku pri nej.

Bledá tvár sa odkryla a oči sklopené skrývali emócie, zatiaľ čo spodná pera sa sotva badateľne zachvela. „Nenúť ma, aby som v jeho zelených očiach videl odpor, nechuť a výsmech, ktorý by ma v nich iste čakal, len čo by z mojich úst začul túto pravdu. Nechcem si ich pamätať práve také. Jeho odmietnutie by ma zabilo skôr, ako Temný pán. Nevedomosť, ako by sa možná situácia vyvinula je preto prijateľnejšia. Len vďaka tomu môžem ešte snívať o veciach, ktoré by sa nestali, zato v mojej hlave áno." Bolestne nasal vzduch skrz zovreté pery. „Nenúť ma preto, aby som sa okradol o to jediné potešenie, ktoré v živote mám."

„Miluješ ho a tak málo ho poznáš," povzdychol si starý pán a pohľadom prepaľoval muža, ktorý sa jeho očiam všemožne vyhýbal. „Harry by sa ti nikdy nevysmial, taký on nie je. No už si sa rozhodol a ani ja ti tvoj postoj viac nevyvrátim," odmlčal sa, aby po chvíli ľútostivo riekol: „Život je k tebe krutý, môj milý Severus, taký krutý..."

Nakoniec mi to povedal. Alebo skôr ukázal. Práve, keď umieral, rozhodol sa, že mi odovzdá celú pravdu. Bolo preňho umieranie peklo, tak ako vravel Dumbledore? Preto sa rozhodol dať mi aj túto spomienku, a tak bol preňho odchod milosrdnejší? Mal mi to povedať, mal mi to povedať skôr, oveľa skôr. Nebolo to spravodlivé, pretože bol mŕtvy a ja živý. Musel som žiť s tým, že ma muž, ktorého som nenávidel miloval. Nenávidel ma, aby ma chránil, sám pred sebou, pred svojimi pocitmi. Bol dokonalý špión a dokonalý klamár. Klamal priamo do očí samotnému Voldemortovi a rovnako tak aj mne. Možno som sa mal lepšie pozerať a zahliadol by som v tej nepriepustnej tvári pravdu . To sa však nestalo. A teraz bolo neskoro.

Bol mŕtvy a ja som nedostal šancu na to, aby som toho tajomného muža spoznal. Nevedel som o ňom takmer nič, zatiaľ čo on vedel všetko. Bol inteligentný, sčítaný, sarkastický, desivý, prísny a nepreniknuteľný. Taký bol Severus Snape, ktorého som zúfalo potreboval oživiť, a tak som začal písať, aby jeho postava ostala naveky živá v riadkoch mojej knihy. Zakaždým čo ju otvorím, obživne a ja opäť ucítim vôňu bylín.

Kde som mal však začať? Najprv som ho musel spoznať. 

A tak sa začala cesta – pátranie po živote Severusa Snapea.

⸞

Moje prvé kroky smerovali na Rokfort. Nik iný ho nepoznal lepšie, ako chladné múry starého hradu, v ktorom zanechal časť seba a svojich činov.

„Píšem novú knihu," povedal som stroho a zdvorilo som si odpil z ponúknutej šálky teplého čaju.

Žena sediaca naproti mne zbystrila a jej inokedy prísny a tvrdý pohľad sa zmenil na temer dychtivý. „To rada počujem, Harry, tvoje doterajšie knihy som si, priznávam, obľúbila. Len sa pozri," rukou ukázala k vysokánskemu regálu za jej chrbtom. „Mám tu všetky výtlačky, ktoré si mi zaslal."

Venoval som krátky pohľad väzbám svojich kníh, ktoré hrdo postávali v dôkladne upravenom rade na najvyššej polici. „To mi lichotí, Minerva. Naozaj."

Stará žena sa usmiala, čo zvýraznilo všetky jej hlboké vrásky. „Och, nie, mladý muž, to mne lichotí, že mi úspešný spisovateľ osobne zaslal výtlačky svojich kníh aj s podpisom, o ktorý som požiadala."

Pousmial som sa a sklopil pohľad k hladine čaju, ktorá sa ešte jemne vlnila. Stále som si nezvykol na chválu. Nemal som ju rád.

„Kto by to bol povedal, že sa práve z teba, Harry, stane spisovateľ. Tvoja kariéra aurora bola taká sľubná."

Prikývol som a pravdivo odvetil: „Nenapĺňala ma. Potreboval som uniknúť, a práve to mi poskytlo písanie. A tak som jedného dňa začal písať pre vlastnú radosť, keby nebolo Hermiony, ani jedna z mojich kníh by teraz na vašej polici nestála."

„Merlinvďaka za ňu," riekla uvoľnene. „Nuž teda, zdá sa, že sa vraciaš ku svojim koreňom. Plánuješ písať o Rokforte?"

Pozrel som do jej svetlozelených oči a s pretrvávajúcim pousmiatím odvetil: „Nie tak celkom. Píšem o Severusovi Snapeovi," preglgol som a závan smútku potlačil späť do úzadia. Nadýchol som sa a dodal: „Nik, vôbec nik si naňho po vojne nespomenul. Nie ja, to on bol hrdinom, no ani potom čo vyšla najavo celá pravda o jeho lojalite a činoch si nikto nespomenul. Nesmie sa naňho zabudnúť, ľudia musia vedieť, čo všetko vykonal, musia si to uvedomiť. Chcem, aby vedeli, aký bol a čo všetko obetoval, aby oni mohli žiť."

Bývala riaditeľka mojej fakulty odložila šálku, ktorú doteraz pevne zvierala v dlani a zdala sa dojatá. Jej oči sa zakalili a úsmev zamrzol na jej tvári. Vzhliadla na prázdny rám, ktorý visel medzi záplavou portrétov bývalých, mŕtvych, riaditeľov školy, ktorú viedla. „To je... nádherná myšlienka, Harry," pošepla, keď som otočil hlavou, aby som sa so zovretým srdcom zahľadel na jediný prázdny rám v miestnosti.

„Kde je?" spýtal som sa zamračene.

Minerva si povzdychla a odvrátila oči, aby ich nasmerovala späť na mňa. „Nikdy sa neukázal. Ani raz, hoci sa portrét každého jedného riaditeľa objavil len čo naposledy vydýchli. Jeho však nie. Je prázdny od samého začiatku a ani Albus mi nevie zdôvodniť prečo."

Automaticky som vyhľadal Dumbledorov portrét. Uškrnul som sa – pochrapkával na drevenej stoličke vo svojom typickom fialovom habite. „Zvláštne. Je to škoda, určite by mi bol veľmi nápomocný."

Prikývla. „Možno ti jeho komnaty dajú viac odpovedí na otázky, ktoré máš. Avšak je tu jeden problém," prečistila si hrdlo a uchopila malú striebornú lyžičku, aby si čaj premiešala. „Severusove komnaty ostali od jeho smrti nedotknuté, sú presne také, aké ich aj nechal. Dôvod je taký, že sa do nich nedokážem dostať. Obraz, ktorý stráži priechod je veľmi tvrdohlavý a neústupčivý, odmieta ma pustiť dnu bez hesla, ktoré nepoznám. Je to obraz Salazara Slizolina, je nemožné ho zničiť či premiestniť. No za pokus to stojí, možno budeš mať viac šťastia ako ja," vzhliadla na mňa a usmiala sa.

„Skúsiť to môžem," vzdychol som si a opantalo ma nepríjemné sklamanie, ako sa zdá, ani tu sa o Severusovi Snapeovi nedozviem viac. Aká bola šanca, že práve ja uhádnem heslo od jeho komnát?

I keď...

Obraz Salazara bol celkom prostý. Impozantný prešedivelý muž s hadom okolo krku, vynímajúci sa na tmavom pozadí. „Bez hesla ťa dnu nevpustím, skúšali to už mnohí," prehovoril ku mne chladne a nepríjemne.

Zhlboka som sa nadýchol a moje srdce sa divoko rozbúšilo, zatiaľ čo žalúdok sa stiahol napätím. „Heslo je Harry."

Olejomaľba Salazara na mňa prekvapene vzhliadla. Naraz si prestal šepkať s hadom a venoval mi plnú pozornosť. „To ty si Harry... Mám pravdu?"

„Záleží na tom?" odvrkol som netrpezlivo. Potrebol som sa dostať dnu.

„Hm," zahmkal zádumčivo, načo sa obraz vysunul nahor a odhalil mi staré drevené dvere. Otvoril som ich jednoduchým stlačením kovovej kľučky a vstúpil som do nedotknuteľných komnát tajomného majstra elixírov.

Okamžite ma zahalil opar bylín. Zhlboka som sa nadýchol tej delikátnej vône. Toľko mi ho pripomínala. Všetky tie roky plné nenávisti a osočovania. Cítil som ho na každom metre štvorcovom tejto nie veľmi veľkej izby. Zariadenie bolo strohé, a hoci trochu neosobné, no svojim spôsobom útulné. Kamenné podlahy, sivastné steny a otlčený nábytok. Krb, gaučové posedenie pri konferenčom stolíku a okrúhly mäkký koberec pod ním. Knihy boli temer všade. Police ich boli plné. Žiadne obrazy, ani tapety, len holé studené steny.

