Po chvíli cesty Živena ukázala na kožené vrecko, ktoré Alla zvierala v ruke. Spomenula si naň, až keď povolila stisk. Rozviazala snúrku a do dlane jej vypadol šperk. "Krásny," žasla Živena.
Alla ukazovákom pohladila farebnú kresbu, ktorú na prívesku vytvárali letokruhy limbového dreva. Bol to malý ovál, v jeho strede usadený kúsok bordového granátu. "Mamin."

Jediný pohľad na sýtu farbu kameňa jej pripomenul, ako sa kedysi hojdal na krku jej mamy, keď sa nakláňala nad záhonom byliniek. Vôňa mäty, šalvie a rozmarínu jej naplnila myseľ. Na koľko ďalších spomienok zabudla? Koľko obrazcov z minulosti drieme v jej mysli a čaká na prebudenie?

"Otec mi ho dal. Asi dúfal, že ho predám, aby som neumrela od hladu. Milé, však?" trpko poznamenala Alla.

Keď teraz držala prívesok v dlani, bol pre ňu nevyčísliteľný. Dal jej stratenú spomienku. Koľko jej zaň dá dáky kupec v dedine opodiaľ? Do očí sa jej začali tlačiť slzy.

Živena opatrne zobrala mešec a vytriasla z neho koženú šnúrku. Chytila prívesok a chvíľu si ho obzerala, potom prevliekla šnúrku cez dierku na vrchu. "Neoplatí sa ho predať. Za takýto šperk sa dosýta nenajeme," povedala a jemne sa usmiala. Prišla bližšie k Alle a zaviazala jej šnúrku okolo krku. "Myslím, že by si si ho mala nechať."

Alla pohladila náhrdelník zdobiaci jej dekolt a hoci vedela, že Živena klame, nechala si ho.

*

Kráčali, rozprávali sa a snažili sa odpútať pozornosť od ukrutného slnka. Keď bola horúčava neúnosná, odbočili z cestičky do riedkeho lesíka, aby si oddýchli. Trochu hlbšie hučal potôčik. Alla a Živena nepotrebovali slová, rozhodnutie padlo vďaka ich rozžiareným očiam a širokým úsmevom. Veci si položili na kamenistý breh, vyzuli si kožené kapce a vbehli do chladivých vlniek. Voda bola v najhlbšej časti po kolená, za čo bola Alla rada, necítila sa na plávanie. Hlavu mala plnú zmätených myšlienok a bála sa, že ťažoba na jej srdci by ju stiahla ku dnu.

Chvíľku radosti, ktorú jej priniesol prívesok, vystriedalo otupno. Medzi ňou a Živenou bolo zrazu ticho, obe sa zahĺbili do seba.

"Prečo sa to stalo?" Prerušila ticho medzi nimi Alla.

"Lebo si striga!" odpovedala Živena pobavene, "Bosorka!"

Alla na ňu so smiechom špliechla vodu, "Sama si!"

"Nie, nie, ja som len úbohé dievča zakliate dedinskou čarodejnicou!" opätovala jej fŕkanec ľadovej vody.

Zadýchané zo smiechu a studenej vody si sadli na breh. Alla si umyla tvár vodou a predstavovala si, že pramienky stekajúce po jej tvári so sebou odnášajú neistotu a strach, ktorý cítila. "Čo budeme robiť?" zúfala. "Naozaj, čo teraz? Sme dve ženy bez mužov, bez peňazí a bez domova na polceste do dediny, z ktorej nás môzu vyhodiť skôr, než stihneme nájsť nocľah."

"Keď to budeš brať tak tragicky, veľmi nám nepomôžeš," odvetila.

"Máš pravdu. Nemám na výber. Ty si tu aspoň dobrovoľne."

"Presne tak, som tu dobrovoľne. Alla, dúfam, že časom uvidíš, že toto je to najlepšie, čo sa nám mohlo stať." Živena sa usmiala a objala priateľku.

Alla si tým nebola istá. Môže sa z toho vykľuť dobrodružstvo, ale aby bola toto najlepšia vec, ktorá sa jej mohla prihodiť? Tomu sa jej nechcelo veriť, no kusla si do jazyka a opätovala Živene objatie.

Nemá na výber, toto je teraz jej život.