Tak ako Vianoce prišli, tak aj odišli. Počas voľného času Zoe stihla prečítať dve knihy. Neprestávala sa stretávať. Bola s ním šťastná. Keď poobede prišiel k nej, spoločne išli na prechádzku zasneženou krajinou.

Prechádzali okolo vyzdobených obchodov, pouličných lámp aj rodinných domov. Až kým sa nedostali do parku a sadli si na studenú lavičku. Mlčky pozorovali skoro zamrznuté jazero. Zoe sa usmiala a položila hlavu na Alexovo rameno. Alex si povzdychol.

,,Škoda, že odídem a nebudem môcť byť s tebou," zašepkal. Zoe nič nehovorila, nechcela sa tým trápiť. Trápila sa kvôli tomu už dosť a naozaj nechcela znovu plakať. Povzdychla si.

,,Alex, nerieš to, prosím. Už sa to nedá vrátiť. Rozhodol si sa, že budeš študovať v Španielsku a ja to akceptujem," povedala.

,,Nemôžem si pomoc. Stále mám pred očami teba ako odchádzaš a neotočíš sa ani keď na teba volám. Je ťažké to neriešiť." zamrmlal.

,,Alex, prosím..." zašepkala a zatvorila oči aby zahnala štípajúce slzy. Cítila ako ju k sebe viac privinul a pobozkal na čelo. Jeho pery sa stretli s jej pokožkou a ňou prešla vlna zimomriavok.

,,Urobím čokoľvek, aby si bola šťastná. Či bezo mňa alebo so mnou." pošepol jej do ucha a pobozkal ju na pery. Ona mu bozk opätovala.