Preglgol som. Ústa som mal suché. Videl som ho sedieť na pohovke. Usadil som sa teda k nemu. Pozoroval som malý sklenený pohár s nedopitou whisky, ako som dedukoval podľa jantárovej farby. Mal rád whisky? Sedával tu každý večer a popíjal, zatiaľ čo hľadel do prázdna, stratený v myšlienkach a samote?

Postava v čiernom držala pohárik a hľadela pred seba. Tvár zamyslená a oči plné bôľu. Prečo sa mi až teraz po rokoch zdá, že v jeho očiach nebola len nenávisť, ale aj bolesť taká silná, že ju ani on nedokázal skryť? Vtedy som ju však nemohol vidieť, pretože som jej nerozumel. Moja predstava sa rozplynula a naraz som na pohovke sedel sám, so starým nápojom v zaprášenom pohári. Odložil som ho na miesto, odkiaľ som ho vzal a postavil sa, aby som sa vydal do pootvorených dverí od spálne.

Len vysoká skriňa, nočný stolík a jednoduchá posteľ pre jedného. Usadil som sa na jej okraj a nahol sa k jedinej zásuvke na nočnom stolíku. Ležalo v ňom brko, malé flakóny plné elixírov, zväzok listov zviazaný šnúrkou a... výstrižok z novín. Vzal som ho do ruky a zahľadel sa naň. Bola to fotografia, bol som na nej ja. Vznikla po udalostiach na ministerstve a po oficiálnom návrate Voldemorta. Nebola to moja najlepšia fotka, to vôbec. Mal som na nej špinavý odev, zaschnutú krv nad perou a oči vyhasnuté. Prišiel som o Siriusa, bol som na dne. Prvýkrát som sa tvárou v tvár stretol so smrťou osoby, ktorú som ľúbil. Síce som stratil rodičov, ale na tých si nespomínam, akoby ani neboli skutoční, no Sirius, ten skutočný bol a ja som oňho prišiel.

Ležal v posteli a díval sa ňu? O čom premýšľal?

Ústrižok som odložil na svoje miesto a obzrel som si sklený flakón. Odzátkoval som vrchnák a pričuchol si k tmavej tekutine. Elixír na bezsenný spánok, vedel som to, pretože som ho, najmä po vojne, často bral. Vôbec som sa nečudoval, že mal problémy so spánkom. Naopak, divil by som sa, ak by nie. Nakoniec som uchopil zväzok zažltnutých pergamenov, ľahol si na vankúš, z ktorého som cítil Severusa a vytiahol z neho prvý lístok.

Rýchlo som očami prebehol po obsahu a zamračil sa. Zdalo sa, že sa jednalo o konverzáciu medzi dvoma ľuďmi. Ako keď si študenti počas hodín píšu lístočky, ktoré si nenápadne posielajú pomedzi lavice.

Prestaň za ňou doliezať! Varujem ťa, Snape, ak ťa s ňou opäť uvidím, tak za seba neručím!

Myslíš, že sa ťa bojím, Potter? S Lily sa poznám oveľa dlhšie ako ty, rozhodne sa nevzdám jej priateľstva, kvôli tvojim vyhrážkam!

Lily je moja! Mám ju rád a pochybujem, že by uprednostnila teba predo mnou, tak sa s tým zmier, Snape, a daj jej pokoj!

A to som myslel, že si aspoň trochu inteligentný, Potter! Ako som ti len lichotil! Nechcem ti ju prevziať. Je to moja priateľka, ty hlupák, nemám o ňu záujem v takom zmysle, akom myslíš!

To určite. Vidím, ako sa na ňu už od začiatku dívaš, ty podivín. Ruky preč od nej, počuješ? Zaslúži si niečo lepšie.

Ja ju nemilujem, už to pochop! Pre Salazara, ako ti to mám vysvetliť? Dievčatá ma nezaujímajú, to si chcel počuť?

Vymýšľaš si, aby som ťa nechal tak, alebo to myslíš vážne?

Skutočne si myslíš, že by som si niečo také vymyslel? Práve pred tebou? Myslím to vážne a ak to niekomu prezradíš, pamätaj, že poznám elixíry, ktoré ti veľmi znepríjemnia život.

Nebuď hlupák, Snape, nikomu to nepoviem. Viem, akí sú tí tvoji Slizolinčania, budem mlčať. Stačí mi vedieť, že sa o Lily naozaj nezaujímaš tak, ako som myslel. To sa mi uľavilo.

Výborne, a teraz mi už daj pokoj.

Naozaj práve čítam písomnú konverzáciu medzi Snapeom a otcom? Páni, zveril sa mu s niečím takým, to zrejme vyžadovalo nemalú odvahu. Čo ma však neprekvapuje, už dávno viem, že bol odvážnejší než my všetci. Pergament som odložil a vzhliadol na ďalší.

Prečo si to urobil, Potter, o nič som ťa neprosil.

Keď som videl, čo ti robí, nemohol som inak.

Aj ty ma šikanuješ, prečo ti to teda prekážalo? Potrebuješ si dokazovať, aký si hrdina?

Dobre, ale on ti ubližoval. A už vôbec neznesiem, keď ti ubližoval práve kvôli tomu... no, veď vieš.

Len to povedz, kvôli tomu, že som buzerant! Si presne taký istý, tak si sa do toho nemal miešať!

Odkiaľ to vôbec vedel? Nikomu som to nepovedal, Snape, prisahám.

To je jedno, Slizolinčania si začínajú šepkať a práve on to zneužil, aby si do mňa mohol kopnúť. Viem, že si to nikomu nepovedal. A vážim si to. No pochybujem, že by si mi pomohol, ak by si bol s Blackom.

Prečo ako?

Pretože s ním si úplne iný, ako vymenený. Hráš sa na niečo, čo nie si.

To vôbec nie je pravda, Snape. Vieš čo? Nabudúce sa na teba vykašlem!

Koniec listu. Srdce mi búšilo so zvláštnou intenzitou, keď som ho odkladal k tomu prvému. Prečo si, dopekla, Severus Snape odkladal písomný rozhovor s mojim otcom do nočného stolíka? Nedávalo to zmysel.

Prepáč. Poriadne som to pokašľal. Prehnal som to... nemal som, Snape, prepáč.

Daj mi pokoj, Potter. Nepíš mi!

Snape, je mi to naozaj ľúto. Neviem, prečo som to spravil. Mal si pravdu, so Siriusom som niekto iný, konám tak, akoby som za iných okolností nikdy nekonal. Akoby ma podnecoval k činom, ktoré... Ale to ma neospravedlňuje. Nemal som ťa pred všetkými povesiť na ten strom. Nemal som ťa zosmiešniť.

Áno, zosmieštnil si ma. Ponížil a ublížil si mi. Si presne taký, ako som si aj myslel. A to som sa na malú chvíľu nechal oklamať, že si možno lepší, ale nie si! Si presne taký istý ako Black a ostatní. Nechaj ma tak.

Lily sa so mnou nerozpráva a ani ty. Je mi to ľúto. Neviem, prečo sa pred Siriusom snažím ukazovať, aký som parchant. Je to definitívne, už so mnou nikdy neprehovoríš? Mám ešte tú knihu, čo si mi požičal, smiem ti ju aspoň vrátiť? O siedmej na obvyklom mieste, súhlasíš?

Fajn. O siedmej! Len si vezmem knihu a pôjdem!

Ďakujem.

V hlave som si náhle predstavoval ich stretnutie. Skutočne si Severus vzal knihu a išiel? Alebo... alebo... Pre Merlina, boli priatelia, ak sa to tak dalo nazvať? Požičiavali si predsa knihy, to nepriatelia nerobia. Prekvapujúce. Skutočne šokujúce. Horlivo, chtivý po odpovediach, som sa začítal do ďalšieho listu.

Zachránil si mi život.

Pre Merlina, čo ti to napadlo, Severus? Trepať sa za nami! To si sa skutočne nechal nachytať od Siriusa? Práve ty, ten najinteligentnejší človek, akého poznám? Mohol si zomrieť, stálo ti to zato?

Myslel som, že niečo chystáte. Chcel som Blacka pristihnúť pri niečom nekalom, aby ho vylúčili. Netušil som, že je Lupin a... Nemal som tam chodiť.

Takmer som sa zbláznil od strachu. Vieš, že by som ti to povedal, no nemohol som, už chápeš prečo, však?

Chápem. Si v poriadku?

Som, ale keď sa o tom dozvie Lily, schytáme to obaja.

Tak jej nič nepovieme.

Bude to naše tajomstvo? Máme ich už toľko... možno by sme jej mali povedať, že sa priatelíme. Aspoň jej, bola by rada.

Najlepšie bude, ak sa to nedozvie nikto a nemyslím to v zlom.

Veď ja viem. Tak zajtra!

Priatelili sa, tento list to definitívne dokazoval. Nik o tom nevedel. Ani moja mama. Kto by to bol povedal, že sa z takých nepriateľov stanú priatelia. A všetko to začalo týmito listami. Už som rozumel, prečo si ich Severus skrýval a prečo ich vôbec zachoval. Bol to jediný dôkaz toho, že sa v skutočnosti mali radi. Jediná pamiatka, ktorá mu z ich priateľstva ostala. Smútok ma zalial omnoho nemilosrdnejšie, aký nespravodlivý bol osud k Severusovi a krutý, presne ako vravel Dumbledore v spomienke. Taký krutý...

Posledný list.

Nepáči sa mi, že sa priatelíš s tým Malfoyom. Nesrší z neho nič dobré, Severus, v tomto mi dôveruj, mám na ľudí čuch. Možno je to smrťožrút, čo ty vieš, tieto doby sú šialené! A navyše, vyhýbaš sa Lily, je z toho smutná a už niekoľko krát si neprišiel na naše miesto, prečo sa nás strániš?

Mám svoje dôvody. Do niečoho som sa zaplietol, James, do niečoho veľkého a už niet cesty späť. Už mi viac nepíš, ani ma nekontaktuj, drž sa odo mňa čo najďalej, ty aj Lily. A myslím to smrteľne vážne!

Prestaň s tým, Severus, to si myslíš, že ťa teraz len tak necháme na pokoj a na všetko zabudneme? Nech už si sa namočil do čohokoľvek, pomôžem ti. Nenechám ťa v tom, prosím, dovoľ mi ti pomôcť.

Vôbec tomu nerozumieš, už len to, že si píšeme je nebezpečné. Naletel som na lep nesprávnym ľuďom a teraz za to platím. Som v tom sám a neželám si, aby si sa do toho plietol.

Nenechám to len tak.

Nezáleží mi na tebe. Nenávidím ťa, tak ma už neotravuj!

Protirečíš si. Myslíš, že ťa nepoznám? Viem presne o čo ti ide, Severus. Nuž ako chceš, no aspoň kvôli Lily, aspoň kvôli nej... si nechaj pomôcť.

Mne už nepomôže nič. Zabudnite, že existujem.

Nikdy.

Takže takto sa skončil ich príbeh – ich priateľstvo, o ktorom nik iný nevedel? Stretli sa ešte? Rozprávali sa? Alebo to týmto listom ozaj skončilo? To sa už nedozviem a neuveriteľne ma to frustrovalo. To bol dôvod, prečo ma Severus miloval? Pretože som bol zmes ľudí, ktorých ľúbil? Pripomínal som mu ich? Myslel na nich, zatiaľ čo sa díval na mňa...

Listy som si priložil k hrudi a zatvoril som oči. Čítaval ich aj on, zakaždým čo si líhal do tejto postele? Predstavoval som si ho, keď som si odrazu uvedomil, že ma niečo nepríjemne tlačí do zátylku. Zodvihol som sa a strčil ruku pod vankúš, aby som vzápätí nahmatal knihu. Vytiahol som ju a prečítal jej názov: Atlantický oceán. Inštiktívne som otvoril prvé stránky. Ešte pred prvou kapitolou stálo krasopisom napísané: Pretože viem, ako veľmi miluješ sever a oceány. Všetko najlepšie! S láskou Lily. Prešiel som po slovách napísaných čiernym atramentom bruškami prstov. Akoby som sa skrz ne snažil nasať niečo z osoby, ktorá ich pred rokmi písala. Moja nádherná matka. Kiež by som mal možnosť spoznať ju. Čítaval túto knihu a predstavoval si divoké vlny vrážajúce do zasnežených skál? Túžil odletieť ako vták z pasce, do ktorej sa dostal a sledovať oceán?

Severus Snape miloval sever a oceány – v hlave som si formoval príbeh, ktorý by sa mohol začínať podobnou vetou. Vrátil som sa do prvej miestnosti a uvedomil si, že je pre mňa ťažké pokračovať. Jeho život bol plný obety, nesprávnych rozhodnutí a smútku. Bol som mentálne zničený zo všetkých poznatkov. Ako veľmi musel trpieť, keď zistil, že Jamesovi a Lily podpísal ortieľ smrti, keď Voldemortovi vyzradil časť proroctva, ktoré začul? Žil s tým až do samotného konca.

Ostal som ponorený v tichu a myšlienkach, keď som ho započul. S vráskou medzi obočím, vydal som sa do dverí, ktoré som pred tým prehliadol. Boli zamknuté, aké zvláštne... Načo by ich zamykal, keď mal do svojich komnát prístup iba on? Otvoril som dvere zložitejším kúzlom a zvedavo nazrel dnu.

Prvé čo upútalo môj pohľad bol zdroj oného hluku. Malý žltý vtáčik sa trepotal vo veľkej hrdzavej klietke. Ako tu mohol prežiť celé tie roky? Klietka stála na nízkom okrúhlom stolíku, za ním regál plný zaprášených kníh a pred ním pohodlné kreslo. Opäť som ho uvidel. Sedel v ňom, čítajúc si a občasne sledujúc žlté vtáča. Takto teda trávil voľné chvíle, len čo skončil s učením a varením elixírov? Posadil som sa do kresla a snažil sa doňho vžiť. Chvíľu som len pozoroval malého tvora, ktorý poletoval krížom-krážom klietkou až som sa zarazane načiahol k nenápadnej knihe v jednoduchom koženom obale, ležiacej hneď vedľa klietky. Blízko pri nej stál kalamár a brko so zaschnutou farbou na ostrej špičke.

Uchopil som knihu do rúk a obzeral si jej obal. Neniesla žiaden názov. Stačilo mi však otvoriť prvú stránku a pochopil som. Práve som v rukách držal niečo, o čom sa mi ani len nesnilo. Denník Severusa Snapea. Nikdy by mi nenapadlo, že si niekto ako on písal denník. I keď zmysel to rozhodne dávalo. Nemal nikoho, komu by sa zveril, komu by vyrozprával to všetko, čo ho ťažilo na srdci, preto sa zrejme rozhodol svoje myšlienky zapísať. Aspoň takto mohol dostať svoje pocity von.

13. máj, 1970

Opäť na seba kričia. Schovavám sa v šatníku. Mám strach. Viem, že jej zase ublíži, modriny si skryje kúzlom a bude sa tváriť, že sa nič nestalo. No stalo, kvôli mne. Otec ma nenávidí, pretože som kúzelník tak ako ona. Snažil som sa, toľko som sa snažil, aby sa zo mňa kúzelník nestal, no spontánna mágia si robí čo chce a aj keď nechcem často kúzlim i pred ním. Ten jeho pohľad, keď sa to stalo po prvýkrát už nikdy nedostanem z hlavy – sklamanie, opovrhovanie a nenávisť, presne tak sa díval na moju matku. A teraz sa tak díva aj na mňa. Nikdy sa neprestanem pýtať samého seba, prečo sa taká inteligentná žena vydala za alkoholika a agresívneho mukla. Nie je to môj otec. Nikdy ním nebol, pretože to tak necítim. A zrejme ani on. Je to cudzinec, v ktorého dome prežívame a vnútrone zomierame. Vidím jej to v očiach, snaží sa to predo mnou skryť, ale každým dňom v nich mizne iskra, ktorá tam ešte kedysi bývala.

20. jún, 1970

Na lúke za mestom som stretol dievča. Chvíľu som ju sledoval a premýšľal, aká je nádherná. Biela pleť, ohnivé vlasy a oči také zelené ako anglický trávnik, ktorým sa pýšili zámožní aristokrati. Jej úsmev mi ukradol dych. Viem, že o ňom budem snívať každú noc a už teraz túžim vidieť ho znovu. Čarovala, načo sa jej sestra vyľakala a rozutekala to požalovať ich matke. A zrazu bola smutná. Úsmev na jej tvári vyhasol presne ako práve vyčarovaný kvietok v jej dlani. Dostal som odvahu, netuším, kde sa vo mne vzala, no musel som ísť za ňou a urobiť niečo preto, aby sa opäť usmievala. Pristúpil som k nej – bála sa ma – a kúzlom som dal jej kvietku opäť život, rozkvitol jej pred očami a jej pery sa zodvihli nahor, čo mi rozbúšilo srdce, ako ešte nič. A tak som sa dozvedel, že sa volá Lily a jej rodičia sú muklovia, rovnako ako jej sestra. Zverila sa mi so všetkým, rozprávali sme sa celé hodiny, až kým nezapadlo slnko.

10. január, 1971

Od matky som dostal encyklopédiu o moriach a oceánoch. Prečítal som ju za jednu noc. Oceán ma fascinoval, tvoril obrovskú časť našej planéty. Skrýval tajomstvá, ktoré ľudia zrejme nikdy neodhalia. Niekedy bol tichý a pokojný, inokedy búrlivý a hlasitý. Studený a temný. Na povrchu prázdny a obyčajný, no vnútri taký bohatý! Túžil som sledovať ho pri západe slnka, pod hviezdnou nocou a nasávať slanú vôňu, ktorú vypúšťal do ovzdušia. Oceán bol nádherný. Dúfam, že ma k nemu niekedy matka vezme. A spoločne ho budeme sledovať celú noc, až do úsvitu.

8. september, 1971

Rokfort je taký obrovský, že ani najstarší profesori ho nikdy neprešli celý. Spolužiaci si ma nevšímajú, začo som rád. Hoci ťažko znášam spoločné priestory, no snažím sa zvyknúť si. Potrebujem svoju samotu a ticho. Snažím sa izolovať hocikedy to je možné a zatiaľ sa mi to darí. Elixíry sú ten najlepší predmet. V knižnici trávim väčšinu voľného času a čítam si o nich všetko, čo mi príde pod ruku. Dozvedám sa nové a nové informácie a nemôžem sa dočkať, kedy ich budem môcť využiť . Lily je v inej fakulte. To jediné ma trápi. Našla si nových priateľov a nemáme na seba veľa času. Aspoňže v knižnici môžeme byť spolu. Nepotrebujem sa s ňou rozprávať, stačí, že je pri mne. Jej zelené oči a úsmev mi dodávajú pocit, že sme stále na lúke za mestom, bezstarostní a plní snov.

19. december, 1971

Hanbím sa za seba. Otec by ma vysmial. Niekoľko Slizolinčanov sa mi posmievalo. Vraj sú moje vlasy mastné, môj nos priveľký a môj odev páchne. Nemôžem zato, dostal som prístup do učebne elixírov, kde pod dohľadom môjho profesora varím vo voľnom čase. Výpary sa mi večne nasiaknú do vecí, vlasy sa mi od nich zamastia a teraz tu plačem ako taký hlupák, pretože sa mi niekoľko chalanov posmievalo. Musím byť silnejší, nemôže ma rozplakať každá hlúposť!

3. február, 1972

Prečo ma každý nenávidí? Prečo mi proste nemôžu dať pokoj? K Slizolinčanom sa pridali aj tí naničhodní Chrabromilčania. Black a jeho trápna partia namachrovaných hajzlíkov. Úžasný Potter, z ktorého sú všetky dievčatá na mäkko. Pettigrew, ktorý sa im len pchá do zadku, aspoň že ten Lupin má trochu rozumu. Nikomu nič nerobím, žijem si svoj život, tak kde berú tú potrebu osočovať ma? Končím s písaním! Končím! Už nikdy sem nič nenapíšem! Je to úbohé a trápne, presne ako ja!

Odtrhol som sa od riadkov. Nečítali sa ľahko. Bolo ťažké zistiť, aký býval môj krstný. Pravda je, že som ho veľmi nepoznal, akoby tento Sirius, o ktorom píše Severus, bol niekto iný. Azkaban ho nepochybne zmenil. No aj napriek všetkému necítim rozdiel. V mojom srdci ostane vždy Siriusom, akého som poznal ja.

Severus naozaj do denníka celé dlhé roky nič nenapísal, ďalší zápis bol až z roku 1981. Polial ma chlad a ruky sa mi roztriasli, zatiaľ čo som čítal prvé riadky.

31. október, 1981

Sú mŕtvi. James aj Lily. Sú mŕtvi. Kvôli mne. Kvôli mne. Kvôli mne. Kvôli mne...

Nenávidím sa. 

Čo som to, dočerta, spravil?

Harry prežil. Aspoň niečo tu po sebe zanechali. Urobím všetko preto, aby som ho ochránil. Dlhujem im to. Dlhujem.

Prehrnul som na novú stranu a zarazil sa nad krátkymi zápiskami.

1. september, 1991

Má zelené oči.

2. september, 1991

Úsmev žiarivý ako Lily

3. september, 1991

Je drzý presne ako James!

4. september, 1991

Je pre mňa čoraz ťažšie správať sa k nemu nenávistne, no nemôžem inak. Musím ho chrániť, pretože On sa vráti, viem to. Viem.

31. október, 1991

Taký odvážny a taký hlúpy. Zdá sa, že moja úloha bude ešte veľmi ťažká, pretože udržať ho v bezpečí je takmer nemožné! Toľko mi vás pripomína. Teba Lily aj teba James. No zároveň je taký svojský, taký špeciálny a výnimočný. Boli by ste naňho pyšní.

Nenávidím tento dátum. Kiež by som ho mohol navždy vymazať z kalendára, kiež by!

Chýbate mu. Nachytal som ho sedieť po večierke na okne. Bol taký smutný. Viem presne načo myslel. Jeho tvár je úprimná a otvorená ako stránky kníh, presne ako tvoja, Lily. Nikdy si emócie neskrývala. Nikdy si sa na nič nehrala. Bola si taká čistá, až sa mi nechce veriť, že sa niečo také stalo práve tebe. Nie je to spravodlivé. Život je iba útrpná cesta, na ktorej strácame všetko to, čo milujeme. A ja s Harrym sme vás stratili. A tak mi ostal iba on, hoci to nevie a pre jeho dobro dúfam, že nikdy vedieť nebude.

Zrak sa mi zarosil. Dal som si dolu okuliare a pretrel si oči. Brušká mojich prstov od nich ostali vlhké. Severusove slová ma trhali na kusy. Bol taký sám a taký nešťastný. Kiež by som v tú noc mohol byť s ním a mlčky vedľa neho sedieť, viac on totiž nepotreboval. Stačila mu len prítomnosť druhého a pochopenie. No aj tak som bol v tej dobe príliš mladý, aby som ho dokázal utešiť.

Bolo nad moje sily pokračovať v čítaní. Akoby som skrz oné vety hľadel do samotnej duše muža, ktorého som do tejto chvíle vôbec nepoznal. Pozoroval som vtáčika, jeho čierne oči mi pripomínali dúhovky, z ktorých som mal husiu kožu zakaždým, čo na mňa pozreli. Na jeho bielej pokožke priam svietili, ako dve temné diery, prázdne na povrchu, no plné vo vnútri. Čo všetko si v sebe skrýval, Severus? Bol si záhadny presne ako oceán, ktorý si toľko miloval.

Denník som si starostlivo vložil do svojej tašky a odvážil som sa otvoriť klietku. Očakával som, že vtáča nadšene vyletí, no nie. Len postávalo na drevenom bydielku a čakalo. Opatrne som ho uchopil do ruky a pohladil ho palcom po jemnej hlávke. Nemohol som ho tu len tak nechať. Strčil som ho teda do vrecka kabátu tak, že mu z neho vytŕčala iba drobná hlávka. Potreboval som ísť. Nemohol som tu viac ostávať. Cítil som ho všade, videl som ho všade. Ubližovalo mi to. Už som tu viac nedokázal zotrvávať.

⸞

Hľadel som na písací stroj. Vedľa neho dopitý pohárik whisky a z druhej strany vtáča v otvorenej klietke, driemalo na bydielku. Chcel som mu dať slobodu, no nechcelo ma opustiť. Preto som ho vzal k sebe, nemal som veľmi na výber. Denník Severusa Snapea bol ešte stále uložený v taške, ktorú som mal pohodenú na kresle. Nedokázal som ho vytiahnuť a čítať. Mal som strach z toho, čo v ňom objavím. Mal som strach, že to bude čoraz bolestivejšie. Každé jedno slovo, ktoré som v ňom prečítal mi pripomínalo, že jeho autor je mŕtvy a ja ho už nikdy neuvidím. Už sa s ním nikdy neporozprávam, nikdy ho... nepohladím, nedotknem sa ho. Tak veľmi by som chcel. Zatvoriť oči, nechať sa opantať jeho vôňou, jeho náručím. Aké by to bolo byť v jeho objatí?

Písal som. Sotva som jedol. Nevychádzal som von. S nikým som sa nebavil. Písal som. Pretože som musel, pretože som to potreboval, pretože bez toho... by bol skutočne mŕtvy. Takto mi ožíval priamo pred očami, na stránkach bieleho papiera. Každé písmeno a slovo ho robilo skutočným. Akoby stál priamo vedľa mňa a šepkal mi... Niektoré veci som si prikrášlil, zbeletrizoval, aby bol môj príbeh čitateľný. Nešlo o životopis, chcel som, aby ho ľudia pochopili a milovali tak, ako si zaslúžil. Pretože bez neho by som Voldemorta nikdy neporazil. Bez neho by som bol už dávno mŕtvy. To on si zaslúžil byť oslavovaný, nie ja.

Za oknom som občasne sledoval východ a západ slnka. Dážď. Búrku. Padanie listov. Hviezdy. Mesiac. Vietor prehýbajúci vetve stromov. Laň pobehujúcu na pastvine pod kopcom. A jeleňa, ktorý ju nasledoval. No ona mu stále unikala.

Navštívil som Severusov hrob. Posadil sa k nemu na vykúzlenú lavičku. Mal vôbec pohreb? Ak áno, nik sa neunúval ma naň pozvať. Pri pomníku nebola jediná zapálená svieca, ani len veniec či zvädnutý kvet. Nikto tu nebol. Nikdy. Oprel som sa, z vrecka vytiahol denník, ktorý som od návštevy Rokfortu neotvoril a ponoril som sa do myšlienok, ktoré zužovali jednu brilantnú myseľ.

Opäť sa dostal do nebezpečenstva. On snáď tie problémy priťahuje. Porazí ma. Prisahám, že ma z neho jedného dňa porazí!

Mal nehodu počas metlobalu. Nikdy som neutekal tak rýchlo, ako keď dopadol na ihrisko. Nikdy som sa tak veľmi nebál. Dumbledore a ten jeho metlobal! Byť riaditeľom, tú hru by som zatrhol!

...

Prekliaty Black. Prekliaty Lupin. Tí idioti ho ohrozili! Ak by som tam nebol... Nechcem ani pomyslieť, čo by sa stalo.

...

Má rád modrú. A tekvicový džús.

...

Je najlepší v obrane. Som naňho hrdý.

...

Mohol zomrieť. A On sa vrátil. Nikdy som nemal dovoliť, aby sa zúčastnil turnaja. Som to, ale idiot!

...

Tá prekliata Umbridgeová. Ešte raz naňho použije to svoje brko a zabijem ju! Prisahám, že ju zabijem!

...

Je smutný, každý jeden deň. Vyhasína mi pred očami a ja s tým nedokážem nič spraviť. Tak veľmi túžim vidieť opäť jeho úsmev.

...

Rád sedáva pri Čiernom jazere. Dúfam, že si ma nevšimne, zatiaľ čo ho pozorujem.

...

Niekedy Dumbledora nenávidím. Ako ma mohol prinúť, aby som ho učil Oklumenciu? Každá hodina bola pre mňa utrpením. Dnes urobil pokrok, moje tajomstvo sa ocitlo v ohrození. Vybuchol som, aby som zakryl svoj úľak. Nechcem ani pomyslieť, čo by urobil, ak by sa dozvedel o mojich citoch. Našťastie videl len minulosť. A konečne som tak dostal dôvod na to, aby som naše hodiny zrušil. Tak bolestne som sa ho túžil dotknúť. Čím bol bližšie, tým to bolo ťažšie.

...

Nikdy som ho nevidel smutnejšieho ako v tú noc, kedy zabili Siriusa Blacka. Ten nadradený parchant dostal to, čo si zaslúžil, to však nemení nič na tom, že ma Harryho bolesť ničí rovnako ako jeho. Chcel by som mu byť oporou, no v týchto veciach aj tak nie som dobrý. Netušil by som čo robiť, no možno by pomohlo, ak by som ho len vzal za ruku a smútil spolu s ním. Aspoň v myšlienkach som tam preňho bol.

...

Temný pán je desivý. Zakaždým mám strach, že vidí všetko, aj keď to skrývam. Tie jeho oči, akoby mi pozeral priamo do duše. Presne ako Dumbledore. Zaujímavé, porovnávať práve ich dvoch.

...

Má rád marhuľový koláč. Knihy od Charlesa Dickensa. Grangerovú. Samotu aj spoločnosť.

...

Má moju starú učebnicu elixírov. Číta ju neustále. Prečo ma to teší? Prečo ma tak veľmi hreje pri srdci zakaždým, čo sa pri čítaní pousmeje?

...

Čoskoro ho nadobro stratím. Vychutnávam si každú sekundu, čo ho smiem nerušene pozorovať.

...

Zomrie. Dumbledore mi to povedal, akoby rozprával o počasí, len tak, odrazu! Zomrie a kvôli čomu? Prečo by sa mal obetovať? Prečo? Skutočne nejestvuje iná možnosť, ako zabiť toho odporného hada? Zúril som, stále zúrim, tá myšlienka, tá vedomosť ma ničí, trhá ma, akoby som bol len kus papiera pohodený v mori, ktoré ma pomaly, bolestivo trhá... trhá... trhá... a trhá. Musím niečo spraviť, nemôžem... sa zmieriť s tým, že...

...

O chvíľu sa zo mňa stane vrah. Odpusť mi to, Harry.

Zatvoril som viečka, aby som za nimi zadržal slzy, ktoré sa mi hrnuli z očí. Zavrel som denník a nechal sa obliať bolesťou. Vedel, že mám rád modrú farbu. Vedel, že čítam Dickensa. Všímal si všetko, spoznával ma, hoci iba z diaľky. Toľko ma to ranilo. Teraz som bol ja tým papierom, ktorý sa čoskoro rozmočí v mori, rozplynie sa v ňom, pretože muž, do ktorého sa pomaly, ale isto zamilovávam je mŕtvy. Navždy preč.

Už bola tma a ja som sedel pri náhrobku a hľadel naň. V ruke denník, na lícach slzy a v hrudi diera, ktorá si brala všetko...

⸞

Niekoľko dní som nepísal. Šiel som do Severusových komnát. Nezastavil som sa ani na chvíľu. Len som vkročil do spálne, otvoril skriňu a vzal si jeho čierny sveter, ktorý bol tak dôkladne zložený na vrchnej poličke. Vrátil som sa domov. Obliekol som si ho. Voňal presne ako on, trochu citeľná zatuchlina mi vôbec neprekážala. Potreboval som mať pocit, že je so mnou. Jeho sveter ma hrial, dovtedy mi totiž bola príšerná zima, hoci som mal v krbe niekoľko horiacich polienok. Nemohol som kvôli nej spať. Prebúdzal som sa uprostred noci. Pohľad mi zakaždým padol na denník, ožiarený mesačným striebrom. Mátal ma. Nechcel som, ale aj tak som ho z postele len tak pozoroval, zatiaľ čo som sa triasol chladom, prikrytý až po špičku nosa.

Tá zima bola už neznesiteľná. Nemohol som sa jej zbaviť. Takže, len čo som si cez hlavu prevliekol jeho sveter, zavalila ma úľava. Teplo sa usídlilo v mojom vnútri a odohnalo zimu, čo najďalej. V ten deň som sa konečne odhodlal nazrieť do denníka, ktorý ma k sebe celý čas vábil.

Videl som ho. Po toľkom čase som ho konečne zahliadol. Pozoroval som ho omnoho dlhšie, než som mal, no nemohol som inak. V Deanovom lese bola hustá tma, ale sneh mu ožaroval bledé líca. Bol premrznutý, ani kúzla ho neudržali dlho v teple. Nasledoval môjho patronusa. Oči sa mu rozžiarili ako dva smaragdy, keď ho uzrel. Dokonca sa na naňho užasnuto pousmial. Keby len vedel, prečo je to práve laň...

...

Dni sa zmenili na peklo. Voldemort vyhráva, aspoň to si myslí. V týchto ťažškých dňoch, kedy sa musím hrať na riaditeľa nefungujúcej inštitúcie, ktorá mi ešte pred pár týždňami bývala domovom, len prežívam. Utešuje ma myšlienka na to, prečo to robím. Len vďaka jeho zeleným očiam ešte vládzem. Len vďaka nemu som schopný klamať, predstierať a znášať nenávisť. Modlím sa, alebo aspoň dúfam, že skôr ako zomriem ho budem môcť vidieť. Pozerať sa naňho, na jeho tvár, želám si len toľko. Umieranie by bolo prijateľné a pokojné, keby bol pri mne. Viem, že pri pohľade do jeho očí by som žiadnu bolesť necítil.

...

Milujem ho.

Zhlboka som sa nadýchol. Priznal to, aj keď len do denníka, ktorý nemal nik iný čítať. Severus Snape ma miloval a nie len preto, že som mal oči Lily Evansovej a zjav Jamesa Pottera. Miloval ma, pretože som mal rád modrú, pijával tekvicový džús, čítaval Dickensa, jedával marhuľový koláč, pretože som bol odvážny a hlúpy zároveň, pretože som bol dobrý v obrane, pretože som to bol ja – Harry. Preto ma Severus miloval. A ja som sa zamiloval rovnako. Postupne, len vďaka veciam, ktoré napísal, len vďaka jeho činom. Zamiloval som sa do osoby, ktorá bola mŕtva a už som jej to nikdy nemohol povedať. Nikdy sa to nedozvie. A moja láska k nemu ostane nevypovedaná, bude tajomstvom presne, ako tá jeho.

Taký krutý... Život je taký krutý...

⸞

Začal som ho vídavať, už nie len na zlomok sekundy, tak ako v jeho komnatách. Vídal som ho celé hodiny. Kráčal za mnou po ulici. Kupoval si so mnou chlieb v miestnej pekárni. Stál vedľa mňa na moste, zatiaľ čo som hľadel na tečúcu vodu pod ním. Varil so mnou. Sedel oproti mne, keď som večeral. Nikdy neprehovoril. Jeho vlasy čierne a mastné, jeho pleť žltkastá a jeho temné oči také intenzívne až mi vypaľovali do tváre diery. Presne tak som si ho pamätal. A presne taký bol. Kostnaté dlane mal položené pred sebou a občasne ťukol špičkou nechta do dreva, vytvárajúc klopkavý zvuk. Stále ma pozoroval, nikdy neuhol pohľadom. Mal by som sa báť? Prichádzal som o rozum?

Mizol len vtedy, keď som pristúpil k malému žltému vtáčikovi, ktorý nikdy zo svojej klietky nevyletel, hoci bola otvorená. Poslušne si v nej poletoval, alebo posedával a sledoval okolie. Bol krásny, jeho hlások tenučký a perie hebké ako satén. Brával som si ho do dlane, veľmi opatrne a ukazoval som mu svet za oknom. Rozprával som mu o vtákoch, ktorý poletovali ponad koruny stromov, alebo zastavovali pri malej mláke za cestou a máčali si v nej zobáčiky. Niekedy som oblok otvoril a dal som mu možnosť úteku. Bol slobodný, vedel to, ale aj tak si zvolil klietku. Pazúrikmi sa mi zakvačil do dlane, akoby sa bál, že ho pustím do sveta. Možno mal strach z neznámeho. A možno chcel byť s niekým, len s niekým, obával sa samoty, v ktorej prežíval od Severusovej smrti.

I teraz som ho vložil späť do klietky a nechaj ju otvorenú. Spokojne vyletel na svoje bydielko a zobákom si prehrabol perie. Cítil sa aj Severus ako v klietke? Síce bol slobodný – vrátka na nej boli po celý čas otvorené –, no aj tak bol väzňom. Aký to je pocit mať slobodu na dosah, no nemôcť ju uchopiť?

⸞

„No tak, Harry, vôbec nikam nechodíš. Jeden vianočný ples zvládneš. Musíš sa odreagovať, ísť medzi ľudí, nie je zdravé byť neustále medzi štyrmi stenami," prehovárala ma Hermiona už niekoľký krát počas jej krátkej návštevy.

Podal som jej pohár s vodou a pokrútil hlavou. „Nemám náladu. Vieš, že keď píšem zvyknem byť... samotársky."

Hermiona si odpila a unavene povzdychla: „Si taký tvrdohlavý." Potom sa otočila ku klietke, z ktorej ju sledovalo žlté vtáča. „Ten je krásny. Kedy si si ho kúpil?" spýtala sa a pomaly podišla ku klietke, aby si vtáčatko lepšie obzrela.

„Našiel som ho. Je však zvláštny. Vôbec neje, nepije a keď som mu ponúkol slobodu, nepokúsil sa uletieť."

„Iste, že je zvláštny. Nie je to obyčajný vták, je to kúzlo," riekla s fascinovaným úsmevom a načiahla ruku, aby ho pohladila po hlávke.

„Skutočne?" Pristúpil som k nej a zamračene vtáča sledoval.

„Áno, kúzelníci si zvyknú darovať podobné kúzlom vytvorené tvory. Nikdy totiž nezomrú, nepotrebujú byť kŕmené a mágia, z ktorej sú vytvorené pripomína obdarovanému onú osobu. Je to nádherný dar." Otočila sa ku mne a prísne zdvihla obočie. „Nevšimol si si to preto, lebo tak málo kúzliš. Si predsa čarodejník, nemal by si žiť ako mukel, Harry."

Vtáčatko mi vložila do dlane a po veľmi dlhej dobe som v sebe prebudil mágiu, ktorej som sa stránil, aby som ucítil pravú podstatu oného stvorenia. Ucítil som Severusa, jeho magický podpis som poznal. Vykúzlil ho on? Nebola to len jeho mágia, ktorú som zacítil, niekde v pozadí vírila ďalšia, ktorú som nepoznal.

„Uhynú len vtedy, ak zomrie aj osoba, ktorá tvora vykúzlila," riekla mi a zastrčila si prameň vlasov za ucho.

„Vzal som ho z komnát Severusa Snapea," pošepkal som zamyslene a vzhliadol jej do orieškových očí. Vedela, že o ňom píšem knihu, preto sa nezdala byť prekvapená.

„Och, áno, cítim jeho mágiu, zdala sa mi známa. Ale ako to, že kúzlo nezaniklo, keď je po smrti?" premýšľala nahlas.

Vtedy mi napadla myšlienka tak nereálna až ma z nej zamrazilo. Nebolo to predsa možné, bolo to len moje zbožné prianie, no aj tak časť mňa dúfala, že by to mohla byť pravda. „Čo ak je..."

„Nažive?" dokončila Hermiona neistú otázku. „To je absurdné, Harry. Musí to mať iné vysvetlenie."

„Máš pravdu," pritakal som a vtáčika vložil do klietky. Aj keď táto myšlienka ma hlodala a nemilosrdne tlačila vo vnútri. Nedokázal som sa jej zbaviť. Vzhliadol som na Severusa, ktorý sa opäť raz zjavil, postával pri okne a pozoroval ma, akoby mi vravel, že by som mal bádať po odpovedi.

Preto som hneď na ďalší deň navštívil ministerstvo. Vyhľadal som osobu, ktorá mala na starosť Severusov pohreb.

„Telo sme nikdy nenašli, pán Potter. Severus Snape bol však aj tak vyhlásený za mŕtveho. Jeho hrob je prázdny, pohreb nikdy nemal. Je to tak trochu záhada, to vskutku," rozprával mi vedúci oddelenia zadumane.

„Bol predsa v rokfortskej lodenici, bol som pri ňom, keď zomieral. Jeho telo mohol len sotva niekto vziať," vysvetľoval som mu, bol som v miernom šoku, srdce mi splašene búšilo a myseľ mi pracovala na plné obrátky.

„A presne tak sme postupovali. Podľa vašej výpovede, sme lodenicu dôkladne prehľadali, ale telo Severusa Snapea sme v nej, žiaľ, nenašli."

Celý svet sa obrátil hore nohami, priamo pred mojimi očami. V hlave som mal obraz umierajúceho muža, jeho smutné oči a beznádej, ktorú som v tej chvíli cítil.

Vrátil som sa teda na Rokfort, nový poznatok mi nedovolil inak, než celú vec preskúmať a odhaliť záhadu, ktorá mi nedala spávať. Prezrel som lodenicu a nenašiel v nej vôbec nič. Bol som sklamaný, to nepochybne, preto som tam strávil celé hodiny a uvažoval. Ak by Severus uhryznutie prežil, aké by boli jeho nasledujúce kroky? Predstavoval som si zraneného muža, ktorý sa z posledných síl premiestnil do svojich komnát. Áno, to by teoreticky mohol spraviť. Premiestniť sa predsa mohol, aspoň do vlastných komnát určite. Vrátil som sa do nich. A začal hľadať.

Zmučene som sedel medzi vecami, ktoré som vyhádzal zo skriniek a nevedel, čo ďalej. Neprišiel som na nič, nenašiel som nič! Čo ak po tom túžim tak veľmi, že si to len nahováram? Akoby mohol prežiť uštipnutie od Naginy? Jej jed bol smrteľný a Severus, hoci bol úžasný čarodejník, nebol taký mocný, aby ho prežil. Severus bol mŕtvy, musel som tú nádej pochovať, inak ma celkom zničí. Už teraz to začalo, pomalá deštrukcia. Po líci mi stiekla slza plná sklamania a frustrácie. Plamienok nádeje bol uhasený a ostalo len prázdno a chlad. Zase mi bola zima. Nekontrolovateľne som sa triasol a bezducho hľadel na dvere, na východ, na útek. Obraz, obraz Salazara – nápad vo mne opäť rozhorel oný plameň, ktorý som sa toľko znažil uhasiť. Vyskočil som na zmeravené nohy, hlúpu slzu zotrel a rozbehol sa k dverám. Vyšiel som na prázdnu chodbu a hľadel na olejomaľbu starého kúzelníka.

„Prežil?" vydýchol som zachrípnutým hlasom a zničene sledoval jeho namaľovanú tvár.

„Harry... keby si mi hneď povedal, kto si a pustil ma k slovu, dozvedel by si sa pravdu už v ten deň, kedy si jeho komnaty po prvýkrát navštívil," odvetil tajomne.

Zmeravel som. Nedýchal som. Všetko, načom záležalo malo zaznieť z úst maľby, ktorá celé roky strážila nepreniknuteľné komnaty.

„Keď som Severusa spoznal, zdal sa mi obyčajný, no to on nebol. Niekedy sa so mnou rozprával, bol taký opustený, mal len to vtáča, ktoré si si vzal a mňa. Bol si preňho špeciálny. Jediný človek, ku ktorému mal pocity. Raz som počúval jeho rozhovor s vtáčaťom. Vravel, že nikdy nemiloval. Nikdy, až kým si sa nezjavil ty. Vtedy sa heslo od jeho komnát zmenilo na Harry, zakaždým ho vyslovoval akosi inak. Jeho mrzutý hlas sa stával jemnejší, tichší, láskavejší." Povzdychol si. „Ach, tie moje háďatá, vždy láskou opovrhovali a pri tom nám dáva takú silu. Ale ty to vieš, Chrabromilčan, však?"

Prikývol som, automaticky, nevnímal som svoje telo, len búšenie môjho srdca a očakávanie, ktoré sa mi hromadilo v hrudi. Očakávanie na odpoveď, ktorá ma buď zničí, alebo vyslobodí. 

„Žije?"

Slizolin sa mi zahľadel do tváre a odvetil: „Tušil, ako zomrie. Tušil, že to bude had, ktorý ho pohryzie. No každý Slizolinčan je predsa hadom," pousmial sa a pohladil toho svojho. „Preto vieme, ako na nich." Jeho pohľad bol záhadný a tajomný. „Severus bol majster elixírov, najlepší, akého som poznal, a to aj za svojho života."

Poznanie. Uvedomenie. Pochopenie. Prerývaný výdych vyšiel mi z pľúc, zlomil som sa v páse a plakal som. A plakal. Skrčený na prázdnej chodbe, len obraz Salazara ma s pousmiatím sledoval.

Kde potom si, Severus? Na to mi ani obraz Salazara neposkytol odpoveď.

⸞

Žil. Severus žil. Aspoň v to som dúfal. Uhryznutie možno prežil, ale žije ešte? Minerva mi dovolila ostať. Býval som v jeho komnatách. Presťahoval som si nejaké oblečenie, písací stroj a magické vtáčatko. Viac som nepotreboval. Dal som chladným podzemným izbám život. Prebúdzal som ich a videl ho neustále. Ak žije, nájdem ho, ale najskôr musím nájsť nejaké vodítko. Niečo, čo mi prezradí, kam by sa Severus vybral, ak by nechcel byť nájdený.

Ubehol týždeň, mesiac.

V jednu chladnú noc som sa odvážil vstúpiť do priestorov, v ktorých varil elixíry. Zaprášené police a stovky prázdnych a plných flakónov. Ingredience viseli zo stien, alebo ležali v roztokoch, nedotknuté. V elixíroch som nebol dobrý, veľmi mi nešli. Preto som sa neodvážil ničoho dotknúť. Len som nasával jeho prítomnosť a videl ho postávať pri stole. S jednou rukou miešal tekutinu v kotlíku a druhou doň pridával prísady. Pristúpil som k nemu a zozadu ho objal, no moje ruky prešli skrz. Bol len mojou predstavou, výplodom fantázie.

A vtedy som to uvidel. Pri stenách postávali preplnené regále, len jedna z nich bola temer holá. Visel na nej obraz. Nebol magický, nehýbal sa. Smaragdové kopce, zasnežené vrcholky, skaly a oceán, ktorý do nich vrážal. Zatvoril som oči a videl to miesto tak jasne, akoby som sa na ňom reálne ocitol. Vietor mi strapatil vlasy, chlad ma štípal na tvári a z úst mi vychádzala para. Čo je to za miesto? Severus miloval Atlantický oceán, miloval sever. Pátral som teda po mieste, ktoré bolo namaľované hlboko v podzemí Rokfortu.

Cez deň som písal, študoval odborné knihy, hľadal obrázky z chladných miest severu a večer som spával v jeho posteli. Hoci bola studená, cítil som v nej teplo. Predstavoval som si, že leží vedľa mňa. Cítil som jeho telo, vnímal jeho dotyky. Chcel som obkresliť línie jeho tváre. Pohľadiť jeho hruď, chcel som spoznať jeho telo, tak ako som spoznával jeho dušu. Stále som však nevedel všetko, potreboval som ho poznať čo najviac. Denník mi viac neposkytol. Skončil sa krátkym zápiskom, ktorý mi neustále znel v myšlienkach. Potom už doň viac nepísal. Nebol čas. Kto Severusa reálne poznal, kto vedel aspoň niečo z jeho tajomného života? Potreboval som zaplniť prázdne miesta.

Napadla mi ešte jedna žijúca persóna. Dostať sa k nej nebolo ľahké. No prijala ma. Možno zo zvedavosti a možno z údivu.

„V spoločnosti vás často nevidno, pán Potter. Čomu teda vďačím za vašu prekvapivú návštevu?" spýtal sa tichý, podmanivý hlas, na ktorý som nemal ani jednu peknú spomienku. K tomu mužovi som však nenávisť necítil aj napriek našej spoločnej minulosti.

„Viem, že ste muž, ktorý nič nerobí zadarmo, pán Malfoy. Prišiel som s otázkou, na ktorú, ako dúfam, poznáte odpoveď. Aká bude jej cena je len na vás," riekol som neutrálnym tónom a vzhliadol do jeho strieborných očí.

„Obávam sa, že tú budem môcť určiť až po jej položení. Preto sa pýtajte, pán Potter." Snažil sa znieť nezáživne, nenútene, ale videl som, aký je v skutočnosti dychtivý. Nemohol sa dočkať, akú otázku sa mu chystám položiť.

Nadýchol som sa a vzhliadol na dlane, ktoré som mal položené na stehnách. „Čo viete o Severusovi Snapeovi?"

Bol prekvapený, na okamih som onú emóciu dokázal v jeho očiach zahliadnuť. „Priznávam, podobnú otázku som nečakal. Nuž, predpokladám, že sa pýtate na dôvernejšie znalosti, ktoré o ňom mám. To, že bol smrťožrút, špión a sarkastický, iste viete."

Pritakal som a oprel sa o pohodlný chrbát kresla, na ktoré som bol usadený. „Viem, že ste sa priatelili. Počas školy, aj neskôr."

Malfoy pohladil štíhleho psa, ktorý sedel pri jeho kresle a uškrnul sa. „Vskutku. Ak sa to priateľstvom dalo nazývať. Bol to tajomný muž, pán Potter. Svoje pocity skrýval priam ukážkovo. Nezveroval sa, zbytočne nerozprával, aby zaplnil ticho. Zrejme vás sklamem, pretože viem len veľmi málo."

„Stačí mi akákoľvek drobnosť. Čokoľvek vám napadne," odvetil som a s napätím ho sledoval.

Prižmúril na mňa oceľové oči a premeriaval si ma. „K čomu vám to je? Je už mŕtvy, záleží na tom?"

„Záleží. Píšem o ňom knihu. Chcem, aby sa ľudia dozvedeli, kým skutočne bol," riekol som úprimne. Musel som mu vysvetliť svoje dôvody, len tak dosiahnem to, po čo som prišiel.

Sklopil pohľad a hľadel na psa, ktorý si mu ľahol pod nohy, teplo valiace sa z blízkeho krbu ho pomaly uspávalo. Tak dlho mlčal, až som myslel, že nikdy neprehovorí. Už som sa chystal postaviť na nohy a vzdať to, keď potichu povedal: „Bol úprimný. Vždy povedal holú pravdu bez obalu. Nenávidel rozdelenie kúzelníkov na svetlých a temných. Netúžil po deťoch ani rodine." Vtedy sa pousmial, v jeho očiach sa odrážala dávna spomienka. „Radi sme spolu popíjali whisky, len vtedy sa mi aspoň trochu otvoril." Zasmial sa, potichu, avšak zdalo sa, že úprimne. „Pripomínal mi lastúru, večne zatvorenú. Skrýval sa pred celým svetom, chránil tak to zraniteľné vnútro," odmlčal sa a dodal: „áno, bol zraniteľný. Na povrchu tvrdý, no vo vnútri mäkký." Vzhliadol mi do tváre a ja som jeho pohľad opätoval. „Mal však sny a túžby. Cítil sa ako v pasti, ako v klietke. Raz mi povedal, že túži odísť a už sa nevrátiť. Mal rád chladný sever. Island sa mu zdal prívetivý. To bolo miesto, kde túžil žiť. Blízko pri oceáne, na samote. Žiadni ľudia, iba on a príroda skrytá za nánosmi snehu." Jeho oči sa zaleskli, netuším však, akou emóciou. Odvrátil ich odo mňa a zahľadel sa do plameňov v krbe. „Bol to obdivuhodný muž. Chcel som mu byť priateľom, no nikdy ma nevpustil dnu."

Hľadel som na jeho tvár, ktorú ožarovalo oranžové svetlo ohňa. Dostal som, čo som chcel. Island, to bolo miesto, kam by šiel. Kam by odletel zo svojej klietky. „Ďakujem vám. Čo som dlžný, pán Malfoy?"

Nepozrel sa na mňa, len tam ponorený v spomienkach sedel a díval sa do neznáma. Bol som trpezlivý a čakal som. Až po hodnej chvíli mi pozrel priamo do očí. Už v nich nebol chlad, akoby ich horúce plamene roztopili a ony sa zmenili na tekuté striebro. „Napíšte tú knihu, pán Potter. Napíšte ju. Nič viac nechcem."

A tak som svoju knihu dopísal. A vtedy Severus zmizol. Ten, ktorého som vídaval. Ten, ktorý ma nasledoval a pozoroval. Bol preč a ja som plánoval zmiznúť spolu s ním. Moju knihu čoskoro vydali, konečne som tak mohol ísť. Vzal som si len batoh, teplý kabát a vtáčatko. Kúpil si lístok na vlak a hľadel cez okno na ubiehajúcu cestu. Nájdem ťa. Nájdem. Cítil som to v kostiach. Severus žil, iná možnosť pre mňa nejestvovala.

Nasadol som na lietadlo. Premiestnenie neprišlo do úvahy. Dlho som nekúzlil a necítil som sa absolvovať takú zložitú cestu magicky. Nevadilo mi to. Mal som čas premýšľať. Pohľad na oblaky a na slnko, ktoré nad nimi žiarilo mi prinášalo zvláštny pokoj.

Island bol chladný a nádherný. Malá, veľká krajina. Kde ťa mám hľadať, Severus? Zatvoril som oči a predstavil si miesto z obrazu, ktorý som našiel v miestnosti, kde varieval elixíry. Premiestnil som sa a ocitol som sa v objatí smaragdových kopcov. Zasnežených štítov a obklopený oceánom, ktorý hlasito plieskal o neďaleký útes. Krajina bola pustá. Nikde nikoho. Len samota a studený vzduch. Obzrel som sa a spoznal miesto z obrazu. Jestvovalo, bolo skutočné.

Zmrákalo sa, kráčal som k útesu. Vznášala sa pri ňom hmla. Až keď som bol bližšie, zazrel som vysokú postavu odetú v čiernom. Vlasy po plecia jej strapatil vietor prichádzajúci od oceánu. Srdce som mal až v krku. Nohy mi zmeraveli. Oči ma pálili aj napriek zime. To čo vidím je skutočné, alebo je to opäť len moja predstava? Prosím, nezmizni mi priamo pred očami. Ostaň. Vtáčik mi zrazu vyletel z vrecka a horlivo mával krídlami priamo k osobe, od ktorej ma delilo ešte niekoľko dlhých krokov. Tie som však nedokázal spraviť. Telo ma neposlúchalo.

Žlté vtáča sa posadilo na mužove rameno. Skrz hmlu som na nich dobre nevidel. Oči sa mi rozšírili údivom, keď sa ku mne otočil. Čierne dúhovky hlboké ako priepasť mi temer podlomili premrznuté kolená. Sotva som na nich ustál. Na moje sklamanie i počudovanie sa muž odvrátil, opäť som mal výhľad len na jeho čierne pozadie.

„Nie... nie..." vydýchol som a z posledných síl sa k nemu rozbehol. Zamrznutá tráva sa lámala pod mojimi ťažkými topánkami. Postavil som sa k nemu. Neodvážil som sa naňho pozrieť. Pohľad mi smeroval k oceánu. Vyhľadal som len jeho dlaň a pevne ju zovrel. Vtedy som začul jeho trhavý nádych.

„Si skutočný?" prehovoril, hoci zachrípnuto, avšak okamžite som spoznal jeho hlas, ktorý znel tými najsýtejšími farbami.

„A ty?" Môj hlas bol omnoho slabší, takmer zanikol vo vetre.

Dlaň mi zovrel pevnejšie a ucítil som jeho pohľad. Obzeral si profil mojej tváre celú večnosť. Až potom som sa odvážil otočiť hlavou k nemu a vzhliadnuť do jeho očí. „Vďaka nemu som prišiel na to, že si prežil." Kývnutím brady som ukázal na vtáča, ktoré ešte väčšmi sedelo na ramene svojho pána. „Spoznal som tvoj magický podpis."

Jeho oči nič neprezrádzali, možno to už ani nevedeli. No tušil som, čo sa odohráva za tou hrubou stenou v jeho vnútri. „Bol to dar od tvojej... od Lily," vydýchol bolestne a tento krát som to bol ja, kto naše spojenie zosilnel. „Po tom, čo zomrela, začal sa vytrácať. Musel som použiť obnovujúce kúzlo, a tak nesie jej aj moju magickú stopu."

Prikývol som a náhle moju dlaň pustil a prerušil naše spojenie. Odvrátil sa od mojich očí a sklonil hlavu k zemi. „Netuším, ako si ma našiel, no nemal si sem chodiť, nemal si sa mnou vôbec zapodievať. Ja som mŕtvy. Odišiel som, aby si nemal nijaké výčitky, aby si si mohol žiť svoj život. Zabudni na mňa."

Spanikáril som a uchopil ho za zápästie. Naliehavo som odvetil: „Zabudnúť? Nemôžem. Nechcem."

„Mal by si sa vrátiť za svojou ženou, za svojou rodinou. Ako si si to vôbec predstavoval? Prídeš sem a... a čo ďalej, Harry?"

Prvýkrát som z jeho úst začul svoje meno. Doteraz som si jeho znenie len predstavoval, zatiaľ čo som čítal riadky jeho denníku. „Nemám ženu, nemám rodinu! Mám iba teba..."

Pohol sa mu ohryzok, preglgol. Oči sa mu zaleskli a udržujúc si pevný hlas, odtušil: „Ani ma nepoznáš. Nič o mne nevieš. Tuším, že ma možno pokladáš za hrdinu, po tom, čo som ti dal svoje spomienky, ale ja ním nie som! Alebo... ma hádam ľutuješ, pretože vieš, čo k tebe –"

„Nie!" skočil som mu do reči. Nič z jeho slov nebola pravda, to si predsa nemohol myslieť! „Mýliš sa. Poznám ťa. Roky som na teba myslel, mesiace som ťa spoznával. Týždne som sa do teba zamilovával."

Neveril mi, preto som z batohu vytiahol výtlačok knihy Život a smrť Severusa Snapea. Strčil som mu ju do ruky a riekol: „Poznám ťa. Ak mi neveríš, tak si ju prečítaj. Ak ťa presvedčí, že sú moje úmysly skutočné a že nehovorím len tak do vetra, vráť sa za mnou."

A on zmizol. Bez slov. Len tak sa vyparil. Ostal mi po ňom iba malý žltý vtáčik, ktorý doletel do mojej dlane. Stál som tam ešte veľmi dlho. Postupne sa mi zdalo, že som si to len celé predstavoval. Bol tam skutočne? Stalo sa to? Bolo vôbec možné, že by som ho tak rýchlo našiel? Že by práve vo chvíli, kedy som sa na toto miesto premiestnil, stál pri útese? Posledné mesiace som nežil práve ukážkovo. Svoje telo som doslova týral, rovnako ako svoju myseľ. Preto si to možno len celé vymyslela. Moja myseľ sa ma snažila uchrániť pred sklamaním, a tak mi ukázala presne to, čo som chcel vidieť. V tom momente som uveril tomu, že som si všetko len predstavoval. Severus tu nikdy nebol. Nedržal som ho za ruku. Nedíval sa na jeho tvár a necítil závan bylín. Nerozprával som sa s ním a moje uši nikdy nezačuli ten hlboký barytón, ktorý mi svojou sýtosťou spôsoboval zimomriavky.

Zosypal som sa. Nevedel som, čomu veriť. Bola tma a ja som sedel na zamrznutej pôde celý uzimený. Vzlykal som. Ľadový vietor môj nárek bezpečne tlmil a odnášal do zasnežených skál. Malo cenu postaviť sa, vyrovnať sa s realitou, krutou pravdou a odísť späť domov? Chcel som to vôbec? Doma ma nič nečakalo. Bol to vôbec domov? Garsónka, v ktorej som žil ani nebola moja. Prenajímal som si ju. Skutočný domov som si chcel založiť až s niekým, koho by som miloval. A ja som miloval niekoho, kto bol mŕtvy. Vedel som, že už nikoho iného milovať nebudem. Patril som k nemu a on ku mne. Nik iný by jeho miesto nezastúpil. Bolo by to len prežívanie po boku osoby, ktorú by som nerobil šťastnou. Trpeli by sme obaja. Možno by som tu mal ostať. Utešovať sa predstavou, že všetko čo som pred hodinami videl bolo skutočné. Severus tu bol, rozprávali sme sa. Žil.

Vtáčik ma smutne pozoroval, sediac na mojom batohu.

Opusti ma, no tak bež! chcelo sa mi kričať. Môj život po vojne bol bezduchý a mŕtvy. Ostala mi len sláva a Hermiona. Slávu som nenávidel a Hermiona, tá mala svoj vlastný život. Tak načo by som sa vracal? Ak zaspím v týchto teplotách, ráno sa už nepreberiem. Bol by to v celku príjemný koniec. Už dávno sa to malo stať. Veľmi dávno. Už ako dieťa som mal byť mŕtvy, keď ma zasiahlo usmrťujúce zaklínadlo. A všetci, ktorých milujem sú aj tak za oponou, za závesom. Moji rodičia. Sirius. Dumbledore. Remus... Aj Severus.

Položil som si hlavu na tvrdé trsy trávy a zatvoril oči.

Potom mi už bolo teplo. Konečne mi bolo dobre. Takže takáto je smrť? Je vlastne príjemná?

Niečo ma nežne ďoblo do líca. Mám vôbec tvár? Zdalo sa, že áno, pretože onen dotyk som skutočne cítil. Otvoril som oči, skôr automaticky ako úmyselne. Zmätene som zaostroval na žltého vtáčika, ktorý stál na vankúši pri mojej tvári. Som ešte stále na útese? Vtáčik ma hádam vytrhol zo zomierania? Nie... nahmatal som okuliare a nasadil si ich na oči. Krb horel oproti posteli, v ktorej som bol zababušený. Dezorientovane som sa posadil a zistil, že som odetý len v nohaviciach a tričku. Severusov sveter aj moja zimná vetrovka boli preč. Zamračene som si pretrel mokré čelo. Mal som horúčku, svet bol zahmlený, no aj tak som uvidel zväzok na drevenom stole, pri zatiahnutom okne. Knihu, ktorú som dal vymyslenému Severusovi.

Čo sa to dialo?

Vykročil som po vŕzgajúcej podlahe bosými chodidlami a zblízka si obzeral obal knihy, ktorú som napísal.

„Prečítal som ju," ozvalo sa za mojim chrbtom. Stuhol som. Nebol som schopný pohybu, ani nádychu. Len som civel na knihu. Poznal som ten hlas, akoby aj nie, veď to bol hlas, o ktorom sa mi snilo temer každú noc!

Mal som horúčku, myseľ sa so mnou možno zase zahrávala. Možno som bol stále na útese a pomaly som zomieral v chlade a tme. Osoba, ktorej patril ten úchvatný hlas, sa priblížila. Jej kroky som počul celkom jasne. Ucítil som ju priamo za sebou. Jej dych mi prešiel pomedzi vlasy.

„Dokáž mi, že je toto všetko skutočné," požiadal som. Môj hlas bol vyprahnutý a chraptivý.

Neodpovedal. Mlčky ma zozadu objal. Zachvel som sa. Strnul som, no nakoniec som sa uvoľnil. Klesol som na telo za sebou a nechal sa objímať. Takže takéto to bolo? Takéto bolo náručie Severusa Snapea? Ak naozaj mrznem na útese, tak toto bolo to najkrajšie zomieranie, aké som si mohol priať. Smrkol som. A on ma objal vrúcnejšie.

„Pozri sa na vtáča a zamysli sa, či by si ho bol schopný nájsť, ak by som bol mŕtvy," riekol mi do vlasov a ja som sa pozeral na jediný pevný bod, na jedinú vec, ktorej som veril. Na žltého vtáčika, sediaceho pri knihe.

Usmial som sa. Zoširoka. A zrazu nebolo dôležité či snívam a či zomieram. On tu bol a ja s ním. A vtáčik tiež. Ten bol skutočný a ak bol on, tak aj Severus. Celé tie roky väznený a konečne slobodný. Na mieste, ktoré miloval a o ktorom sníval.

Vtáčik v klietke vyletel z pootvorených vrátok.

Otočil som sa a hľadel do jeho čiernych dúhoviek pripomínajúce hlbiny oceánu. Oči, ktoré som videl zomierať, obživli, môj príbeh im dal život, rovnako ako moja láska.

Je možné zamilovať sa do človeka až po jeho smrti?

KONIEC